#10 sprevádzajú diela Michaely Kacsiovej,
ktoré sú súčasťou jej diplomovej práce Roľníci a roľníčky s dlhmi (2023). Pracuje v nej s dvomi ústrednými metaforami: s metaforou bazéna a metaforou otvárania či zmocňovania sa sveta ako ustrice, čo je obraz prevzatý zo Shakespearovej komédie Veselé paničky windsorské. Bazén chápe ako stelesnenie heterotopie. Na jednej strane je to prevažne modernistický pokus (hoci so staršími koreňmi) skrotiť vodné živly, zbaviť ich všetkého nepredvídateľného a nebezpečného. Na druhej strane, ako píše sama autorka: „Bazén je vždy trochu kontaminovaný, a trochu nechutný. Ak bazén vôbec niečo znamená, znamená to našu vieru v štát – alebo prinajmenšom v manažérsky tím – neutralizovať čiastočky sračiek skôr, ako sa dostanú do našich úst.“
Otváranie sveta ako ustrice – mečom, alebo iným násilím – má dve roviny. Autorka ho jednak prirovnáva k neoliberálnej paradigme DWYL – Do What You Love (rob, čo miluješ), podľa ktorej záleží len na odhodlaní a dôvere jednotlivca*kyne vo svoje schopnosti a úspech sa dostaví ako roztrasené vnútro ustrice. Zároveň je obraz dokonalým vystihnutím antropocentrickej arogancie a krutosti, ktorá rámcuje svet ako sféru pasivity, čakajúcu na prebudenie násilným ľudským zásahom. Trochu na spôsob Šípkovej Ruženky, len namiesto nekonsenzuálneho bozku tu prebudenie prebieha rovno pomocou zbrane.
Dezinfikovaný bazén, v ktorom sa ustrica pohybuje za neustáleho opakovania sebarozvojových fráz, môže byť tiež výstižným obrazom umeleckého vysokého školstva ako umelého prostredia, v ktorom študentstvo verí, že dávky chlóru vytvárajú bezpečie, nielen disciplínu. Paradigma DWYL, podľa ktorej svet čaká len na to, kedy sa naň vrhne zástup geniálneho absolvenstva umeleckých škôl, má vedľajšie následky. Tie sú síce predvídateľné, ale málokto je na ne pripravený, keď bazén opúšťa. Namiesto triumfu, ktorý by sa mal skôr či neskôr dostaviť, vedie skôr k vzájomnému požieraniu sa v malom rybníku.
Ivana Rumanová
