Vysoké umelecké školy sú špecifickým a krehkým vzdelávacím environmentom, ktorému pri pohľade zvonka nie je jednoduché porozumieť. Často musia odrážať schematické výčitky, že ich absolventky a absolventi sa dostatočne nepodieľajú na ekonomickom raste spoločnosti. Štúdiá maliarstva, divadelnej réžie, filmového strihu či keramiky sa navyše nejavia ako odbory garantujúce rentabilné uplatnenie sa na trhu práce (alebo aspoň nejaké uplatnenie). Neopodstatnené stereotypy zvyčajne nedokážu prelomiť ani verejné prezentácie študentských prác. Je však povinnosťou umeleckých škôl ísť verejnosti naproti a obhajovať svoju existenciu?
Oslovili sme pedagogičky a pedagógov z rôznych slovenských vysokých umeleckých škôl, aby nám povedali, v čom je štúdium umeleckých odborov osobité v porovnaní s inými študijnými odbormi. V odpovediach opakovane zdôrazňovali individuálnu formu výučby, z toho vyplývajúcu špecifickú dynamiku i charakter vzťahov medzi študentstvom a pedagógmi, ale aj odlišné spôsoby hodnotenia študijných výsledkov.
Vysoké umelecké školy sa vyznačujú nižším počtom študentstva ako neumelecké. Nie je neobvyklé, že sa v jednom ročníku či seminárnej skupine stretnú dvaja – traja jednotlivci. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (VŠVU) študovalo v minulom roku 618 študentiek a študentov, na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (VŠMU) ich bolo 1 008, na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (FU TUKE) 277 a na Akadémii umení v Banskej Bystrici (AU) 514. Pre porovnanie, na Univerzite Komenského v Bratislave hovoríme o 22 648 študentkách a študentoch. Niekoľkonásobne vyššie počty ako na umeleckých školách vykázali vlani aj menšie univerzity – napríklad Prešovská univerzita v Prešove evidovala 8 463 študentov a študentiek, Žilinská univerzita v Žiline 7 408.
Krehká hranica intimity
Výhodou štúdia v malých skupinách je, že umožňujú oveľa intenzívnejší kontakt študentstva a učiteľstva. Vzájomný vzťah je často menej formálny, nakoľko dotyční trávia spolu hodiny nielen v ateliéroch, ale aj na workshopoch či exkurziách. Prirodzené je tiež stretávanie sa mimo školy na rôznych kultúrnych podujatiach súvisiacich s obsahom štúdia (výstavy, koncerty, divadlá). Aj vďaka tomu učitelia a študenti nezriedka poznajú svoju rodinnú či sociálnu situáciu, zázemie, z ktorého pochádzajú. K tomu, že pedagógovia rozsahom svojej starostlivosti neraz pripomínajú či suplujú rodiča, prispieva i fakt, že predmetom študentských prác sú často osobné až intímne témy. Potvrdzuje to aj Kateřina Javorská, vedúca Katedry filmovej dramaturgie a scenáristiky na Fakulte dramatických umení AU. Ako ženy, ktoré už majú deti, vraj pociťujú spolu s kolegyňou až „akýsi materinský presah, na študentoch nám možno aj o trochu viac záleží práve pre tú skúsenosť z výchovy vlastných detí.“ Vďaka tomu vraj ku študentstvu pristupujú s väčšou empatiou.
Individuálna forma výučby je pri niektorých odboroch nevyhnutná bez ohľadu na počet študentov. Napríklad hra na husliach sa bez nej naučiť nedá. „Študenti denne samostatne cvičia a následne na hodinách s pedagógom dostávajú rôzne impulzy, rady, návody či postrehy, ako sa zlepšovať,“ približuje proces výučby prodekan Ladislav Patkoló z Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. „Vzhľadom k tomu, že sa tvoria originálne výstupy, pedagóg konzultuje konkrétne zadanie vždy s jedným študentom. Ateliér sa tak stáva laboratóriom, v ktorom študenti počas semestra tému priebežne realizujú, konzultujú s pedagógom a technicky cizelujú,“ pridáva svoju skúsenosť Patrik Ševčík, vedúci Katedry grafiky na Fakulte výtvarných umení AU (FVU AU).
Pedagogičky a pedagógovia sa zhodujú, že hoci vysoká škola je zo svojej podstaty založená na určitom type hierarchie, usilujú sa byť pre študentstvo kolegami, rovnocennými partnermi. „Pedagóg, ktorý sa usiluje v tejto tvorivej ceste študenta viesť, nie je iba autorita, ale zároveň láskavý oponent, spolupracovník – usmerňovač, chvíľu aj dramaturg. Tí najlepší pedagógovia sa stávajú akýmisi spolutvorcami malých či väčších diel, ktoré študenti tvoria,“ približuje Javorská špecifiká vzťahu. „Keďže proces tvorby je v prípade scenáristov výsostne individuálny, musím ako pedagogička rešpektovať osobnosť budúceho scenáristu, ale zároveň ho viesť k remeslu, pochopeniu postupov, ktoré mu v budúcnosti umožnia písať príbehy originálne, ale zároveň osobné. Často sa tak dostávame do intímnej zóny, kde musíme pomáhať vygenerovať to podstatné, neporušiť krehkú hranicu intimity a zároveň študentku či študenta opatrne viesť k tvaru, ktorý môže byť zárodkom budúceho scenára,“ vysvetľuje na príklade vlastného odboru.
Samozrejme, vzťahová blízkosť a snaha narúšať prirodzenú hierarchiu môže mať aj opačné, zraňujúce dôsledky a byť zdrojom konfliktov, napätí a ublížení. Potvrdzuje to aj Radovan Čerevka, vedúci Ateliéru slobodnej kreativity 3D na Katedre výtvarných umení a intermédií FU TUKE. „Treba otvorene povedať, že okrem starých známych prípadov, ‘Čudaj sa svete’ (narážka na kauzu prof. Csudaia na VŠVU – pozn. autorky), dopadli najmä v českom prostredí niektoré pokusy o stieranie hraníc medzi študentkami a študentmi katastrofálne. Ateliérová skupina má byť prirodzeným kolektívom, a nie zvrchu inscenovanou komunitou, kde napríklad pod pláštikom otvorenosti trávi pedagóg množstvo voľného času so študentmi a študentkami, využívajúc – čo si budeme nahovárať – svoju dobre kamuflovanú mocenskú pozíciu.“
Klaudia Kosziba, vedúca Ateliéru mal+by a Katedry maliarstva na VŠVU potvrdzuje, že o nabúraní hierarchickosti na umeleckej škole sa hovorí periodicky aj u nich, skúšajú sa iné prístupy. Pokusy učiť inak sa zväčša formujú v ateliéroch, a teda zmena prichádza zdola. „Ak chceme skúmať nové podoby umeleckého vzdelávania, nie je jednoduché dosiahnuť to konsenzuálne. Máme možnosti testovať to v prostredí ateliérov a ukazovať nové prístupy ostatným,“ vysvetľuje Kosziba.
Ateliér ako subtílny a jedinečný fenomén
Práve ateliér je niečo ako základná výučbová bunka, predovšetkým na vysokých školách s výtvarnými odbormi. Napríklad na VŠVU neexistujú fakulty, iba katedry, ktoré sa členia na ateliéry. Obsahové zameranie ateliéru formuje jeho vedúca alebo vedúci, spoločne s asistentkou či asistentom. Klaudia Kosziba si nevie predstaviť štúdium odboru, ktorý si vyžaduje tak extrémnu sebadisciplínu, než aké poskytuje ateliérová výučba. Ateliér považuje za veľmi „subtílny a jedinečný fenomén, ktorý funguje a je rozpohybovávaný charaktermi, umeleckými predpokladmi a prezieravosťou tých, ktoré a ktorí majú možnosť zvoliť a korigovať program, zameranie, smerovanie, obmedzenie pre študujúce a študujúcich.“ Je presvedčená, že napriek občasným snahám o zdynamizovanie či zefektívnenie štúdia, zatiaľ nik nevymyslel nič lepšie ako ateliérovú výučbu. Samozrejme, akceptovať v takom intímnom priestore odlišné názory, prístupy a povahy je niekedy veľmi náročné. Ako však dodáva Kosziba: „Je dôležité vytvárať podmienky, v ktorých táto komunikácia môže prebiehať permanentne, či už vo vzťahu k tvorbe, k sebe samým, medzi sebou, k svetu. Pretože len tak je možné odsledovať zmeny vo vzdelávaní, v skúmaní a ponúknuť nejaké riešenia.“
Kedysi boli ateliéry postavené na princípe autoritatívneho pedagóga (najčastejšie muža), voči ktorému boli študentky a študenti skôr v submisívnej pozícii. Boli to najmä generačné výmeny posledných rokov, ktoré priniesli do fungovania ateliérov zásadné zmeny, posilnili hlas študentstva a kolektívneho dialógu. „Vďaka tomu prišla aj nová kultúra, s ktorou súvisí tiež to, že systém už nie je postavený na dogmaticky či majstrovsky orientovaných ateliéroch,“ objasňuje Čerevka. On sám prevzal vedenie ateliéru po profesorovi Jurajovi Bartuszovi a hoci ten bol vnímaný viac ako prirodzená autorita než autoritatívny vedúci, urobil hneď niekoľko zásadných zmien. „Súviseli hlavne s komunikáciou, väčšou otvorenosťou smerom k externým odborníkom a aktivitám spojeným s umeleckou scénou.“
Aj na VŠMU je snaha zapájať študentstvo viac do diania školy: „Snažíme sa im lepšie rozumieť, zisťujeme ich názory a preferencie a usilujeme sa maximálne im vyhovieť,“ hovorí Patkoló. K štúdiu orientovanému na študentstvo vedie školy aj proces aktuálne prebiehajúcej akreditácie, ktorá zdôrazňuje potrebu zapájať do všetkých procesov vysokých škôl všetkých zainteresovaných. „Na umeleckých školách už nejaký čas prevláda príklon k diskurzívnejším a transparentnejším modelom výučby, čo je akiste dobré a náš ateliér nie je výnimkou,“ dopĺňa Čerevka.
V magisterskom stupni v programe Voľné výtvarné umenie na FVU AU zaviedli tzv. Platformy, ktoré nahradili tradičný model ateliérov. „Študent má možnosť zvoliť si trojicu pedagógov, s ktorými počas semestra konzultuje. Na základe konzultácií si formuje vlastný názor, verifikuje svoje názory a sám si volí finálnu podobu diela. Je to originálny prístup, ponúka väčšiu názorovú rôznorodosť a viac pohľadové impulzy pre študenta,“ približuje fungovanie Platformy Ševčík. Podobný príklad vzdelávacieho princípu uviedol aj Michal Tornayi z Ateliéru Typo / Typolab a vedúci Katedry vizuálnej komunikácie VŠVU. Na katedre vraj stále hľadajú a skúšajú rôzne spôsoby výučby a štrukturovania ateliérov: „Ponúkali sme napr. možnosť konzultácie prác naraz pred troma pedagógmi. Ukázalo sa však, že pre niektoré študentky a študentov to bol veľký stres. Mysleli sme si, že to bude pre nich prínosné: dostanú tri rôzne názory na svoju prácu, uvidia, ako prebieha diskusia aj medzi nami pedagógmi. Dospelo to k tomu, že situácia bola pre študentky a študentov nekomfortná. Teraz to individualizujeme. Kto chce, dostane trojitý feedback. Komu vyhovuje jeden na jedného alebo menší kolektív, má takú možnosť.“
Uvedený prípad naznačuje, aké náročné je hľadať v komunikácii či hodnotiacich procesoch postup, ktorý bude ašpirovať na čo najvyššiu objektivitu (nech už to vo vzťahu k umeniu znie akokoľvek paradoxne), no súčasne sa v ňom všetky strany budú cítiť bezpečne a sebavedomo.
Aká je tvoja umelecká skúsenosť?
Študentky a študenti vysokých umeleckých škôl sú už od prvého ročníka konfrontovaní s názormi širokej verejnosti počas verejných prezentácií svojich prác vždy na záver semestra. Školy vtedy otvárajú ateliéry alebo organizujú predstavenia divadelných či tanečných inscenácií a koncertov. Verejnosť tak napríklad počas uvedenia tanečnej performancie sedí v hľadisku spoločne s katedrovou komisiou a stáva sa nepriamou súčasťou hodnotiaceho procesu. Ten však okrem verejnej časti obsahuje aj internú časť, v rámci ktorej musia študentky a študenti predniesť obhajobu projektu pred skúšobnou komisiou. Na rozdiel od mnohých skúšok na iných vysokých školách, ktoré prebiehajú spravidla na princípe jeden na jedného, tu ide o kolektívne prezentácie. Okrem komisie zloženej z pedagógov katedry a prípadne externých odborníčok a odborníkov sú prítomné aj študentky a študenti iných ročníkov. Tí majú možnosť byť účastníkmi diskusie, klásť otázky. Študentstvo sa zhoduje, že práve diskusia o ich prácach je pre nich oveľa dôležitejšia než výsledná známka. Nie je ničím nezvyčajným, že obhajoby prác ateliéru, v ktorom je dvanásť študentov, trvajú aj dva dni.
Obhájiť verejne svoju prácu pred publikom je náročné aj po psychickej stránke. Idete v podstate „s kožou na trh“ a musíte odkrývať neraz veľmi osobné myšlienkové postupy a východiská. „Som zástanca toho, že práca a súvisiaci diskurz sú verejnou záležitosťou a študentka či študent sa musí naučiť o práci otvorene diskutovať a konfrontovať sa s kritikou. Na druhej strane, aj u nás pribúda študentiek a študentov v zložitejšej životnej situácii a psychickom rozpoložení. Treba preto zvažovať nielen obsahové rámce kritiky, ale najmä, v akej forme a akým spôsobom zaznieva,“ hovorí v tejto súvislosti Čerevka. Aj Javorská vraj pri hodnotení neraz naráža na osobnostné limity každého študenta: „Nie je to často racionálne hodnotenie, keďže ide o umenie. Preto treba v procese hodnotenia rešpektovať jedinečnosť osobnosti, posunúť ju ďalej, nenarušiť integritu budúceho tvorcu či tvorkyne, ale zároveň trvať na pravidlách.“ Pre Patkolóa je hodnotenie umeleckého výstupu istým typom alchýmie.
Tornayi vraví, že u nich je diskusia o tom, ako pristupovať k hodnoteniu, stále živým procesom. „Zvýraznili sa u nás rozdiely vo výstupoch medzi jednotlivými ateliérmi, keďže sú veľmi rôznorodé. Uvedomili sme si, že ak sa zameriame iba na výsledok, vieme ho ťažko porovnávať naprieč ročníkom. Teraz sa snažíme viac o to, aby súčasťou prezentácie na konci semestra nebol len výsledok, ale aj proces.“ Podobne to funguje na Katedre grafiky FVU AU: „Výsledok tvorby sa prezentuje na prieskumoch študentských prác vždy na konci semestra a obhajuje pred hodnotiacou komisiou. Kritériá hodnotenia pozostávajú z pravidelnej účasti študenta na konzultáciách, realizácie autorského programu, kreatívneho spracovania a obhajoby,“ opisuje Ševčík.
Kosziba zdôrazňuje, že obhajobou sa nepreverujú ani tak vedomosti, ako skôr „dosiahnutá umelecká skúsenosť“. A tá sa dá zhodnotiť len v rámci kvalitnej diskusie. „Na tú však treba mať čas a byť pripravený na nekonfrontačnú argumentáciu,“ uzatvára.
Nielen študentstvo potrebuje pomoc
Je však možné byť dostatočne pripravený na diskusiu o smrti rodiča, sklonoch k sebapoškodzovaniu, anorexii alebo domácom násilí? Pretože aj to sú témy, ktoré študentky a študenti vo svojich prácach spracúvajú. V takých situáciách sa pedagogička či pedagóg stávajú skôr psychológmi, hoci na to nemajú adekvátne vzdelanie. Pandémia koronavírusu túto špecifickú črtu umeleckého školstva ešte zvýraznila. Mnohé školy vtedy zaviedli psychologické poradne, zriadili pozíciu školského psychológa. V prvom rade šlo o ústretový krok voči študentstvu, ale využívať ho môžu aj pedagógovia. Podľa Kataríny Burdovej, vedúcej Katedry dramaturgie, réžie a teatrológie na Fakulte dramatických umení AU, psychologická poradňa, ktorá je na škole zriadená, pomáha pedagógom pripravovať sa aj na riešenie citlivých tém v umeleckých prácach študentov.
Napriek tomu je psychické zdravie pedagógov a pedagogičiek na vysokých školách skôr okrajovou témou, viac pozornosti sa venuje študentom. Potvrdzujú to aj nami oslovené vyučujúce a vyučujúci. „Pedagógovia museli zvládať izoláciu často bez ohľadu na vlastné psychické rozpoloženie a pohodlie bezpečného odstupu,“ vracia sa Kosziba k obdobiu pandémie. Podpora psychického zdravia pedagógov ostáva podľa Patkolóa otvorenou otázkou aj na VŠMU: „Prehodnocujeme rôzne možnosti, ako by sme psychologickú podporu vedeli na škole zabezpečovať zmysluplne. Doposiaľ sme volili cestu využívania kapacít partnerskej vysokej školy, keďže ako jedna z menších vysokých škôl musíme hľadať efektívne a udržateľné riešenia. V nasledujúcom období sa táto dohoda bude zrejme prehodnocovať.“
Duševné zdravie pedagógov je podľa Čerevku na TUKE zatiaľ nenačatou témou, hoci škola disponuje psychologickou poradňou. „Osobne si myslím, že by nám v tomto smere pomohlo aj lepšie nastavenie sabatikalu, ktorý ako forma neplateného voľna je v našich pomeroch zriedka využívaný,“ dodáva.
Aj na VŠVU pribudla po pandémii pozícia študentského poradcu aj školského psychológa. Údajne je veľmi vyťažený. Psychickému zdraviu pedagógov sa podľa Tornayia začala v poslednom období venovať pozornosť aj na tzv. kolégiách, zasadnutiach pedagogického zboru. Aj on si uvedomuje, ako ho osobné témy dokážu zaskočiť, a nie vždy sa cíti kvalifikovaný na ne reagovať.
Pod iným typom tlaku sú na umeleckých vysokých školách pedagogičky a pedagógovia teoretických predmetov. Hoci sa to javí ako absurdné, stále sa nájdu pedagogické hlasy zo strany praktických odborov, ktoré považujú čítanie textov za stratený čas a katedry teórie na umeleckých školách za menejcenné. Situácia sa v posledných rokoch zlepšuje, teoretičky a teoretici oveľa viac participujú napríklad na ateliérovej výučbe, sú pravidelnými členmi a členkami hodnotiacich komisií. Na prijímacích skúškach ale stále viac zaváži „talent“ než teoretické vedomosti (na niektorých školách sa od testov už úplne ustúpilo) a pri hodnotení diplomových prác má stále väčšiu váhu praktická než písomná časť.
Podľa Petra Tajkova, vedúceho Katedry teórie a dejín FU TUKE, je problémom aj chýbajúca motivácia učiť. „Máme veľký problém s mladou generáciou výtvarných teoretikov a teoretičiek, ktorí by mali podobný elán v zmysle prepájania pedagogickej a kurátorskej práce so ‘živým’ umením ako povedzme moja generácia pred dvadsiatimi rokmi. Keď vypíšeme konkurz na výučbu súčasného umenia, nik pod 40 rokov sa neprihlási,“ upozorňuje.
Prednášať o dejinách umenia v ére, keď dokážeme udržať pozornosť v dĺžke trvania videa na TikToku, je pre vyučujúcich teórie jednou z najväčších výziev. Istý študent raz po prednáške požiadal pedagóga, či by ju nemohol zostrihať ako podcast na 20 minút a všetkým ho poslať. Písať poznámky si študenti prestali už pred rokmi a mnohí ani po piatich rokoch štúdia presne nevedia, kde je knižnica (true story). Záťažovou skúškou pre teoretikov bola pandémia, počas ktorej napríklad teoretičky a teoretici VŠVU dva roky prednášali online, čo neraz znamenalo rozprávať tri hodiny do čiernej obrazovky. Študenti si odvykli od živých diskusií a názorových konfrontácií, z ktorých sa nemožno len tak jednoducho odpojiť.
Na viacerých školách sa aj pod vplyvom inej práce s informáciami upravujú študijné plány teoretických predmetov, pred tradičným lineárnymi prednáškami sa uprednostňujú tematické diskusie a kritické analýzy. Vôľa učiť (sa) inak však musí byť dostatočná nielen na strane pedagogického zboru, ale aj študentstva. V opačnom prípade zostane rozhľadenosť, o ktorej sa dnes v súvislosti s mladou generáciou hovorí, iba „rozhľadenosťou“ bez primeranej hĺbky.
Autorka 17 rokov vyučovala teoretické predmety na VŠVU v Bratislave
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme Vzdelávanie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Kateřina Stündová: Každý si něčím procházíme. Reportáž z přehlídky mladého umění Pokoje 2023 (Revue Prostor)
Magdalena Šipka: Jak vzdělávat pro budoucnost, kterou si ani neumíme představit? (Revue Prostor)
Monika Brenišínová, Nina Wanča: Stávka není sprosté slovo aneb Reportáž ze zákulisí největší akademické stávky od roku 1989 (Revue Prostor)
Hana Trojánková Biriczová: Jan Bičovský VS. vysokoškolská stávka (Revue Prostor)
