Anketa o umeleckom školstve

V súvislosti s prípravou textov do čísla o umeleckom školstve sme oslovili slovenské pedagogičky a pedagógov na vysokých školách s umeleckým zameraním. Zaujímali nás špecifiká umeleckej výučby, ale aj to, či sa školy popri mentálnom zdraví študentstva venujú aj psychologickej podpore pedagógov. Študentky a študenti neraz riešia mimoriadne náročné a osobné témy vo svojich umeleckých projektoch a od pedagógov očakávajú adekvátnu spätnú väzbu. Je však učiteľský zbor na také konfrontácie pripravený a školený?
Odpovede nechávame v pôvodnej podobe a dĺžke.

1. V čom spočívajú špecifiká výučby na vysokých školách s umeleckým zameraním (charakter výučby, vzťahy medzi študentstvom a pedagogickým zborom, prijímacie skúšky, hodnotenie prác a pod.)?
2. Širšia verejnosť sa často pýta, aký zmysel má štúdium umenia a či je to vôbec potrebné. Ako by ste obhájili vzdelávanie v umení, prípadne umelecký výskum?
3. Zmenila sa v posledných rokoch nejakým zásadným spôsobom výučba na vašej škole (vplyv pandémie, nové modely výučby, generačná výmena a pod.)?
4. Do akej miery je škola nápomocná pri prechode absolventiek a absolventov umenia do praxe?
5. Na viacerých školách sa najmä v súvislosti s pandémiou zaviedla psychologická podpora pre študentstvo. Existuje aj psychologická podpora pre pedagogičky a pedagógov, ktorí sú pri konzultáciách školských prác neraz konfrontovaní s veľmi osobnými témami? Je to vôbec otázka, ktorou sa vaša škola zaoberá?

Klaudia Kosziba
vedúca Ateliéru mal+by, vedúca Katedry maliarstva
Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

1. Neviem si predstaviť štúdium odboru, ktorý si vyžaduje tak extrémnu sebadisciplínu, v nejakých zásadne iných podmienkach, než aké poskytuje ateliérová výučba. Zatiaľ nikto nič lepšie nevymyslel, aj keď snahy o zdynamizovanie alebo, ak chceme, zefektívnenie štúdia sa z času na čas objavia. Stále je to predovšetkým voľba študujúcich, čo uprednostnia. Dá sa však pracovať aj s určitým nastavením, štruktúrou vzdelávania, ktorá je daná konkrétnou inštitúciou. V prípade VŠVU ide o vzdelávanie univerzitného typu, z čoho vyplývajú značné rozdiely oproti napríklad akadémiám výtvarného umenia. Tie nezahŕňajú kvantum rôznych umeleckých programov, a/ale tým pádom si konkurujú (v dobrom slova zmysle) alebo dynamizujú kultúrnu scénu úplne iným spôsobom.
   V akokoľvek hierarchicky usporiadanej inštitúcii je však ateliér v podstate veľmi subtílny a jedinečný fenomén, ktorý funguje a je rozpohybovávaný charaktermi, umeleckými predpokladmi a prezieravosťou tých, ktoré/í majú možnosť zvoliť a korigovať program, zameranie, smerovanie, obmedzenie pre študujúce/cich. To je, pochopiteľne, veľmi náročné pre akceptáciu odlišných názorov, vzájomnú komunikáciu a konzultácie rôznych prístupov študujúcich. Preto je dôležité vytvárať podmienky, v ktorých táto komunikácia môže prebiehať permanentne, či už vo vzťahu k tvorbe, k sebe samým, medzi sebou, k svetu. Pretože len tak je možné odsledovať zmeny vo vzdelávaní, skúmaní a ponúknuť nejaké riešenia.

2. Bez imaginácie (tým pádom bez úsilia, ktoré ju oživuje) je každá spoločnosť odsúdená na zatratenie.

3. Výučba sa zásadným spôsobom nezmenila. Zmena spočíva skôr v tom, že sa nedá odhadnúť, čo príde. Skúsenosť s celosvetovou pandémiou a vojnou v susednej krajine od základov otriasla presvedčením, že čokoľvek máme pod kontrolou. Bolo a stále to je zaťažkávajúcou skúškou aj pre zvládanie pracovných návykov, rituálov tvorivosti, nadšenia pre vlastnú tvorbu a záujmu o umenie iných.
   Napríklad v prvom roku pandémie, keď sa nedalo byť v škole, čo je vzhľadom k vyššie spomínanej ateliérovej výučbe nepredstaviteľné (vo vzťahu k výstupom štúdia), sme zaviedli v ateliéri spoločnú platformu na WordPress-e, ktorá slúžila ako rezervoár pre denné, ale povinne minimálne týždenné referovanie o tom, čo kto dokáže robiť ( často v bizarných priestorových podmienkach rodičovských bytov a domov), čo kto zažíva a cíti. Bolo dôležité nájsť verbalizovanú a vizuálnu podobu a zverejniť ju v tejto forme pre všetkých. Časom sa formy a zaznamenávanie komunikácie na diaľku zdokonalili, ale na začiatku to bol jeden veľký zmätok. S odstupom času sa nazdávam, že aj preto je to cenný archívny materiál, ktorý zahŕňa texty študentiek/ov, beletristickú tvorbu, obrazy, fotografie, videá, odporúčania a rozbory filmov, literatúry, ktorými sa obklopovali a pod. Skrátka, čo sa za daný rok podarilo vypovedať v podmienkach, ktoré sa, dúfam, už nikdy nezopakujú.
   O nabúraní hierarchickosti na umeleckej škole sa hovorí periodicky, skúšajú sa iné prístupy. Ako som však spomínala vyššie, v inštitúcii/inštitucionalizovaním je daná nejaká štruktúra (v našom prípade napr. nemáme fakulty, ale katedry) a ak chceme zároveň skúmať nové podoby umeleckého vzdelávania, nie je jednoduché dosiahnuť to konsenzuálne. Máme možnosti testovať to v prostredí ateliérov a ukazovať nové prístupy ostatným. U nás celkom fungujú prieskumy bez vedúcich, čo je v záverečnej fáze semestra, kedy majú študentky/ti obhajovať práce pred katedrovou komisiou. Následne vedúce/i ateliérov prezentujú projekty pred ostatnými vedúcimi ateliérov a pred celou školou, čo je niekedy stresujúce (asi ako každá skúška), ale zároveň špecifické v tom, že sa nepreverujú vedomosti, ale skôr dosiahnutá umelecká skúsenosť, čo sa dá „hodnotiť“ asi len v rámci kvalitnej diskusie. Na tú však treba mať čas a byť pripravený na nekonfrontačnú argumentáciu.

4. Monitoring absolventiek/tov prebieha permanentne a ak sú umelecky aktívne/i, sú prakticky neprehliadnuteľné/í. Z toho môžu prameniť ponuky na absolventské alebo pracovné stáže, výzvy na výstavy a spolupráce s inými umelcami. Často dávame absolventkám/om odporúčania pre rôzne pracovné príležitosti v kultúrnej, umeleckej a vzdelávacej sfére.

5. Výpadok v osobnej komunikácii počas pandémie sa markantne podpísal na medziľudských vzťahoch. Pedagógovia museli zvládať izoláciu často bez ohľadu na vlastné psychické rozpoloženie a pohodlie bezpečného odstupu. Samozrejme sa to nedá zovšeobecňovať. Určite to mnohým dalo aj pozitívnu spätnú väzbu, ak si dokázali vytvoriť balans medzi vlastnými nárokmi a tým, čo získali. V konečnom dôsledku sa s tým každý snažil vysporiadať po svojom. Viem, že niektoré/í boli nútení kvôli chronickej nespavosti a úzkosti napokon vyhľadať terapeutickú či psychologickú pomoc.
   Určite by túto možnosť (trebárs aj v škole) mal mať každá/ý, kto sa v akomkoľvek kolektíve postavenom na vzájomnom rešpekte v komunikácii prejavuje evidentne agresívne alebo pociťuje sama/sám v sebe nutkanie správať sa pasívne agresívne alebo pasívne obštruktívne a s popieraným vzdorom neguje názory druhých v medziľudských a pracovných situáciách.

Katarína Burdová
vedúca Katedry dramaturgie, réžie a teatrológie, Fakulta dramatických umení
Akadémia umení v Banskej Bystrici

1. Charakter výučby na umeleckých školách je postavený na individuálnom prístupe študent – pedagóg. Tým, že absolventským výstupom študenta dramaturgie a réžie je realizácia inscenácie, celý prípravný proces je založený na pravidelných konzultáciách. Počas štúdia musí študent zvládnuť požiadavky a kritériá uvedené v informačných listoch predmetov (dramaturgia, réžia, scénografia, práca s hercom a pod.), ktoré sa pri praktických predmetoch hodnotia formou semestrálnej práce alebo umeleckého výstupu podľa zadania. Výsledkom je vždy zverejnené dielo rôzneho rozsahu, či už monológ, dramatická situácia, jednoaktovka, interpretácia klasického či postmoderného textu alebo autorský projekt.

2. Korene divadelnej alebo umeleckej kultúry v jej rôznych podobách a prejavoch siahajú neskutočne hlboko. Divadlo zohrávalo svoju úlohu a miesto v spoločnosti viac než dve tisícročia a prežilo doposiaľ všetky prelomové etapy v dejinách ľudstva. Aj keď v momentálnom digitálnom „eldoráde“ nie je dostatočný priestor pre divadlo a jeho hodnotu, netreba zabúdať, že divadlo má nielen zábavnú funkciu, ale aj vzdelávaciu, výchovnú a očistnú.

3. Pandémia vniesla do študijných plánov online formu výučby, ktorá sa pri teoretických predmetoch ustálila ako kombinovaná forma štúdia. Študenti si môžu zvoliť, akú formu výučby preferujú. Novinkou je tiež predmetová anketa, v ktorej sa môžu pravidelne vyjadriť k jednotlivým predmetom osobitne a pripojiť tiež názory a návrhy pre zefektívnenie výučby. Katedra na konci každého semestra zanalyzuje všetky pripomienky a hľadá riešenie, ako odstrániť prípadné nedostatky.

4. Študenti študijného programu Divadelné umenie na magisterskom stupni majú v študijnom pláne predmet Inscenačná prax, ktorý absolvujú v externom prostredí pod dohľadom prideleného pedagóga alebo externého režiséra/dramaturga. Študenti tretieho ročníka bakalárskeho stupňa v študijnom programe Divadelná dramaturgia a réžia majú možnosť absolvovať štúdium praktickým výstupom v profesionálnom divadle. Okrem týchto možností sa každoročne uvádzajú inscenácie študentov na slovenských a medzinárodných divadelných festivaloch, kde majú priestor zviditeľniť sa.

5. Akadémia umení v Banskej Bystrici disponuje psychologickou poradňou. Odborný psychológ má vyčlenené hodiny zvlášť pre každú fakultu, pre študentov a pre pedagógov. Dodržiava sa maximálna diskrétnosť, takže miera využívania týchto služieb by bola skôr otázkou pre psychológa. V rámci individuálnych konzultácií sa pri analytických a praktických seminároch neraz otvárajú aj citlivé témy, ktoré buď ne/priamo súvisia s preberanou témou alebo vyvstanú spontánne z diskusie – pedagóg je na podobné situácie pripravený.

Radovan Čerevka
vedúci Ateliéru slobodnej kreativity 3D, Katedra výtvarných umení a intermédií, Fakulta umení
Technická univerzita v Košiciach

1. Ateliérová výučba, akokoľvek dnes v rôznych podobách neformalizovaná, tvorí gro tzv. profilových (t. j. najdôležitejších) predmetov štúdia. Napriek tomu, že týždňový rozvrh určuje, kedy by študentky a študenti mali primárne pracovať v ateliéri na svojich dielach, diskutovať o súvisiacich témach alebo sa zúčastňovať aktivít konajúcich sa priamo v ateliéri, je to hlavne o ich zodpovednosti. Realita nebýva taká striktná ako rozvrh. Mnohé/hí pracujú na svojich projektoch aj mimo ateliéru, niekedy priamo v teréne, ak to súvisí s ich prácou. Dynamika ich práce, ako aj ich osobnostné nastavenia sú rozličné. Napokon, každý semester máme vždy jeden projekt, odohrávajúci sa v externom prostredí, ktorý riešime formou interného callu. Študentky a študenti, ktoré/rí sa doňho zapoja, majú túto prácu započítanú v predmete Ateliér. Snažíme sa s kolegami a kolegyňami zladiť kolektívne a individuálne potreby všetkých aktérov. Okrem pravidelných skupinových konzultácií, ktoré sú otvorené spoločnej diskusii, sme otvorení aj individuálnym konzultáciám, ak o ne študentka/študent požiada. Na umeleckých školách už nejaký čas prevláda príklon k diskurzívnejším a transparentnejším modelom výučby, čo je akiste dobré a náš ateliér v tomto trende nie je výnimkou. Niektorým študentkám a študentom však z rôznych, často osobných dôvodov vyhovuje ako doplnenie k skupinovej aj individuálna konzultácia. „Kuratelu“ nad jednotlivým semestrálnym projektom, ak s tým študentka/študent súhlasia, tak môže prevziať aj odborný asistent či interná doktorandka. Som zástanca toho, že práca a súvisiaci diskurz sú verejnou záležitosťou a študentka/študent sa musí naučiť o práci otvorene diskutovať a konfrontovať sa s kritikou. Na druhej strane, aj u nás pribúda študentiek a študentov v zložitejšej životnej situácii a psychickom rozpoložení. Treba preto zvažovať nielen obsahové rámce kritiky, ale najmä, v akej forme a akým spôsobom zaznieva. V našom ateliéri študuje napr. aktuálne niekoľko študentiek/študentov z Ukrajiny, ktorých rodiny sa nachádzajú na Ukrajine a okrem iných problémov prežívajú predovšetkým každodennú traumu súvisiacu so strachom o svojich blízkych.

2. Keď začnem od konca, umelecký výskum sa deje mimo, ale aj v rámci pedagogickej činnosti. Veľmi dobre ho ako slovné spojenie vo svojom článku Co je, co není a co by mohl být umělecký výskum pre časopis Art & Antiques rozobrala profesorka Milena Bartlová. Píše, že prostredníctvom umeleckej činnosti sa nevytvára iba dielo, ale realizuje sa aj výskum. Tento proces neprináša len estetický zážitok, ale i poznanie. My máme napr. medzinárodný výskumný projekt, ktorý má ambíciu skúmať teritóriá niekdajších sochárskych sympózií v bývalých kameňolomoch v strednej Európe. Okrem renomovaných odborníkov doň zapojíme aj študentky a študentov. Tým sa u nich akcelerujú nielen umelecké, ale aj iné vlastnosti, potrebné pre kontextuálnejšie uchopenie náročnejšej témy, ale aj manažérske funkcie pre zvládnutie prípravy vlastného projektu. Čiže tu koexistujú umenie prepojené s praxou a verejným priestorom aj umenie sústredené v ateliérovom prostredí. Pestujeme obe polohy vzhľadom na rôznorodú typológiu študujúcich, ktorých zaujímajú rôzne témy.

3. Naša katedra výtvarných umení a intermédií sa v prvom rade generačne obmenila, takže máme skladbu kolegov rôznych generácií, aj tých najmladších. Vďaka tomu prišla aj nová kultúra, s ktorou súvisí tiež to, že systém už nie je postavený na dogmaticky či majstrovsky orientovaných ateliéroch. Aj keď v prípade nášho profesora Juraja Bartusza nešlo o typ autoritatívneho vedúceho, ale skôr o prirodzenú autoritu, po prevzatí vedenia ateliéru som urobil viacero zásadných zmien súvisiacich hlavne s komunikáciou, väčšou otvorenosťou smerom k externým odborníkom a aktivitám spojeným s umeleckou scénou. V Košiciach máme istú výhodu, že niektoré udalosti môžeme sledovať, ako Česi vravia „z povzdálí“ a všetky situácie a „kauzy“ analyzujeme v interných debatách. Snažíme sa dobré, nedávno zavedené veci zavádzať aj u nás a z niektorých iných, povedzme zlyhaní, sa poučiť. Treba otvorene povedať, že okrem starých známych prípadov, „Čudaj sa svete“, dopadli najmä v českom prostredí niektoré pokusy o stieranie hraníc medzi študentkami a študentmi katastrofálne. Ateliérová skupina má byť prirodzeným kolektívom, a nie zvrchu inscenovanou komunitou, kde napríklad pod pláštikom otvorenosti trávi pedagóg množstvo voľného času so študentmi a študentkami, využívajúc – čo si budeme nahovárať – svoju dobre kamuflovanú mocenskú pozíciu.

4. S prechodom do praxe v odbore voľné umenie to ide ruka v ruke s participáciou študentov na rôznych projektoch už počas ich štúdia. Spravidla platí, že ak študenti nezačnú s budovaním kontaktov a vystavovaním už počas štúdia, neskôr je to omnoho náročnejšie. Kontakt s praxou zabezpečujeme napr. tým, že do projektov za účasti študentov sú prizývaní profesionálne umelkyne či umelci a teoretičky či teoretici. Okrem toho organizujeme prednášky externistov a do ateliéru na konzultácie a predprieskumy pozývame externých kurátorov a teoretikov. Vytvárajú sa tam väzby, z ktorých viaceré sa už pretavili do spoluprác.

5. Duševné zdravie pedagógov je na našej škole zatiaľ nenačatá téma. Na univerzite máme psychologickú poradňu, ktorú môžu navštevovať okrem študentiek a študentov aj pedagógovia. Sme v tom na začiatku, ale moja doktorandka iniciovala v minulom semestri sériu prednášok o duševnom zdraví, ktorej časť bola venovaná práve pedagógom. Osobne si myslím, že by nám v tomto smere pomohlo aj lepšie nastavenie sabatikalu, ktorý ako forma neplateného voľna je v našich pomeroch zriedka využívaný.

Kateřina Javorská
vedúca Katedry filmovej dramaturgie a scenáristiky, Fakulta dramatických umení
Akadémia umení v Banskej Bystrici

1. Vzhľadom na to, že prednášam na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici filmové predmety, budú moje odpovede zamerané na audiovíziu. Už pri prijímacích pohovoroch očakávame od uchádzačov záujem o film, umenie obecne, ale predovšetkým kreativitu. Hoci sú súčasťou výučby aj teoretické predmety, ako sú Dejiny filmu a pod., váha štúdia tkvie v tvorbe. A pedagóg, ktorý sa usiluje v tejto tvorivej ceste študenta viesť, nie je iba autorita, ale zároveň láskavý oponent, spolupracovník – usmerňovač, chvíľu aj dramaturg. Tí najlepší pedagógovia sa stávajú akýmisi spolutvorcami malých či väčších diel, ktoré študenti tvoria. V prvom ročníku ide najmä o to, naučiť študentov systematickej práci, písaniu každý deň aj tomu, že sa nedá iba vychádzať z vlastných nápadov, ale príbehy treba hľadať v konkrétnych živých situáciách. Zber materiálu je teda kľúčovou súčasťou procesu. Keďže proces tvorby je v prípade scenáristov výsostne individuálny, musím ako pedagóg rešpektovať osobnosť budúceho scenáristu, ale zároveň ho viesť k remeslu, pochopeniu postupov, ktoré mu v budúcnosti umožnia písať príbehy originálne, ale zároveň osobné. Často sa tak dostávame do intímnej zóny, kde musíme pomáhať vygenerovať to podstatné, neporušiť krehkú hranicu intimity a zároveň študenta opatrne viesť k tvaru, ktorý môže byť zárodkom budúceho scenára. Aj pri hodnotení tak narážame často na isté osobnostné limity každého študenta. Nie je to často racionálne hodnotenie, keďže ide o umenie. Potrebné je v procese hodnotenia rešpektovať jedinečnosť osobnosti, posunúť ju ďalej, nenarušiť integritu budúceho tvorcu/tvorkyne, ale zároveň trvať na pravidlách.

2. Schopnosť tvoriť, ukazovať to krásne, približovať príbehy, ktoré nás zasiahnu a odkryjú nám tajomstvá človeka v jeho nahote, často krutej, inokedy krásnej, odhalia súvislosti vzťahov, presiahnu limity nášho bežného života a naznačia aj cesty do iných dimenzií, to dokáže iba umenie. Nie je to iba spôsob, ako príjemne stráviť čas pri vtipnej komédii, detektívke alebo thrilleri. Je to ten jedinečný dar človeka reflektovať vlastný osud.

3. To je veľmi ťažká otázka. Každý pedagóg by na ňu zrejme odpovedal inak, podľa vlastných skúseností. Každopádne je zrejmé, že musíme vždy brať do úvahy schopnosti a vedomosti študentov. Pandémia nabúrala osobný kontakt, ale na druhej strane ukázala, že aj v takých obmedzených podmienkach sa dá komunikovať. Istým spôsobom dokonca toto obmedzenie umožnilo venovať viac času konzultáciám nad scenármi, ako je to bežné počas osobných stretnutí. Tam sme často limitovaní rozvrhom, obsadenosťou učební, zatiaľ čo rozhovory cez aplikáciu Teams sme si mohli organizovať bez ohľadu na rozvrh, často vo večerných hodinách, dlhšie. Aj to je možno viac osobná skúsenosť a nemusí byť univerzálna, ale najmä pri konzultovaní záverečných prác – či už bakalárskych, alebo magisterských scenárov – sa tento spôsob veľmi osvedčil. Avšak najmä preto, že je výsostné individuálny. Konzultujem vždy s jedným študentom. Naopak ateliér, kde sa študenti vyjadrujú k svojim prácam a musia sa hlásiť, aby dostali slovo, tam technika ruší práve spomínanú intenzívnu osobnú komunikáciu.

4. Pri absolventoch dokumentárnej tvorby sa spája s RTVS a prezentuje absolventské filmy na obrazovke verejnoprávnej televízie. Pri scenáristoch je okamžitá prezentácia oveľa komplikovanejšia. Scenár je vlastne polotovar, nedá sa prezentovať verejnosti, je to iba prvý krok v trojčlenke vzniku audiovizuálneho diela. Angažovaním aj producentov do systému akadémie sa postupne darí aspoň čiastočne zjednodušovať najlepším scenárom cestu k produkcii diela.

5. Mentálne zdravie pedagógov sa nijako osobitne nerieši. Aj preto, že systém štúdia je osobnejší. Nesedíme pred desiatkami študentov, v ročníku máme často iba päť či osem študentov. Skôr my sme akýmisi psychológmi. Moja osobná skúsenosť je v tomto prípade skôr pozitívna. Možno je to spôsobené aj tým, že som žena. Pociťujem to spolu s kolegyňou ako akýsi materinský presah, na študentoch nám možno aj o trochu viac záleží práve pre skúsenosť z výchovy vlastných detí. Zdá sa nám, že sme sa v živote stretli už s všeličím pri vlastných deťoch, a tak máme empatiu aj potrebnú racionalitu. Asi to nie je príliš odborný pohľad, ale tu výrazne pociťujem to najpozitívnejšie, čo môže do krízových situácií vniesť pohľad ženy.

Michal Tornayi
Ateliér Typo / Typolab, vedúci Katedry vizuálnej komunikácie
Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

1. Charakter výučby je podstatne intenzívnejší ako na školách, kde je oveľa viac študentov. Aj počet pedagógov na počet študentov je iný. V našom ateliéri Typo / Typolab sú konzultácie skupinové alebo individuálne, spočívajú najmä v diskusiách o jednotlivých projektoch. Čas, ktorý pedagóg venuje jednej študentke či študentovi je oveľa väčší ako v bežných školách. V rámci obsahu učenia preferujem, aby štúdium nebolo len o príprave do praxe, ale aby sa témy diskutovali aj všeobecnejšie – aby si študentky a študenti osvojili nejaký spôsob rozmýšľania o témach, projektoch, prístupe k práci. Nemá to byť len o remeselnom drile a učení sa nejakých pravidiel, hoci aj to je súčasť. A to je možno najväčší rozdiel medzi dizajnom a voľnými umeniami – remeselná zložka je rovnocenná s konceptuálnou.
   Na škole teraz prebieha diskusia, ako pristupovať k hodnoteniu. Zvýraznili sa u nás rozdiely vo výstupoch medzi jednotlivými ateliérmi, keďže ide o rôznorodé ateliéry. Uvedomili sme si, že ak sa zameriame iba na výsledok, vieme ho ťažko porovnávať naprieč ročníkom. Teraz sa snažíme viac o to, aby súčasťou prezentácie na konci semestra nebol len výsledok, ale aj proces. Aby sme my z ostatných ateliérov do procesu vedeli nahliadnuť: ako prebiehal, ako sa v priebehu semestra o projekte premýšľalo, ako sa dospelo k danému výsledku.

2. Plusom štúdia umenia je konfrontácia – jednak medzi sebou navzájom a tiež s pedagógmi, v diskusii s ktorými môže študent oveľa rýchlejšie prejsť vývojom, dozretím, ako keď je niekto samouk. Prínosom je tiež zaradenie sa do aktuálneho kontextu – či už slovenského alebo v zahraničí. Témy sa rozoberajú aj v kontexte dejín, filozofie. Študenti majú výučbu dejín umenia, dizajnu. Pochopia, čo bolo urobené a ako sa k tomu postaviť v súčasnosti.

3. Hľadáme a skúšame rôzne spôsoby výučby, štrukturovania ateliérov. Ponúkali sme napr. možnosť konzultácie prác naraz pred troma pedagógmi. Ukázalo sa však, že pre niektoré študentky a študentov to bol veľký stres. Mysleli sme si, že to bude pre nich prínosné: dostanú tri rôzne názory na svoju prácu, uvidia, ako prebieha diskusia aj medzi nami, pedagógmi. Dospelo to k tomu, že situácia bola pre študentky a študentov nekomfortná. Teraz to individualizujeme. Kto chce, dostane trojitý feedback. Komu vyhovuje jeden na jedného alebo menší kolektív, má takú možnosť.
   Keďže mnohí študenti dnes prezentujú práce na Instagrame či iných sociálnych sieťach, myslel som si, že sú zvyknutí na istú konfrontáciu. Hoci, tam ide možno skôr o lajkovanie, než o konštruktívnu kritiku. Ale možno je to viac osobnostná črta a každému vyhovuje niečo iné. Určite aj pandémia koronavírusu niečo v tomto smere ovplyvnila – konzultácie boli online a študentky a študenti prezentovali svoju prácu často z domu, komfortného prostredia.

4. Drvivá väčšina študentov už počas školy pracuje v odbore: buď v nejakých grafických štúdiách, reklamných agentúrach, niektorí si zakladajú vlastné štúdiá… Čiže prechod je plynulý, resp. niekedy skôr dochádza ku konfliktu medzi pracovnými a študijnými povinnosťami. U nás to nie je tak, že by študenti boli na škole v nejakej bubline, z ktorej ich po skončení štúdia musíme postrčiť von. Naopak, nezriedka prváci už majú prácu.

5. Keď študentky a študenti riešia osobné témy, sú naozaj veľmi osobné: psychické zdravie a pod. Na VŠVU pribudla pozícia študentského poradcu aj školského psychológa a údajne je veľmi vyťažený. Nám minulý semester zomrela študentka priamo počas prezentácie, tak sme vtedy absolvovali sedenia so psychológom – nielen študenti, ale aj pedagógovia. Bola to v niečom až katarzná skúsenosť.
   Niekedy mám pocit, že my, pedagógovia nie sme dostatočne kvalifikovaní riešiť osobné veci, témy. Mnohé nás až zaskočia a pociťujem potom neadekvátne vzdelanie v tomto smere. Na voľných umeniach je to asi ešte vypuklejšie, keďže tam sa ide do ešte osobnejších tém. Začína sa tomu venovať pozornosť aj na kolégiách (zasadnutia pedagógov – pozn. Kapitálu), rozpráva sa o tom.

Patrik Ševčík
vedúci Katedry grafiky, Fakulta výtvarných umení
Akadémia umení v Banskej Bystrici

1. V prvom rade treba uviesť, že umelecké vysoké školy nemajú taký veľký počet študentov ako veľké univerzity. Jedným zo špecifík sú talentové skúšky, na základe ktorých sa prijíma na štúdium limitovaný počet študentov. Štúdium sa skladá z viacerých predmetov. Odborné predmety sú zamerané na praktické zvládnutie techník a technológií v danom médiu, podporené teoretickými znalosťami. Ďalej sú to teoretické predmety, ktoré poskytnú orientáciu v oblasti dejín, teórie výtvarného umenia a estetiky.
   Ťažiskovými sú profilové predmety – ateliéry, ktoré majú najväčšiu časovú dotáciu. V rámci nich študenti spracovávajú rôzne témy zadané pedagógom. Ja zadávam niekoľko tém, z ktorých si študenti môžu vybrať. Jedna z nich je pritom voľná a umožňuje študentom riešiť vlastnú tému. Okruh tém vždy mením a aktualizujem.Štúdium týchto predmetov nemá podobu hromadných prednášok v aule, ale priamo v dielni, ateliéri. Študenti majú vyhradený čas na sústredenú prácu a čas na konzultácie. V rámci konzultácií v ateliéroch sa pedagógovia so študentmi stretávajú individuálne. Vzhľadom k tomu, že sa tvoria originálne výstupy, pedagóg konzultuje konkrétne zadanie vždy s jedným študentom. Ateliér sa tak stáva laboratóriom, v ktorom študenti počas semestra tému priebežne realizujú, konzultujú s pedagógom a technicky cizelujú.
   Výsledok tvorby sa prezentuje na prieskumoch študentských prác vždy na konci semestra a obhajuje pred hodnotiacou komisiou. Kritériá hodnotenia pozostávajú z pravidelnej účasti študenta na konzultáciách, realizácie autorského programu, kreatívneho spracovania a obhajoby.
   Rozdiel je tiež v bakalárskom a magisterskom stupni štúdia. V magisterskom stupni študent využíva svoje predchádzajúce skúsenosti a poznatky a realizuje vlastný autorský program, orientovaný na voľné výtvarné umenie.

2. Túto otázku považujem za zbytočnú. Vzdelávanie na umeleckých vysokých školách po celom svete existuje už niekoľko storočí, takže nie je na mieste hľadať jeho opodstatnenosť. Odpovedať však môžem aj protiotázkou. Viete si predstaviť, že by umenie zmizlo z vyučovania na školách a bežného života? Predstavte si, že by deti nekreslili, netancovali, nespievali, že by sme to vypustili zo života… Dá sa to vôbec? Viete si predstaviť život bez obrazov, hudby, filmu, tanca, literatúry? Ak by som to mal zjednodušene ilustrovať, tak uvediem príklad: každodenne používame mobil, ktorý niekto nadizajnoval (niektorí dokonca vyhľadávajú konkrétnu značku), v ňom počúvame hudbu a pozeráme obrázky, filmy, používame aplikácie, hry… Všetko, čo v ňom vidíme, má nejakú vizuálnu podobu a je výsledkom technického a umeleckého vývoja. A dovolím si tvrdiť, že v súčasnosti ešte rastie úloha umenia. Obklopujeme sa „peknými“ vecami, ktoré musel niekto vymyslieť a navrhnúť. Všetky vyspelé krajiny podporujú umenie, pretože si uvedomujú dôležitosť umenia v bežnom živote.Pojem umenie je veľmi široký. Ak by sme ho chceli jednoducho opísať, v zásade môžeme rozlišovať dve základné formy. Na jednej strane je to, ktoré zasahuje do bežného života a má úžitkový charakter. Na druhej strane je Umenie nazývané aj „vysoké“ umenie, ktoré často ľudia považujú za umenie určené pre úzku skupinu. Táto forma nemá komerčný charakter, je viditeľná napríklad v galériách, divadlách, na koncertoch či na rôznych prezentáciách a podujatiach, kde sa riešia aktuálne témy, ktoré reagujú na spoločenskú, politickú, ekologickú situáciu… Majú filozofický rozmer, nastavujú zrkadlo spoločnosti, a to je dôležité. Kde inde ako v umení sa to dá? Tento druh si vyžaduje náročnejšieho recipienta, preto nie je možno až také populárne.
   Túto krátku definíciu som použil len na ilustráciu, pretože striktne sa to nedá oddeliť. V praxi sa totiž stretávame so vzájomnými prienikmi oboch. Na umeleckých školách existujú odbory orientované na úžitkovú tvorbu, avšak zo skúseností môžem potvrdiť, že dnes už dochádza k vzájomnému prepájaniu voľnej a úžitkovej tvorby. Úlohou umeleckých vysokých škôl je garantovať kvalitu.

3. Pandémia priniesla najmä využívanie nových technológií na online účely, uľahčila formu kolektívnej komunikácie a prezentácie na diaľku, čo umožnilo udržiavať kontakt so študentmi. Spôsobila, že uvedené platformy a technológie sa využívajú dodnes na rýchlu komunikáciu a stretnutia z rôznych miest. Na druhej strane však treba konštatovať jeden závažný moment: dlhodobé využívanie online prostredia viedlo k postupnej frustrácii a v niektorých prípadoch aj depresii a deprivácii. Ďalším zásadným momentom, ktorý sa potvrdil, je fakt, že študovať umenie na diaľku sa nedá… alebo len veľmi ťažko. Chýba kontakt s materiálom, mierkou a tiež metóda názornosti… To sú ťažiskové veci pre štúdium umenia. Ja zvyknem počas konzultácií so študentmi ísť do dielne, kde preberáme technické možnosti, praktické riešenia a alternatívy.
   Pre študijné zmeny platí, že na Slovensku prebieha komplexná akreditácia všetkých vysokých škôl. Nastavené parametre spôsobili zmeny v niektorých študijných programoch. Na FVU AU v BB došlo v bakalárskom stupni štúdia k vytvoreniu nových študijných programov Maľba-grafika a Intermédiá-digitálne média-priestorová tvorba.V magisterskom stupni (študijný program Voľné výtvarné umenie ) sme zaviedli novinku – Platformy, ktoré nahradili tradičný model ateliérov. V rámci Platformy má študent možnosť zvoliť si trojicu pedagógov, s ktorými počas semestra konzultuje. Na základe konzultácií si formuje vlastný názor, verifikuje svoje názory a sám si volí finálnu podobu diela. Je to originálny prístup, ponúka väčšiu názorovú rôznorodosť a viac pohľadové impulzy pre študenta.

4. V magisterskom stupni sme zaviedli nové predmety. Externá prax je zameraná na prezentáciu tvorivých výstupov na výstavách umenia, festivaloch, a pod. Manažérske vademékum pre výtvarníka je zacielené na kompetencie, prípravu a realizáciu grantových projektov. Študenti sa tak môžu už počas štúdia oboznámiť s možnosťami pre ich prax a odskúšať si ich.

5. Od minulého roka poskytuje naša univerzita psychologické poradenstvo pre študentov, ktoré zabezpečuje školská psychologička. Jej pomoc môžu študenti aj pedagógovia vyhľadať kedykoľvek a dohodnúť si s ňou stretnutie.

Ladislav Patkoló
prodekan pre vnútorný systém kvality, Hudobná a tanečná fakulta
Vysoká škola múzických umení v Bratislave

1. Umelecké vzdelávanie je špecifické v mnohých ohľadoch. Je to prirodzené, keďže umenie samotné je pozoruhodným produktom ľudstva, ktorým spracúvame témy od hľadania zmyslu života po reflexiu aktuálnej doby. Každý druh umenia je pritom samostatným vesmírom s vlastným spôsobom vyjadrovania sa, v našom prípade je to vesmír hudby a tanca.
   Ak sa nad tým zamyslíme, školenie, rozvíjanie či hodnotenie umeleckého výstupu je istým typom alchýmie. Vzťah pedagóga a študenta je u nás preto oveľa bližší a intenzívnejší. Veľkým rozdielom oproti iným školám je individuálna forma výučby, bez ktorej sa nedá naučiť napr. hru na husliach. Študenti denne samostatne cvičia a následne na hodinách s pedagógom dostávajú rôzne impulzy, rady, návody či postrehy, ako sa zlepšovať. Množstvo predmetov sa realizuje bežným vyučovaním v skupinách. Pre našich študentov sú však ťažiskové práve hodiny tzv. hlavného predmetu ich štúdia. Hodnotenie študentských výstupov však prebieha pred odbornou komisiou, vďaka čomu dokážeme zabezpečiť objektivizáciu hodnotenia podaného umeleckého výkonu.

2. Odpoveď na otázku zmysluplnosti či prínosu umenia pre spoločnosť je náročná. Existujú ľudia, ktorí nečítajú takmer žiadne knihy, nepočúvajú sofistikovanú hudbu, nenavštevujú galérie, divadlá ani kiná. Aj ich pritom umenie ovplyvňuje a vstupuje do ich života, hoci v neveľkej miere a bez ich vedomia. Medzi nami sú však aj ľudia, ktorým umenie prináša zásadnú pridanú hodnotu, možnosť zmysluplného prežívania vlastného bytia. Umenie znamená pre veľkú časť spoločnosti málo, no pre malú časť spoločnosti veľa. Umelecké vzdelávanie vychováva umelcov, ktorí túto potrebu spoločnosti dokážu kvalitne naplniť. Zmysluplnosť umenia teda nemôžeme obhájiť jednou konkrétnou myšlienkou či príkladom jeho aplikácie. Umenie je rozmanité. Transcendentné, všedné, dynamické, statické, sofistikované i triviálne. Naše životy ovplyvňuje v rozličnej miere, no bez umenia si fungovanie ľudskej spoločnosti nedokážem predstaviť.

3. Najväčší experiment v histórii vyučovania na HTF VŠMU priniesla pandémia ochorenia Covid-19. Prakticky bez prípravy sme museli zmeniť spôsob štandardného vyučovania na dištančný. Viete si predstaviť, aké krkolomné je vyučovať napríklad hru na klavíri cez počítač? Nájsť spôsob, ako udržať bazálnu zmysluplnosť vyučovania bolo pre mnohých náročné. Napriek tomu sme hľadali efektívne cesty ako pokračovať, improvizovali sme, zlepšovali vlastné technické zázemia, menili spôsob interakcií so študentmi a snažili sa udržať ich motiváciu študovať. Dúfajme, že sa s podobnou situáciou už nestretneme.Čo sa týka ďalších zmien, tých bolo v posledných piatich rokoch neúrekom. Vysoké školy aktuálne prechádzajú tzv. novou akreditáciou, ktorá prináša veľa inovácií. Tie primárne smerujú k štúdiu orientovanému na študenta a zapojeniu všetkých zainteresovaných strán do všetkých procesov vysokých škôl. Znie to komplikovane, no jedná sa o aplikáciu európskych noriem do nášho prostredia, ktorá má schopnosť posunúť vzdelávanie smerom k západným štandardom. Aj u nás teda vťahujeme študentov do centra diania, snažíme sa im lepšie rozumieť, zisťujeme ich názory a preferencie a usilujeme sa maximálne im vyhovieť. Máme tiež Etický kódex VŠMU a rôzne orgány chrániace študentov i pedagógov pred negatívnymi javmi, ktoré sme videli napríklad na partnerských školách v Českej republike.

4. V prípade HTF je tento prechod veľmi organický. Na pozíciách pedagogičiek a pedagógov pôsobia etablovaní umelci, ktorí sú súčasťou umeleckého života. Študenti majú vďaka nim blízko k praxi. Okrem toho existuje na škole viacero projektov, ktorých cieľom je umožniť prezentáciu našich študentov. Študenti tak majú príležitosť byť súčasťou orchestra, opery, baletu, zboru alebo sa dokonca ocitnúť v pozícii sólistu. Fakulta uzatvára partnerstvá aj s profesionálnymi telesami, ktoré tiež poskytujú platformy pre výstup našich študentov. Príležitostí, kde škola poskytuje študentom príležitosti vyskúšať si praktický umelecký život, nie je málo. A snažíme sa, aby ich bolo viac.

5. Pýtate sa na zásadnú a náročnú tému. Aj u nás sa veľa hovorilo o psychologickej podpore študentov, najmä v čase pandémie. Podpora psychického zdravia pedagógov u nás ostáva otvorenou otázkou. Prehodnocujeme rôzne možnosti, ako by sme psychologickú podporu vedeli na škole zabezpečovať zmysluplne. Doposiaľ sme volili cestu využívania kapacít partnerskej vysokej školy, keďže ako jedna z menších vysokých škôl musíme hľadať efektívne a udržateľné riešenia. V nasledujúcom období sa táto dohoda bude zrejme prehodnocovať. Dúfame, že sa aj v tejto téme posunieme smerom k väčšej podpore študentov i pedagógov.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V rámci projektu Perspectives si k téme Vzdelávanie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Kateřina Stündová: Každý si něčím procházíme. Reportáž z přehlídky mladého umění Pokoje 2023 (Revue Prostor)
Magdalena Šipka: Jak vzdělávat pro budoucnost, kterou si ani neumíme představit? (Revue Prostor)
Monika Brenišínová, Nina Wanča: Stávka není sprosté slovo aneb Reportáž ze zákulisí největší akademické stávky od roku 1989 (Revue Prostor)
Hana Trojánková Biriczová: Jan Bičovský VS. vysokoškolská stávka (Revue Prostor)