Všetko po starom, len viac násilia

Odmeňovať zamestnancov mliekom alebo mäsom? Predstavy o „slobode” nového argentínskeho prezidenta Javiera Mileia tešia súkromný sektor, menej už voličov, ktorí uverili jeho receptom na prekonanie krízy. Zrejme už pochopili, že sľub „zlikvidovať kastu” v skutočnosti znamenal „slúžiť oligarchom”. Bitka medzi ulicou a mužom s motorovou pílou sa však ešte iba začína.

Milei zhodil masku už v prvý deň inaugurácie (10. december), keď na sociálnych sieťach zverejnil fotografiu svojej novej vlády. Oproti dvadsiatim ministerstvám svojho predchodcu Alberta Fernándeza ju Milei zredukoval na deväť: ministerstvo ľudského kapitálu, infraštruktúry, zdravia, hospodárstva, spravodlivosti, bezpečnosti, obrany, zahraničných vecí a vnútra.

Na fotografii mohli Argentínčania vidieť aj dve známe tváre: novým ministrom hospodárstva sa stal Luis Caputo – bývalý guvernér centrálnej banky a minister financií za vlády Mauricia Macriho (2015 – 2019). Druhou známou osobou je Patricia Bullrich, ktorá bola v Macriho kabinete ministerkou bezpečnosti a teraz povedie opäť to isté ministerstvo. Jej väčšinou strohý výraz tentokrát vystriedal široký úsmev. Je to úsmev prezidentskej kandidátky (za konzervatívnu koaličnú stranu Juntos por el Cambio, t. j. Spoločne za zmenu) porazenej v prvom kole, ktorej sa vďaka spojenectvu s nedávnym rivalom ušlo miesto aj v novej vláde…

Na kandidáta, ktorý sa v prezidentskej kampani prezentoval ako „antisystémový” politik a ktorý sľuboval, že zlikviduje politickú „kastu”, ide o dosť prekvapivý výber ministrov. „Kasta je v skutočnosti pri moci”, konštatuje David Copello, politológ zo CY Cergy Paris Université a špecialista na Argentínu. Pripomína, že „viacerí členovia vlády pochádzajú zo súkromného sektora”. Nicolás Posse, nový predseda vládneho kabinetu, ako aj Mariano Cúneo Libarona, nový minister spravodlivosti, predtým pracovali pre Corporación América – finančný a mediálny korporát významného podnikateľa Eduarda Eurnekiana, ktorému Milei robil finančného poradcu. Prezident-ekonóm Eurnekianovi vďačí za mediálny priestor, ktorý mu poskytoval v roku 2016 v programe Animales sueltos (Zvieratá na slobode) na stanici America TV. Práve vďaka nemu sa Milei stal verejne známou osobou.

„Milei nie je antielitár, ale antikirchnerovec”, tvrdí Gabriel Vommaro, profesor politickej sociológie na Universidad Nacional de San Martín (EIDAES) a výskumník Národného vedeckého a technicko-výskumného výboru (CONICET). Odkazuje tým na prezidentský mandát Néstora Kirchnera (2003 – 2007), po ktorom prevzala úrad jeho manželka Cristina Fernández de Kirchner (2007 – 2015). Prvé Mileiove kroky skutočne „pripomínajú štrukturálne opatrenia inej tradície v argentínskej politike”:  neoliberálnych vlád Carlosa Menema (1989 – 1999) a Mauricia Macriho.

Možno ich zhrnúť do dvoch bodov: úsporné opatrenia a liberalizácia ekonomiky. V reakcii na pokles hodnoty pesa o viac ako 50 %, minister Caputo nariadil od 12. decembra masívne škrty v rozpočte vo výške približne 20 miliárd dolárov, čo predstavuje 5 % HDP. Majú sa týkať najmä zníženia dotácií na verejnú dopravu, elektrinu, plyn a vodu.¹ Šetrenie „postihne takmer výlučne štát a nie súkromný sektor,” chválil sa Milei vo svojom inauguračnom prejave.

O desať dní neskôr prezident ohlásil podpísanie „nevyhnutného a núdzového” dekrétu, ktorý obsahuje 366 reforiem zameraných na „dereguláciu obchodu, služieb a priemyslu na celom území krajiny”. „Decretazo” („megadekrét”, ako ho označujú médiá) ruší regulácie cien nájmov, poistenia, základných potravín či poskytovateľov internetových služieb (umožňí tak spoločnosti Starlink miliardára Elona Muska vstúpiť na argentínsky trh). Dekrét ďalej uľahčuje proces privatizácie a upravuje aj zákonník práce: skúšobná doba pri nástupe do zamestnania sa predĺžila z troch na osem mesiacov a výška odstupného po prepustení sa zas znížila.

Spôsob, akým Milei zavádza zmeny, je násilný a unáhlený: „Nikdy predtým sa vláda neodvážila zaviesť toľko reforiem bez toho, aby prešli schvaľovacím procesom v Kongrese,” konštatuje Vommaro. Zatiaľ čo Macri preferoval „gradualistickú” stratégiu, čím sa chcel vyhnúť nepokojom, Milei zvolil stratégiu šoku. „Ak chcete robiť postupné zmeny, potrebujete peniaze. Bohužiaľ, musím vám to zopakovať: nie sú žiadne peniaze,”² obhajoval sa Milei vo svojom prvom prejave.

Medzinárodná tlač pritom ubezpečovala svojich čitateľov, že sa tento „libertarián”³ po zvolení upokojí, nakoľko bude mať v Kongrese menšinu. Jeho strana La Libertad avanza (Sloboda napreduje) získala v druhom kole prezidentských volieb proti perónistovi Sergiovi Massovi 56 % hlasov, avšak v Snemovni poslancov má len 38 z 257 kresiel (15 %) a v Senáte iba 7 zo 72 kresiel (10 %). „Ak bude Milei chcieť presadiť náročné reformy, bude potrebovať podporu v Kongrese,” napísal The Economist 23. novembra 2022. „Bude musieť vyjednávať s Juntos por el Cambio, stredopravou koalíciou, ako aj s umiernenými perónistami”.⁴ Vo Financial Times sa upokojili, keď prezident vymenoval Caputa za ministra hospodárstva. Londýnska biblia videla v tomto kroku „znamenie”, že sa Milei „zriekne svojej výstrednosti” a začne sa správať ako štátnik. Liberálnej tlači zrejme nevadí prezidentov autoritársky prístup, pokiaľ to prospieva trhom…

V skutočnosti Milei nikdy neplánoval robiť vo svojom programe ústupky. Od svojho zvolenia bol jasne čitateľný: prvý prejav predniesol symbolicky obrátený chrbtom ku Kongresu. 27. decembra (týždeň po podpísaní decretazo) predstavil svoj ley omnibus – „súhrnný zákon”, ktorý okrem rozsiahlej privatizácie (41 verejných spoločností vrátane ropného gigantu YPF a leteckej spoločnosti Aerolíneas Argentinas) udeľuje exekutíve plnú moc.

„Toto sme nezažili od čias diktatúry”

Zákon, ktorý obsahuje 664 článkov, vyhlasuje „stav núdze v oblasti hospodárstva, financií, rozpočtu, administratívy, sociálneho systému, taríf a zdravotníctva až do decembra 2025”. Výkonnej moci umožňuje, aby vládla prostredníctvom vydávania dekrétov až do konca roka 2025. Teoreticky až do konca Mileiovho mandátu, nakoľko stav núdze môže byť obnovený raz za dva roky.

Nariadenie, ktoré má „brániť slobodu Argentínčanov”, obmedzuje ich právo demonštrovať. Každé zhromaždenie nad tri osoby klasifikuje ako „demonštráciu”, o ktorej musia byť informované príslušné orgány najmenej štyridsaťosem hodín vopred. V prípade, že demonštrácia obmedzuje verejnú dopravu a služby, zúčastneným a organizátorom hrozí trest odňatia slobody až do výšky šesť rokov. „Takéto nariadenie tu nebolo od čias diktatúry,” sťažuje sa Jorge Sola, hovorca Generálnej konfederácie práce (CGT) – hlavného odborového zväzu v Argentíne.

Kongres, ktorý musí v priebehu mimoriadnych rokovaní preskúmať všetky články „súhrnného zákona”, ešte má možnosť ho zastaviť. Viacero článkov musí prejsť parlamentnou väčšinou. Parlament by mohol v rámci mimoriadnych rokovaní (do 15. februára) zrušiť aj decretazo.

Politický odpor voči autoritatívnemu prezidentovi je však nedostatočný. „Opozícia je destabilizovaná a schováva sa pod posteľou,” vysvetľoval Sola, ktorému akurát počas nášho rozhovoru prišla na mobil „dobrá správa”: súdy dočasne pozastavili časť dekrétu o pracovnom zákone a vyjadrili zároveň pochybnosť o stave „núdze”.

Víťazstvo? „Zatiaľ ešte nie,” dodáva. Konečné rozhodnutie Národnej komory práce ostáva otázne – rozhodujúce bude legislatívne preskúmanie textu. Len niekoľko minút od rozhodnutia súdu vláda oznámila, že sa odvolá. Argentínske súdy pritom nie vždy stoja na strane zákona: stačí pripomenúť súdnu šikanu namierenú voči bývalej prezidentke Férnandez de Kirchner, keď sa chcela vrátiť k moci…

Sociológ Pablo Semán tvrdí, že odpor proti prezidentovi „nepríde od inštitúcií, ale z ulice”. A nebolo by to prvýkrát. V roku 2001 vyvolala neoliberálna politika Menemovej vlády bezprecedentnú hospodársku krízu. Tisíce ľudí vyšli do ulíc a s hrncami v rukách žiadali „odchod všetkých”. Prezident Fernando de la Rúa (Radikálna občianska únia) vtedy pod tlakom protestujúcich davov ušiel zo svojho sídla vrtuľníkom (20. december 2001).

Demonštrácie si však vyžiadali tridsaťdeväť mŕtvych a približne päťsto zranených… „Keď si politici nerobia svoju prácu, sú to vždy chudobní ľudia, ktorí za to zaplatia životom,” rozhorčuje sa pán Grabois, ktorý sa v roku 2001 zúčastnil protestov a bol zadržaný represívnymi zložkami.

Budú sa dejiny opakovať? Isté je, že napätie rastie. „Neprešlo ani tridsať dní (od Mileiovho nástupu) a už sa začali prejavovať sociálne nepokoje,” hovorí Sola, ktorý sa odvoláva na prieskum Centra pre výskum verejnej mienky.⁵ Prezidentova popularita klesla za prvých dvanásť dní v úrade o 6 % (22. december 2023). 24. januára vyhlásili odbory generálny štrajk, ktorý sprevádzali veľké demonštrácie v celej krajine.

Ak si aj Milei získal dôveru chudobných vrstiev prísľubom, že zastaví infláciu, ktorá ich sužovala za vlády Macriho a Fernándeza (2015 – 2019), jeho „liberálna revolúcia” zatiaľ iba všetko zhoršuje.

V decembri sa inflácia vyšplhala o ďalších 25 % a dosiahla tak úroveň 211 %. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa mala v najbližších mesiacoch znižovať. „Milei nemá plán na znižovanie argentínskeho dlhu (prísľub Macriho vlády Medzinárodnému menovému fondu), ktorý je hlavnou príčinou inflácie v Argentíne,” uvádza Carlos Maslatón, popredný liberálny politik a bývalý Mileiov poradca. Splatenie sumy vo výške približne 44 miliárd dolárov,⁶ ktoré krajina dlhuje MMF, vytvára tlak na štátne dolárové rezervy,⁷ čo núti Argentínu nakupovať dolár a devalvovať peso. Fernándezova vláda vyjednala 18. októbra 2023 s Čínou dohodu o menovom swape s cieľom získať 6,5 miliárd dolárov na splatenie úveru. V reakcii na Mileiove vyhlásenia, že „preruší diplomatické styky” s „komunistickou” Čínou, však Peking 20. decembra systém pozastavil. Čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga neobmäkčil ani Mileiov list, v ktorom ho prosil o zachovanie finančnej podpory pre Buenos Aires.⁸

Pochvaly od Medzinárodného menového fondu

Podarí sa Argentíne získať doláre? Podľa Mileia je nepredstaviteľné, aby jeho krajina sklamala MMF. „Vyjadril som sa veľmi jasne: dlh bude splatený,” vyhlásil 14. septembra po vzájomných rokovaniach (ešte v pozícii prezidentského kandidáta). MMF jeho postoj nadšene prijal a, odhliadnuc od autoritárskych metód, Mileiovi 11. januára zablahoželal k jeho „rýchlosti” a „odhodlaniu”.⁹

Po ohlásení „megadekrétu” zorganizovali odbory (CGT) prvú demonštráciu, ktorá priviedla do ulíc hlavného mesta 25 000 – 30 000 ľudí. Sandra Pettovello, ministerka ľudského kapitálu, okamžite pohrozila všetkým demonštrantom blokujúcim ulice, že prídu o svoj nárok na sociálne príspevky. Manuel Adorni, hovorca vlády, sa zas vyhrážal, že pošle protestným hnutiam účet za nasadenie 5000 policajtov¹⁰. Odbory sa však vzdať neplánujú – ani napriek zastrašovaniu.

Autorka je novinárka

Preložil Peter Žiak

1. Mar Centenera, « Primer martillazo de Javier Milei : devaluación de más del 50 % y paralización de la obra pública », El País, Madrid, 12. december 2023. ↩︎
2. Gerardo Lissardy, «”No hay alternativa al ajuste” : 5 frases del primer y duro discurso de Javier Milei como presidente argentino », British Broadcasting Corporation (BBC), 10. december 2023. ↩︎
3. Pozri « En Argentine, la droite rugit mais innove peu », Le Monde diplomatique, október 2023. ↩︎
4. « Javier Milei will be Argentina’s first libertarian president », The Economist, Londýn, 23. november 2023. ↩︎
5. Raúl Kollmann, « La encuesta que muestra la caída de imagen de Javier Milei : la mayoría está en contra del DNU », Página 12, Buenos Aires, 24. december 2023. ↩︎
6. Pôvodne išlo o sumu 57 miliárd dolárov, ale po opätovnom vyjednávaní za Fernándezovej vlády bola znížená. ↩︎
7. « Argentine : le FMI adoube le plan “ambitieux” du président Milei avec une première tranche d’aide », La Tribune, Paris, január 2024. ↩︎
8. Jaime Rosemberg, « Javier Milei pidió por carta a Xi Xinping que interceda por el swap con China », La Nación, Buenos Aires, 12. december 2023. ↩︎
9. Anaïs Dubois, « Le FMI octroie une bouffée d’oxygène à l’Argentine de Milei », Les Échos, Paris, 11. január 2024. ↩︎
10. « En Argentine, Javier Milei présente la facture aux organisateurs d’une manifestation », France 2 december 2023. ↩︎