Povstane Argentína proti Mileimu?

16. 10. 2025

Javier Milei na Konferencii konzervatívnej politickej akcie (Conservative Political Action Conference) v Marylande | Foto: Gage Skidmore, CC BY-SA 2.0, via Wikimedia Commons

„Motorová píla“ úsporných opatrení prezidenta síce obnovila makroekonomickú rovnováhu Argentíny, ale za cenu obmedzenia spotreby a ešte väčšieho zadlženia štátu, predovšetkým voči medzinárodným veriteľom. A čo sa deje na poli spoločenského odporu?

„Sused, suseda, nebuďte ľahostajní!“ Ako sa nad Buenos Aires stmieva, z ulíc na rohu tried Corrientes a Medrano v centre mesta sa ozývajú hlasy. Hŕstka obyvateľov sa v tento jesenný večer na južnej pologuli zišla na cacerolazo. Myšlienka je jednoduchá: hlasno bubnovať na hrnce či iné kuchynské nádoby ako prejav protestu proti vláde. Okoloidúce taxíky a autá trúbia na podporu, niekoľko chodcov sa pristaví a skanduje: „Nech odídu všetci!“ – historické heslo ľudového povstania z decembra 2001. Vtedy vzbury proti hospodárskej kríze a politickej elite nabrali taký rozsah, že vyústili do pádu vlády a úteku prezidenta Fernanda de la Rúa (Radikálna strana, stred) v helikoptére. Susedské zhromaždenia – asambleas de barrio – vtedy tvorili rozhodujúci článok protestného reťazca.

Od nástupu Javiera Mileiho k moci v decembri 2023 sa začali tieto zhromaždenia opäť konať, každý týždeň znovu. V argentínskej metropole však atmosféra vôbec nepripomína povstanie. Cacerolazo, ktoré v ten večer zorganizovali členovia zhromaždenia zo štvrte Almagro, pokojnej štvrte strednej triedy, prilákalo sotva dvadsiatku ľudí. Ani to ich však neodrádza. Priemyselná dizajnérka Su Clarasó sem neprišla kvôli veľkej revolúcii. Zaujíma ju budovanie protiváhy moci a diskusie o politike. Štyridsiatnička, ktorá bola prítomná už na prvom stretnutí koncom roku 2023, si želá, aby iniciatíva pokračovala, aj keby sa ľavica opäť dostala k moci. Podľa nej práve nedostatok politizácie v spoločnosti v posledných rokoch umožnil vzostup krajnej pravice a znemožnil účinnú reakciu.

Bezradnosť peronistov v čase sociálnej krízy

„Tieto demonštrácie sú zatiaľ len okrajovým fenoménom,“ hovorí sociológ Emilio Cafassi, ktorý sa dlhodobo venuje skúmaniu susedských zhromaždení z 2000. rokov.¹ Podľa neho je však dôležité, že tieto štruktúry už existujú: ak by sa nespokojnosť vystupňovala, mohli by byť základom nového sociálneho hnutia. Zatiaľ však chýba rozhodujúci impulz. Prezident Javier Milei má totiž stále podporu veľkej časti verejnosti – podľa prieskumov 40 až 50 percent Argentínčanov jeho kroky schvaľuje. Spoločný odpor pracujúcich a strednej triedy proti oligarchii a neoliberalizmu, ktorý bol v jadre protestov v roku 2001, sa dávno rozplynul. Ak dnes ešte existuje nejaká forma jednoty, skôr sa prejavila vo voľbách, ktoré vyniesli k moci libertariánskeho prezidenta, zosobňujúceho tentoraz protest sprava. Ako to vystihuje Gabriel Vommaro, profesor politickej sociológie na Univerzite San Martín: „Milei bol akýmsi rokom 2001 radikálnej pravice, ktorý sa uskutočnil prostredníctvom inštitucionálnych kanálov.“ Ľavicoví peronisti, tzv. kirchneristi, vládli krajine v rokoch 2003 až 2015 (Néstor a Cristina Kirchnerovci) a potom znovu v rokoch 2019 až 2023 počas vlády prezidenta Alberta Fernándeza. Nedokázali však vyriešiť hospodársku ani sociálnu krízu a navyše ich oslabila únava z dlhoročného vládnutia. Nepridalo im ani kontroverzné zvládanie pandémie covidu-19. V roku 2021 Fernándeza položil škandál „privilegovaných vakcín“, keď ministerstvo zdravotníctva umožnilo očkovanie politikom, odborárskym lídrom, ministrom, podnikateľom aj celebritám mimo prísnych pravidiel, ktoré platili pre všetkých ostatných.Práve kirchneristi sa tak stali hlavnou súčasťou „kasty“, ktorú Milei od svojho vstupu do politiky tvrdo kritizuje spolu s úradníkmi, obviňovanými z klientelizmu, odborármi a médiami. V širšom zmysle útočí na samotný štát, ktorý označuje za neefektívny, zbytočný a skorumpovaný.Podľa novinára Novinár Pablo Stefanoni vidí Mileiho víťazstvo ako akýsi reakčný variant hesla „Nech odídu všetci!“² Podarilo sa mu totiž osloviť sklamanú mladú generáciu, ktorá poznala prakticky len vládu peronistov – vrátane robotníckych vrstiev v mestách – a získal si ju pravicovým anti-establishmentovým jazykom.

Od svojho nástupu k moci postavil nový prezident do centra svojej politiky boj proti inflácii. Tá za predchádzajúcej vlády dosiahla závratné výšky: z približne 54 % v roku 2019 na 211 % v roku 2023, následne v Mileiho prvom roku vlády (2024) klesla na 118 %.³ „Inflácia je v Argentíne systémovým problémom, no súčasná špirála sa rozbehla v rokoch 2014 – 2015,“ vysvetľuje Juliette Dumontová, riaditeľka franko-argentínskeho centra pre pokročilé spoločenské štúdiá na Univerzite v Buenos Aires. Situácia zanechala nezmazateľnú stopu najmä medzi najchudobnejšími, ktorých každodenný život bol podriadený neustálej zmene cien. „Je veľmi destabilizujúce nevedieť, koľko bude stáť to, čo človek potrebuje. Ak človek zarába málo, je to vyčerpávajúce pre telo aj pre myseľ,“ dodáva. V máji 2025 dosiahol rast cien 1,5 %, čo je najmenej za posledných päť rokov.⁴ Centrálna banka odhaduje, že za celý rok sa inflácia ustáli na 28,6 %. Skrotenie cenového tlaku tak predstavuje pre Mileiho politické víťazstvo. A to napriek drastickým škrtom vo verejných výdavkoch. V roku 2024 vláda znížila verejné výdavky o viac než 5 % HDP⁵, čo zasiahlo množstvo oblastí spoločenského života: verejnú dopravu, elektrinu, plyn, vodu, prístup k niektorým liekom, zmrazené rozpočty univerzít, pozastavenie programov prevencie nechcených tehotenstiev a boja proti násiliu páchanému na ženách, masové prepúšťanie v štátnej správe vrátane zdravotníctva a justície (takmer 44-tisíc úradníkov) a zrušenie polovice ministerstiev.⁶ Tieto náklady prezidentovu popularitu zatiaľ výrazne neoslabujú, keďže nižšie vrstvy si už predtým prešli veľkým utrpením. „Dnes sa síce nežije lepšie,“ hovorí sociológ Denis Merklen, riaditeľ Inštitútu pre pokročilé latinskoamerické štúdiá (IHEAL – Sorbonne Nouvelle). „Ale voliči hlasovali za zmenu a hovoria si: ‚Dali sme mu šancu, toto je cena, ktorú treba zaplatiť. Počkajme, čo bude ďalej.‘“

Vláda sa chváli aj ďalším úspechom – poklesom chudoby v druhej polovici roka 2024. Jej miera mala klesnúť na približne 38 % obyvateľstva, kým v prvých šiestich mesiacoch roka dosahovala 53 %.⁷ Tieto odhady však nie sú všeobecne prijímané. Sociologička Luci Cavallero, ktorá sa špecializuje na ekonomické otázky, spochybňuje použitú metodológiu. „Tieto čísla vychádzajú len z peňažných príjmov a nezohľadňujú niektoré nárasty cien, napríklad nájomného či energií,“ vysvetľuje. Dodáva aj to, že „Milei prijal opatrenia, ktoré v prvej polovici roka 2024 zvýšili mieru chudoby o pätnásť percentuálnych bodov. Údaje zverejnené v decembri 2024 sú iba návratom k predošlému stavu, pričom medzičasom došlo k vážnym sociálnym škodám.“ Podľa programu Detského fondu OSN (UNICEF) v Argentíne takmer desať miliónov detí oproti predchádzajúcemu roku jedlo menej mäsa pre nedostatok peňazí, pričom príjmy takmer polovice domácností s deťmi nestačia pokryť základné výdavky na stravu, zdravotnú starostlivosť a vzdelanie.⁸

Futbaloví fanúšikovia a odbory v uliciach

V tomto prostredí sa pravidelná stredajšia demonštrácia na obranu dôchodkového systému stala ďalším pevným bodom protestov v hlavnom meste. Carmen, 65-ročná bývalá učiteľka angličtiny a členka susedskej skupiny zo štvrte Almagro, si nenechá ujsť ani jedno zhromaždenie. „Je pre mňa dojemné vidieť, že sme začínali ako malá hŕstka a že sa hnutie postupne rozrastá,“ hovorí. V priebehu týždňov sa k týmto pochodom pridali ďalšie susedské zhromaždenia aj odbory. Protesty sa ďalej rozširujú – výrazným príkladom je štrajk administratívnych a zdravotníckych pracovníkov najväčšej detskej nemocnice v Latinskej Amerike, nemocnice Garrahan v Buenos Aires, ktorú tvrdo zasiahli úsporné opatrenia. Generálna konfederácia práce už vyhlásila tri všeobecné štrajky, ktoré paralyzovali časť krajiny. Ten posledný sa uskutočnil 10. apríla 2025.

Ďalšou oblasťou protestov sú práva žien a sexuálnych či rodových menšín – oblasť, v ktorej Argentína dlhodobo patrila k priekopníkom. O to väčší šok vyvolalo, keď Javier Milei vo svojom prejave na Svetovom ekonomickom fóre v Davose 23. januára prirovnal homosexualitu k pedofílii. Táto výpoveď okamžite zmobilizovala jeho odporcov. Podľa Clarisy Spataro, zodpovednej za túto agendu v odborovom zväze štátnych zamestnancov, však tieto témy zostávajú na okraji záujmu odborov a politických organizácií. Vo svojej skromnej kancelárii mi energicky hovorí: „Zvykneme počúvať: ,Najväčšou naliehavosťou je hlad.ʻ No tento problém úzko súvisí s feminizmom aj ekológiou. Ekonomika založená na ťažbe surovín a útlak žien sú neoddeliteľnou súčasťou ultraliberálneho modelu.“ Podobný pohľad má aj Luci Cavallero, výrazná postava silného feministického hnutia Ni una menos (Ani o jednu menej). Okrem každoročného pochodu 8. marca podľa nej „LGBT+ a feministické kolektívy nie sú dostatočne zapojené do odborov a politických strán, ktoré majú v rukách koordináciu demonštrácií v krajine. Niektoré z týchto štruktúr ostávajú veľmi uzavreté a stále v nich pretrváva odpor uznať naše organizácie ako plnohodnotných politických aktérov.“

Aby sa pomer síl skutočne zmenil a vláda pocítila tlak, bude nevyhnutné vzájomné prepojenie týchto zápasov. Vládny kabinet, vedený ministerkou národnej bezpečnosti Patriciou Bullrichovou, sa pritom neváha uchyľovať k tvrdšej, represívnej politike. Brutalita bezpečnostných síl dosiahla nový stupeň počas pochodu na podporu dôchodkového systému 12. marca 2025, ku ktorému sa okrem odborov pridali aj fanúšikovia futbalových klubov, najmä z hlavného mesta. Výsledkom boli desiatky zranených a viac než sto zatknutých.

Pre mnohých aktivistov to otvorilo nové otázky. Vyvolá politický otras rozhodnutie Najvyššieho súdu z 10. júna 2025, ktorým bola Cristina Kirchnerová odsúdená na šesť rokov väzenia (s výkonom trestu v domácom väzení) a doživotne zbavená práva kandidovať pre finančnú spreneveru z obdobia svojej vlády? Dokáže sa peronizmus, doteraz oslabený a rozdelený, znovu zjednotiť okolo bývalej prezidentky, ktorá hovorí o justičnom prenasledovaní? Niekoľko mesiacov pred polčasovými (mid-term) parlamentnými voľbami, naplánovanými na september a október, zostáva otvorenou otázkou, či toto hnutie nájde silu vrátiť sa do centra politickej scény a podnietiť novú vlnu protestov.

Autorka je novinárka.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)