Mozambik v zovretí džihádizmu

Nájazdy ozbrojených skupín sa v provincii Cabo Delgado množia od roku 2017. Koncom mája si dva takéto útoky vyžiadali životy približne dvadsiatich vojakov. V kontexte plošnej chudoby vláda Frontu za oslobodenie Mozambiku (Frelimo), ktorý je pri moci od získania nezávislosti v roku 1975, má problém túto hrozbu odvrátiť aj napriek aktívnej podpore Rwandy.

Skupina žien sa prebíja tyrkysovými vodami Indického oceánu smerom k brehom mesta Pemby. Na hlavách nesú nádoby plné rýb, ktoré plánujú predať na trhu v Paquiteque – najstaršej štvrti hlavného mesta provincie Cabo Delgado. Pokoj, ktorý panuje na plážach so zlatistým pieskom na severovýchode Mozambiku, je však len zdanlivý. Od 5. októbra 2017 región pravidelne čelí krvavým džihádistickým útokom. V ten deň sa malé prístavné mesto Mocímboa da Praia dostalo na 48 hodín pod kontrolu ťažko ozbrojenej skupiny napojenej na Islamský štát, známej ako al-Šabáb (v arabčine „mladí“) alebo Ansar al-Sunna („stúpenci prorockej tradície“). Napriek sérii vojenských operácií, na ktorých sa podieľala mozambická vláda spolu s viacerými štátmi regiónu, sa provincia Cabo Delgado nikdy nevrátila k pocitu bezpečia.

Provincia ukrýva väčšinu zásob zemného plynu v krajine, odhadovaných na takmer 5 biliónov kubických metrov. Jej hospodársky potenciál priťahuje množstvo nadnárodných spoločností. Francúzska firma TotalEnergies, americký ExxonMobil, talianska Eni či čínska China National Petroleum Corporation (CNPC) investovali do strategických koncesií v povodí rieky Rovuma, aby spolu s mozambickým štátom ťažili a delili si produkciu plynu. Austrálske spoločnosti Syrah Resources a Triton Minerals zas získali licencie na ťažbu grafitu v oblasti Balamy, kým britská Gemfields vlastní väčšinový podiel v spoločnosti Montepuez Ruby Mining (MRM), ktorá prevádzkuje jednu z najväčších rubínových baní na svete.

Obnovenie bezpečnosti a jej udržanie v Cabo Delgado je pre krajinu životne dôležité. Vláda preto najprv siahla po službách Wagnerovej skupiny. V septembri 2019 bolo vyslaných približne dvesto ruských žoldnierov, aby zasiahli proti povstalcom – mesiac po tom, čo prezident Filipe Nyusi uskutočnil štátnu návštevu Moskvy, prvú od roku 1987, teda od čias nezávislosti, ktorú tam podnikol mozambický prezident. Týmto krokom obidve krajiny nadviazali na strategickú spoluprácu z obdobia studenej vojny, keď Sovietsky zväz podporoval tzv. frontové štáty v boji proti apartheidu v Južnej Afrike.¹ Operácia sa však skončila fiaskom: v priebehu niekoľkých týždňov padlo dvanásť príslušníkov Wagnerovej jednotky a v marci 2020 nasledoval neslávny ústup milície. Následne Mozambik požiadal o pomoc súkromnú bezpečnostnú spoločnosť Dyck Advisory Group (DAG) z Južnej Afriky. Tú v roku 2012 založil Lionel Dyck, bývalý plukovník zimbabwianskych ozbrojených síl, a jej úlohou bolo poskytovať leteckú podporu mozambickej armáde. Ani to však nedokázalo zastaviť postup povstalcov či zabrániť veľkým útokom – vrátane opätovného dobytia Mocímboa da Praia v auguste 2020. V apríli 2021 bol aj DAG nútený oznámiť svoj odchod.

Spoločenstvo pre rozvoj južnej Afriky (Southern African Development Community, SADC) sa v júli 2021 rozhodlo vyslať do Mozambiku spoločné sily (SADC Mission in Mozambique, SAMIM), ktoré tvorili jednotky z ôsmich krajín: Angoly, Botswany, Konžskej demokratickej republiky, Lesotha, Malawi, Južnej Afriky, Tanzánie a Zambie. Pretória pritom poskytla až dve tretiny vojakov. Africká únia v roku 2023 dodala vojenský materiál po tom, čo už v marci 2021 vyzvala na regionálnu mobilizáciu.² SAMIM však čelil vážnym logistickým problémom a nedokázal trvalo zmeniť pomer síl. Navyše, niektoré štáty už nevládali ďalej znášať finančné náklady misie. V lete 2024 sa preto lídri SADC rozhodli operáciu ukončiť a ponechať misiu na dobrovoľnej báze – predovšetkým Rwande a Tanzánii – aby pokračovali vo vojenskej spolupráci s mozambickou vládou bilaterálne.

Práve rwandská armáda vytlačila v auguste 2021 džihádistov z Mocímboa da Praia a umožnila obnovenie ťažby plynu pri pobreží Cabo Delgado. „Mozambik nikdy neposkytol SAMIM-u potrebnú podporu,“ vysvetľuje Borges Nhamirre z Inštitútu pre bezpečnostné štúdie (ISS Africa). „Vždy uprednostňoval Rwandu a sily SADC odsunul bokom.“ Výskumník zároveň upozorňuje, že africká misia zdieľala informácie o situácii v teréne, zatiaľ čo dohodu medzi rwandským prezidentom Paulom Kagamém a vtedajším mozambickým lídrom Filipeom Nyusim zahalila takmer úplná netransparentnosť.

Rwanda skrýva svoje motívy

Vzťahy medzi Rwandou a Mozambikom boli dlhé roky minimálne, až kým v roku 2019 neotvorili rwandskú ambasádu. Dnes je v provincii Cabo Delgado nasadených približne 4 500 vojakov Rwandských obranných síl (RDF). Kigali však svoje skutočné motívy zahmlieva. „Rwanda tvrdí, že koná zo solidarity, no nikto neposiela toľko mužov iba z tohto dôvodu,“ podotýka Nhamirre. V roku 2021 Európska únia schválila pomoc vo výške 40 miliónov eur na výcvik mozambickej armády, aby dokázala chrániť civilistov a udržiavať mier v regióne. Zároveň financovala aj nasadenie RDF – v novembri 2024 uvoľnila ďalších 20 miliónov eur na nákup vojenskej techniky a letecké operácie. „Rwandské jednotky síce výrazne prispeli k zlepšeniu situácie v Cabo Delgado. Ale čo vlastne chránia? Civilistov alebo ekonomické záujmy provincie?“ kladie si otázku Nhamirre. „Vojenské úsilie je oveľa intenzívnejšie okolo plynových projektov, ako napríklad v Palme [mesto, pri ktorého pobreží investovala TotalEnergies do rozsiahleho projektu Mozambique LNG], zatiaľ čo hrozba dolieha na celé obyvateľstvo.“

Ako znak zbližovania medzi oboma štátmi mozambický parlament v marci 2024 ratifikoval extradičnú zmluvu (dohodu o vydávaní osôb) medzi Rwandou a Mozambikom. Tento dokument uľahčuje vydávanie osôb obvinených zo závažných zločinov, vrátane účasti na genocíde Tutsiov v roku 1994, späť do Rwandy. Dohoda však vyvolala silné obavy medzi obhajcami ľudských práv. Autoritatívny prezident Paul Kagame by ju totiž mohol využiť aj na prenasledovanie politických oponentov žijúcich v exile.

Okrem možných ekonomických a diplomatických výhod rwandská intervencia v Mozambiku ponúka vláde v Kigali príležitosť upevniť si imidž „afrického žandára“. Rwandské obranné sily (RDF), dobre vycvičené a disciplinované, sú výkladnou skriňou krajiny, ktorá sa stala tretím najväčším prispievateľom na svete a druhým v rámci Afriky do mierových misií OSN; k 31. augustu 2024 nasadili 4 585 príslušníkov modrých prílb. Rwanda sa zároveň čoraz viac profiluje aj v sektore súkromnej bezpečnosti. Jej investície v Cabo Delgado pribúdajú – smerujú do baníctva, stavebníctva či dohľadu. V regióne sa usadilo niekoľko spoločností, napríklad Macefield Ventures, NPD Limited a Strofinare Mozambique, prepojených s rwandským holdingom Crystal Ventures – ekonomickým ramenom vládnuceho Rwandského vlasteneckého frontu (FPR).³ Podľa mozambického historika Yussufa Adama mohlo Francúzsko podporiť rwandský zásah s cieľom ochrániť záujmy firmy TotalEnergies. Zdroj blízky francúzskej vláde však uviedol, že dohľad a bezpečnosť plynového projektu Mozambique LNG sú predmetom priamych rokovaní medzi TotalEnergies, jej partnermi a vládou Mozambiku.

Znamená to teda, že sa situácia zlepšuje? Napriek rwandským hliadkam džihádisti zostávajú aktívni. Viac než milión obyvateľov ušlo pred násilím, únosmi a rabovaním do oblastí vzdialenejších od pobrežia, kde sa ťaží plyn. Podľa viacerých svedectiev, ktoré zozbierali západné mimovládne organizácie, niektorým povstalcom prezlečeným za vojakov či policajtov sa darí prenikať do dedín, kde sa vydávajú za mierové sily a následne nútia civilistov, aby ich ukrývali. Džihádisti vedú partizánsku vojnu – presúvajú sa rýchlo a ukrývajú sa v horách, čo výrazne komplikuje ich odhalenie a zneškodnenie. Na posilnenie schopností v boji proti povstaniu si mozambická vláda v júni 2023 zadovážila lietadlo Ahrlac (prezývané Mwari), určené na blízku leteckú podporu a ozbrojený prieskum, ktoré vyvinula juhoafrická spoločnosť Paramount. Tento stroj dnes vykonáva misie dohľadu a ľahkých útokov. Mozambik sa zároveň usiluje získať aj bezpilotné prostriedky – čínske (Wing Loong II a CH-4 Rainbow) či francúzske (IC-D od spoločnosti I-SEE Group).

Mnohí odborníci vysvetľujú pretrvávanie povstania tým, že džihádistické hnutia prichádzajúce z Tanzánie či Kene využívajú pašerácke trasy pozdĺž bohatého pobrežia východnej Afriky na financovanie svojej činnosti a udržiavanie vplyvu v subregióne.⁴ Iní experti zas tvrdia, že skupina al-Šabáb vznikla rozkolom v rámci Mozambického islamského koncilu (CISLAMO). Táto vládou uznaná organizácia združuje mladých salafistických kazateľov a študentov, ktorí sa stavajú proti miestnemu súfijskému islamu a čerpajú inšpiráciu z rigidných kázní kenského duchovného Abouda Roga Mohammeda. Tohto kazateľa zabili v roku 2012 v Mombase neznámi útočníci, čo vyvolalo niekoľkodňové nepokoje, keďže jeho stúpenci obviňovali bezpečnostné zložky z vraždy. Zdá sa však, že skutočná príťažlivosť tejto skupiny pramení predovšetkým z „chudoby, marginalizácie a nedostatku perspektívy pre mladých, pričom náboženstvo slúži len ako zámienka či zjednocujúci symbol.“⁵

Päťdesiat rokov po získaní nezávislosti v júni 1975 a nepretržitej vláde Frontu za oslobodenie Mozambiku (Frelimo) patrí krajina stále medzi najchudobnejšie na svete. V provincii Cabo Delgado prudko rastie nerovnosť medzi obrovskými ziskami z ťažby nerastov a biedou miestneho obyvateľstva. Podľa organizácie Action contre la faim žije 45 % obyvateľov provincie v extrémnej chudobe, pričom Cabo Delgado sústreďuje až 66 % z celkových 3,3 milióna Mozambičanov, ktorí čelia vážnej potravinovej nedostatočnosti.⁶ Organizácia zároveň upozorňuje aj na ničivé dôsledky klimatických zmien – predovšetkým čoraz častejších cyklónov.⁷

Nadnárodné firmy chránia len svoju vlastnú infraštruktúru

Korupcia elít ešte viac podnecuje hnev, z ktorého ťažia džihádisti. V apríli 2016 otriasol krajinou škandál známy ako „skrytý dlh Mozambiku“. Týkal sa úverov v hodnote 2 miliárd dolárov, ktoré si tri štátne podniky zobrali od bánk ako Credit Suisse či ruská VTB. Peniaze mali financovať tri námorné projekty – nákup hliadkových a rybárskych lodí a výstavbu lodeníc. V skutočnosti však značná časť prostriedkov skončila v korupčnom kolotoči, z ktorého profitovali osoby blízke politickej moci. Aféru sprevádzali veľké súdne procesy v Spojených štátoch amerických aj v Spojenom kráľovstve.⁸ Po odhalení podvodu štrnásť partnerských krajín a Svetová banka okamžite zastavili pomoc Mozambiku (približne 265 miliónov dolárov ročne). Medzinárodný menový fond stiahol 165 miliónov dolárov z pôvodne plánovanej núdzovej pôžičky vo výške 286 miliónov dolárov. Už v roku 2016 tak verejný dlh vyskočil z 88 % na 128 % HDP, domáca mena sa prudko znehodnotila a inflácia dosiahla 27 %. „Politici rátali s tým, že tieto dlhy sa splatia z príjmov z plynu, ale tie nikdy neprišli. Z bezpečnostných dôvodov totiž TotalEnergies a Eni odložili svoje megaprojekty,“ vysvetľuje Michel Cahen, emeritný výskumný riaditeľ CNRS a odborník na politické dejiny lusofónnej Afriky. Dovtedy si zahraničné nadnárodné firmy dohadovali výhodné koncesie a chránia len svoju vlastnú infraštruktúru v krajine. Útoky džihádistov v Cabo Delgado medzitým pokračujú a držia miestne obyvateľstvo na okraji rozvoja.

Autorka je novinárka.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)

1. Pozri Carmen Bader, « Le Mozambique dans la tourmente de l’après-guerre », Le Monde diplomatique, február 1993. ↩︎
2. « Déclaration du président de la Commission de l’Union africaine », 3. marec 2021. ↩︎
3. Romain Gras, « Crystal Ventures, la face business du FPR de Kagamé », Jeune Afrique, Paríž, 2. máj 2023. ↩︎
4. Éric Morier-Genoud, Towards Jihad ?, Hurst Publishers, Londýn, 2023. ↩︎
5. Ibid. ↩︎
6. « Mueda, la ville refuge », 15. október 2024. ↩︎
7. « Le Mozambique continue de faire face à une grave crise humanitaire causée par le conflit, les chocs climatiques et les défis liés à la gouvernance », 2025. ↩︎
8. « Mozambique and the “tuna bond” scandal », 9. február 2021. ↩︎