Proizraelská loby vo Francúzsku

Kým Izrael premenil Gazu na koncentračný tábor a pokračuje v anexii Západného brehu, Francúzsko medzičasom oznámilo, že uzná Palestínsky štát. Kedysi vplyvný hráč na Blízkom východe sa 22. septembra 2025 stal 149. krajinou, ktorá sa odhodlala k tomuto rozhodnutiu. Tento oneskorený postoj má veľa spoločného s vplyvom mocného politicko-mediálneho konglomerátu, ktorý koná v prospech Tel Avivu.

Pred takmer desiatimi rokmi Brexit a následne víťazstvo Donalda Trumpa podnietilo zaskočených liberálov, aby ideologický priestor prekódovali takým jednoduchým spôsobom, že sa už nik nemohol zmýliť. Na jednej strane stáli zlí „populisti“ a „autoritári“ – do jedného vreca hodili Trumpa, Vladimira Putina, Si Ťin-pchinga, Viktora Orbána, Jaira Bolsonara a ďalších. Na strane druhej sa zoskupili dobrí „liberáli“ a „progresívci“ – medzi nimi Angela Merkelová, Hillary Clintonová, Joe Biden, Justin Trudeau a Emmanuel Macron.¹

Toto nové usporiadanie štiepení a aliancií v rámci západného sveta však narazilo na jednu prekážku: Izrael. Či už išlo o demokratov alebo autokratov, európske vlády – a ešte viac tie americké – sa dôsledne vyhýbali sankciám či ostrej kritike nezákonných krokov Izraela a jeho predstaviteľov. Hoci bol priateľom Donalda Trumpa, miláčikom Jaira Bolsonara a oslavovaným hosťom maďarského premiéra, izraelský premiér sa netajil svojou nepriateľskosťou voči princípom právneho štátu; jeho obvinenie z roku 2019 z podvodu, korupcie a zneužitia dôvery by pritom diskvalifikovalo ktoréhokoľvek iného populistického lídra – najmä ak by bol z radov ľavice.

Zatiaľ čo liberálne vlády vo Francúzsku, Nemecku, Británii a inde Benjamina Netanjahua šetrili, on sám sa dvoril európskej krajnej pravici a upevňoval etnonacionálny charakter svojho štátu. No väčšina – ak nie všetci – hľadela inam. Väčšina liberálnych demokracií, ich tlač a spriaznení intelektuáli „zabúdali“ zaradiť šéfa Likudu do tej „reakčnej internacionály“, proti ktorej vraj tak urputne bojovali.

O necelé desaťročie už však nik nemôže predstierať, že nič nevidí: izraelská politika je dnes ako slon v chodbe medzinárodných noriem. Netanjahu, ktorý vládne v koalícii s extrémnymi nacionalistami, akým by mohol závidieť aj niekdajší americký Ku Klux Klan, napadol Libanon a Sýriu, bombardoval Irán i Jemen a zrovnal so zemou Gazu. Vyhladil časť jej obyvateľstva, druhú časť vyhladoval a znovu rozbehol kolonizáciu na Západnom brehu a upevnil apartheidný režim v Izraeli. Od minulého novembra je navyše naňho vydaný aj medzinárodný zatykač za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.

Predstavme si reakciu západných mocností, keby izraelské územie bolo už takmer dva roky okupované a keby každý deň armáda arabských okupantov zavraždila niekoľko desiatok civilistov z tejto krajiny. A to všetko pred očami celého sveta – veď ako 11. januára 2024 pred Medzinárodným súdnym dvorom v mene Juhoafrickej republiky pripomenula právnička Blinne Ni Ghrálaigh v súvislosti s Gazou, „ide o prvú genocídu v dejinách, pri ktorej si obete v priamom prenose zaznamenávajú vlastné vyhladzovanie – v zúfalej a zatiaľ márnej nádeji, že svet niečo urobí“.²

Niet pochýb, že taká zhovievavosť západných, údajne demokratických elít voči vláde, ktorá sa v takej miere prieči ich vlastným deklarovaným hodnotám, by bola považovaná prinajmenšom za podozrivú – ak nie priamo odpornú. Hľadali by sa temné dôvody štátneho záujmu, ropné záujmy (ako v prípade zhovievavosti voči Saudskej Arábii), potreba neobmedzene bohatých akcionárov, ktorí by odkúpili krachujúci futbalový klub (ako v prípade Kataru), alebo predaje zbraní, ktorých adresátmi len zriedka sú bezúhonné demokracie. Nehovoriac o korupcii. Lenže táto neprirodzená podpora Izraela má iné vysvetlenie. A je pozoruhodná práve tým, že si ju takmer nikto nevšíma.

Týždenník Le Point prináša takmer každý týždeň na titulnej strane nový príbeh o „islamsko-ľavicovom“ sprisahaní, o hniezdach ruských špiónov či o agentoch z Alžírska, Číny alebo Kataru. Stavme sa, že ešte skôr, než sa pustí do vyšetrovania izraelského lobingu, objaví nepálske, peruánske či monacké loby. Minulý 26. jún mal na titulke veľký nadpis: „Sieť ajatolláhov vo Francúzsku: ako manipulujú novinármi, vedcami a politikmi.“ A dodával: „Iránska islamská republika prenikla takmer do všetkých vrstiev francúzskeho mediálneho, politického a akademického sveta.“ Irán – naozaj? Lenže niekoľko dní predtým, než Le Point prišiel s týmito senzačnými odhaleniami, ani Elyzejský palác, ani ministerstvo zahraničných vecí neodsúdili izraelské a následne ani americké letecké útoky proti Iránu, hoci išlo o flagrantné porušenie medzinárodného práva.

A vôbec, kto by vedel vymenovať desať alebo päť, či aspoň troch popredných novinárov alebo vedcov, ktorí by vo Francúzsku systematicky vystupovali ako obhajcovia Iránu? Pokiaľ však ide o Izrael, takýchto neochvejných zástancov – a dokonca viac než troch – netreba hľadať dlho. Stačí sa pozrieť na strany Le Point: komentátor Franz-Olivier Giesbert, riaditeľ Étienne Gernelle, expert na diplomatické otázky Luc de Barochez. A, samozrejme, nemožno zabudnúť na hlavného hráča – stĺp tohto týždenníka, ale aj vydavateľa v Grasset (skupina Bolloré), predsedu dozornej rady Arte a osobného dôverníka francúzskeho prezidenta – Bernarda-Henriho Lévyho.

A teda – prečo? Prečo sa jadrová mocnosť ako Francúzsko, stály člen Bezpečnostnej rady OSN, tak dlho správalo ako tichý spolupáchateľ alebo dokonca ako upratovacia čata „darebáckeho štátu“? Ponúka sa trojité vysvetlenie. Po prvé, postupné zladenie Paríža s takzvanou „diplomaciou hodnôt“, ktorá predpokladá civilizačnú a morálnu nadradenosť Západu – a v ktorej je Izrael jeho vojakom na Blízkom východe. Po druhé, vnútropolitická premena Francúzska, ktorá tento diskurz o „vojne civilizácií“ prispôsobila domácim pomerom s cieľom spojiť pravicu, krajnú pravicu a macronistov v boji proti ľavici, spájanej s neistotou, islamizmom a antisemitizmom. A napokon, po tretie – samotná účinnosť proizraelského lobingu vo Francúzsku.

Na rozdiel od výrazu „židovská loby“³, ktorý sa často používa na podporu konšpiračných teórií, proizraelská loby v tomto texte označuje tie sily (nie nevyhnutne židovské), ktoré v rozhodujúcich momentoch podporujú politiku tohto štátu. V Spojených štátoch spája takých rozmanitých aktérov ako oficiálne záujmové skupiny (American Israel Public Affairs Committee – AIPAC) a evanjelikálne cirkvi, presvedčené, že kolonizácia celého územia Palestíny Židmi predchádza návratu Ježiša a víťazstvu Boha. Vo Francúzsku tvorí proizraelská loby rovnako pestrú galaxiu: etablované organizácie ako Zastupiteľská rada židovských inštitúcií Francúzska (CRIF), ktorá sa otvorene stavia na stranu Likudu, parlamentné skupiny priateľstva, združenie France–Israël, komunitné médiá (napríklad Radio J), osobnosti, ktoré sú úprimne oddané obrane štátu, ktorý vnímajú ako útočisko Židov – bez ohľadu na cenu, a napokon spletitú, menej formálnu sieť médií a verejných osobností bojujúcich proti islamu, vidiacich v Izraeli predvoj svojho boja. V časoch krízy celá táto „hmlovina“ šíri jazykové a argumentačné rámce, ktoré do nej napúšťa Tel Aviv.

Závisí od toho osud Západu

Tieto tri faktory – diplomatický, politický a vplyvový – sa navzájom prelínajú a posilňujú. Najzreteľnejšie sa to dá pozorovať v konzervatívnej francúzskej tlači. Keď príde na hľadanie lobistov v službách cudzej moci, dobrovoľná slepota týždenníka Le Point sa opakuje aj inde. Le Figaro nedávno obvinil dvoch poslancov – jedného ako údajného agenta Alžírska, druhého ako zástupcu Hamasu (11. júl 2025). Obaja, samozrejme, z radov strany Nepoddajné Francúzsko.⁴ Časopis Marianne zasa priniesol znepokojený titulok „Francúzsko pod vplyvom“ (12. jún 2025). Ale aj v tomto prípade môžeme byť pokojní – nemysleli tým Izrael, ale Katar.

Ako vysvetliť túto krátkozrakosť, ktorá Tel Avivu tak nápadne vyhovuje? Na otázku novinárky Sonie Mabrouk v relácii CNews 24. júna Bernard-Henri Lévy poskytol priezračnú odpoveď: „Claude Lanzmann nakrútil film s názvom Prečo Izrael. A Lanzmannova odpoveď znela – pretože na tom závisí osud Západu. (…) Keby sa Izrael nenarodil, alebo keby zanikol, znamenalo by to pre Západ taký symbolický a morálny kolaps, že by sa z neho nikdy nespamätal.“

Morálna a demokratická povaha Izraela – obklopeného režimami, ktoré údajne nie sú ani morálne, ani demokratické – patrí už od vzniku tohto štátu k základnému ideologickému arzenálu jeho propagandistov. Izrael vraj má právo na obranu o to viac, že zároveň bráni aj našudemokraciu. Film Clauda Lanzmanna Pourquoi Israël, nakrútený v rokoch 1972 – 1973, sa už vtedy snažil odmietnuť predstavu, že išlo o koloniálny projekt. Začína sa zábermi Gerta Granacha, bývalého člena nemeckej komunistickej strany, ktorý si pri akordeóne pospevuje spartakovskú pieseň proti Hitlerovi. Vo filme sa stretávajú poetka, ľavicoví aktivisti – preživší holokaustu, mladá pacifistka či tajomník kibucu. Skrátka, obraz Izraela, ktorý už neexistuje. Z niekdajších nemeckých komunistov v Izraeli zostala len hŕstka; vystriedali ich francúzski voliči Érica Zemmoura, ktorí mu v prvom kole prezidentských volieb dali 53,59 % hlasov – osemnásobok jeho celonárodného výsledku. A dnes by sme sa už asi zarazili, keby nejaký izraelský generál zopakoval slová jedného z tých, čo sa objavili v Lanzmannovom nasledujúcom filme Tsahal (1994): „Naša armáda je čistá (…), nezabíja deti. Máme svedomie a hodnoty, a práve vďaka našej morálke je obetí málo.“ O tridsať rokov neskôr izraelská armáda premenila Gazu na bitúnok, vedome útočí na novinárov i záchranárov. Ale čo na tom, keď Bernard-Henri Lévy pokojne opakuje: „Nikdy som nevidel armádu – možno sa vám to nebude páčiť, ale je to tak – ktorá by prijímala toľko opatrení, aby bolo [a tu vyslovuje každú slabiku zvlášť] čo najmenej civilných obetí“ (LCI, 6. októbra 2024).

Pravica a krajná pravica Západu dnes na Lanzmannovu otázku odpovedajú oveľa realistickejšie. Prečo Izrael?Pretože ponúka tým najradikálnejším z nich etnonacionalistickú a bezpečnostnú utópiu: spoločnosť mužnú, tvrdú, militarizovanú, vo vojne proti moslimom. A rozhodnutú premeniť ich, v lepšom prípade, na občanov druhej kategórie, v horšom na podozrivých z terorizmu, ktorých budú neustále sledovať a kontrolovať najpokročilejšie systémy umelej inteligencie a kamerový dohľad. Do tej miery, že raz by sa heslo „Zajtra v Jeruzaleme!“ mohlo stať bojovým pokrikom európskych a západných nacionalistov, ktorí snívajú o tom, že „svojich“ Arabov (t. j. moslimských obyvateľov v Európe) podrobia rovnakému zaobchádzaniu, aké Izrael uplatňuje voči Palestínčanom. Niet teda divu, že proizraelská loby v európskej pravici výrazne zosilnela.

Loby sa výrazne podieľala aj na preorientovaní francúzskej diplomacie, ku ktorému došlo za uplynulých dvadsať rokov. Kedysi sa hovorilo o „arabskej politike Francúzska“. S týmto pojmom sa spájali obrazy, ktoré dlho utkveli v pamäti: tlačová konferencia generála de Gaulla z 27. novembra 1967, na ktorej poznamenal, že Izrael „na územiach, ktoré obsadil, organizuje okupáciu, ktorá sa nevyhne útlaku, represiám a vyháňaniu. A voči nej sa objavuje odpor, ktorý Izrael následne označuje za terorizmus“; búrlivá cesta jeho nástupcu Georgesa Pompidoua do Spojených štátov, keď 1. marca 1970 demonštranti, pobúrení embargom na dodávky francúzskych zbraní Izraelu, napadli prezidenta a jeho manželku; falošne naivná otázka francúzskeho ministra zahraničných vecí Michela Joberta, ktorý bol v októbri 1973 požiadaný o komentár k ofenzíve Egypta a Sýrie proti Izraelu: „Znamená pokus o návrat na vlastné územie automaticky nečakanú agresiu?“; či rozhorčenie prezidenta Jacqua Chiraca 22. októbra 1996 v Jeruzaleme, keď mu izraelská polícia počas jeho návštevy zabránila pozdraviť obyvateľov moslimskej štvrte mesta. A napokon, samozrejme, slávny prejav Dominiquea de Villepina zo 14. februára 2003, v ktorom sa postavil proti vojne v Iraku – na rozdiel od viacerých európskych štátov, ktoré sa nechali vtiahnuť do tohto dobrodružstva. No pre Paríž sa tým skončila éra slávy – bol to akoby labutí spev hlasu Francúzska.⁵

Potom prišiel pád: úplné opätovné začlenenie Francúzska do NATO, ktoré prezident Nicolas Sarkozy oznámil vo Washingtone v novembri 2007. Vytrácanie francúzskej osobitosti v rámci západného bloku sa vtedy jasne prejavilo. Tým, že Emmanuel Macron uprednostňuje európske postoje pred národnými, zovšednel spôsob, ktorý nakoniec vedie k nahrádzaniu pôvodnej a rešpektovanej blízkovýchodnej politiky slovníkom bez obsahu, prispôsobiteľným postojom Rakúska, Talianska, Holandska a bývalých členov Varšavskej zmluvy.

Hneď ako sa diplomatické rozhodnutie presunie na úroveň Európskej únie – asociačná dohoda, sankcie – výsledok je vopred daný. Na otázku, prečo Európa neúnavne sankcionuje Rusko, ale šetrí Izrael, poskytla šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová jasnú odpoveď: „Vyvíjame na Izrael tlak, koľko len môžeme. Rozdiel je v tom, že v prípade Ruska sú veci dosť binárne a všetky členské štáty zdieľajú rovnaký postoj, zatiaľ čo pri Izraeli existujú veľmi rozdielne názory“ (La Tribune Dimanche, 13. júl 2025). Inými slovami, prvý „vlak sankcií“ proti pretechnizovanej armáde, ktorá zabíja neozbrojených civilistov a pritom sa tým chváli na Instagrame, sa z bruselskej stanice tak skoro nepohne. Zahraničná politika Európskej únie sa stala hlavným nástrojom izraelského vplyvu na francúzsku diplomaciu.

Dôsledky tohto efektu korešpondujú aj s posunom v postojoch veľkých francúzskych strán k Blízkemu východu. Gaullistická pravica udržiavala dobré vzťahy s arabskými metropolami citlivými na osud Palestínčanov (Alžír, Tunis, Bejrút) a chránila Jásira Arafata až do jeho smrti vo vojenskej nemocnici v Clamart. Strany, ktoré sa hlásia k odkazu de Gaulla a Chiraca, ako napríklad Republikáni (LR), sa naopak predháňajú v proizraelských vyhláseniach, ktoré podľa nich dokazujú ich odhodlanie v boji proti islamizmu. Dňa 26. septembra 2024 komentoval Louis Sarkozy, syn Nicolasa Sarkozyho, obľúbenec stanice LCI a jej popredného moderátora Dariusa Rochebina, likvidáciu velenia libanonského Hizballáhu týmito slovami: „Myslím, že hovorím za mnohých Francúzov, keď poviem: nech zdochýnajú! Izrael tu robí prácu pre celé ľudstvo. Absolútne žiadne výčitky svedomia. Nech zdochýnajú všetci!“ Od tohto výbuchu jeho popularita v LR prudko vzrástla a Louis Sarkozy získal ďalší mediálny priestor: po Valeurs actuelles a LCI sa od tejto jesene objaví aj na vlnách rádia RMC.

Niet sa čo čudovať, že Národné združenie (RN) a jemu spriaznené médiá od masakrov spáchaných Hamasom 7. októbra 2023 tiež nadšene podporujú kroky izraelskej vlády. Ich politické spriaznenie s Netanjahuom im poskytlo nečakanú príležitosť zbaviť sa vlastnej antisemitskej minulosti a zároveň bez výčitiek tlieskať projektu rozsiahlej etnickej čistky a masového vyháňania Arabov. Keďže sa dnes už takmer všade považuje za samozrejmé, že „Izrael má právo na sebaobranu“, aj keď ju uplatňuje s mimoriadnou tvrdosťou, ako potom možno vyčítať najradikálnejším odporcom migrácie ich slovné excesy či bezohľadnosť ich požiadaviek? Nič z toho, čo hovoria alebo presadzujú, sa totiž nevyrovná tomu, čo Izrael spôsobuje Palestíne.

Zhovievavosť liberálnych strán sa vysvetľuje oveľa ťažšie. Medzi októbrom 2023 a jarou 2025 ich predstavitelia opakovane prejavovali podporu – neraz až bezpodmienečnú – politike izraelskej krajnej pravice v Gaze, ako to robili napríklad predsedníčka francúzskeho Národného zhromaždenia Yaël Braun-Pivetová, minister Benjamin Haddad a jeho kolegyňa Aurore Bergéová, všetci z tábora macronistov. „Izrael je našou prvou líniou obrany proti terorizmu,“ napísala Bergéová na Twitteri už 13. novembra 2019. V Paríži, rovnako ako v Berlíne a Londýne, pritom vlády, ktoré sa rady prezentujú ako nositelia liberalizmu v protiklade k autoritárskym režimom, potláčali – a neraz dokonca kriminalizovali – politické či umelecké prejavy solidarity s Palestínčanmi. Tie boli podľa potreby prekvalifikované buď na obhajobu terorizmu, alebo označené za antisemitské.

„Gaza: tragické, bezpochyby, ale 7. október…“ Tento refrén sa opakoval takmer bez prestávky viac než rok. Začiatkom marca 2025 však vláda Benjamina Netanjahua porušila prímerie uzavreté 15. januára s Hamasom pod záštitou Spojených štátov, nariadila vyhladovať vyčerpané obyvateľstvo a strieľať do davov, ktoré sa pokúšali získať vodu a jedlo. Vtedy už vysvetlenie odvolávajúce sa na 7. október prestalo postačovať. Vo Francúzsku si vládnuca trieda uvedomila, že príliš tesné spájanie sa so zločinmi páchanými v Gaze by jej mohlo byť raz vyčítané. Macron začal označovať správanie muža, ktorého ešte v roku 2017 nazýval svojím „drahým Bibim“, za neprijateľné. Začiatkom júna zverejnil Le Nouvel Obs otvorený list 153 „priateľov Izraela“ – novinárov, intelektuálov, podnikateľov a diplomatov – zdesených vražednou zúrivosťou Tel Avivu. No aj tento náznak neposlušnosti netrval dlho, čo dokazujú západné reakcie na izraelské bombardovanie Iránu 13. júna. O deväť dní neskôr totiž francúzski, nemeckí a britskí lídri napomenuli napadnutú krajinu: „Dôrazne vyzývame Irán, aby sa zdržal ďalších krokov, ktoré by mohli destabilizovať región.“ Stačí si len predstaviť, že by sa takto obrátili na Ukrajinu namiesto Ruska…

Súbežnosť týchto konfliktov však robí uvedenú porovnávaciu optiku priam oslepujúcou. Na jednej strane Európska únia spustila osemnásť balíkov sankcií proti Moskve, zmrazila jej účty, zakázala jej športovcom účasť na medzinárodných súťažiach, cenzurovala médiá, ktoré šíria jej stanoviská, a dodala zbrane napadnutej krajine. Na druhej strane – nič, azda len trochu rozpačité pokračovanie dohôd o spolupráci s agresorom, predaj vojenských komponentov jeho armáde a občasné napomenutia, keď pri útokoch zabije príliš veľa civilistov naraz. A aj to len verbálne. Ako to vystihla novinárka Nesrine Malik, „všetky tieto slová sa len odrážajú od kupoly izraelskej beztrestnosti“ (The Guardian, 26. máj 2025).

Tí, ktorí kritizujú podporu Tel Avivu, narážajú na sériu stále tých istých výhovoriek. Pri uplatňovaní svojho „práva na sebaobranu“ Izrael zabíja palestínskych civilistov a to je, pravda, smutné. No, po prvé, zodpovednosť vraj nesie Hamas, ktorý ich používa ako ľudské štíty, a po druhé, demokracie sa vraj niekedy musia uchýliť k radikálnym prostriedkom, podobne ako Spojené štáty v Hirošime – obľúbené prirovnanie moderátora Rochebina na stanici LCI. Napokon, prečo (ak nie z antisemitizmu) útočiť práve na Izrael a nie radšej hovoriť o Kongu či Dárfúre? Tento argumentačný rámec sprevádza slovník, ktorý sa usiluje vytvoriť v mysli poslucháča spojenie medzi útokmi zo 7. októbra a atentátmi na Bataclan alebo Charlie Hebdo spred siedmich či ôsmich rokov. Ak totiž „Hamas = Daesh“, potom Francúzi a Izraelčania čelia tomu istému nepriateľovi. A každý, kto odmieta označiť islamistov z Hamasu za teroristov, sa tým vraj dopúšťa zároveň antisemitizmu aj spoluviny s bratmi Kouachiovcami.

Tieto témy⁶, vytvorené izraelskými úradmi, sa bez problémov šíria ozvenou pravicovej tlače a spravodajských televízií, kde má proizraelská loby svoje stabilné pozície (CNews, BFM TV, LCI). Dňa 23. októbra 2024 prijal Benjamin Netanjahu v Jeruzaleme novinárku Laurence Ferrariovú, aby jej predniesol svoj argumentačný rámec: „Bojujeme aj za vás. Je to vojna civilizácie proti barbarstvu. Máme spoločnú vojnu. Náš boj je aj vaším bojom.“ Po odrecitovaní svojho kréda premiér pochválil hviezdu stanice CNews: „Vážim si, že vaša televízia bojuje za slobodu, pretože bojuje za judeo-kresťanskú civilizáciu, ktorá svetu toľko dala a ktorú napáda islamský fundamentalizmus.“ Predseda Národného združenia Jordan Bardella mu o necelý mesiac neskôr na tej istej stanici priamo sekundoval: „To, čo sa stalo v Izraeli, je zároveň Bataclan aj 11. september. Máme spoločného nepriateľa – islamský fundamentalizmus“ (12. november 2024). Laurence Ferrariová bola 27. mája pozvaná na benefičný galavečer na podporu izraelskej armády, ktorý organizoval jej hovorca Olivier Rafowicz. Spolu s Franzom-Olivierom Giesbertom tam prevzala cenu Spravodlivých za ich oddanú podporu Izraelu a diaspóre.⁷ Plukovník Rafowicz udelil tiež medailu Benjaminovi Duhamelovi, moderátorovi BFM TV, ktorého nedávno prijalo rádio France Inter, aby spolumoderoval ranný program namiesto Léy Salaméovej. „Musím povedať, že vaša televízia odvádza v prezentácii tohto konfliktu vynikajúcu prácu,“ pochválil ho 7. októbra 2024.

Niektorí intelektuáli sa so zámermi vlády v Tel Avive stotožňujú spôsobom, ktorý má od jemnosti poriadne ďaleko. Dňa 24. júna, krátko po tom, čo Donald Trump oznámil prímerie medzi Izraelom a Iránom, pozvala Sonia Mabrouková do relácie Bernarda-Henriho Lévyho. Tento intelektuál zúrivo zaútočil na amerického prezidenta: „Čo sa do toho mieša? Úprimne! Kto je on, aby Izraelu… a Iránu, no predovšetkým Izraelu, rozkazoval, že má uzavrieť prímerie?“ V siedmej minúte rozhovoru Mabrouková náhle prerušila diskusiu: „Práve prišla správa, že izraelská vláda oznámila splnenie všetkých svojich cieľov na iránskom území.“ A Bernard-Henri Lévy, stelesnenie nezávislého ducha, ktorého nám údajne závidí celý svet, predvedie v priamom prenose pôsobivý mentálny premet: „No dobre. Ak Izrael – ja nechcem byť viac royalistom než kráľ ani viac Izraelčanom než samotní Izraelčania, som predsa Francúz – ak si teda Izraelčania myslia, že je to tak, v poriadku.“ Sonii Mabroukovej už len zostáva utešiť svojho hosťa tým, že odvysiela propagačný klip k jeho najnovšiemu filmu o Ukrajine s názvom Naša vojna, ktorý opäť raz priniesla verejnoprávna televízia.

Špecialisti alebo propagandisti

Proizraelská loby sa neobmedzuje len na krajne pravicové médiá, ani na tých, ktorí preberajú rétoriku Tel Avivu. Jej vplyv spočíva v tom, že zahŕňa aj časť stredu a ľavice – tú, ktorá prijala myšlienku „spoločnej vojny“ a bráni Izrael nie ako vzor, ale ako spojenca, ako pevnosť rozumu a osvietenstva ohrozenú islamským fundamentalizmom. Len čo na Blízkom východe stúpne napätie, začne pracovať neformálna sieť osobností, ktoré útočia na sympatizantov palestínskej veci, stotožňovaných s Hamasom, a najmä na hnutie Nepoddajné Francúzsko. Medzi nimi komička a stála tvár rádia France Inter Sophia Aramová, držiteľka ceny CRIF 2025; Philippe Val, bývalý riaditeľ Charlie Hebdo a France Inter; Frédéric Haziza, známy novinár z Radio J a prominentný prispievateľ Canard enchaîné, ktorý redakciu zásobuje politickými klebetami; esejista Raphaël Enthoven, spoluzakladateľ denníka Franc-Tireur spolu s Caroline Fourestovou; imám z Drancy Hassen Chalgoumi; Élisabeth Lévyová, zakladateľka časopisu Causeur; a Amine El Khatmi, bývalý člen Socialistickej strany a spoluzakladateľ Printemps républicain, fundamentalistického hnutia na obranu sekularizmu. Bývalá riaditeľka časopisu Marianne Natacha Polonyová upozornila na posun tejto konštelácie, ku ktorej sama kedysi patrila: „Prúd napojený na Printemps républicain (založený v marci 2016, v dôsledku teroristických útokov) sa zmenil na obhajobu nielen Izraela, ale aj politiky Benjamina Netanjahua,“ napísala v Marianne 2. januára 2025. Samotný týždenník sa vydal rovnakou cestou – po tom, čo akcionár odvolal Polonyovú a nahradil ju novinárkou, ktorá by sa nestratila ani v L’Express, ani v Le Point.

Proizraelská rétorika sa šíri aj prostredníctvom takzvaných „analýz“ a „vysvetlení“, ktoré médiá zverujú odborníkom názorovo blízkym Tel Avivu. Keď esejista Frédéric Encel hovorí o Blízkom východe v časopise Le Figaro Magazine, v rozhovoroch, ktoré mu v polročných intervaloch vedie Alexandre Devecchio známy svojimi väzbami na krajnú pravicu – s istou skromnosťou pripomína, že „na rozdiel od príliš mnohých zhovorčivých a/alebo dogmatických aktivistov“, on „napísal množstvo akademických prác na túto tému“. Jeho zmysel pre rovnováhu si, zdá sa, zaslúži obdiv. V jednom texte totiž oceňuje „zreteľný úspech sionizmu a potom Izraela, ktorému sa podarilo znovu získať schopnosť používať silu“. No v inom prípade sa mu už takýto typ správania veľmi nepozdáva: „Zneužívanie palestínskej veci časťou politických síl na Západe mi prekáža, najmä zo strany krajne ľavicových hnutí, ktoré sú, žiaľ, napojené na fanatikov, Moslimské bratstvo a ich užitočných idiotov.“⁸ Zoznam jeho mylných predpovedí by mohol byť dôvodom na väčšiu skromnosť. Ako však uvádza portál Blast, práve jeho predpovede prispeli k čoraz častejšiemu Encelovmu vystupovaniu v médiách, bez ohľadu na tému: France Info, France Inter, France Culture, Europe 1, RMC, BFM TV, RTL, Arte, švajčiarska RTS, ale aj denníky Libération, Marianne, Le Figaro, Sud-Ouest či La Voix du Nord. „Zoznam nie je úplný,“ dodáva portál.⁹ A naozaj – k tejto bilancii treba pridať aj TF1, LCI a L’Express. Už v roku 2013 Encel spokojne poznamenal: „Celkovo je situácia – nechcem povedať, že ‘pod kontrolou’ – ale skôr priaznivá. Nájde sa skutočne množstvo médií, ktoré sú naklonené Izraelu, vyvážené, poctivé – naozaj všade.“¹⁰

Dominique Reynié nie je odborníkom na Blízky východ, no to mu nebráni o ňom hovoriť – aj on má svoju rubriku v rozhlase France Inter. Dňa 16. júna 2025 tam predstavil svoj pohľad na riešenie v podobe dvoch štátov, ktoré podľa neho odmietajú samotní Palestínčania. Počas troch minút, ktoré mal k dispozícii, si Reynié stihol spomenúť aj na antisemitské vyhlásenia jeruzalemského veľkého muftího z roku 1922. Naopak, nenašiel si čas pripomenúť, že o sedemdesiattri rokov neskôr, v roku 1995, extrémistický Žid odporujúci vzniku palestínskeho štátu, predpokladaného v dohodách z Osla (1993), zastrelil troma ranami do chrbta izraelského premiéra Jicchaka Rabina, signatára týchto dohôd s Arafatom. Reynié si tiež nevšimol, že 18. júla 2024 izraelský parlament drvivou väčšinou (68 hlasov proti 8) prijal rezolúciu, ktorá rozhodne odmieta vznik palestínskeho štátu na západ od Jordánu.

Zamlčania nášho profesora politológie sa zhodujú s proizraelskými argumentmi, ktoré rozvíja ďalší „odborník“, historik Georges Bensoussan. O jeho vystúpenia súperia Le Figaro Magazine, CNews a Le Point – všetky vítajú jeho bezvýhradné opakovanie Netanjahuových téz: izraelskí vojaci napriek všetkému dosiahli veľmi nízky pomer civilných obetí, do Gazy vraj priniesli život a záchranu, dokonca tam organizovali očkovaciu kampaň proti detskej obrne. A obvinenie z genocídy je podľa neho samo osebe absurdné, keďže počet obyvateľov Gazy vzrástol zo 400-tisíc v roku 1967 na 2,3 milióna v roku 2023. Palestínčania si podľa tejto logiky zrejme neuvedomujú svoje šťastie, že ich strieľa taká „ohľaduplná” armáda.

Ďalší expert, Bruno Tertrais, zástupca riaditeľa Nadácie pre strategický výskum a výskumník v Inštitúte Montaigne, tiež zdôrazňuje, že „nech si o izraelskej vojenskej stratégii myslíme čokoľvek, nejde o úmyselné bombardovanie civilistov“. Ľutuje pritom, že Palestínčania sa podľa neho tešia „neprimeranej pozornosti v porovnaní s tragédiami v Alžírsku či Sýrii“. Preto sa mu „ťažko verí, že židovský charakter izraelského štátu nemá nič spoločné s týmto dvojitým metrom“ (Le Figaro, 13. februára 2025). France Inter, ktorá si Tertraisa váži, však dáva prednostne priestor Pierrovi Serventovi, Encelovi, Reyniému alebo neokonzervatívnym novinárkam z Figara, Laure Mandevilleovej a Isabelle Lasserreovej – všetkým pravidelným hosťom stanice. Lasserreová raz poznamenala s jemnosťou sebe vlastnou, že „arabská ulica si od palestínskej otázky vždy umývala ruky aj nohy“. Menej ústretoví experti voči Izraelu, ako Pascal Boniface či Alain Gresh, by jej na to možno vedeli odpovedať. Nie však na France Inter, ani na BFM, ani na CNews – keďže tam majú vstup zakázaný.

Továreň na antisemitizmus

Ani v denníku Le Figaro sa od nich veľa nedočíta. Ten totiž 17. decembra zverejnil rozsiahlu investigatívu o „narastajúcom nepokoji“, „strachu“ a „kolektívnom mlčaní “, ktoré má vraj v denníku Le Monde vyvolávať (údajná) propalestínska zaujatosť časti redakcie. Novinárka Eugénie Bastiéová v článku obviňuje konkurenčný denník zo zhovievavosti voči Hamasu a z otvorenej nenávisti voči židovskému štátu. Takéto závery, ktoré okamžite prevzali médiá krajnej pravice, podporil aj odborník, ktorého intelektuálnu poctivosť nemožno, samozrejme, spochybniť – Dominique Reynié. Židovský portál Tribune juive k tomu dodal: „Spôsob, akým Le Monde informuje o Izraeli, je hanebný“ (18. december 2024). Pre lobistov naklonených Tel Avivu však nestačí len ovplyvňovať francúzsku zahraničnú politiku a ideologicky kontrolovať väčšinu médií; musia zároveň očierňovať všetkých, novinárov či bežných svedkov, ktorí jednoducho opisujú, čo vidia v Gaze.

Okrem ideálu rovnosti a morálnej integrity ponúkol Claude Lanzmann ešte tretiu odpoveď na otázku „Prečo Izrael?“ – tú, ktorá po vojne pôsobila najzreteľnejšie, podľa neho bolo treba vytvoriť krajinu, kde by Židia z celého sveta mohli žiť v bezpečí, chránení pred prenasledovaním. Masakre Palestínčanov, nekončiaca sa vojna, ktorú Izrael vedie so svojimi susedmi, a slepá podpora, ktorú mu poskytuje Západ, dnes túto pôvodnú legitimitu štátu založeného v roku 1948 vážne ohrozujú. Prominentný komentátor The New York Times Thomas Friedman sa obáva dňa, keď sa „Izrael – namiesto toho, aby bol vnímaný Židmi ako útočisko pred antisemitizmom – začne považovať za novú továreň na jeho výrobu“. Podľa neho by sa preto židovská diaspóra mala už teraz pripraviť na to „ako byť Židom vo svete, kde sa židovský štát stal vydedeným štátom, zdrojom hanby, nie hrdosti“ (11. jún 2025). Ak obhajuje neobhájiteľné, nepribližuje sa tým proizraelská loby práve k tomuto bodu?

1. Pozri « Libéraux contre populistes, un clivage trompeur », Le Monde diplomatique, september 2018. ↩︎
2. Citované Meriem Laribi, Ci-gît l’humanité. Gaza, le génocide et les médias, Éditions Critiques, Paríž, 2025. ↩︎
3. V novemberi 1978, Nahum Goldmann, predseda Svetového židovského kongresu, hovoril o „židovskej loby“, „deštruktívnej sile“ a „prekážke mieru na Blízkom východe“. Citovaný Edwardom Tivnanom v The Lobby, Simon and Schuster, New York, 1987. Pozri tiež sériu investigatívnych článkov « Lobby or not lobby » ktoré pre portál OrientXXI.info pripravil Jean Stern. ↩︎
4. Ľavicová parlamentná strana, ktorej predsedom je Jean-Luc Mélenchon. ↩︎
5. Pozri Alain Gresh, « Enquête sur le virage de la diplomatie française », Le Monde diplomatique, júl 2008. ↩︎
6. Stačí sa pozrieť, ako komentátor denníka The New York Times Bret Stephens, bývalý šéfredaktor Jerusalem Postu, sype tieto argumenty jeden za druhým vo svojom rozhovore s kolegom Rossom Douthatom pod názvom „Israel’s moral balance beam“ z 10. júla 2025. ↩︎
7. Latifa Madani, « À Paris, le gala qui s’amuse des morts palestiniens », L’Humanité, Saint-Denis, 2. jún 2025. ↩︎
8. Le Figaro Magazine, Paríž, 28. apríl et 17. november 2023. ↩︎
9. Jules Blaster, « Cher Frédéric Encel – Boxing Day #39 », 28. jún 2025, www.blast-info.fr ↩︎
10. Jean Stern, « Match truqué sur le ring médiatique », OrientXXI, 18. máj 2021. ↩︎

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)