„My nebojujeme, iba sa snažíme ľuďom otvoriť oči.“

Nawras kráča, a my kričíme po jej boku. Do rúk si berie amplión. Je to prvý raz, čo ju vidím skandovať na čele zástupu. Najprv si nie je istá, pýta sa, ktorý z pokrikov má použiť. Člen kolektívu Včera bolo neskoro a jej blízky kamarát Džuso jej niečo šepká. Nawras stále drží amplión ďaleko od úst. Vchádzame na bratislavské Hlavné námestie. Vedľa sochy Schöne Náciho stojí staršia moslimka, vyhadzuje ruky do vzduchu a usmieva sa s vľúdnosťou babičky, ktorá hrdo sleduje svoje vnúčatá. Premýšľam, či je to prvýkrát, čo má pocit, že sa jej niekto zastal. Podíde k Nawras a objímu sa. Netrvá to viac ako pár sekúnd, no keď sa Nawras vráti na čelo davu, priloží si amplión k perám: ,,Free, free Palestine! Free, free Gaza!“

Tie a tí, ktorí sa aspoň čiastočne zaujímajú o dianie v Palestíne, vedia, čo robiť pre jej podporu: aktívne bojkotovať napríklad McDonald‘s, Starbucks, Coca-Colu a ďalšie spoločnosti, ktoré majú obchodné alebo iné väzby s Izraelom. Prispievať rodinám v Gaze či utečeneckým a humanitárnym organizáciám (napríklad UNRWA v Gaze), vzdelávať sa v histórii Palestíny a apartheidu, vyvracať dezinformácie alebo opravovať skreslené informácie, ktoré sa v súvislosti s izraelskou genocídou palestínskeho obyvateľstva objavujú aj v mainstreamových médiách ako Denník N či Sme. O toto všetko a ešte oveľa viac sa usilujú aj naše kamarátky a kamaráti z Jordánska, Palestíny, Libanonu, ktorí vedú úprimné, otvorené rozhovory a prinášajú na Slovensko skúsenosť z prvej ruky.

Jednou z týchto ľudí je aj Nawras. Prvý raz sme sa spoznali na propalestínskom proteste v Košiciach v lete 2024. Domov do Bratislavy sme išli rovnakým vlakom. V jedálenskom vozni sme strávili niekoľko hodín – od Popradu-Tatry až po Bratislavu-Vinohrady. Rozprávali sme sa o všetkom možnom: aké bolo vyrastať ako kvír osoba v Jordánsku, aké je byť kvír na Slovensku. Prečo sme sa začali venovať palestínskemu aktivizmu. O našich minulých a terajších vzťahoch. O tom, kde sa vidíme v budúcnosti. O tom, ako sa cítime. Po viac ako roku priateľstva obaja hovoríme, že sme si ako ľudia veľmi podobní.

Vďaka Nawras som spoznal ostatných členov a členky kolektívu Včera bolo neskoro a ďalších blízkych ľudí z jej okolia. Začali sme sa vídať na propalestínskych protestoch, no aj na ďalších komunitných akciách. Tie často organizovala práve ona, pretože chcela svoju kultúru zdieľať so zvyškom Slovenska.

Priateľstvo s ňou a môj záujem byť prospešný v propalestínskom aktivizme, vyústili v roku 2025 do krátkometrážneho dokumentu Ceasefire بِكَفِّي قَهْـر, ktorý som o nej, jej živote a spoločenstve podporujúce Palestínu natočil. Snímka mala premiéru túto jeseň na medzinárodnom filmovom festivale Jeden svet v pásme spolu s dokumentom Vykroč s dušou na dlani (režisérka Sepideh Farsi, 2025), ktorý sleduje príbeh Fatmy žijúcej v Gaze počas genocídy. Po dvojprojekcii nasledovala diskusia s naším filmovým štábom. Obe diela do určitej miery hovorili o komunite. Farsin film zdôrazňoval silu medziľudských vzťahov počas genocídy v Gaze a bol emočne náročný, najmä pre Nawras. „Cítime to, čo cítiš ty, Nawras,“ ozvalo sa z hľadiska, zatiaľ čo si utierala slzy.

Večer sme sa všetci stretli na afterpárty v Novej Cvernovke, hrala hudba, spoločne sme tancovali tradičný levantský ľudový tanec dabke. Nawras v strede kruhu mávala vo vzduchu arabskou šatkou, takzvanou kufiyou. Ľudia, ktorí sedeli v hľadisku počas premiéry Ceasefire بِكَفِّي قَهْـر, teraz tancovali po jej boku.

Musím nájsť svoj hlas a používať ho

Prvý Nawrasin umelecký projekt, ktorého som bol súčasťou, bola jej performancia s názvom (Safe Space) k výstave Kataríny Walshe Janečkovej s názvom Being A Mother At The End Of The World v bratislavskej galérii White and Weiss. Spolu s členmi a priateľmi kolektívu Včera bolo neskoro sme do galérie prišli skôr, aby sme Nawras pomohli s prípravou performancie. Poprosila nás, aby sme ju „pochovali“ v kope trosiek, s bábikou – bábätkom v rukách. Po skončení sme ju z trosiek vyhrabali. Performancia pôsobila veľmi autenticky – surové zobrazenie matky s dieťaťom v troskách, čo je bežná realita Palestínčaniek, zasiahla nás aj ostatné diváčky a divákov.

Nawras do svojich diel rada zapája svojich blízkych, ale aj neznámych ľudí, ktorí chcú byť súčasťou boja za Palestínu. „Nemám rada, keď sa to nazýva boj. My nebojujeme. Iba prejavujeme svoj názor, hovoríme o veciach, ktoré sa dejú, snažíme sa ľuďom otvoriť oči. Tu sa nebojuje. Nechcem to tak nazvať, toto nie je boj,“ povedala mi raz Nawras, a tak sa musím poopraviť: Nawras do svojich diel rada zapája svojich blízkych, ale aj neznámych ľudí, ktorí sa chcú venovať Palestínskemu aktivizmu. Aj týmto spôsobom pomáha budovať komunitu. Tú svoju si na Slovensku tvorí už štyri roky. 

Aj napriek tomu, že je palestínska Jordánka, v Palestíne nikdy nebola. Keď sme sa rozprávali o tom, čo by odtiaľ chcela, keby mohla mať čokoľvek, povedala: „Pomaranče. Žiadne nechutia tak, ako tie palestínske.“ Nedávno som sa dozvedel, že pomaranč mal byť pôvodne aj na palestínskej vlajke. Bol symbolom palestínskeho odporu a práva na sebaurčenie.

Nawras chcela z Jordánska odísť, pretože nikdy nemala pocit, že tam patrí. Nie je to jej krajina, tou je Palestína, z ktorej boli jej starí rodičia z oboch strán vysídlení. Vedela teda, že si svoj život a domov musí vybudovať inde. Od malička poznala historické pozadie vysídľovania a okupovania Palestíny. Jordánci chcú za Palestínu vehementne bojovať, avšak zúčastňovať sa protestov je náročné a nebezpečné. ,,Aj ako umelkyňa som cítila, že tam nemám budúcnosť. Mám veľké sny, ktoré si chcem splniť a viem, že tam by sa to nedalo. Tiež by som tam ako kvír osoba nemala úplne príjemný život. Dalo by sa to, ale bolo by to ťažšie. Kvôli viacerým dôvodom. Ale Slovensko nebola moja voľba,“ hovorí.

Slovensko však bola jediná krajina, ktorá ponúkala plné vládne štipendium na vysokoškolské štúdium. Na život tu jej aj tak finančne nestačilo, takže musela popri štúdiu pracovať. Pôvodne prišla študovať architektúru, pretože nevedela, že je možné študovať sochu. Po roku online kurzov slovenského jazyka prestúpila na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (VŠVU). Ani v umeleckom prostredí to však nebolo ľahké. Postoj školy po 7. októbri 2023 bol jednoznačný – podpora Izraela. To bolo ešte predtým, ako vznikol kolektív Včera bolo neskoro. „Aj s mojou magisterskou prácou mali problém. Dostala som C napriek tomu, že môj vedúci mi dal A a oponent B. Takže to C nedávalo zmysel. Neskôr som sa dopočula, že jeden z profesorov, ktorý bol v komisii, priznal, že mi takú známku dali preto, že moja práca bola o Palestíne.“ Komunita na VŠVU sa však od roku 2023 zmenila. Dnes viem aj ja sám vymenovať študentstvo či profesorky a profesorov, ktorí sa v podpore Palestíny angažujú. Na jeseň 2025 na pôde VŠVU prebehla otvorená diskusia o Palestíne a prípadných krokoch, ktoré môže škola na jej podporu podniknúť.

Nawras vždy vedela, že odísť z Jordánska a vybudovať si život niekde inde, bude náročné. No mala pocit, že to pre seba musí spraviť. „Ako umelkyňa cítim zodpovednosť voči svetu. Musím nájsť svoj hlas a používať ho.“

V Jordánsku ostali jej rodičia. Nedávno ich navštívila prvýkrát po dvoch rokoch. Chcela vidieť svoju mamu. Okrem rodiny má v Jordánsku dve kamarátky z umeleckej sféry, s ktorými sa stretáva. No svoju komunitu má už tu, v Bratislave. Väčšiu časť z nej tvoria kvír ľudia, ktorí zároveň podporujú Palestínu. Práve oni najlepšie vedia, aké to je byť nepochopený či vymazávaný. Vedia – vieme, že komunitu a nájdenú rodinu potrebujeme – bez nej by sme boli sami. Posledné desaťročia pretláčaný individualizmus je prospešný iba pre sociálne skupiny, ktoré nie sú marginalizované.

Ku kultúre, ktorú doma zanechala, sa postupne opäť vracia, s malými zmenami a podľa svojich pravidiel. Znovu číta Korán, ale už nie z donútenia. Vysvetľuje mi, ako verí, že sme všetci jedno. „My sme tí, ktorí musia niečo spraviť, ak chceme, aby nastala zmena. Boh to za nás nespraví. Inak sme ako ľudské bytosti zlyhali.“ Doma mi varí čaj, ktorý doniesla z návštevy rodiny z Jordánska. Je sladký. „Iba vy Európania si doň musíte pridávať med.“

O pár týždňov neskôr zorganizovala workshop písania v arabčine. Účastníctvu rozdala papiere, temperové farby boli už prichystané. Každý si vymyslel slovenskú frázu či slovo, ktoré chcel preložiť, a  spoločne sme ich maľovali vo forme arabských písmen. V miestnosti malo zastúpenie niekoľko krajín: Slovensko, Rusko, Nórsko, Jemen. Toto je niečo, o čo sa Nawras usiluje – zdieľať svoju kultúru s novou nájdenou rodinou, tvoriť si domov mimo domov. „Je to proste krásne. Vidieť ľudí, ako sa snažia naučiť niečo o mojej kultúre. Je to také čisté.“ V pozadí hrá Kollo Lena od Zeyne a Nawras hádže do koša servítky špinavé od temperových farieb.

Aktivistom sa nestaneš dovtedy, kým o niečo neprídeš

Hovoriť nahlas o Palestíne nie je vždy jednoduché. Workshopov a protestov sa zúčastňujú najmä ľudia, ktorí chcú Palestínu podporiť. Avšak nielen Nawras sa stretáva aj s odporom, nenávisťou či nesúhlasom.

Po tom, čo na Instagrame zdieľala propalestínske príbehy, prišli jej od jedného zo študentov VŠVU rasistické správy. „Napísal mi, že tu Arabov nechce, že sa mám vrátiť naspäť do svojej púšte.“ Ďalej používal neplatné argumenty typu „vy chcete, aby sme sa všetci modlili za Alaha“, „nerešpektujete našu európsku demokraciu ani naše ženy“, „vy tam nemôžete šoférovať autá“ atď. Nawras nie je jediná, čo zažila takéto slovné útoky. Aj člen kolektívu Včera bolo neskoro, Džuso, má skúsenosť s vlnou netolerantných komentárov na jeho osobu. V auguste 2025 na neho v online priestore zaútočil bezpečnostný analytik Radovan Bránik. V domnienke, že ho Džuso nazval „zio odpadom“, publikoval status, v ktorom tvrdil, že Džuso by ako kvír človek v Gaze neprežil ani deň. Takáto rétorika sa nazýva pinkwashing a je založená na chybnej argumentácii a neznalosti problematiky. „Okrem toho statusu niekto v komentároch zverejnil moju adresu. Našťastie išlo o staré bydlisko, ale aj tak to nebola príjemná situácia,“ hovorí o svojej skúsenosti.

Tému aktivizmu a rizík s ním spojených načala aj panelová diskusia, ktorá sa konala spolu s krstom publikácie k výstave Kým voda nezmyje breh v novembri v bratislavskej kaviarni Emil. So Zuzanou Flaškovou, hlavnou kurátorkou Galérie mesta Bratislavy, diskutovala multidisciplinárna dizajnérka Yara Abu Ataya, senior kurátorka Múzea moderného umenia v Ľubľane Bojana Piškur a vizuálna umelkyňa Kvet Nguyen.

Debata okrem iného otvorila tému paralel medzi vietnamským a palestínskym odporom ľudu, rovnako ako aj historických spoluprác odbojov daných krajín. Diskutérky sa rozprávali aj o aktivizme a jeho formách. „Raz mi niekto povedal, že aktivistom sa nestaneš dovtedy, kým o niečo neprídeš,“ citovala Yara svojho známeho. Nawras a Džuso sú kvôli svojej aktivistickej práci viac na očiach verejnosti, čo ich robí zraniteľnejšími. Ako ľudia vystupujúci proti názoru majoritnej spoločnosti prišli do určitej miery o pocit bezpečia. Stratili podporu väčšiny, no nadobudli podporu svojej vytvorenej, nájdenej komunity.

Bojovať za krajinu, s ktorou nemáme nič spoločné

Aktivizmus v iných krajinách je trochu iný ako ten náš na Slovensku. Keď som pol roka študoval na parížskej univerzite Sorbonne Nouvelle, stal som sa členom propalestínskeho univerzitného kolektívu Comité Action P3. Každý z troch kampusov Sorbonne mal vlastné spoločenstvo, ktorého členovia chodili na veľké parížske protesty alebo zbierali peniaze pre Palestínčanky a Palestínčanov. Parížske protesty, a teda aj tieto spolky, boli oveľa radikálnejšie ako tie naše. Počas môjho pobytu držal náš sorbonnský kolektív blokádu pred vchodom do kampusu trikrát, z toho dva razy bola privolaná polícia. Študentky a študenti protestovali proti spolupráci ich školy s Izraelom. Aj napriek tomu, že boli blokády násilne prerušené, študenti naďalej organizovali propalestínske stretnutia či akcie.

Na jedno takéto vopred ohlásené stretnutie v učebni školy prišli okrem študentov-aktivistov aj profesorky podporujúce Izrael. Najprv si len sadli do lavíc a počúvali prejav vedúcich kolektívu. Netrvalo však dlho a začali po študentoch kričať, že sú teroristi, že podporujú Hamas a že takéto niečo na pôde školy nemôže byť tolerované. V tom čase som ešte nevedel dobre po francúzsky, no tón ich hlasov a podráždené odpovede študentov mi napovedali, čo sa deje. Sadol som si vedľa jedného dievčaťa, neskôr mojej kamarátky, Lisy z Alžírska, ktorá mi po anglicky objasnila všetky detaily. Nečakal som, že sa niečo takéto môže na škole diať. Na Slovensku som nikdy nezažil agresiu, ani od ľudí, ktorí s naším propalestínskym aktivizmom nesúhlasia. Na chvíľu som sa zľakol, pretože ako cudzinec v krajine som mal pocit, že som zraniteľnejší než francúzski občania. Mohli by ma z Erasmu poslať domov? Rozhodol som sa ostať, mal som potrebu byť súčasťou Comité Action P3.

Vedenie kolektívu následne zavolalo školských ochrankárov, ktorí priviedli aj riaditeľa školy. S Lisou, ktorá bola na stretnutí prvýkrát rovnako ako ja, sme sa na seba prekvapene pozerali. Študenti sa riaditeľovi snažili vysvetliť, že stretnutie vopred riadne nahlásili, že sa iba pokúšajú o otvorený dialóg a ponúkajú priestor na diskusiu. To profesorky narušili pokojný priebeh stretnutia, a preto by ho mali opustiť. Po niekoľkých minútach hádky, kedy profesorky neprestávali byť agresívne a študenti frustrovaní, sme nakoniec všetci boli vykázaní pred budovu školy.

O spomínaných profesorkách sa v ten večer medzi študentami rozprávalo aj na Námestí Republiky, kde sme stáli pod dáždnikmi s arafatkami okolo krkov a na hlavách. Rozčarovanie z neúspešného stretnutia kolektívu sublimovalo do protestných pokrikov. Vyzeralo to vlastne veľmi podobne ako protivládne protesty v Bratislave na Námestí slobody. My však na rozdiel od Francúzov nepúšťame svetlice, nešplháme sa na sochy a ani masovo nebojujeme za krajinu, s ktorou „nemáme nič spoločné“. 

Ja sám neraz hľadám odpoveď na otázku, či byť, alebo nebyť v súvislosti s palestínskym aktivizmom radikálnejší. Verím, že v niektorých prípadoch vie agresívne pretláčanie názorov (aj keď správnych) danej téme viac ublížiť než pomôcť. Zároveň však zo svetových dejín vieme, že práve radikálny prístup pomohol zhodiť apartheidný systém v Južnej Afrike. Štrajky, masové protesty a iné formy odporu sa veľakrát ukázali byť funkčné. Blokády budov, ciest a inej infraštruktúry či sit-in protesty môžu privolať verejnú a politickú pozornosť k určitej téme, a v niektorých prípadoch vedú k výraznému nárastu podpory verejnosti. Napriek tomu existujú aj úskalia. Niektoré výskumy naznačujú, že ostrejšie formy protestov môžu oslabiť podporu hnutia. Napríklad v štúdii Animal Rising’s Grand National protest: Public opinion impacts and beyond výskumný tím Social Change Lab posudzoval vplyv protestnej akcie organizácie Animal Rising počas najväčšieho dostihového podujatia vo Veľkej Británii na postoj ľudí k zvieratám (využívanie zvierat na zábavu, na priemyselný chov a pod.). Autorstvo zaznamenalo krátkodobý nárast negatívnych verejných postojov voči zvieratám, no tento efekt postupne mizol a približne po šiestich mesiacoch sa postoje ľudí zlepšili.

Čo znamená byť človekom?

Aktivizmus na Slovensku je ešte stále v zárodku. Včera bolo neskoro je jediným aktívnym propalestínskym kolektívom na našom území. Formoval sa najmä cez sociálne siete. Prvý propalestínsky protest sa uskutočnil 5. júna 2024 v Bratislave, organizátorstvo naň zavolalo aj Nawras. „Prišlo tam možno päťsto ľudí,“ spomína. V porovnaní s tohtoročnými nedávnymi októbrovými protestami prázdnych hrncov je to veľmi malý počet.

Podľa empirickej analýzy komunity v meste Guangzhou v Číne vedú silnejšie väzby v komunitách k väčšej spoločenskej angažovanosti. Ale možná je aj opačná cesta – začať sa angažovať a následne okolo seba vystavať spoločenstvo ľudí s rovnakými hodnotami.  

Nawras vo svoje túžbe spájať ľudí stále pokračuje, aktuálne najmä cez prebiehajúci medzinárodný komunitný projekt Quilt for Palestine. V rámci neho každá účastníčka či účastník vyšije alebo pomaľuje štvorec látky v rozmere 50 krát 50 centimetrov, ktorý Nawras následne zošije s ostatnými kusmi. Cieľom je vytvoriť jednu veľkú „deku solidarity“. Jej vytváranie môžu sprevádzať rôzne fundraisingové aktivity na podporu Palestíny. Najbližší workshop tohto projektu prebehne v Múzeu mesta Bratislavy 5. decembra o 18:00 a bude prepojený s lekciou klasických ukrajinských a palestínskych výšiviek. Večer budú sprevádzať rôzni dídžeji a v priestoroch bude vystavená doteraz vytvorená ,,deka“ (quilt), ktorá má zatiaľ päť metrov. Ďalšie podujatie výroby quiltu prebehne v Trnave 13. decembra a bude spojené s premietaním filmu – ako tím sa ho snažíme dostať do komunít po celom Slovensku.

Budúci rok plánuje Nawras výstavu, na ktorej chce prepojiť performance, videoumenie, maľbu a inštalácie s kvír, feministickou a palestínskou témou. Chce naďalej rozširovať spoločenstvo, ktorého je súčasťou. „Ak nie je dôležité niekam patriť, čo potom vlastne znamená byť človekom?“ pýta sa.

Autor je študentom Ateliéru scenáristickej tvorby na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa propalestínskemu aktivizmu.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.