Dve strany jednej mince

Prednedávnom sa mi na zastávke električky prihovoril predajca Nota Bene, hoci som si čítal a tváril sa, že ho nevidím. Keď som mu povedal, že časopis si teraz neprosím, spýtal sa ma, o čom je kniha, ktorú držím v rukách. 

Začal som habkať ako školák, ktorého nečakane vyvolali k tabuli. „No, je to o palestínskej učiteľke… Žije v New Yorku… Ťažko sa mi to popisuje, je to o hľadaní identity, bezpečia, domova…“ Pozeral sa na mňa podozrievavo, akoby som mu dej románu tajil. Tabuľa oznamovala, že spoj mi príde o minútu. Premýšľal som, čo mu ešte viem o románovom debute The Coin palestínskej novinárky Yasmin Zaher počas tých pár zostávajúcich sekúnd povedať. Spomenúť, že autorka vie dobre písať o sexe, sa mi zdalo nemiestne. Možno rýchlo popísať tému obsesie čistotou, ktorá sa knihou vinie?

V tej chvíli našťastie prišla električka, s úľavou som do nej nastúpil. Vnútri som však premýšľal, či som mu predsa len o knižke nemohol povedať niečo zásadnejšie. Napadlo mi, že som mohol spomenúť jej zaujímavý grafický prvok – malú guličku, ktorá sa v rôznych tvaroch objavuje v rohu každej párnej strany. Najprv som si myslel, že je to malá, ale neodbytná špinka, ktorá zosobňuje niečo, čoho sa nevieme zbaviť, čo zo seba nevieme zmyť, a vzťahuje sa k spomínanej téme nutkavej čistotnosti. Potom som však zistil, že je to minca (čo mi, ehm, vzhľadom k názvu románu mohlo dôjsť hneď), a keď človek knihou rýchlo listuje, minca sa točí na mieste, ale nikdy nedopadne. 

Spomenul som si na dva príklady mincí, ktoré ilustrujú mnohé z toho, o čom píše aj Zaher. Jednak to boli mince, ktoré si hádže rozprávačka/autorka románu Materstvo od Sheily Heti – podľa toho, ako dopadnú, sa rozhoduje, čo bude v živote robiť, aj ako bude pokračovať v knihe, ktorú práve čítame. Mince tu reprezentujú našu neschopnosť, často aj nemožnosť rozhodovať sa, slepé poddanie sa osudu. To veľakrát reflektuje aj Zaherina rozprávačka – ako Palestínčanka sa nikde necíti doma, nemá kontrolu nad svojím okolím, často jedná nezmyselne až absurdne, necháva sa vodiť náhodou. Chvíľu predáva s bezdomovcom drahé kabelky, potom podporuje svojich žiakov v štrajkovaní, inokedy sa uzavrie do svojho bytu, simuluje tam život v divočine a týždne nevychádza von. Žije vo vákuu, ktorému sa snaží vtisnúť zmysel, potáca sa medzi veľkomestom a návratom do prírody, medzi luxusom a chudobou, medzi rezignáciou a angažovanosťou. Striedavo hľadá kontrolu nad svojím životom a vzdáva sa jej. 

Druhou mincou, na ktorú som si spomenul, je tá z filmu Počiatok, ktorá na konci určuje, či to, čo sme videli, bol sen alebo skutočnosť – a rovnako ako tú v knihe, ani ju nevidíme dopadnúť. V podobne rozostrenej atmosfére sa nesie aj Zaherina próza – zjedla jej protagonistka ako malé dievča v Palestíne mincu, ktorá doteraz putuje v jej tele ako spomienka na stratenú domovinu? Sú mnohé surrealistické scény románu len snami, alebo jeho protagonistka postupne prichádza o rozum? Dá sa zachrániť návratom do sveta, ktorý už možno neexistuje? 

Odpovede, prirodzene, nedostaneme. Dostaneme však veľmi inovatívny a vtipný moderný román, ktorý je otvorene politický bez toho, aby bol explicitne ideologický. Aj v čase absolútnej neistoty, hovorí nám nenásilne Zaher, je, okrem iného, dôležité myslieť na iných. Mohol som sa tým riadiť, a namiesto mudrovania o minciach v umení ich pár vytiahnuť z peňaženky, a to Nota Bene si kúpiť. Budem na to nabudúce myslieť. 

Yasmin Zaher, The Coin. Footnote Press, 2024.

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.