Futbal ako zbraň: Palestína v boji o existenciu

Palestínsky futbal nikdy nebol iba športom. Od svojich začiatkov bol nositeľom identity, sociálneho vedomia a dôkazom existencie palestínskej kultúry v čase, keď sa o jej legitimitu zvádzali boje na viacerých frontoch. Paralelne sa však futbal využíval aj ako nástroj podporujúci židovskú imigráciu a budovanie izraelskej národnej identity. Pre Palestínčanov sa stal spôsobom, ako vyjadriť prítomnosť a odpor voči systematickému vymazávaniu ich kultúry – vrátane tej športovej.

Začiatky palestínskeho futbalu

Počiatky futbalu v Palestíne siahajú k prelomu storočí do obdobia Osmanskej ríše, kde sa formoval na pôde moslimských a kresťanských misionárskych škôl. Po roku 1920, počas Britského mandátu, futbal rástol na oboch stranách spoločnosti. Palestínske kluby sa stali centrom kultúrneho života a postupne aj platformou rozvíjajúcej sa národnej identity. Paralelne vznikali aj organizované židovské športové štruktúry, ktoré v rámci sionistického projektu vnímali šport ako prostriedok budovania budúcej štátnosti. Napätie medzi komunitami rástlo a šport sa zo zdanlivo neutrálnej aktivity menil na priestor symbolického zápasu. Britské orgány preto často obmedzovali používanie vlajok či politických symbolov na zápasoch.

Palestínske športové hnutie začalo byť viditeľnejšie koncom 20. rokov, no jeho rozvoj v 30. a 40. rokoch brzdila rastúca dominancia židovských športových organizácií a priaznivý postoj britskej administratívy k nim. V roku 1928 vznikla Palestínska futbalová asociácia združujúca palestínske arabské, židovské i britské kluby. Už o rok neskôr bola prijatá do FIFA ako reprezentant celého územia, avšak v praxi sa Palestínčania postupne ocitli mimo rozhodovacích štruktúr aj mimo reprezentácie. Od roku 1931 prevzali kontrolu nad asociáciou židovské kluby, oficiálnym jazykom sa stala hebrejčina a pred zápasmi hrávala sionistická hymna Hatikva a britská kráľovská hymna, hoci Arabi tvorili v tom čase tri štvrtiny obyvateľstva. Palestínski hráči sa takisto nedostávali do reprezentačného tímu Palestíny a nemohli tak hrať na svetových podujatiach.

Situácia sa ešte viac vyostrila počas Arabského povstania v rokoch 1936 – 1939. Represie zo strany britských síl a židovských policajných jednotiek Notrim viedli k zániku viacerých palestínskych klubov. Po vypuknutí druhej svetovej vojny však došlo k zmene priorít Britov a situácia sa uvoľnila. Palestínčania pokračovali v budovaní vlastnej športovej identity a v roku 1944 obnovili Arabsko-palestínsku športovú federáciu, ktorú podporovalo približne 50 výhradne palestínskych klubov. Súčasťou bola aj reprezentácia známa ako Levy Kanaánu. Toto obdobie je dodnes vnímané ako zlatá éra palestínskeho športového organizovania, pričom futbal definitívne získal podobu politickej zbrane boja za nezávislosť.

Futbal po nakbe

Sľubný rozvoj palestínskeho futbalu sa dramaticky skončil po rokoch 1947 – 1948. Občianska vojna, vznik štátu Izrael a etnická čistka Palestínčanov – známa ako nakba – zasiahla aj mnohých hráčov. Organizovaný palestínsky futbal zbavený infraštruktúry sa presunul do exilu, kde vznikali kluby pomenované po zničených mestách, čím si udržiavali identitu.

Zlom prišiel až v roku 1964, keď vznikla Organizácia pre oslobodenie Palestíny, ktorá začala koordinovať aj športové aktivity. Objavili sa pokusy o ligové súťaže na Západnom brehu a v Gaze, no ich fungovanie bolo prerušované konfliktmi, kontrolami a politickými zásahmi. Aj napriek tomu vznikali momenty kolektívnej eufórie. Jeden z nich prišiel po zápase v roku 1964, keď klub Hapoel Bnei Nazareth postúpil po výhre 8:0 do vyššej súťaže – tisíce Palestínčanov zaplnili spolu s hráčmi ulice Nazaretu, aby oslávili nielen športový výsledok, ale aj vlastnú identitu. Pritom len niekoľko mesiacov predtým sa hráči toho istého klubu dostali do konfliktu počas zápasu s tímom z vedľajšej izraelskej dediny Hapoel Migdal HaEmek; incident následne vyvolal štrajk arabských robotníkov pracujúcich v Migdal HaEmek.

Zároveň boli palestínske žiadosti o členstvo vo FIFA opakovane odmietané s odôvodnením, že „Palestína neexistuje“. Až Dohody z Osla a následný vznik Palestínskej samosprávy v roku 1994 zmenili situáciu a položili základy pre vznik stabilnejších ligových formátov. Vzniklo aj Ministerstvo športu a mládeže a v roku 1998 sa Palestínska futbalová asociácia stala plnohodnotným členom FIFA. Symbolicky to bol prvý prípad, keď veľká medzinárodná organizácia uznala Palestínu ako nezávislý štát.

Zlom na medzinárodnej úrovni

Október 2008 mal byť historickým medzníkom: na území Západného brehu sa mal odohrať vôbec prvý medzinárodný zápas Palestíny. Dva dni pred výkopom však izraelské úrady odmietli vpustiť súpera, jordánsky národný tím, cez hraničný prechod Allenby Bridge a zápas bol zrušený. Predseda Palestínskej futbalovej asociácie Jibril Rajoub sa však nevzdal: „Som palestínsky bojovník. Nech je situácia akákoľvek, vždy nájdem spôsob, ako ju vyriešiť, a pripravím plán akcie.“ Rajoub, bývalý militant, ktorý strávil 16 rokov v izraelskom väzení za útok granátom na autobus s izraelskými vojakmi a dlhoročný člen Fatahu, potvrdil svoje slová.

O pár týždňov neskôr, 26. októbra 2008, sa zápas nakoniec odohral, a to na štadióne Fajsala al-Husajního v meste Al-Ram, len niekoľko stoviek metrov od separačného múru. Proti Palestíne nastúpilo opäť Jordánsko. Štadión zaplnilo viac než 7 000 divákov a zápas skončil remízou 1:1. Strelec palestínskeho gólu Rami Rabi po zápase povedal: „Nie je to len priateľský zápas… umožňuje nám ukázať svetu, že ako národ existujeme.“ O tri roky neskôr odohral svoj prvý domáci zápas aj ženský reprezentačný tím Palestíny, takisto proti Jordánsku. Spojitosť s Jordánskom nie je náhodná, napríklad jeden z najpopulárnejších jordánskych klubov Al-Weehdat SC vznikol v roku 1956 v rovnomennom palestínskom utečeneckom tábore.

Rajoub neskôr pomenoval význam tohto momentu: šport podľa neho dokáže otvárať diplomatické dvere, ktoré ostávajú zatvorené na politickej úrovni. „Šport môže otvoriť cestu k štátnosti Palestíny. Futbal je formou odporu, ktorá pripomína svetu naše spravodlivé úsilie,“ uviedol. Zároveň nezabudol na všetky prekážky, ktorým palestínsky futbal čelí už od čias mandátneho obdobia. Problémy naďalej pokračovali. Reprezentanti z Gazy, Západného brehu či Palestínčania s izraelským občianstvom dostávali cestovné povolenia nepravidelne alebo vôbec. Viaceré zápasy Palestína prehrala bez kľúčových hráčov – nominácie sa menili hodiny pred odletom, ak povolenia neprešli „bezpečnostnými“ filtrami, čo malo vplyv aj na kvalifikáciu na Majstrovstvá sveta 2018. Tréneri preto často plánovali taktiku až po príchode na kvalifikačné zápasy a niekedy do posledných chvíľ netušili, kto bude môcť hrať. Zásadným faktorom je aj nemožnosť systematicky budovať tréningové zázemie či slobodne pozývať iné tímy na priateľské zápasy. Výsledkom je neustály pocit neistoty – nielen v športe, ale aj v širšej palestínskej realite.

Futbal pod kontrolou

Zatiaľ čo rok 2008 znamenal symbolický prelom pre reprezentáciu, samotné fungovanie palestínskeho futbalu zostáva dodnes poznačené obmedzeniami pohybu a administratívnymi zásahmi. Checkpointy, povolenia a bezpečnostné hodnotenia určujú, kto môže cestovať, trénovať či nastúpiť na zápas. Výsledkom sú často rušené stretnutia a nestabilné súťaže.

Niektoré kluby boli zablokované úplne. V roku 2012 napríklad tím Silwan FC z Východného Jeruzalema nesmel nastupovať na zápasy po obvineniach z väzieb na Hamas. Podobné zásahy zasiahli aj jednotlivcov. Najznámejším prípadom je palestínsky futbalista Mahmoud Sarsak, ktorý bol v roku 2009 zadržaný pri pokuse prekročiť hraničný prechod Erez. Držali ho bez súdu viac než tri roky, až kým jeho hladovka a rastúci medzinárodný tlak nespôsobili jeho prepustenie. Po odchode povedal: „V Palestíne sa z futbalu stal akt odporu.“ Jeho prípad sa dostal na titulné stránky médií, podporili ho ľudskoprávne organizácie a viaceré verejne známe osobnosti, medzi nimi aj legendárny francúzsky futbalista Eric Cantona.

Niektoré príbehy mali fatálny koniec. Najhorším príkladom sú úmrtia palestínskych hráčov počas vojenských operácií v Gaze. V roku 2009, počas operácie Liate olovo, zahynuli traja futbalisti. V roku 2012, počas operácie Pilier obrany, bolo bombardované futbalové ihrisko v meste Gaza, kde zomreli štyria mladí hráči vo veku 16 až 18 rokov. Ďalší dvaja futbalisti zahynuli v roku 2014 počas vojny v Gaze. A výpočet by mohol pokračovať. Smrť, zranenia a zničená infraštruktúra nie sú výnimočné incidenty, ale súčasť reality palestínskeho futbalu.

Nepriateľské prejavy sa objavujú aj z tribún izraelských klubov. Beitar Jeruzalem, známy dlhoročnou tradíciou odmietania arabských hráčov, sa stal ikonou radikalizovanej nacionalistickej fanúšikovskej kultúry. Jeho ultras skupina La Familia sa prejavuje rasistickým skandovaním a násilnými prejavmi mimo štadióna. Nejde však o izolovaný problém. Podobné incidenty sprevádzajú niektoré domáce zápasy, ale aj medzinárodné výjazdy – napríklad fanúšikovia Maccabi Tel Aviv v roku 2024 počas výjazdu v Amsterdame provokovali strhávaním palestínskych symbolov a rasistickými pokrikmi, čo viedlo k stretom s miestnym obyvateľstvom arabského pôvodu.

Nekonanie FIFA

Hoci FIFA opakovane odsudzovala obmedzovanie palestínskeho futbalu, nikdy nepristúpila k ráznejším opatreniam. V roku 2014 zriadila Monitorovací výbor pre Izrael a Palestínu, ktorý mal preverovať možné porušenia pravidiel – vrátane otázky šiestich izraelských klubov pôsobiacich v nelegálnych osadách na Západnom brehu. V roku 2017 viaceré organizácie formálne žiadali ich vylúčenie zo súťaží, no bez výsledku. Rovnako neuspela ani samotná Palestínska futbalová asociácia, ktorá požadovala suspendovanie izraelského zväzu z FIFA s odvolaním sa na systematické porušovanie ľudských práv a poriadkov federácie. Kampaň Červená karta izraelskému rasizmu, inšpirovaná bojkotmi juhoafrického apartheidu, síce získala pozornosť, ale nezmenila rozhodovací proces v rámci FIFA.

Podporu palestínskej strane vyjadrili aj významné osobnosti verejného života. V roku 2015 publikoval denník The Guardian otvorený list, ktorý podpísali okrem iných Noam Chomsky či Ken Loach. Signatári pripomínali, že FIFA v minulosti disciplinárne konala napríklad voči Južnej Afrike počas apartheidu, ale aj voči Juhoslávii v rokoch 1992 a 1994, a preto žiadali o rovnaký postup aj voči Izraelu. Napriek týmto iniciatívam a tlaku aktivistov FIFA neprijala žiadne sankcie voči Izraelskému futbalovému zväzu ani jednotlivým klubom.

Epilóg

November 2025. Hráči palestínskej reprezentácie majú na baskickom letisku na hlavách tradičný baskický baret – txapela. Čakajú ich priateľské zápasy proti výberom Baskicka a Katalánska, teda tímom z oblastí s vlastnou históriou boja za uznanie, bezpečie a slobodu. Futbal v tomto prípade nie je len športom, ale nadobúda solidárne a charitatívne presahy. Výťažok zo zápasov má finančne pomôcť spustošenej Gaze a jej obyvateľom. Palestínsky tréner Abu Jazar stratil mnohých rodinných príslušníkov vo vojne v Gaze, jeho rodný dom bol zničený. Ďalší príbuzní, vrátane matky a súrodencov, žijú v stane. Situácia je tak preňho veľmi emočne náročná. Mnohí jeho hráči v Gaze nikdy neboli.

Vojna z októbra 2023 definitívne narušila fungovanie palestínskeho futbalu. Ligy sa nehrajú, kluby sú neaktívne a mnohí futbalisti boli zranení alebo zabití, vrátane známeho hráča Suleimana Al-Obeida, prezývaného Palestínsky Pelé.

Obranca Yasser Hamed, narodený v Bilbau, uvedomujúc si, aké má šťastie, hovorí, že všetci majú zodpovednosť pomôcť núdznym a Palestína musí byť konečne slobodná. Jeho posolstvo znie ešte naliehavejšie vo svetle zničenej Gazy – v čase, keď futbal pre Palestínčanov opäť nie je iba hra, ale pamäť, identita a spôsob, ako prežiť.

Autor je historik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.