Uznanie Palestíny: Akt v rozpore s medzinárodným právom alebo krok na ceste k dvojštátnemu riešeniu?

Séria oznámení pred septembrovým zasadnutím Valného zhromaždenia OSN

Dvadsiateho deviateho júla britský premiér Starmer oznámil uznanie Palestíny na najbližšom zasadnutí Valného zhromaždenia OSN, ktoré začína 9. septembra, pod podmienkou, že Izrael nevykoná podstatné kroky k ukončeniu závažnej situácie v Gaze, nebude súhlasiť s prímerím a nezaviaže sa k dlhodobému a udržateľnému mieru s cieľom obnoviť dvojštátne riešenie. Britské oznámenie prichádza šesť dní po oznámení francúzskeho prezidenta Macrona o uznaní Palestíny na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN v septembri.

Dvadsiateho deviateho júla takisto prichádza spoločné stanovisko Andorry, Austrálie, Kanady, Fínska, Francúzska, Islandu, Írska, Luxemburska, Malty, Nového Zélandu, Nórska, Portugalska, San Marína, Slovinska a Španielska o tom, že tieto štáty už buď uznali Palestínu, vyjadrili záujem uznať Palestínu alebo záujem zvážiť uznanie, ako esenciálny krok na ceste k dvojštátnemu riešeniu.

Tridsiateho júla kanadský premiér Carney oznámil uznanie Palestíny, ak sa Palestínska samospráva zaviaže k potrebným reformám, všeobecným voľbám v roku 2026 bez účasti Hamasu a demilitarizácii Palestínskeho štátu. Tridsiateho prvého júla nasledovalo oznámenie Portugalska, že zvažuje uznanie palestínskeho štátu počas zasadnutia Valného zhromaždenia OSN v septembri. Jedenásteho augusta nasledovalo podobné oznámenie z Austrálie, pod podmienkou, že Palestínska samospráva sa zaviaže k odzbrojeniu Pásma Gazy, uzná Izrael a Hamas nebude súčasťou budúceho politického usporiadania Palestíny. Trinásteho augusta oznámil premiér Nového Zélandu, že jeho vláda zvažuje uznanie Palestíny.

Palestínu v tomto čase uznáva 147 štátov, vrátane Slovenskej republiky, čo predstavuje približne 75 % medzinárodného spoločenstva. V prípade Českej republiky sú prítomné protichodné názory, hoci sa dá súhlasiť, že Česká republika akceptovala všetky uznania štátov, ktoré vykonala ČSFR. ČSFR uznala Palestínu v roku 1988. Od útoku Hamasu zo 7. októbra 2023 a následných bojových operácií Izraela v Pásme Gazy sa vtedajší počet uznaní navýšil o 10. V roku 2024 uznalo Palestínu napríklad Španielsko, Írsko a Nórsko. Mexiko tak vykonalo ako, zatiaľ, posledný štát 5. februára 2025. Pre úplnosť treba uviesť, že Izrael uznáva porovnateľný počet štátov, t. j. 164. Palestína v roku 1993 uznala právo Izraela existovať, avšak deklarácia podpísaná Y. Arafatom za PLO (Organizácia za oslobodenie Palestíny) v nadväznosti na uzavretie prvej Dohody z Osla nie je považovaná za akt uznania štátu Izrael.

Čo predstavuje „uznanie štátu“ podľa medzinárodného práva

Uznanie predstavuje jednostranný akt uznávajúceho štátu, ktorým berie na vedomie vznik iného štátu ako subjektu medzinárodného práva, a tým prejavuje svoj úmysel nadviazať a udržiavať vzťahy s ním. Podľa deklaratórnej teórie nový štát existuje nie na základe súhlasu iných štátov, ale na základe určitej faktickej situácie. Deklaratórna teória je dnes zakotvená napríklad v článku 13 Charty Organizácie amerických štátov alebo článku 3 Dohovoru z Montevidea o právach a povinnostiach štátov a bola potvrdená v rozhodovacej praxi po prvej svetovej vojne (pozri tu) a po rozpade Juhoslávie (pozri tu). Hoci existencia štátu z pohľadu deklaratórnej teórie nie je neuznaním ovplyvnená, z pohľadu neuznaného štátu má neuznanie významné praktické dopady, napríklad nemožnosť nadviazania diplomatických stykov či nemožnosť uzatvoriť medzinárodnú zmluvu s týmto štátom. Naopak, akt uznania predstavuje imunitu pred súdmi uznávajúceho štátu, schopnosť vstupovať do právnych vzťahov vo vnútroštátnom prostredí a garanciu výsad a imunít pre predstaviteľov uznaného štátu zo strany uznávajúceho štátu.

Deklaratórna teória má dnes širšie uplatnenie v medzinárodnej praxi a nahrádza tak konštitutívnu teóriu, podľa ktorej nový štát vznikol len, ak ho uznali iné štáty, čo viedlo k jeho právnej subjektivite. Avšak aj v zmysle deklaratórnej teórie platí, že uznanie inými štátmi je potrebné v praktickej rovine, nakoľko neuznaný štát má obmedzené možnosti na využívanie svojej subjektivity. Medzinárodnoprávna teória niekedy hovorí aj o zmiešanom prístupe, kedy v zmysle deklaratórnej teórie štát vzniká bez ohľadu na kvantitu uznaní zo strany iných štátov a takéto uznanie len deklaruje, teda potvrdzuje skutočnosť vzniku tohto štátu. Podľa zmiešanej teórie tak uznávajúci štát aktom uznania, respektíve vôľou vstúpiť do právnych vzťahov s novým štátom, zakladá konštitutívne účinky.

Konštitutívna teória, podľa ktorej sa štát stáva subjektom medzinárodného práva až aktom uznania, by dnes predstavovala situácie, kedy by existovali určité štátne entity, ale nemali by práva a povinnosti do momentu uznania. V praktickej rovine by to znamenalo, že neuznanie Izraela arabskými štátmi, neuznanie určitých štátov v komunistickom bloku po druhej svetovej vojne zo strany USA či neuznanie Palestíny, by malo za následok neexistenciu práv a povinností podľa medzinárodného práva pre neuznaný štát. Ak došlo k spochybneniu práv, tak väčšinou na základe argumentu, že daný útvar ešte nie je štátom alebo z politických dôvodov.

Právo Palestíny pristúpiť k medzinárodným zmluvám, napríklad k Rímskemu štatútu a akceptovanie jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu, bolo spochybnené zo strany Izraela a USA zo známych politických dôvodov na základe tvrdenia, že Palestína ešte nepredstavuje štát, hoci tri štvrtiny medzinárodného spoločenstva ju už za štát uznali a od roku 2011 značne rozšírila svoje pôsobenie na medzinárodnom poli. V roku 2011 UNESCO prijalo Palestínu ako členský štát. Odvtedy tak Palestína vystupovala ako štát napríklad na multilaterálnych konferenciách (napríklad rokovania predchádzajúce prijatiu Zmluvy o zákaze jadrových zbraní v roku 2017) či pristúpila k mnohostranným medzinárodným zmluvám ako štát, vrátane zmlúv zakladajúcich medzinárodné mechanizmy umožňujúce obetiam podanie individuálnych sťažností voči Palestíne ako štátu (napríklad Výbor OSN pre odstránenie všetkých foriem rasovej diskriminácie, Výbor OSN pre odstránenie všetkých foriem diskriminácie žien a Výbor OSN pre práva dieťaťa). V roku 2023 Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným znevýhodnením aj došiel k záveru o zodpovednosti Palestíny v rozhodnutí Mangisto a al-Sayed versus Štát Palestína (bližší komentár k tomuto rozhodnutiu je dostupný od autora tu).

Kým samotné uznanie či neuznanie medzinárodným spoločenstvom neovplyvňuje existenciu štátu ako takého, je však dôležitým indikátorom pre vnímanie toho, či daná entita spĺňa kritériá štátnosti. Ako uviedla arbitrážna komisia v prípade bývalej Juhoslávie v posudku č. 8, zatiaľ čo uznanie štátu inými štátmi má iba deklaratívnu hodnotu, takéto uznanie spolu s členstvom v medzinárodných organizáciách svedčí o presvedčení týchto štátov, že takto uznaný politický subjekt je realitou a udeľuje mu určité práva a povinnosti podľa medzinárodného práva. Alebo obdobne, ako uviedol okresný súd v holandskom Haagu vo veci Demokratická republika Východného Timoru a ostatní verzus Holandsko, neuznanie nového štátu prevažnou väčšinou existujúcich štátov bude predstavovať hmatateľný dôkaz pre záver, že takýto subjekt nepreukázal svoju zhodu s požadovanými kritériami štátnosti. V prípade uznania Palestíny tak ide o záver troch štvrtín medzinárodného spoločenstva a niekoľkých medzinárodných organizácií, kde Palestína figuruje ako štát (či už ako členský alebo so statusom pozorovateľa).

K uznaniu štátov môže dochádzať explicitne (výslovne), kedy štát priamo vyhlasuje formálnym aktom vôľu uznať nový štát a nadviazať s ním právne vzťahy. V praxi ide o explicitné vyhlásenia vlády či odovzdanie diplomatickej nóty. K uznaniu však môže dôjsť aj implicitne (mlčky či konkludentne). Oficiálnym aktom jedného štátu tak možno uznať iný štát, ak z tohto aktu nepriamo vyplýva, že tento štát s ním nadväzuje právne vzťahy. Implicitným uznaním by tak napríklad bolo, ak by Izrael podal žalobu na Palestínu pred Medzinárodným súdnym dvorom podľa Dohovoru proti genocíde (napríklad za činy spáchané 7. októbra voči obyvateľom Izraela).

Právne účinky vzájomného uznania absentujú v prípade účasti takýchto štátov v medzinárodnej organizácii, na medzinárodnej konferencii či v prípade mnohostrannej medzinárodnej zmluvy, kde sú zmluvné strany dva štáty, ktoré sa neuznávajú. Palestína a Izrael sú tak zmluvnými stranami viacerých mnohostranných medzinárodných zmlúv, napríklad Ženevských dohovorov predstavujúcich súbor medzinárodných zmlúv o aplikácii humanitárneho práva alebo práva ozbrojených konfliktov, a to bez toho, aby to malo vplyv na vzájomné neuznávanie sa.

Kritériá pre uznanie štátu

Hoci sa v medzinárodnom práve často odkazuje na určité kritériá pre uznanie štátu, medzinárodné právo neukladá povinnosť uznať štát, a to ani v prípade, ak by určitý štát tieto kritériá spĺňal učebnicovým spôsobom. Nájdu sa však aj názory učencov medzinárodného práva, ktorí uvádzajú, že ak štát spĺňa kritériá pre štátnosť, štáty sú povinné uznať jeho štátnosť (napríklad H. Lauterpacht, pozri tu). Dnes, aj s ohľadom na prax štátov, prevláda názor, že je tu tak ponechaná značná voľnosť pre štáty medzinárodného spoločenstva a ich uznanie či neuznanie býva často motivované politickými cieľmi a pohnútkami. Tento prístup je potvrdený aj arbitrážnou komisiou v prípade bývalej Juhoslávie v posudku č. 10. Prax tak dokonca pozná prípady, kedy došlo k takzvanému predčasnému uznaniu, hoci nový útvar ešte nespĺňal požiadavky štátnosti.

Tradične sa za požiadavky štátnosti považujú kritériá z už zmieneného Dohovoru z Montevidea, ktorý v článku 1 uvádza nasledovné kritériá: stála populácia, definované územie, vláda a schopnosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi. Na podobné kritériá odkázala aj arbitrážna komisia v prípade bývalej Juhoslávie v posudku č. 1. Niekedy sa uvádza, že Dohovor z Montevidea predstavuje obyčajové právo záväzné pre všetky štáty sveta (k tomu pozri napríklad odseky 86 – 87 tu), hoci daný dohovor slúžil len regionálnym bezpečnostným potrebám v Strednej a Južnej Amerike a našiel tak podporu len zanedbateľného množstva štátov. Nakoľko je však medzinárodná prax štátov nejednotná, čo sa týka uznávania štátov, často s politickým motívom, domnievam sa, že nie je možné bezpochyby tvrdiť, že tieto kritériá predstavujú záväzný medzinárodnoprávny rámec pre kritériá štátnosti. Početné množstvo výnimiek zo striktnej aplikácie týchto 4 požiadaviek hovorí o opačnom závere. Napríklad Vatikán ako štát uznáva drvivá väčšina štátov sveta, hoci ako subjekt nespĺňa napríklad kritérium stálej populácie, nakoľko každý predstaviteľ Vatikánu pochádza pôvodne z iného štátu. Medzinárodný súdny dvor takisto dospel k záveru vo svojom poradnom posudku k záväzkom štátov vo veci klimatických zmien, že ak by došlo k trvalému zaplaveniu územia niektorých štátov v dôsledku zvýšenia hladiny mora, tieto štáty si zachovajú svoju plnú štátnosť, aj keby ich obyvateľstvo bolo trvalo vysídlené, čím by stratili element stálej populácie či definovaného územia. Hoci sa dané konštatovanie vzťahuje na už existujúce štáty, preukazuje, že dané kritériá štátnosti sú flexibilné. Prax tak ukazuje, že dané 4 kritériá v určitých prípadoch nie sú splnené alebo ich nie je, či nebude, možné splniť, aby daná entita predstavovala štát ako subjekt medzinárodného práva podľa uvedených kritérií.

Kritériá pre štátnosť sú podmienené politickými okolnosťami. Niekedy uznávajúci štát uzná danú entitu v predbežnom uznaní, aj keď toho času ešte nespĺňa ani uvedené 4 kritériá. Inokedy štáty uznajú danú entitu s odstupom času, hoci stále kritériá nespĺňa. A inokedy zase štáty uplatnia kritériá ďaleko nad rámec zmienených 4 kritérií. Príkladom je Deklarácia o smerniciach pre uznávanie nových štátov vo východnej Európe a Sovietskom zväze z roku 1991.

Je uznanie Palestíny v rozpore s medzinárodným právom?

V nadväznosti na konferenciu OSN vedenú Francúzskom a Saudskou Arábiou o urovnaní otázky Palestíny z 28. – 30. júla a oznámenia viacerých štátov o uznaní či zvažovaní uznania Palestíny sa objavili určité komentáre, že toto uznanie by mohlo byť v rozpore s medzinárodným právom.

Napríklad 30. júla adresovalo 40 britských poslancov a právnikov otvorený list generálnemu prokurátorovi Veľkej Británie, aby odporučil premiérovi Starmerovi neuznať Palestínu za štát, nakoľko by to podľa nich bolo v rozpore s medzinárodným právom. Autori listu argumentujú, že Palestína nespĺňa kritériá podľa Dohovoru z Montevidea, ktoré podľa nich predstavujú obyčajové právo. Konkrétne spochybňujú, či má Palestína jasne stanovené hranice, vládu a schopnosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi. Argument, že Palestína nie je v tomto čase schopná vstupovať do vzťahov s inými štátmi, neodpovedá realite, pretože Palestína má určité vzťahy s tromi štvrtinami medzinárodného spoločenstva a viacerými organizáciami, ktoré ju uznali za štát.

Ako bolo spomenuté, kritériá z Dohovoru z Montevidea nie sú pri uznávaní štátov striktne uplatňované. Preto je možné spochybniť argument, či by uznanie Palestíny bolo v rozpore s obyčajovým právom, nakoľko nejednotná prax štátov sa nevykryštalizovala do normy obyčajového práva. Súčasne je možné pripustiť, že Palestína nespĺňa tieto kritériá, aj keď je rovnako možné pripustiť, že ich spĺňa. Kým otázka naplnenia týchto kritérií môže byť naďalej diskutabilná, čo nie je diskutabilné, je právo palestínskeho národa na sebaurčenie, ktoré bolo dvakrát autoritatívne potvrdené Medzinárodným súdnym dvorom v poradnom posudku o konštrukcii múru na okupovanom palestínskom území a poradnom posudku o právnych následkoch politík a praktík Izraela na okupovanom palestínskom území. Právo na sebaurčenie predstavuje kogentnú normu medzinárodného práva, ktorá nepozná výnimky a jej porušenie nie je možné ničím zdôvodniť. Preto neexistuje možnosť akékoľvek zdôvodnenia pre bránenie realizácie práva na sebaurčenie palestínskeho národa zo strany Izraela, vrátane jeho bezpečnostných dôvodov.

Štáty môžu kolektívnym uznaním rovnako kompenzovať určité nedostatky pri naplnení daných kritérií, napríklad v už zmienenom prípade Vatikánu či v priebehu dekolonizácie, keď niekoľko štátov stále malo len neefektívnu alebo kreujúcu sa vládu, nedostatočnú teritoriálnu kontrolu nad daným územím alebo sporné hranice. Nie je preto dôvod, aby pri realizácii práva na sebaurčenie palestínskeho národa boli vyžadované striktne naplnené kritériá, obzvlášť, ak Izrael konzistentne oponuje myšlienke vytvorenia palestínskeho štátu či dokonca sám svojím konaním znemožňuje naplnenie týchto kritérií. Ak by sme  trvali na tom, že uznanie Palestíny sa musí odvíjať od faktického stavu veci a musí striktne naplniť dané kritériá, tak z titulu zjavne protiprávneho konania potvrdeného Medzinárodným súdnym dvorom, ktorým Izrael bráni realizácii palestínskeho štátu okupáciou, dostáva Izrael prakticky právo veta nad realizáciou palestínskeho štátu po dobu trvania okupácie. Skutočnosť, že minimálne časť územia je naďalej pod kontrolou okupačnej či koloniálnej mocnosti, neprekáža uznaniu danej entity za štát. Napríklad Guinea-Bissau tak vyhlásila nezávislosť v roku 1974 a bola uznaná početným množstvom štátov v čase, keď Portugalsko ako koloniálna mocnosť bolo naďalej prítomné na jej území. Uznanie štátu je preto nástroj na postupné vyriešenie sporných otázok štátnosti.

Uznanie Palestíny rovnako nezasahuje do práv a právom chránených záujmov Izraela, nakoľko Izrael nemôže vykonávať suverenitu nad Palestínou, ktorú okupuje. Akékoľvek porovnávanie vytvorenia palestínskeho štátu „odtrhnutím“ od Izraela so vzdaním sa sudetského pásma Československa v prospech Nemecka nie je na mieste a ani nemá oporu v medzinárodnom práve, keďže v prípade Palestíny nedochádza k „odtrhnutiu“ územia od Izraela.

Pre porovnanie, uznanie takzvanej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky vo februári 2022 zo strany Ruska je samo o sebe porušením medzinárodného práva, nakoľko porušuje suverenitu Ukrajiny a zasahuje do vnútorných záležitostí Ukrajiny. To však nehrozí v prípade Izraela. V prípade vytvorenia takzvanej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky došlo k porušeniu kogentných noriem medzinárodného práva, vrátane zákazu agresie. Pre medzinárodné spoločenstvo z toho vyplýva povinnosť neuznať skutočnosti vytvorené na základe takéhoto stavu. Uznanie takýchto skutočností by bolo v rozpore s medzinárodným právom nie preto, že dané entity, t. j. takzvaná Donecká a Luhanská ľudová republika nespĺňajú kritériá pre štátnosť, ale preto, že k ich odtrhnutiu došlo v rozpore s kogentnými normami medzinárodného práva. Neplatí preto argument, že medzinárodné spoločenstvo neuznáva Tureckú republiku severného Cypru alebo takzvanú Doneckú a Luhanskú republiku z politických dôvodov, ale z dôvodov, ktoré majú silnú oporu v medzinárodnom práve a povinnosti neuznať takéto skutočnosti.

Avšak vytvorenie palestínskeho štátu by nenastalo v rozpore s kogentnými normami medzinárodného práva. Naopak, šlo by o realizáciu kogentnej normy práva na sebaurčenie palestínskeho národa. A rovnako z týchto dôvodov, ak by došlo k anexii území na okupovanom Západnom brehu či v Gaze zo strany Izraela, má medzinárodné spoločenstvo povinnosť neuznať takúto skutočnosť. Práve v prípade anexie Západného brehu či Pásma Gazy by šlo o „odtrhnutie“ územia a analógia s „odtrhnutím“ Sudetskej oblasti Československa v prospech nacistického Nemecka je práve na mieste tu.

Spomenutý otvorený list nielen, že nemá argumentačnú oporu v medzinárodnom práve, ale sám pravdepodobne vedome ignoruje skutočnosť, že aj Izrael bol uznaný za štát v čase, kedy nevyhnutne nespĺňal dané kritériá a jeho medzinárodne uznané hranice a kontrola nad daným územím sa ustálili až s odstupom času, po vyhlásení nezávislosti v roku 1948. Ad absurdum možno namietať, že ak niekto tvrdí, že Palestína nemá jasne stanovené hranice, indikuje to tiež, že jej susedný štát Izrael potom takisto nemá jasne stanovené hranice, a teda podľa tejto úvahy by ani v tomto čase nespĺňal dané kritériá. Je potrebné zdôrazniť, že v medzinárodnom práve neexistuje žiadne pravidlo, ktoré by vyžadovalo plne definované a vymedzené hranice. Štát môže byť uznaný, aj keď je zapojený do sporu so svojimi susedmi o presné vymedzenie svojich hraníc. Napríklad južná hranica Československa s Maďarskom tak bola ustálená až Trianonskou zmluvou, dva roky po vzniku Československa a jeho uznaní viacerými, hlavne spojeneckými, štátmi. Čo je nevyhnutne potrebné, je súvislé pásmo územia, ktoré je nepopierateľne kontrolované vládou daného štátu.

Otvorený list  taktiež namieta, že milióny Palestínčanov v Gaze a na Západnom brehu by po uznaní boli považovaní za „utečencov na vlastnom území“, čím sa snaží navodiť dojem, že neexistuje ustálené obyvateľstvo Palestíny. V podobnom duchu nachádzame argument, že časť obyvateľstva palestínskeho štátu dnes žije mimo daného územia, ako utečenci. Jednak medzinárodné právo nevyžaduje, aby v čase vzniku mal daný štát interne vyriešenú otázku stálej populácie či jej registráciu. Preto nie je potrebné sa v čase uznania Palestíny zaoberať otázkou, aké číslo bude predstavovať stála populácia štátu Palestína. Hoci Izrael vydáva preukazy pre Palestínčanov v Gaze, Západnom brehu a východnom Jeruzaleme, nejde o mechanizmus formovania stálej populácie štátu Palestína jej orgánmi. Stála populácia by sa preto ustálila až s odstupom času. Rovnaký postup nastal aj v prípade Izraela, ktorý až 4 roky po vyhlásení nezávislosti prijal legislatívu, ktorá zadefinovala občianstvo Izraela a tým sa ujasnilo, ktorí jednotlivci budú tvoriť populáciu Izraela. Dovtedy tak bolo možné hovoriť o neustálenej populácii, ktorá až legislatívnou úpravou nadobudla podobu občianstva štátu. Je tak bežnou praxou, že až s odstupom času dôjde k ustáleniu stálej populácie. Podstatné je, aby táto populácia predstavovala národ ako subjekt medzinárodného práva s právom na sebaurčenie, čo je v prípade Palestínčanov okrem iného potvrdené Medzinárodným súdnym dvorom.

Ak by aj niekto tvrdil, že uznanie Palestíny by bolo v rozpore s medzinárodným právom, neexistuje norma, ktorá by uznanie zakazovala, a teda uznanie Palestíny nemôže predstavovať porušenie akejkoľvek normy medzinárodného práva. V opačnom prípade by platil absurdný argument, že tri štvrtiny štátov sveta, ktoré už uznali Palestínu, kontinuálne porušujú medzinárodné právo tým, že Palestínu uznávajú. Takýto argument nebol zaznamenaný od roku 1988, kedy došlo k početnému uznaniu štátu Palestína v nadväznosti na deklaráciu o vyhlásení jej nezávislosti.

Podmienené uznanie Palestíny

Niektoré plánované uznania Palestíny sú kondicionálne v tom zmysle, že vyžadujú splnenie či nesplnenie určitých podmienok predtým, než dôjde k jej uznaniu zo strany uznávajúceho štátu. Kondicionálne alebo podmienené uznanie štátu nie je výnimočné. Takýto prístup aplikovali napríklad štáty Európskeho spoločenstva po rozpade Juhoslávie k novovzniknutým štátom na základe vyššie zmienenej Deklarácie o smerniciach pre uznávanie nových štátov vo východnej Európe a Sovietskom zväze z roku 1991 a spoločnej pozície pre uznávanie republík Juhoslávie z roku 1991. Tieto podmienky zahŕňali napríklad zaviazanie sa k demokracii a dodržiavaniu medzinárodného práva, vrátane ľudských práv a menšinových práv. Cieľom takéhoto prístupu bolo deeskalovať napätie na Balkáne.

V prípade podmienených uznaní existuje argument, že ide o podmienky pre vstup do právnych vzťahov s Palestínou. Podmienené uznanie tak možno vnímať ako deklarovanie toho, že daný štát už existuje. Vstup do právnych vzťahov so štátom je možný len, ak daná entita už predstavuje štát. Spojené kráľovstvo napríklad už v roku 2011 konštatovalo, že Palestína spĺňa kritéria štátnosti, s ohľadom na limitácie reality na okupovaných územiach.

V prípade uznania Palestíny však nachádzame aj podmienky pre tretí štát, konkrétne Izrael. Uznanie Spojeného kráľovstva je podmienené tým, že Izrael nevykoná podstatné kroky na zlepšenie situácie v Gaze, nezaviaže sa k dlhodobému a udržateľnému mieru, vrátane umožnenia pre OSN bez omeškania zásobovať humanitárnu pomoc do Gazy a ukončiť vyhladovanie, nezaviaže sa k prímeriu a nedeklaruje, že nedôjde k anexii Západného brehu. Uznanie Palestíny zo strany Spojeného kráľovstva je tak podmienené nie naplnením určitých krokov zo strany Palestíny, ale konaním, respektíve nekonaním Izraela.

V prvom rade nie je zrejmé, ako Spojené kráľovstvo vyhodnotí kroky Izraela, ktorými podmienilo uznanie Palestíny. Môže tak nastať situácia, že Izrael vykoná vágne či symbolické opatrenia, ktoré budú postačovať Spojenému kráľovstvu na to, aby v septembri neuznalo Palestínu.

Uznanie Palestíny zo strany Spojeného kráľovstva tak predstavuje nástroj politického nátlaku na Izrael s cieľom zmeniť jeho kroky. V prípade, že by Izrael konal tak, ako očakáva Spojené kráľovstvo, nedošlo by k uznaniu Palestíny a pozícia Spojeného kráľovstva by sa pravdepodobne vrátila k pôvodnému základu riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu prostredníctvom rokovaní.

Uznanie ako jednostranný akt štátu neslúži v medzinárodnom práve na donútenie v prípade porušovania záväzkov. Na tento účel slúžia nástroje individuálneho a kolektívneho donútenia. Viacero týchto nástrojov je zablokovaných z titulu veta v Bezpečnostnej rade OSN zo strany USA alebo neochoty štátov prijať sankcie voči Izraelu.

Tiež sa možno stotožniť s argumentom, že uznanie Palestíny zo strany Spojeného kráľovstva v podobe „donucovacieho“ nástroja voči Izraelu, ignoruje právo palestínskeho národa na sebaurčenie. Ak má byť rešpektované právo palestínskeho národa na sebaurčenie v podobe realizácie palestínskeho štátu, musí tak nastať bez ohľadu na podmienky stanovené voči Izraelu. Preto platí argument, že uznanie okupovaného štátu podmienené krokmi okupačnej mocnosti je principiálne v rozpore s dodržiavaním kogentnej normy práva na sebaurčenie. Ak aj pripustíme, že úmysel Spojeného kráľovstva bol pozitívny v zmysle snahy docieliť prímerie a rokovanie o dvojštátnom riešení, ide stále o inštrumentalizáciu práva na sebaurčenie na dosiahnutie iných cieľov. V konečnom dôsledku možno súhlasiť s tvrdením, že podmienením uznania Palestíny krokmi Izraela Spojené kráľovstvo posilňuje úvahu, ktorú samo odmieta, a síce, že právo Palestínčanov na sebaurčenie sa nemôže odvíjať od krokov okupačnej mocnosti.

Spojené kráľovstvo preto mohlo oznámiť uznanie Palestíny s podmienkami nasmerovanými voči Palestíne, ako to urobili iné štáty (napríklad vylúčenie Hamasu z politického usporiadania Palestíny či zavedenie potrebných reforiem).

Podľa niektorých úvah podmienené uznanie zo strany Spojeného kráľovstva predstavuje nebezpečný odklon od praxe štátov pri uznávaní iných štátov z titulu toho, že uznanie sa viaže na kroky tretieho štátu. V globálnom kontexte tak ide o nebezpečný krok zo strany Spojeného kráľovstva, ktorý môže motivovať iné štáty k podobnému podmienenému uznávaniu z politických dôvodov, čo môže viesť k ďalšej nestabilite vo svete.

Uznanie palestínskeho štátu nie je dar Hamasu za útok zo 7. októbra

Uznanie Palestíny prichádza zo strany určitých štátov v čase, kedy si medzinárodné spoločenstvo uvedomuje potrebu dvojštátneho riešenia, a to bez účasti Hamasu na správe Palestíny. To je zrejmé nie len z oznámení podmienených uznaní Palestíny, ale napríklad aj z Deklarácie o mierovom urovnaní otázky Palestíny a implementácií dvojštátneho riešenia prijatej na konferencii OSN v New Yorku 29. júla, za podpory viacerých štátov, EÚ a Ligy arabských štátov. Výstup z konferencie vedenej Francúzskom a Saudskou Arábiou predstavuje cestovnú mapu k urovnaniu vzťahov v otázke izraelsko-palestínskeho konfliktu. Dokument okrem iného predstavuje plán odzbrojenia Hamasu a odovzdania kontroly nad Gazou Palestínskej samospráve.

Z týchto pozícií štátov teda vyplýva, že Palestínsky štát je pre medzinárodné spoločenstvo akceptovateľný len bez politickej účasti Hamasu na vládnutí v Palestíne. Z toho dôvodu preto nemožno akceptovať úvahy, že uznanie Palestíny bude slúžiť ako odmena Hamasu za útok zo 7. októbra.

Ak sa aj docieli eliminovanie Hamasu z politického života Palestíny, bude nevyhnutné minimalizovať jeho dosah nad palestínskou spoločnosťou. Vyššie zmienená deklarácia preto apeluje na potrebu odzbrojenia a deradikalizácie palestínskej spoločnosti.

V súčasnosti je za vládnuceho zástupcu palestínskeho ľudu považovaná Palestínska samospráva, respektíve Organizácia za oslobodenie Palestíny. A hoci sa objavujú požiadavky na reformu fungovania Palestínskej samosprávy, aj ako podmienky na uznanie Palestíny, možno ich vnímať skôr v rámci demokratizácie Palestíny s cieľom zefektívniť chod jej inštitúcií a orgánov. Tieto požiadavky štátov preto nemožno vnímať, ako spochybňovanie existencie efektívnej vlády ako kritéria pre štátnosť Palestíny (podľa kritérií z Dohovoru z Montevidea) a jej uznanie. Tieto požiadavky treba skôr vnímať tak, že potvrdzujú existenciu palestínskeho štátu v právnom zmysle slova a cieľom týchto požiadaviek je interná úprava jeho fungovania a kondicionalita uznania je tak len politickou podmienkou pre naviazanie vzťahov daného štátu kladúceho túto podmienku pre Palestínu. 

Ak by Hamas predsa len zotrval vo vládnucej pozícii aj v budúcnosti (napríklad v prípade úspechu vo voľbách či ozbrojenom prevrate), z pohľadu medzinárodného práva možno uvažovať o neuznaní takejto vlády. Uznanie vlády štátu je akt oddelený od uznania štátu, hoci jedným vyhlásením možno uznať oba súčasne. Neuznanie vlády štátu nemá vplyv na subjektivitu už existujúceho štátu. Neuznaná vláda má však značne sťažené pôsobenie na medzinárodnom poli.

Uznanie vlády, ako inštitút v medzinárodnom práve, prichádza do úvahy hlavne v prípadoch, ak k zmene vlády došlo násilným prevratom. Hoci uznanie vlády zo strany iných štátov je, rovnako ako uznanie štátu, často založené na politických úvahách, existujú kritériá, ktoré môžu uznaniu vlády zamedziť.

Tradične boli pri uznaní vlády aplikované kritériá ako kontrola štátneho územia, respektíve jej väčšej časti, podriadenie sa väčšiny obyvateľstva tejto vláde a trvalý charakter vlády. V doktríne medzinárodného práva nachádzame vo veci uznania vlády dve teórie, a to teóriu efektívnej kontroly a teóriu legitimity. Podľa prvej je kľúčové posúdenie, či daná vláda kontroluje väčšiu časť územia. Podľa druhej je kľúčové, či vláda, hoci aj taká, ktorá vznikla násilným spôsobom, má podporu značnej časti obyvateľstva.

Ako príklad zo súčasnosti možno uviesť Afganistan, ktorý je ako štát plne uznávaný celým medzinárodným spoločenstvom, hoci jeho súčasná vláda Talibanu je uznávaná v tomto čase len Ruskom. Ak by došlo k uznaniu Palestíny ako štátu a Hamas by sa znova dostal k moci násilným spôsobom, medzinárodné spoločenstvo by mohlo pristúpiť k neuznaniu vlády Hamasu (rovnako ako v prípade Afganistanu a Talibanu). Ak by sa však napriek podmienkam štátov neumožniť Hamasu účasť na politickej súťaži v Palestíne, Hamas naďalej uchádzal o volebný výsledok a získal vo voľbách potrebnú podporu pre vládnutie, medzinárodné spoločenstvo by bolo postavené pred ďaleko väčšiu výzvu pri posudzovaní legitimity vlády, respektíve by nevyhnutne muselo zasiahnuť a zamedziť Hamasu účasť na politickej súťaži už počas volieb. Podľa prieskumov však reálne podpora Hamasu klesá v Pásme Gazy a na Západnom brehu, preto možno očakávať, že daný scenár nenastane.

Od uznania k dvojštátnemu riešeniu

Celé desaťročia niektoré štáty očakávali, že vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu vzíde z rokovaní a aj z toho dôvodu odsúvali uznanie Palestíny do budúcnosti. Avšak dnes už je zrejmé, že v súčasnej politickej situácii k usporiadaniu vzťahov medzi Palestínou a Izraelom nemôže dôjsť v rokovaniach. Štáty medzinárodného spoločenstva začínajú vnímať, že cesta k dvojštátnemu riešeniu je znemožnená kvôli súčasnej vláde B. Netanyahua, ktorá opakovane odmieta myšlienku realizácie palestínskeho štátu. Aj to je jeden z dôvodov, prečo pristupujú, azda aj neskoro, k uznaniu Palestíny za štát.

Dnes už tieto štáty považujú uznanie Palestíny za esenciálny krok na ceste k dvojštátnemu riešeniu. Tento záver možno vyvodiť priamo z oficiálnych pozícií štátov. Na domácej politickej scéne viacerých štátov však uznanie Palestíny pravdepodobne slúži ako pokus o uzmierenie vlád týchto štátov s časťou domáceho obyvateľstva, ktorá v uliciach protestuje proti konfliktu v Gaze a zločinom Izraela. Obzvlášť v prípade, ak daný štát nepristúpil k prijatiu podstatných opatrení voči Izraelu za porušovanie medzinárodného práva. Ako explicitne priznávajú niektoré pozície štátov, uznanie samo o sebe nezmení aktuálnu situáciu v Gaze. Je však nevyhnutným predpokladom pre dosiahnutie dvojštátneho riešenia.

Autor je výkonný a programový riaditeľ pre Ukrajinu v mimovládnej organizácii Platform for Peace and Humanity. V minulosti pôsobil na pozíciách v Geneva Centre for Security Policy, na Medzinárodnom trestnom súde, v Kosovo Specialist Chambers, v Human Rights Law Centre pri University of Nottingham alebo mimovládnych organizáciách Syrian Legal Development Programme, Project Expedite Justice a Organizace pro pomoc uprchlíkům. Profesijne sa venuje otázkam medzinárodnej trestnej spravodlivosti.