Naplno som si uvedomil, že sme ako spoločnosť zlyhali

Hudobný skladateľ Miro Tóth sa vo svojich hudobných projektoch často dotýka spoločenských javov, ktoré ho znepokojujú. Rozprávali sme sa o tom, prečo sa umelecky rozišiel s Fedorom Gálom, o jeho novom podcastovom projekte Gaza aj o mlčaní veľkej časti českej a slovenskej hudobnej scény počas prebiehajúcej genocídy v Palestíne.

Tvoja tvorba, či už v zoskupení Dystopic Requiem Quartet alebo v kapele Drť, dlhodobo spája hudobnú produkciu s jasným a vyhraneným politickým názorom. V skladbách týchto hudobných projektov zaznieva reflexia rôznych starších i súčasných spoločenských fenoménov a problémov. Prečo sa tieto veci v tvojej tvorbe spájajú a podľa čoho si vyberáš spoločenské javy, na ktoré upozorňuješ?

Myslím si, že sa nevymykám z prostredia hudobníkov reflektujúcich spoločnosť, ktorá ich obklopuje. Pre hardcore či punk scénu je to asi oveľa prirodzenejšie, rovnako aj pre prostredie, v ktorom som často hrával, ako sú voľne improvizovaná hudba, free jazz, experimentálna scéna, ktoré si to nosia prirodzene v sebe. Ovplyvnil ma aj Martin Burlas. Taktiež ma formovali dokumentárne filmy, pre ktoré som tvoril hudbu. To ma motivovalo nachádzať si inšpiračný materiál pre hudbu v spoločnosti a politike. A umožňuje mi to poukazovať na veci, na ktoré chcem poukázať.

Uvedené projekty sú často založené na spolupráci, a keďže sa v nich vyjadruješ k spoločenským témam, predpokladám, že so svojimi spolupracovníkmi a spolupracovníčkami musíš zdieľať ľudské i politické hodnoty. Ako si vyberáš ľudí, s ktorými spolupracuješ? Ako volíte témy, ktoré reflektujete?

S nápadmi na témy prichádzam väčšinou ja, ale finálna podoba vzniká často v spolupráci s ďalšími ľuďmi. V prípade Drte to bol napríklad Marek Kundlák, s ktorým sme vytvorili texty pre prvé dva albumy, či už šlo o výroky Alojza Lorenca alebo tajné nahrávky Mariana Kočnera s Dobroslavom Trnkom a Jánom Počiatkom. Na mne potom bolo zohnať ľudí, dať celý projekt dokopy a samozrejme hrať to. Po jednom koncerte Drte ešte s Michalom Kaščákom za nami prišiel Fedor Gál a povedal, že to, ako to hráme, nie je dobré, tak som mu navrhol, aby sa pridal. Už počas hrania s Fedorom, keďže to bol štúdiovo jednoalbumový projekt, som oslovil aj Zuzanu Husárovú, ktorá uchopila témy úplne inak. Momentálne sa k nám pridal tOmO z XCES. S mnohými týmito ľuďmi som sa dlhšie poznal a časom sa utriasla naša forma spolupráce.

Čo prekážalo Fedorovi Gálovi na spôsobe, akým ste hrali prvú Drť?

Prekážalo mu, že spievame výroky Alojza Lorenca, bývalého šéfa ŠtB, v ktorých zaznieva iba jeho pohľad. Tvrdil, že mladí ľudia, ktorí prídu na koncert, vôbec nemusia poznať kontext, počujú len jeho vyjadrenia. Chýbalo mu akési dovysvetlenie a naša reakcia.

Vrátim sa k otázke spoločných hodnôt, ktoré musíš zdieľať so spolupracovníkmi a spolupracovníčkami. Predpokladám, že v prípade Fedora Gála boli hodnoty a názory spočiatku zdieľané, no časom ste sa rozišli.

Zdieľanými hodnotami s Fedorom v rámci Drte boli ochrana ľudských práv a občianskych slobôd, historická pamäť, čo sú hodnoty, na ktorých budujeme všetky predošlé a nasledujúce albumy tejto kapely. S Fedorom sme zažili tri roky aktívneho koncertovania s albumom Kruh alebo špirála?. Na koncertoch sme hovorili príbeh, ktorý sa začal v roku 1945, keď bola jeho rodina deportovaná do Serede a odtiaľ do Terezína, a jeho otec do Sachsenhausenu, zastrelili ho počas pochodu smrti. Fedor sa narodil v koncentračnom tábore, doslova do krabice od topánok.

Rozprávanie potom prechádza do reflexie fašistického Slovenského štátu, neskôr do rokov 1968, 1989 a 1993, a končí sa vojnou na Ukrajine. Okrem Drte som s Fedorom spolupracoval aj na skladbe Black Angels Song, ktorá rozpráva o osude jeho otca a mamy, a tiež na skladbe pre orchester Bliky. Vznikla na základe denníkového záznamu, ktorý si Fedor písal, aby reflektoval uzavretosť a rôzne globálne zmeny počas pandémie covidu. Spolupracovali sme aj na skladbe venovanej obetiam streľby na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe.

Po 7. októbri 2023 sa však naše pohľady začali rozchádzať. S Fedorom sme totiž prispôsobovali texty na každý koncert aktuálnym spoločenským udalostiam a javom.

Iniciatíva teda vyšla z kapely?

To, čo sa udialo nakoniec, znamená štiepenie v priestore, ktorý by mal byť aktivizovaný spoločne, byť jednotný. Nielen v kultúre sme v kríze. Na postojoch ku Gaze a k Izraelu sa rozleptalo viacero vzťahov. Neviem, či si to uvedomujeme, ale budeme musieť hľadať navzájom cestu k sebe a nehádať sa do konca života. Hoci princípy, o ktorých hovoríme a za ktorými sme doteraz spoločne stáli, sa dnes vražedne pošliapavajú v apokalyptickom živom prenose, v ktorom každý deň umierajú nevinní ľudia. Fedor má môj rešpekt za všetko, čo v živote urobil pre iných – väčšinou stál pri spoločenských otrasoch v prvom rade.

A teraz, to sa netýka iba Drte. V tomto prípade sme sa nedokázali vzájomne zomknúť ani len v spoločnosti, aby sme požadovali základne východiská, a to okamžité zastavenie vojny a otvorenie humanitárneho koridoru. Pretože aj toto sa nás týka, a veľa dobrého to o nás ako o spoločnosti nevypovedá. My s kapelou ďalej reagujeme, robíme a hráme, ako vieme. Zuzana vytvorila texty dvoch skladieb posledného EP Oči bez bielok, v ktorých reaguje na vojny v Gaze a na Ukrajine, a prostredníctvom nich vyzýva na koncertoch k pomoci a reakcii. 

Zaujímal si sa o to, čo sa deje v Palestíne, aj pred 7. októbrom 2023?

Ešte ako brigádnik, ktorý roznášal poštu a spravoval knižnicu pre PDCS – Partners for Democratic Change Slovakia, som narážal na knihy o blízkovýchodnom konflikte, a viaceré som prečítal, no nemôžem povedať, že som sa témou aktívne zaoberal. Po 7. októbri to začalo byť oveľa intenzívnejšie. Týkalo sa nás to aj ako kapely, videl som, že Fedora to veľmi zasiahlo. Rozumel som tomu, chápal som, čo preňho znamená, že nemohol byť 7. októbra 2023 v Izraeli, že nemohol seba a hlavne ostatných brániť. Bolo to preňho veľmi ťažké, spúšťalo to v ňom veci, aké zažíva človek s traumou. Treba si tiež uvedomiť kontext antisemitizmu, ktorý v našom prostredí stále prežíva, a ktorému Fedor musel a musí čeliť.

Ako si vnímal reakciu izraelských vládnych predstaviteľov a armády na túto traumatickú udalosť?

Môj pohľad sa zásadne zmenil, keď izraelská armáda začala de facto kobercovo bombardovať Gazu. Vynárali sa otázky ohľadom legitímnosti izraelských postupov. Začalo sa operovať s humanitárnymi uzáverami, ktoré viedli k hladomoru, potvrdenému viacerými medzinárodnými organizáciami. A vnímal som, že toto všetko sa odohráva v kontexte slovenského mediálneho prostredia, ktoré je až príliš opatrné, ba až necitlivé k civilným obetiam. Snažil som sa pochopiť, kde mám ja sám slepé miesta, čo ja nevidím. 

Viem, že v tom čase si začal veľmi intenzívne čítať množstvo kníh a textov o Palestíne a snažil si sa v téme vzdelávať. Čo si sa rozhodol podniknúť ako občan a umelec, aby si túto tému priblížil ľuďom?

Autorom myšlienky, že netreba čakať, ale konať, je práve Fedor. Práve on mi často hovoril – v iných kontextoch, že ak chcem niečo zmeniť, musím ísť na miesto činu, konfrontovať sa s realitou. Tak som šiel.

V tom čase som sa začal pýtať sám seba, ako je možné, že z Gazy nemáme žiadne informácie, ako je možné, že tam nepúšťajú novinárov, prečo u nás nemáme príbehy ľudí, ktorí tam žijú. Premýšľal som nad tým, čo môžem spraviť preto, aby sa to zmenilo. Zhodou okolností už rok spolupracujem s redakciou Investigace.cz, v ktorej pomáham pripravovať podcasty o rôznych investigatívnych kauzách. Rozhovory v podcastoch viedla novinárka Pavla Holcová. V tom čase začala Pavla pre OCCRP (novinárska organizácia Organized Crime and Corruption Reporting Project) pripravovať sériu o Gaze, ja som sa do projektu prihlásil ako dobrovoľník. Koncom augusta sme vycestovali do egyptskej Káhiry, kde sme nahrávali rozhovory s ľuďmi z Palestíny. Výsledkom bola séria článkov a podcastov.

Koľko času ste strávili s novinármi a novinárkami z OCCRP v Káhire? S koľkými ľuďmi ste sa stretli?

Motivácia vyraziť do Káhiry vznikla už v Bratislave, kde sme nahrali rozhovor s počítačovým vedcom Ahmedom Ghorabom, ktorému sa podarilo odísť z Gazy. V súčasnosti sa snaží, zatiaľ neúspešne, dostať na Slovensko aj svoje deti a manželku. Je to absurdný príbeh, v ktorom mu napríklad slovenské úrady odporučili, aby si jeho rodina žijúca v Gaze šla dať spraviť odtlačky prstov na ambasádu v Tel Avive. To je podmienka evakuácie, ktorá je pre ľudí z prísne uzavretého priestoru de facto nesplniteľná. Ghorab je špičkový vedec, učil na University College of Applied Sciences (UCAS) v Gaze informačné technológie a koordinoval medzinárodné akademické projekty. Špecializoval sa na neurónové siete, umelú inteligenciu a spracovanie obrazu.

A práve jeho príbeh nás inšpiroval odísť do Káhiry. Pavla tam získala kontakty od novinárov z OCCRP na trinásť ľudí. V Káhire sme strávili päť dní, za ten čas sme absolvovali dvanásť rozhovorov, jeden sme neskôr spravili online. Je to veľmi rozmanitá zmes ľudí: od distribútorov potravín (zamestnancov palestínskej firmy, ktorá ako jediná z troch mohla distribuovať jedlo aj počas humanitárnej uzávery – čo smerovalo k odhaleniu aktivít Jásira Abú Šabába, vodcu jedného z najväčších ozbrojených rodinných klanov, ktorý v tom čase kontroloval veľkú časť koridoru, ktorým prechádza humanitárna pomoc) cez novinárov a novinárky, známeho rozhlasového moderátora, bývalého lekára, humanitárneho pracovníka či televíznu producentku až po mladé ženy a deti, ktorým sa podarilo z Gazy uniknúť.

Pôvodne sme chceli ísť spraviť reportáž do Rafahu z egyptskej strany – mali sme v pláne zmapovať firmu Hala Consulting and Tourism, ktorá predávala ľuďom z Palestíny „dovolenky“ do Egypta v hodnote päťtisíc až trinásť tisíc dolárov. Vďaka tejto priepustke mohli uniknúť z Gazy. Majiteľom tejto firmy je Ibrahim Al-Argani, ktorý má prepojenie aj na egyptskú vládnu moc. Kým sme však plánovali cestu, Rafah úplne uzavreli, tak sme sa nakoniec rozhodli pre Káhiru. Na trajektórii sto kilometrov, dráhe budúceho nadzemného metra, sme sa potom päť dní pohybovali v štyridsaťstupňových teplotách.

Namiesto reportáže o korupcii spomínanej firmy sme nahrali rozhovory na oveľa širšie témy – vrátane popisu traumatických udalostí a posttraumatických dôsledkov. Stretli sme sa napríklad s Faizou Ahmed Najib, ktorá ležala na posteli, nemohla chodiť. V jednej chvíli si k nej prisadol jej vnuk v červenom futbalovom drese. Poprosila ho, aby si dal dres dole, a keď si ho vyzliekol, na ramene mal jazvu veľmi neprirodzeného tvaru, vyzerala ako hríb, nikdy som takú jazvu nevidel. Neskôr sme zistili, že to bola jazva po popálení bielym fosforom, ktorý sa nesmie podľa medzinárodného práva používať vo vojnových konfliktoch.

Stretli sme sa aj s Rollou Sabri Al-Dura, ktorá popisuje, že pri útoku na ich dom všetci upadli do bezvedomia, lebo výbuch bomby im odsal vzduch – to je situácia, ktorá vzniká pri použití termobarickej bomby nazývanej vákuová, takisto zakázanej medzinárodnými dohodami. Pani Al-Dura popísala aj smrť synovcovho syna, ktorého nedokázali v nemocnici zachrániť, pretože mu vnútornosti doslova roztavil spomínaný biely fosfor.

V čom tieto rozhovory zmenili tvoj pohľad na dianie v Gaze?

Naplno som si uvedomil, že sme ako spoločnosť zlyhali a pokračujeme v tom. Mám pocit, že ľudia z Gazy sú u nás dehumanizovaní, sú často vnímaní len ako čísla. A zároveň vo vzduchu cítiť závan rasizmu. V Káhire som bol konfrontovaný s konkrétnymi ľuďmi a ich príbehmi. Prekvapilo ma napríklad, aký fetiš vzdelania tam prevláda.

Ľudia z Gazy často hovoria o tom, že si chcú po vojne dokončiť PhD., doštudovať vysoké školy. Opisujú, ako je im ľúto, že kvôli výpadkom elektriny a bombardovaniu nemôžu navštevovať online prednášky…

Majú silnú túžbu po vzdelaní, ktorú aktuálne nemôžu naplniť. V Gaze bolo 12 univerzít, osemdesiat percent z nich je dnes zničených.

Môžu teraz študovať v Egypte?

V Egypte dnes žije asi 100- až 150-tisíc Palestínčanov a Palestínčaniek. Tí a tie, ktorí a ktoré utiekli z Gazy, sú roztrúsení najmä v rôznych častiach dvadsaťmiliónovej Káhiry. Žijú v bytoch, kde majú nábytok, ale v policiach nie sú knihy, nemajú nič, pretože často si pri úteku nestihli nič zbaliť. Najmä na deťoch vidieť, v akom uzavretom svete žijú. Egyptský vzdelávací systém neprijíma palestínske deti do škôl a neintegruje ich, takže sú závislé výlučne od online výučby – ak teda pokračujú v učení.

Keď sme sa rozprávali s distribútormi jedla, tí zas vraveli, že v Egypte nemôžu oficiálne pracovať. Stávajú sa tak de facto nikým. A rovnaké je to vlastne dnes aj v Gaze – keď sa tam narodí dieťa, nedajú mu ani len rodný list. Nemajú tam úrady. Každý, kto sa tam počas uplynulých dvoch rokov narodil, je vlastne nikto. Nemá nič. Nemá rodné číslo, žiaden doklad o mieste ani čase narodenia.  

Aká bola tvoja emocionálna skúsenosť z týchto stretnutí? Ak sformulujem otázku veľmi jednoducho – čo to s tebou spravilo?

Bolo to len päť dní v Káhire. Boli to samozrejme veľmi koncentrované rozhovory, ale najviac mnou zatriasli, až keď sme ich začali doma detailne prekladať. Napriek tomu, že vedeli anglicky, nechceli anglicky rozprávať. Zväčša sa rozprávalo po arabsky.

Všetky rozhovory boli veľmi silné, ale spomeniem jeden, počas ktorého pred nami sedela Marah El-Satri, dvadsaťtriročná bývalá študentka masmediálnej komunikácie na univerzite Al-Azhar v Gaze (univerzita bola poškodená bombardovaním v novembri a decembri 2023, dnes opäť otvára svoje brány, pozn. red.). Pôvodnežila v dvanásťčlennej rodine, ale pri bombardovaní jej zabili otca, bratov, mama zhorela v náručí s dvojročnou sestrou. A ona sa v tej chvíli musela rozhodovať, ako zachráni svojho ďalšieho brata, ktorý vtedy ešte žil. Musela dostať zvyšok rodiny do Káhiry, kde mali jej brata operovať. Brat v Káhire napokon zomrel a Marah sa musela opäť rozhodnúť, či sa vrátia do Gazy, alebo ostanú a na všetko bude sama. Dovtedy nevedela ani variť, nevedela sa starať o rodinu – ako sama v rozhovore priznala – zaujímali ju iba škola a oblečenie. Teraz sa stala hlavou rodiny. Pri záverečnej otázke, aký má sen alebo či ešte má vôbec nejaké sny, odpovedala, že by chcela zomrieť, pretože v smrti vidí stabilitu. „Život pre mňa stratil zmysel a smrť má aspoň nejakú vôňu,“ povedala.

V akom rozpoložení sa odchádza z takého rozhovoru? 

Prvýkrát v živote som bol priamo konfrontovaný s ľuďmi, ktorí zažívajú túto traumu. To, čo sa v Gaze teraz deje, je strašné, ale čo bude nasledovať, bude ešte horšie. Akoby sa stále klesalo na pomyselnom schodisku do akéhosi pekla. Transgeneračný prenos bude pravdepodobne fatálny. To je neuveriteľný prúser.

Avšak pozoruhodné bolo, že ani jeden z respondentov sám seba neľutoval. Skôr oni spätne nabili nás odhodlaním, túžbami alebo tým, ako sa stavajú k prežitiu. Neodchádzali sme od nich v depresii, lebo napriek tomu, čo zažili, boli často veselí a pohostinní. Neviem, nakoľko by sme boli schopní my uniesť to, čo si so sebou nesú oni. Zrejme ich formuje dlhodobá historická skúsenosť. Zároveň sme si počas rozhovorov uvedomili, že oni o svojich skúsenostiach vlastne nikomu nehovoria. Boli sme možno jedni z prvých, komu Marah a ostatnídokázali prerozprávať zážitky z vojny – vôbec ich vysloviť, pomenovať.

Bolo ešte niečo, čo ťa počas rozhovorov alebo pri stretnutiach prekvapilo, čo si možno o situácii v Gaze nevedel?

Pre mňa bolo všetko vlastne tak trochu prekvapením. Najmä asi ten systém distribuovania ľudí, praktiky organizovaného zločinu a „gambling“ s ľudskými životmi pri distribúcii potravín, zistenia, ktoré priniesli novinári z OCCRP a Pavla. Napríklad, že tam fungujú takzvané chodiace bankomaty, ktoré ľuďom dali peniaze, ale za päťdesiatpercentný úrok. Neskôr bol spojazdnený systém palestínskych bánk cez Západný breh Jordánu, ktoré si brali „iba“ 25 percent.

Prekvapilo ma, hoci to je asi príliš nežné slovo, skôr ma šokovalo, ako tá vojna prebieha. Je to všetko oveľa drsnejšie a tvrdšie, ako som sa dozvedal z médií. Stav, do ktorého sa dostáva tamojšia spoločnosť, začína byť nezvratný.

To, čo sa tam dialo počas hladomoru, menilo mentalitu spoločnosti a ľudí. Jeden z respondentov to nazval džungľou, v ktorej sa ľudia medzi sebou zabíjajú iba preto, aby doniesli pre svoju rodinu balík múky. Pričom jedlo má pre Palestínčanov, respektíve v arabskom svete úplne iný význam ako u nás – jedlo pre nich znamená dôstojnosť a stretnutie s rodinou. Jeho odopieranie je vlastne tiež forma zbrane.

Rád by som bol optimistom, ale myslím na to, že za to všetko môžeme aj my, aj my ako Slovensko k tomu všetkému prispievame, lebo stále máme nejaký bilaterálny vzťah s Izraelom alebo ho vnímame ako spojenca. Akceptujeme ho.

A kupujeme od Izraela zbrane…

Že sme toto nedokázali zastaviť alebo nevieme zastaviť, to je hrozné. Opäť sa vrátim k slovu nezvratné – dúfam, že to tak nebude, ale tá spoločnosť, ako sa správa medzi sebou, to je horor. Neviem to inak opísať. Je to strašné.

A horor je samozrejme aj to, čo urobil Hamas 7. októbra 2023. Ale zatiaľ čo tam poznáme už pomaly aj rodinných príslušníkov obetí, na strane Palestíny nepoznáme z civilných obetí takmer nikoho alebo len zopár.

Spomínal si, že materiál z Káhiry možno transformuješ do nejakej umeleckej formy.

Pokúsim sa spracovať výpovede spomínanej Marah El-Satri z Gazy do textov na nový album Drte. 

Robí umelecká scéna v Česku a na Slovensku dosť na podporu Gazy? Je téma Palestíny v našom prostredí dostatočne reflektovaná?

Nie je to natoľko dostatočné, ako by to malo byť, a nie je to ani také dostatočné, ako to bolo napríklad v prípade Ukrajiny, ktorá bude samozrejme stále potrebovať našu pomoc, podporu a záujem.

Malo a má nás byť viac z kultúrnej obce, nielen v oblasti alternatívnej, experimentálnej, undergroundovej scény. Malo sa oveľa dôraznejšie vyžadovať, aby sa zastavila vojna a otvoril sa humanitárny koridor. Rovnako sme mali na politickej úrovni razantnejšie povedať: „Izrael, zastav to okamžite, a rieš to inak než týmto brutálnym spôsobom.“ Hoci je to trochu komická predstava, že by to mal robiť náš minister zahraničných vecí.

Ľudia v Gaze zomierajú od hladu. Zomierajú tam deti, ženy, civilisti, ktorí za nič nemôžu. Toto sme prepásli. Iniciatívy v Česku a na Slovensku, ktoré od začiatku poukazujú na to, čo sa deje v Gaze, sú v zásade minoritné. Malo sa viac konať a možno menej diskutovať o historicko-politickom kontexte. Blízkovýchodný konflikt je jeden z najzložitejších na svete, v zahraničí sa študuje niekoľko semestrov.

A čo postoj vyslovene hudobnej obce?

Ja som kapelník, skladateľ a hudobník z kapely Drť, na ktorú chodí asi sto ľudí. A hovorím o tom, čo sa deje. A potom sú tu hudobníci a hudobníčky, mnohí aktívnejší ako ja, ktorí na to dlhodobo poukazujú, ako sú Denis Bango a.k.a. FVCKVLT, Berlin Manson, Jonatán Pastirčák, Dominik Prok, Tante Elze, Daniel Kordík alebo Kata Máliková a mnohí ďalší. Aj keď sa to nedá porovnať, na scénu sa vrátili Annie Lennox alebo Portishead so skladbami na podporu ľudí v Gaze. U nás väčšie mená mlčia. Alebo sa mýlim?

Pýtal si sa tých, ktorých poznáš, prečo mlčia?

Niektorých áno. Nevedia, ako sa majú s tým vysporiadať.

Líši sa v otázke Palestíny slovenská a česká hudobná scéna?

Na Slovensku bola v júni 2025 zverejnená petícia, ktorú podpísalo viac ako 650 zväčša umelkýň a umelcov. Žiadali v nej okamžité odsúdenie izraelskej agresie a genocídy, prerušenie vojenskej spolupráce s Izraelom či presadzovanie sankcií voči Izraelu. V Česku na podporu Palestíny vystúpil napríklad český raper Vladimír 518, vďaka ktorému som si všimol, že sa na konci septembra pridal k tristo osobnostiam, ktoré vyjadrili nesúhlas s postojom vtedajšej českej vlády. Dejú sa nejaké malé aktivity či drobné guerillové akcie na českých univerzitách.

Ale všeobecne – české a slovenské kultúrne inštitúcie a festivaly reflektujú tému Palestíny nedostatočne, hoci v októbri prebehli viaceré výraznejšie eventy venované Palestíne, spojené s benefičnými zbierkami, napríklad iniciatívy Dominika Proka, s ktorým sme boli v kontakte v rámci aktivít Včera bolo neskoro, alebo podujatia festivalu Jeden svet a iných.

Má podľa teba zmysel robiť koncerty či protestné pochody na podporu Palestíny, aj keď na ne príde len pár desiatok či stoviek ľudí?

Určite áno. Uvedomil som si to najmä počas rozhovorov v Káhire. Ukázalo sa, že tí ľudia o tom vedia. Vedia, či niekto protestuje alebo mlčí. Keď sme im povedali, že sme z Česka a zo Slovenska, hneď vedeli, že aha, tam sa dial teraz tento protest. Pýtali sme sa ich, ako to vedia. Oni si to všetko zdieľajú, sú informovaní, nežijú v nejakom vákuu bez kontextu. Ak u nás zahráme nejaký malý koncert a máme pocit, že sa to niekde rozplynie, nerozplynie sa to, nie úplne. Tí ľudia to vnímajú. A zároveň vnímajú aj ticho či necitlivosť.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.