Prízračný hlas Hind Radžab. O hraniciach solidárneho počúvania

Film Hlas Hind Radžab (Kaouther Ben Hania, 2025) siaha na hranice únosnosti v sprítomňovaní detského hlasu obkoleseného vraždiacimi silami. Spúšťa základné afekty, plač a zlosť, ale dosahuje aj analytickú pridanú hodnotu. Dáva možnosť nahliadnuť do štrukturálnych problémov, ako sú vyčerpanie pracovníčok a pracovníkov palestínskeho pohotovostného centra a logistiky pomoci, ktorí musia v snahe o záchranu dieťaťa spolupracovať s okupujúcou entitou. 

Dvadsiateho deviateho januára 2024 sa šesťročná Hind Radžab viezla spolu so strýkovou rodinou v Kii Picanto, aby sa evakuovali zo štvrte Tel al-Hawa v Gaza City. Tank izraelskej armády začal strieľať. Zabil všetkých v aute okrem Hind a jej staršej sesternice Layan Hamady, ktorá zavolala záchrannú službu Palestínskeho Červeného polmesiaca (PRCS). Krátko nato Layan zastrelili. Následne s callcentrom PRCS komunikovala Hind obklopená mŕtvymi. Sanitka, ktorej po niekoľkých hodinách povolili prechod, aby Hind zachránila, sa stala ďalším objektom paľby. Obaja záchranári zhoreli v aute. Bezpečnostné zložky nakoniec zabili aj Hind. Na auto s rodinou vystrelili dovedna 335 guliek.

Jasbir K. Puar (2017) nazýva takúto mieru brutality overkill – streľbu polície a armády na tých, ktorí sú už zranení, ponížení a bezmocní. Hind Radžab sa stala symbolom izraelského genocídneho násilia a likvidácie palestínskeho ľudu bez rozdielu. Svedkami traumatizácie a následnej eliminácie dieťaťa boli pracovníci pohotovostného centra, ktorí s Hind takmer celý čas komunikovali a telefonáty nahrávali. Pozostalí po Hind schválili použitie jej autentického hlasu vo filme. 

Vlnenie

Hlas Hind Radžab je hraný film tuniskej režisérky a scenáristky Kaouther Ben Hanie, ktorý sa takmer celý odohráva v jednom časovom úseku a na jednom mieste – v pohotovostnom call centre. Martýrky a martýrov, ktorými sú okrem Hind Radžab a Layan Hamady tiež záchranári Yusuf al-Zeino a Ahmed al-Madhoun, zastupujú vo filme autentické záznamy ich hlasov. Hind sa objavuje naprieč celým filmom aj prostredníctvom fotografií vrátane dnes už ikonických portrétov z promócií v škôlke či s kvetinovou korunkou na hlave.

Prízračná prítomnosť reálnej Hind prepája fikciu so skutočným archívom. Ťarchu neznesiteľnej premisy – osamelé šesťročné dieťa v rozstrieľanom aute, obklopené mŕtvymi a v ohrození ďalšou streľbou – musia niesť herečky a herci. Tí prostredníctvom mimiky a hlasu stvárňujú procesy, ktorými z detského hlasu konštruujú povedomie o situácii a snažia sa regulovať svoje reakcie. Expresívne herectvo postavené na sledovaní ich tvárí a celých postáv za počítačom v okamihoch, keď im v záchvatoch stresu vyprsknú sliny alebo zdecimovaní bolesťou kolabujú a padajú na zem, v podstate vyčerpáva možnosti filmového jazyka. 

Kapacitu rozvinúť obecnejšie témy z týchto skromných prostriedkov nachádza režisérka najmä v zaznamenávaní modulujúceho vyčerpania tiel v pohotovostnom centre. Film zároveň otvára pre diváctvo priestor myslieť aj na výkony aktérstva záchrannej infraštruktúry, ktoré na plátne nevidno. Lavírovanie medzi vybuchujúcimi emóciami a potrebou chladnokrvnej spolupráce je kontrapunktom, ktorý sa vo vlnách návalov a útlmov vinie filmovým rozprávaním. Podobne ako vizualizované zvukové vlny stvárňujúce hlas telefonického prenosu a nahrávok – okrem fotografií je to jediná vizuálna telesnosť, ktorú Hind Radžab vo filme nadobúda. 

Politika zlomenosti

Zošitie autentických nahrávok s expresívnym herectvom je najúčinnejšie v momentoch, keď s Hind komunikuje operátorka Rana v podaní Saje Kilani. Herečka má podmanivú tvár a výrazovú škálu, vďaka ktorej dokáže niesť a zjednotiť formálne vratké filmové rozprávanie. Herečkin hlas sa pritom občas prelína s hlasom skutočnej operátorky z nahrávok. Postava Rany navyše akútne vzbudzuje otázku, kto sa stará o starajúcich sa. Ako sa budú operátori regenerovať po tomto zážitku a majú vôbec nastavené nejaké mantinely proti vyhoreniu?

Podľa Jasbir K. Puar okupácia produkuje slabosť či zlomenosť. Pojem debility, na rozdiel od pojmu disability (sociálne konštruovaná telesná inakosť), sa vzťahuje k vyčerpaniu, ktoré je výsledkom pôsobenia moci a spoločenských nespravodlivostí na globálnej úrovni. „Endemické formy zlomenosti“, ako to nazýva Jasbir K. Puar, sú formované obmedzovaním prístupu k potravinám a lekárskej pomoci v Gaze aj rozsiahlym zraňovaním a dehumanizáciou palestínskych tiel. Zlomenosť a dehumanizácia sú následne používané na odôvodnenie okupácie.

Film Hlas Hind Radžab ukazuje viaceré registre, v ktorých okupácia útočí na telá a mysle okupovaných, na ich vzájomnú komunikáciu a vzťahy. Medzi pracovníkmi PRCS Mahdim a Omarom sa počas celého filmu postupne odvíja konflikt, ktorý je synekdochou širších dilem obyvateľstva Palestíny a palestínskej diaspóry.  Základná otázka znie: Do akej miery spolupracovať s okupantami a akceptovať politické kompromisy pre záchranu jednotlivcov? Operátor Omar (Motaz Malhees) v jednej chvíli obviní nadriadeného Mahdiho (Amer Hlehel), že pre ľudí ako on – ktorí sú umiernení a spolupracujúci – nie je Palestína slobodná. Táto línia filmu je jednou z najzaujímavejších, lebo otvára potenciál pre širšie pole úvah a analýzu prístupov, akými na okupáciu reagujú utláčaní, ktorí sú ideologicky aj emocionálne rôznorodí. 

Filmy z callcentier 

Hlas Hind Radžab mi pripomenul film Vinník (The Guilty) z roku 2021. Remake rovnomenného dánskeho filmu z roku 2018 režíroval Antoine Fuqua a adaptoval tvorca True Detective Nic Pizzolatto. Odohráva sa v pohotovostnom centre v Los Angeles počas sezónnych lesných požiarov. Tvorba napätia a atmosféry v tomto prípade leží na jedinom protagonistovi (Jake Gyllenhaal), ktorý sa snaží zastaviť krízu spojenú s únosom ženy a násilím na deťoch. FilmVinník miestami až mrazivo pripomína Hlas Hind Radžab – operátor tiesňovej linky komunikuje s malým dievčaťom, ktoré sa nachádza v blízkosti smrteľne zraneného súrodenca, pričom dieťa rovnako ako Hind celkom nechápe smrť.

Vinník, podobne ako Hlas Hind Radžab, sa skladá z dvoch komponentov rozprávačstva a drámy. Na jednej strane stojí až barokovo dramatické herectvo operátora linky, ktorý napäto počúva a z kusých náznakov konštruuje povedomie o prebiehajúcej situácii. Na druhej strane sú hlasy, ktoré zastupujú rôznymi spôsobmi limitované a nedôveryhodné rozprávačky. Filmy sú si najviac podobné v jednom tragickom detaile: v oboch telefónom prenášaný detský hlas kombinuje banalitu detského opisu (mŕtvy, krvavý človek „spí“) s pokračujúcim stavom ohrozenia.

Vinník sa od Hlas Hind Radžab vzďaľuje v tom, ako centralizuje a zároveň problematizuje postavu operátora. Má nejasne naznačenú temnú minulosť, je prchký, neprofesionálny a spôsobí zlyhania, ktoré spochybňujú dokonca základné východisko jeho práce v poskytnutí pomoci. V dejovom zvrate Vinníka sa ukáže, že celú situáciu prečítal nesprávne. To, čo zásadne odlišuje Hlas Hind Radžab od Vinníka a robí ho lepším filmom, je jeho reprezentácia etiky komunikácie, ktorá vychádza z jeho čiastočne dokumentárneho základu. Operátorky PRCS neustále zvažujú, ako s dieťaťom komunikovať tak, aby ho v rámci možností nemanipulovali a nesklamali falošnými sľubmi, nenásobili jeho stres vlastným a nevystavili ho ešte väčšiemu nebezpečenstvu. Vinník takúto reflexivitu nedokáže budovať, keďže neobsahuje kooperáciu viacerých operátorov a protagonista, ktorý situáciu nezvláda, jej čelí sám.

Operátorky a operátori v pohotovostnom centre PRCS zároveň nie sú drsní hrdinovia ako operátor vo Vinníkovi, ale pôsobia ako ľudia dohnaní na okraj svojich kapacít rýchleho rozhodovania, trpezlivosti a predstavivosti, pričom ich nervové sústavy reagujú na bezmocnosť a hrôzu rozmanito solidárnymi aj deštruktívnymi spôsobmi. Tieto okrajové psychofyzikálne polohy sú prezentované ako fakty biopolitiky okupácie, nie ako zdroje hrdinskej charizmy. 

Etika hlasu

Nahrávky telefonátov v Hlase Hind Radžab zastupujú skutočný hlas, ktorý je zneskutočnený svojím zasadením do fikcie. Justin Chang toto rozhodnutie označuje za rizikovú stávku, ktorá nevyšla – fikcia má svoje vlastné hierarchie a potreby. Kombinácia fiktívneho materiálu a archívu zbanálňuje obe, ako môžeme vidieť napríklad v dokumentárnej dráme World Trade Center  (Oliver Stone, 2006). Toto spojenie je najproblematickejšou črtou Hlasu Hind Radžab. Zároveň je ťažké predstaviť si, ako a čím by režisérka mohla nahradiť túto kvalitu, keďže je zmyslom aj hýbateľom celej existencie filmu. 

Navrhujem vnímať autentický hlas vo filme nie ako morbídny PR nástroj a hranične destabilizujúci a negustiózny experiment s filmovou formou, ale ako formu apelu, ktorú možno zaradiť do tradície zdieľania dôsledkov genocídy v Gaze. V posledných rokoch do online priestoru prenikalo množstvo materiálu dokumentujúceho utrpenie Palestínčanov a Palestínčaniek. Neraz šlo o zábery roztrhaných tiel či neznesiteľný nárek pozostalých. Na súkromie a dôstojnosť zosnulých sa nehľadelo – to bolo obetované, aby sa šírilo povedomie o krutosti genocídy.

Hlas Hind Radžab nadväzuje na tento neformálny archív. Možno je teda použitie autentického hlasu zabitého dieťaťa v hranom filme podobne „nevkusné“ ako šírenie obrázkov rozsekaných bábätiek a zhorených tiel – to, čo by sme v inom kontexte považovali za exploatačné, nevhodné, nadbytočne príšerné a doslovné. A možno filmy ako Hlas Hind Radžab vyzývajú diváctvo k tomu, aby prehodnotilo rámce klišé a „šetrenia“ hrôzou v prípadoch, keď ide o budovanie solidarity a politickej vôle pre zasiahnutie proti genocídnemu násiliu. 

Akuzmatika okupácie 

Nahrávka hlasu Hind Radžab sa dá opísať ako akuzmatický zvuk, teda taký, ktorý je počutý bez videnia jeho zdroja. Aj zvuk streľby v telefonáte je akuzmatický – rachot a jeho ekologický kontext (mestská štvrť, auto) musí operátorka aj divák identifikovať ako streľbu len na základe rozprávačských súvislostí. Podľa Amy Cimini (2025) rozohráva zvuk v akuzmatických podmienkach rôzne sociálne fantázie vtedy, keď sa jeho „spektrálna komplexnosť napája na hrôzu či pôžitky z predstavy neviditeľného zdroja zvuku“. V tomto prípade sú to detský hlas a rachot streľby, ktoré spúšťajú afekty starostlivosti a bezmocnosti.

Hlas Hind generuje spektrálno – je akuzmaticky skutočný a prítomný, ale zachytáva moment krátko pred smrťou bytosti, na ktorú odkazuje. Seth Brodsky a Martha Feldman (2025) v spoločnom texte o ozvučovaní spektrálna (sounding the spectral) podotýkajú, že „čo spektrálno stráca na existencii, to získava v nápore“. Zvuk hlasu Hind v tomto zmysle „štiepi čas, uvádza ho do knísavého pohybu“, preniká naprieč druhmi poslucháčstva (reálne operátorky, herci, filmové diváctvo) a z rozporu jeho počutej prítomnosti a súčasného už-nebytia  vyrastá jeho tenzia. 

Akuzmatická práca počúvajúcich, ktorí cez nahrávku konštruujú lokalizovaný dopad okupácie, znamená tiež akt solidarity – hoci mimoriadne vyhrotený a krehký. Ochota vstúpiť do tohto nestabilného územia – režisérska, produkčná aj divácka – je zdrojom, ktorý treba podporovať a šíriť napriek výhradám voči nedostatkom filmovej formy.

Navždy nedokonalé obete 

Hind Radžab predstavuje hypotetickú dokonalú obeť, o akých Mohammed El-Kurd napísal knihu Perfect Victims and the Politics of Appeal  (2025). Bezbranné, roztomilé a vystrašené dievča s dlhými vlasmi a kvetinovou korunkou. Ide o podobu palestínskej ľudskosti, ktorá je stráviteľná pre široké publiká. To, kto je rozpoznaný ako obeť a kto nie, je podľa El-Kurda určované prostredníctvom západnej a koloniálnej logiky. Ako však sám poukazuje, tlak dosiahnuť úctyhodnosť a dokázať ľudskosť presúva bremeno viny za okupáciu z utláčateľov na utlačovaných. Zároveň žiadna hypotetická nevinná dokonalosť obete v konečnom dôsledku nezaručuje, že bude ako obeť vnímaná.  

O nemožnosti „vytvoriť“ dokonalú obeť svedčí fakt, že film Hlas Hind Radžab čelí nenávistným kampaniam. Podľa slov režisérky boli producenti filmu v čase premiéry na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach terčom tisícok zastrašujúcich správ. Podľa reportu Prema Thakkera na portáli Zeteo aktuálne na film útočí The Creative Community for Peace (CCFP) – organizácia vplyvných profesionálov zábavného priemyslu so sídlom v Los Angeles. 

Pár dní pred udeľovaním Oscarov 2026, kde bol Hlas Hind Radžab nominovaný na Cenu Akadémie za najlepší cudzojazyčný film, skupina amerických politikov a političiek predložila legislatívny návrh s názvom the Justice for Hind Rajab Act, požadujúci nezávislé vyšetrovanie vraždy Hind Radžab a jej rodiny. Symbolický boj v oblasti filmového diela a jeho umeleckej aj etickej legitimity tak buduje rezonanciu, ktorá môže viesť k dosiahnutiu spravodlivosti. Dovtedy nech nás prízrak hlasu Hind Radžab neprestane prenasledovať. 

Autorka je spisovateľka

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.