Liel Maghen: Dialóg nie je o predstieraní symetrie. Je o uznávaní bolesti a vytváraní spoločnej budúcnosti

„Situácia je brutálne asymetrická – charakterizovaná systémovým útlakom, vojenskou okupáciou a každodenným násilím voči Palestínčanom. Akýkoľvek dialóg, ktorý by ignoroval túto realitu, by bol nielen nesprávny – robil by z nás spoluvinníkov. Som vnukom preživších holokaustu, 7. októbra som stratil priateľov. A predsa, nič z toho nemôže ospravedlniť to, čo sa deje v Gaze. Som zúfalý. Hanbím sa. Medzinárodné spoločenstvo musí okamžite konať, aby to zastavilo,“ hovorí mierový aktivista Liel Maghen. Rozprávali sme sa s ním o jeho aktivitách, ktorými sa snaží aj v dobe genocídnej vojny budovať dialóg a víziu pre spoločnú budúcnosť. „V tejto neznesiteľnej situácii stále hľadám dialóg s Palestínčanmi a Palestínčankami – nie preto, že si myslím, že je všetko v poriadku, ale preto, že nie je. Dialóg nie je o vymazávaní rozdielov alebo predstieraní symetrie. Jeho cieľom je spolu čeliť realite, uznať bolesť, odolať polarizácii a tvoriť budúcnosť, v ktorej spoločná ľudskosť preváži nad zdedenou traumou a politickou identitou,“ dodáva.

Ako si sa dostal k aktivizmu za mier?

Asi to mám tak trochu v rodnom liste. Vyrastal som síce v Izraeli, ale doma som počul arabčinu, keďže môj otec je z Líbye. V Izraeli však bola arabčina často vnímaná ako jazyk nepriateľa. Tento rozpor ma hlboko ovplyvnil. Cítil som silnú potrebu preklenúť túto priepasť, najmä, keď som sa zároveň musel vyrovnávať s medzigeneračnou traumou z toho, že môj otec bol vyhnaný zo svojho domova.

Takže pri voľbe toho, čo robíš, mal veľký vplyv tvoj pôvod?

Určite. Vyrastať takpovediac na pomedzí rôznych kultúrnych pozadí sa na človeku podpíše. Moja matka je navyše z Talianska, asi si vieš predstaviť, ako o svojich prostrediach uvažujú ľudia z Európy a zo severnej Afriky. Konkrétne v prípade Talianska a Líbye aj s koloniálnou minulosťou. Naša domácnosť bola plná európskych predsudkov voči severnej Afrike a plná afrického pohľadu na bielych Európanov. Bol to neustály konflikt, ktorý nakoniec viedol k rozvodu mojich rodičov.

To znie dosť osobne. Ak nechceš, túto časť nemusíme zverejniť.

To je v pohode. Čo tým chcem povedať, je, že som mohol vidieť v priamom prenose, ako sa logika kolektívneho rozdeľovania premieta do medziľudských vzťahov. Ako sa reprodukujú identity, nezhody a konflikty. Bol som vystavený jazyku typu títo Líbyjčania, to sú takí barbari, majú zaostalú kultúru. Môj otec zase hovoril, že európski Židia ho nikdy skutočne neprijali. Na druhej strane ale o Araboch hovoril ako o ešte horších barbaroch.

Ako si to vnímal?

Ja ako dieťa som bol v krížovej paľbe, ale naučilo ma to vidieť veci z viacerých uhlov. Mnohorakosť perspektív som si osvojil, nesiem si ju so sebou, stala sa súčasťou môjho života. Nemusím si vyberať, môžem mať dve pravdy zároveň.

Takže niekde tu sa zrodil mierový aktivista?

Je to ešte komplikovanejšie – príbeh mojich rodičov je len jedna časť väčšieho medzigeneračného boja o to nájsť svoje miesto.

Starí rodičia z matkinej strany prežili holokaust a rozhodli sa zostať vo svojom rodnom meste, v Ríme, napriek tomu, že tam boli predtým prenasledovaní. Takže v mojom rodinnom pozadí bola aj táto židovská historická trauma.

Otcových starých rodičov vyštvali z Líbye, do Talianska prišli ako utečenci. Otec sa nakoniec integroval do talianskej spoločnosti a začal sa aktívne angažovať v podpore ďalších židovských migrantov – najprv zo severnej Afriky a neskôr z bývalého Sovietskeho zväzu – pomáhal im dostať sa do Talianska a odtiaľ do Izraela. Práve v tomto období sa moji rodičia stretli a začali svoj vzťah.

Ty si sa však narodil v Tel Avive, či nie?

Áno, moji rodičia sa rozhodli presťahovať do Izraela po svadbe v Ríme. Viedla ich túžba vychovávať rodinu v bezpečnejšom a stabilnejšom prostredí – najmä po násilnom útoku na Veľkú synagógu v Ríme v roku 1982. Táto udalosť ich hlboko zasiahla a posilnila ich presvedčenie, že Židia sa na bezpečnosť v Európe nemôžu úplne spoliehať.

Vo svojom svetonázore boli pravicoví, nacionalistickí a sionistickí. Sťahovanie do Izraela nebolo len praktickým rozhodnutím, ale aj ideologickým. Chceli žiť v židovskej spoločnosti, obklopení svojimi vlastnými ľuďmi, na mieste, o ktorom verili, že im môže poskytnúť identitu aj ochranu.

Je tiež dôležité pripomenúť politickú klímu v Taliansku v 80. rokoch. V tom čase vládla silná vlna verejnej solidarity s Palestínou. V rodinách ako bola tá moja, to často ešte viac prehlbovalo pocit odcudzenia a posilňovalo nacionalistické presvedčenie.

Vidíš v tom paralely aj so súčasnou situáciou? Aj dnes sa mnohí Židia vo svete cítia ohrození hnutím, ktoré je proti politike Izraela.

Vieš čo, vidím tam paralelu aj paradox. Zopár mojich priateľov sa odsťahovalo z Izraela, pretože nesúhlasia s vládou, organizujú proti nej demonštrácie, a tak ďalej. A potom prídu do Európy, kde ich bojkotujú alebo napádajú, pretože sú z Izraela. Je to bizarné, ale ich spracovanie týchto udalostí je veľmi defenzívne.

Mám priateľa, ktorý bol ľavičiar, odsťahoval sa do Berlína. A v Berlíne sa z neho stal proizraelský pravičiar, lebo tak ho neustále kategorizovalo okolie. Ďalšia moja kamarátka z ľudskoprávneho prostredia sa odsťahovala do Milána a malo to na ňu neutralizujúci dopad. Ako Izraelčanka a Židovka sa cítila v propalestínskych kruhoch neisto, napriek svojej kritike Izraela.

Ako to bolo s tvojimi politickými presvedčeniami? Spomínal si, že rodičia boli sionisti a pravicoví nacionalisti.

Áno, chodili sme na demonštrácie proti Jicchakovi Rabinovi. Otec bol poradcom pravicového politika.

Ako pravicového? Niekoho ako je dnes napríklad člen vlády Bezalel Smotrič?

Tak napravo zase nie. Skôr sa bavíme o pravom spektre v rámci strany Likud. Sekulárne kruhy, ale podporujúce usadlíkov. Zastávali názor, že s arabskými krajinami by sa nemali robiť kompromisy. Že Arabi rozumejú len sile. A tak ďalej.

Čo a kedy sa u teba zmenilo? Ako si sa vymanil z takéhoto prostredia?

Bol som na strednej v období samovražedných atentátov. Ulice neboli bezpečné. So spolužiakmi sme snívali, ako narukujeme do armády a ako sa tejto situácii postavíme. Nastúpil som do armády s výrazne nacionalistickými ideálmi, no potom som čelil realite, ktorá má veľký dopad na našu spoločnosť. Prejavuje sa vnútorným násilím, samovraždami medzi vojakmi, vysokým výskytom PTSD a nakoniec aj obmedzovaním našich demokratických ideálov kvôli údajnej nevyhnutnosti kontrolovať inú populáciu.

O ktorých rokoch sa rozprávame?

Bolo to okolo roku 2004, keď som nastúpil do armády. Veľmi rýchlo som si všimol, že v systéme niečo nefunguje – najskôr vo vzťahoch medzi samotnými Izraelčanmi. Neskôr som si uvedomil, ako veľmi je všetko prerastené rasizmom, najmä voči Palestínčanom.

Keď prišlo k jednostrannému stiahnutiu z Gazy, ale najmä počas vojny v Libanone v roku 2006, začalo mi byť jasné, že vláda sa v skutočnosti nezaujíma o vlastných ľudí – napríklad o civilistov žijúcich na severe. Tí boli ponechaní napospas osudu. A vojaci sa posielali do boja bez skutočného dôvodu či konkrétneho plánu. Táto vojna bola z môjho pohľadu úplne skorumpovaná politickými záujmami. Presne ako tá súčasná.

Ako to myslíš, že bola skorumpovaná?

Nebolo vôbec jasné, aké sú jej ciele. Predlžovala sa bez zmysluplného dôvodu. Mnoho vojakov zomieralo v bojoch, ktoré nemali žiadny strategický význam. A keď bolo konečne podpísané prímerie, premiér sa rozhodol vojnu predĺžiť o ďalších 24 hodín. V tom čase už bolo všetko dohodnuté, no desiatky vojakov zomreli práve počas tohto zbytočného predĺženia – len preto, aby Izrael ešte raz „udrel“. Môj kamarát v ten deň zahynul v boji. Mimochodom, bol to občan EÚ, z Francúzska.

Počas celej vojenskej služby som si tiež všímal, aké veľké množstvo vojakov tam nechce byť. Niektorí si ubližovali, iní páchali samovraždy. S tým som sa stretával často, aj keď sa o tom verejne veľmi nehovorí. Tak je to aj v súčasnosti – odvtedy, čo sa začala vojna, 35 izraelských vojakov spáchalo samovraždu.

V Gaze? To som nevedel.

Áno. Dlhé roky bola samovražda najčastejšou príčinou úmrtia izraelských vojakov – až do vojny v roku 2014, potom znovu po nej až do roku 2020. Je to fakt, o ktorom sa málo hovorí. Ja som sa s tým stretol osobne – videl som svojich vlastných kamarátov. Vtedy sa vo mne začali vynárať otázky, ale ešte som na ne nepoznal odpovede.

Kde si tie odpovede našiel?

Priateľka ma pozvala, aby som jej pomohol s jedným programom, čo organizovala v púšti na juhu. Spočiatku som nevedel, či chcem prísť, lebo som nemal všetky informácie. Bolo to nejaké vzdelávacie podujatie a až pár dní predtým som zistil, že ide o veľký program. Povedal som jej, že naozaj nechcem ísť, ale ona ma presvedčila, aby som prišiel.

Nechcel si ísť, lebo súčasťou programu boli Palestínci?

Povedal som, že sa do programu nehodím. Ale ona ma nakoniec presvedčila a ja som sa tam ocitol – strávil som tri dni s Arabmi, po prvý raz som s nimi naozaj hovoril. Mal som 23 rokov.

Takže to bolo až po tvojej službe v armáde?

Ešte neskôr. Po vojenskej službe zvykneme v Izraeli odísť niekam, kde sa dá zažiť niečo nové. V mojom prípade to bola najprv púšť, potom India. A až potom som sa prvýkrát stretol s Arabmi a začal sa s nimi skutočne rozprávať. Tie programy začali byť návykové – cítil som, že sa vo mne niečo otvára a hľadal som čo najviac takýchto aktivít. Nakoniec som sa prihlásil do ročného programu organizovaného Inštitútom Arava a žil som rok s Palestínčanmi v púšti na juhu.

Čo bolo pre teba na tomto programe prelomové?

Nebolo to len spolužitie s Palestínčanmi. Úplne sa mi zmenil pohľad na celý región. Spoločne sme cestovali do Jordánska, navštívili Ammán, Palestínske územia aj údolie Jordánu. Začal som vnímať históriu a život okolo nás úplne inak. Uvedomil som si, ako sme vzájomne závislí, napríklad na vode alebo jedle. Zrazu sa títo ľudia stali mojimi partnermi – bez spolupráce s nimi by sme nemohli normálne dýchať ani piť, celkovo žiť.

Takže tu si našiel svoje odpovede?

Áno, a zároveň som chcel vytvárať čo najviac takýchto priestorov, kde by sa ľudia mohli naozaj spojiť. Snažil som sa premostiť tieto dve strany a ukázať, ako veľmi sú navzájom prepojené, nie rozdelené. Veľmi rád používam slovo „vzájomná závislosť“, pretože to znamená, že nejde len o dobrovoľné spojenie – tieto komunity na sebe skutočne závisia. Sú súčasťou toho istého ekosystému, ktorý sa nedá rozdeliť.

Práve preto mi pripadá riešenie dvoch štátov veľmi euro-americké a problémové, lebo nerešpektuje túto vzájomnú prepojenosť.

Pôvodne som chcel tento rozhovor viesť v duchu multilateralizmu medzi ľuďmi, nie medzi štátmi. Ale keď už sa debata prirodzene dotkla aj politických otázok – podporuješ riešenie založené na spoločnom štáte?

Nejde o to, či áno alebo nie. Problém je v tom, že ak svoj rámec postavíš na separácii, ideš proti histórii a prirodzenosti tohto miesta. Ak naopak uvažuješ o partnerstve, musíš si uvedomiť, že vojna, diskriminácia, násilie či nerovnosť môžu existovať v jednom štáte, ale aj v dvoch alebo piatich. Otázka teda nie je forma štátu, ale ako vytvoríme realitu, ktorá bude spravodlivejšia, slobodnejšia, menej násilná, rovnoprávnejšia a viac posilňujúca pre všetkých. A kľúčové je uvedomiť si, že oddeliť ľudí od seba sa jednoducho nedá.

Je rozdeľovanie dedičstvom britského impéria? Od Írska, cez Indiu, až po mandátnu Palestínu?

Povedal si, že sa nechceš púšťať do politiky a histórie, no je dôležité pripomenúť, že aj to patrí k celému príbehu. Britský mandát a rozhodnutie OSN podporiť riešenie dvoch štátov pozná snáď každý, no nie každý vie, že tento plán počítal s vytvorením jednej spoločnej hospodárskej únie. Otvorené hranice. Ako Belgicko.

To som naozaj nevedel.

Áno, je to súčasť toho istého hlasovania, ale ľudia si často nepamätajú druhú časť, ktorá je veľmi dôležitá. Takýto plán – s dvoma štátmi a spoločnou ekonomikou – môže fungovať len vtedy, ak tieto štáty skutočne spolupracujú. Pretože mať dva oddelené štáty na takto prepletených územiach je mimoriadne náročné.

Organizácia, ktorú si založil, má v názve The Day After, teda deň po. Joe Slovo, židovský komunistický bojovník proti juhoafrickému režimu, raz údajne povedal, že prvý deň po apartheide nebude veľmi odlišný od posledného dňa apartheidu – v tom zmysle, že zázraky sa nedejú a na mieri treba tvrdo pracovať. Predpokladám však, že toto nebolo hlavnou inšpiráciou pre názov tvojej organizácie.

Veru nie, ten citát nepoznám. Celý názov organizácie je Elham – The Day After. Elham v arabčine znamená inšpirácia – inšpirácia pre ten deň, ktorý snáď raz nastane. Vznikol preto, že sme začali organizovať rôzne projekty a podujatia, na ktorých sme sa snažili hrať s mocenskými nerovnováhami a umožniť ľuďom predstaviť si, ako by vyzeral život bez vojny a diskriminácie.

Niektorí ľudia, najmä z palestínskeho hnutia solidarity, to však vnímajú ako normalizáciu. Tvrdia, že o mieri sa nedá hovoriť, kým je vojna, že o rovnosti môžeš hovoriť až potom, čo bude dosiahnuté oslobodenie Palestíny.

Nesúhlasíš?

Verím, že mier musí vždy zostať súčasťou rozhovoru. Dlhý čas som svoju prácu vnímal ako príspevok k oslobodeniu Palestíny. Postupom času som si však uvedomil, že to, čomu sa v skutočnosti venujem, je transformácia konfliktu – a ten rozdiel je podstatný.

Okolo roku 2015 sa mnohé mierové iniciatívy začali presúvať od spoločného budovania mieru k zosilneniu artikulácie palestínskej identity a túžob. Tento posun bol nevyhnutný na spochybnenie dominantného naratívu. Bolo dôležité – a malo to prísť skôr – aby sa Izraelčania stretli s palestínskym príbehom priamo a bez príkras.

Zároveň však verím, že skutočná transformácia si vyžaduje viac, než len posilnenie alebo oslobodenie jednej strany. Bez vzájomného uznania, spoločného vlastníctva celého procesu, úprimného partnerstva a záväzku k rovnosti hrozí, že tieto naratívy zostanú izolované a rozdeľujúce namiesto toho, aby boli transformačné.

Transformácia konfliktu znamená budovanie budúcnosti, v ktorej sa všetky strany dokážu vidieť. Nejde o zrušenie jednej identity v prospech druhej, ale o spoločné vytvorenie novej reality – takej, ktorá je odlišná, rovná, bezpečná a slobodná pre všetkých.

Ako prekonať nacionalistické rámce? Spomenuli sme už tvoju spoluprácu s Inštitútom Arava, kde sa na región pozeráte nie cez politické hranice, ale cez spoločné environmentálne výzvy. Na webe tvojej organizácie ma zaujal aj projekt Falahi. Súvisí s touto myšlienkou?

Áno. Falahi v arabčine znamená farmár – človek spätý so zemou. Tento projekt vymyslel palestínsky priateľ a jeho cieľom je určitá forma indigenizácie, návratu ku koreňom. V praxi to znamená rôzne spoločné aktivity v prírode: výsadbu rastlín, kempovanie, prácu na pôde. Nie ideológiu, ale skúsenosť.

Zistili sme, že keď ľudia trávia čas spolu mimo konferenčných miestností – v prírode, pod holým nebom – vzniká medzi nimi iný druh spojenia. Dialóg v takomto prostredí pôsobí prirodzenejšie, hlbšie. A možno aj úprimnejšie.

Okrem spoločne stráveného času v prírode, aké ďalšie cesty vedú k spájaniu?

Spoznávanie paralelných dejín a tradičných miestnych praktík. Učíme sa spolu variť, pestovať, zdieľať príbehy. Učíme sa o miestnych tradíciách zmierovania medzi rodinami, ktoré sa historicky v tomto regióne praktizovali.

Zároveň ide o prehĺbenie vedomia, že sme súčasťou toho istého prírodného celku. Príroda nerozlišuje medzi národnosťami – rieky, vietor ani stromy nepoznajú hranice. Takéto uvedomenie môžeme podporiť aj cez spoločné meditácie, tiché prechádzky v prírode či jednoduché rituály spojenia.

Tieto aktivity neslúžia ako náhrada za politický alebo občiansky dialóg, ale ako jeho doplnok. Pomáhajú otvoriť iný druh citlivosti, na ktorej sa potom dá stavať.

To je veľmi zaujímavé. Mohol by si uviesť aj ďalšie príklady iniciatív, ktoré pomáhajú ľuďom prepájať sa mimo bežného politického rámca?

Na jar 2024, približne šesť mesiacov po udalostiach zo 7. októbra, sa konal spoločný smútočný obrad v prírode sprevádzaný hudbou. Zúčastnili sa ho Izraelčania aj Palestínčania, rozprávali sa v hebrejčine aj arabčine, sedeli v kruhoch, spoločne trávili čas v krajine.

Odvtedy sa podobné obrady organizujú po celom území. Niektoré skupiny napríklad putovali k Jordánu, kde spolu strávili niekoľko dní.

Často hovoríme o územiach, no mnohí z nás krajinu v skutočnosti vôbec nepoznajú. Ľudia v Tel Avive rozprávajú o mieri, no väčšina z nich nikdy nebola na Západnom brehu, v nejakej arabskej dedine na severe alebo dokonca v Jordánsku. Tieto stretnutia vytvárajú hlbšie poznanie zakorenené v osobnej skúsenosti.

Čiže cieľom je preniesť konflikt z roviny intelektuálnej diskusie respektíve vypätých emócií a situovať ho do geografického prežitku a tela?

Áno, tieto podujatia obnášajú veľa somatickej práce. Mnohé prístupy, ktoré dnes využívame, vznikli počas uplynulých rokov v rámci rôznych podujatí a spoluprác. Tím okolo Falahi ich spojil do jednej akcie.

Toto je už jej tretia podoba. Prvou bolo kultúrne podujatie El Quarya, viac zamerané na arabské publikum. Ešte predtým sme sa zúčastňovali na festivaloch ako napríklad Burning Man, kde sme mali vlastný izraelsko-palestínsky tábor. Snažili sme sa tam premiešať identity tak, aby ľudia nemohli automaticky zaujať stranu. Na našich podujatiach sa hovorí hebrejsky aj arabsky a nie je na prvý pohľad jasné, kto je kto. Tá nejasnosť otvára priestor pre nové spojenia, mimo starých škatuliek.

Ako sa vám darí na vašich podujatiach premiešavať alebo znejasňovať identity účastníkov a účastníčok?

Jeden z našich facilitátorov, Saed Mansour, rozbehol program s názvom Dancing the Political, ktorý je veľmi zameraný na somatickú prácu – teda na pohyb, telo, prežívanie. Keď sledujete pohybujúce sa telá, neviete, kto je kto. Keď sledujete tanec alebo tancujete, rozhýbe to aj vašu vnímavosť.

Obe naše spoločnosti sú veľmi traumatizované, takže máme stuhnuté a uzavreté telá. Pohyb a tanec pomáhajú uvoľniť napätie, upokojiť sa.

Ďalšia kamarátka, Palestínčanka Nur Gharabli vedie workshopy tradičného tanca dabke. Robí to spôsobom, ktorý vytvára bezpečný priestor pre niečo hlboko palestínske, ale zároveň otvorené a inkluzívne. Politické posolstvá spája so somatickou prácou. Jeden z jej sloganov je „Free pelvis, free Palestine“ („Slobodná panva, slobodná Palestína“).

Pri príprave tohto rozhovoru sme dlho hovorili o hrôzach prebiehajúcej genocídy v Gaze a o brutalite a krutosti Netanjahuovho režimu. Povedal si, že toto šialenstvo musí okamžite skončiť a zdôraznil si, že tvoja iniciatíva Day After nekonkuruje kampani proti genocíde, skôr ju dopĺňa. Hovoríš, že hoci musíme robiť všetko pre to, aby sme genocídu zastavili, nemôžeme čakať, kým skončí, aby sme začali budovať mier – semená musíme zasadiť teraz, aby sme mali na čom stavať, keď násilie a konflikt konečne skončia.

Ako však môžu tvoje programy, ktorých cieľom je zbližovanie oboch strán, fungovať v tak výraznej asymetrii, keď jedna strana je dehumanizovaná a denne bombardovaná, vystavená násiliu, vojnovým zločinom a genocíde? Ako sa osobne vyrovnávaš s touto disonanciou?

Toto je zásadná a veľmi ťažká otázka. Dotýka sa podstaty toho, s čím bojujem – eticky, politicky aj osobne. Áno, situácia je brutálne asymetrická – charakterizovaná systémovým útlakom, vojenskou okupáciou a každodenným násilím voči Palestínčanom. Akýkoľvek dialóg, ktorý by ignoroval túto realitu, by bol nielen nesprávny – robil by z nás spoluvinníkov. Ako som už povedal, som vnukom preživších holokaustu, 7. októbra som stratil priateľov. A predsa, nič z toho nemôže ospravedlniť to, čo sa deje v Gaze. Som zúfalý. Hanbím sa. Medzinárodné spoločenstvo musí okamžite konať, aby to zastavilo.

V tejto neznesiteľnej situácii stále hľadám dialóg s Palestínčanmi a Palestínčankami – nie preto, že si myslím, že je všetko v poriadku, ale preto, že nie je. Dialóg nie je o vymazávaní rozdielov alebo predstieraní symetrie. Jeho cieľom je spoločne čeliť realite, uznať bolesť, odolať polarizácii a tvoriť budúcnosť, v ktorej ľudskosť preváži nad zdedenou traumou a politickou identitou. Vyrastal som v pravicovej izraelskej rodine. Moje názory sa nezmenili čítaním správ – zmenili sa, keď som sedel oproti Palestínčanom a Palestínčankám, počúval ich príbehy a cítil ich bolesť. To ma hlboko vnútri zmenilo. Takže nie, nezavrhujem silu dialógu. Ale chápem aj frustráciu z toho, keď sa „len rozpráva“. Preto trvám na tom, že dialóg musí byť súčasťou širšieho rámca – zakoreneného v činoch, zodpovednosti a tvrdej každodennej práci na náprave.

Avšak dialóg, o ktorom hovoríš, je politický, alebo nie? Môže niekto skutočne zostať apolitický tvárou v tvár takej hlbokej asymetrii a pretrvávajúcej genocíde? Ako sa vyrovnávaš s touto realitou vo svojej práci, vo svojich programoch a vo svojich vzťahoch?

Dialóg, do ktorého sa zapájam, nie je apolitický – je nestranícky, ale hlboko politický. Zaoberá sa mocou, smútkom, hlasom a možnosťou konania. Naším cieľom nie je obmedziť politiku, ale humanizovať ju. Naše programy sú navrhnuté tak, aby odrážali asymetriu, nie, aby ju vymazali. Otvorene to pomenúvame a vytvárame priestor, kde je prioritou spravodlivosť, nie pohodlie. Izraelčania a Palestínčania nevstupujú do miestnosti ako rovnocenní, pretože nežijú ako rovnocenní. Preto sa zameriavame na palestínske hlasy, používame metódy facilitácie, ktoré odrážajú skutočnú dynamiku moci a kladieme dôraz na solidaritu – najmä zo strany privilegovanejších. Solidarita znamená, že tí, ktorí majú väčšiu moc, nemajú silnejší hlas, ale podporujú svojich partnerov v dialógu. V praxi to znamená advokáciu, spoločné konanie a materiálnu podporu pre tých, ktorých sa to najviac týka. Táto práca je ťažká. Láme vám srdce. Verím však, že súčasťou odporu je udržať nažive predstavu, že je možné aj niečo iné. Aj uprostred devastácie musia existovať ľudia, ktorí sú dostatočne tvrdohlaví, aby verili v inú budúcnosť, a dostatočne odvážni, aby ju začali žiť už teraz. Pre mňa je spolupráca spôsob, ako týmto ideálom žijem.

Povedal si, že medzinárodné spoločenstvo musí neodkladne konať, aby zastavilo to, čo sa teraz deje. Čo presne by si chcel, aby sa stalo? A je tu nejaká konkrétna úloha, ktorú podľa teba môže alebo by mala Európa zohrávať?

Samozrejme. Napísal som aj článok na túto tému. V podstate v ňom tvrdím, že EÚ musí prekročiť rámec symbolických gest a sankcií a prijať komplexnú stratégiu s piatimi kľúčovými nástrojmi, ktoré pomôžu ukončiť vojnu v Gaze a obnoviť mier.

Po prvé, EÚ by mala vymenovať osobitného vyslanca pre Gazu, ktorý by monitoroval situáciu na mieste, v reálnom čase podával správy o porušovaní ľudských práv a zabezpečoval, aby sa humanitárna pomoc dostala k civilistom. Po druhé, cielené sankcie sa musia zamerať na politických vodcov, ktorí podnecujú násilie alebo blokujú pomoc, a zároveň podporovať mierotvorcov a obhajcov ľudských práv, ktorí sa zasadzujú za dialóg a ochranu. Po tretie, rekonštrukčné snahy musia začať okamžite podporou dôveryhodných miestnych skupín – lekárov, lekáriek, ženských organizácií, mestských orgánov – s cieľom budovať odolnosť a položiť základy pre legitímnu správu vecí verejných. Po štvrté, EÚ by mohla ponúknuť podmienené uznanie prechodnej palestínskej vláde, ktorá sa zaviaže k reformám a demokracii, posilní umiernené vedenie a vytvorí impulz pre skutočný mierový proces. Nakoniec, budovanie mieru si vyžaduje dlhodobé investície do infraštruktúry, občianskej spoločnosti a regionálnej spolupráce. Vlastná história Európy ukazuje, že trvalý mier vyplýva z budovania dôvery a ekonomických väzieb, nie len z politických dohôd.

EÚ má skutočnú šancu byť viac než len divákom. Môže formovať budúcnosť, ktorá prekročí konflikt a bude smerovať k spravodlivosti a stabilite.

Liel Maghen je mierový aktivista na Blízkom východe. Po spoluriadení Izraelsko-palestínskeho centra pre výskum a informácie (IPCRI) založil iniciatívu Elham – The Day After, ktorá spája izraelských a palestínskych aktivistov, umelkyne a občianstvo s cieľom zasievať nádej na spoločnú budúcnosť. Pôsobí tiež ako konzultant v programoch na Blízkom východe, ktoré podporujú budovanie komunity, medzikultúrneho dialógu a nenásilnej komunikácie. V roku 2022 získal ocenenie IIE Victor J. Goldberg Prize for Peace in the Middle East. V súčasnosti pracuje na svojom prvom celovečernom dokumentárnom filme, ktorého cieľom je priniesť nádej do vojnou zničeného regiónu.

Rozhovor pripravil Ivan Lesay