„Are we all terrorists?“

Napriek tomu, že nemecký kancelár Friedrich Merz po dohode o zložení zbraní v Gaze vyhlásil, že „už niet dôvodu demonštrovať“, aj deň nato  (11. októbra 2025) zostávajú berlínske ulice plné. Hoci sa zdalo, že dohoda prinútila Izrael zastaviť bombardovanie Gazy, nezaručuje ukončenie apartheidu, perzekúciu vojnových zločinov spáchaných Izraelom ani právo Palestínčanov*iek na sebaurčenie. Nemecké propalestínske hnutie vedené migrantmi*kami, ženami, moslimami*kami a členstvom etnických menšín vytrváva vo svojej dekoloniálnej praxi a nastavuje zrkadlo politickým hodnotám Nemecka – vrátane tamojšej ľavice. V krajine, kde je solidarita s Palestínou terčom silnej politickej a policajnej represie, sa aktivisti*ky počas sobotného protestu pýtali: „Sme všetci*ky teroristi*ky?“

Po piatich hodinách pochodu sa dav zastavil na Alexanderplatzi. Z kamióna, ktorý sprevádzal protest, znie pieseň أناديكم (“Volám ťa”) libanonského skladateľa Ahmada Kaaboura. Desiatky tisíc ľudí (podľa polície 14-tisíc, podľa organizátorov 30-tisíc, iné zdroje uvádzajú až 50-tisíc) sa práve dozvedeli, že polícia ukončí oficiálne povolenú trasu protestu už na ikonickom berlínskom námestí. Okolo hlavného vozidla sa zoskupujú rodiny, páry, skupinky aj jednotlivci, ktorých odhodlané výrazy osvetľuje svetlo z Berlínskej televíznej veže. Nad našimi hlavami vejú desiatky palestínskych zástav, no vidím aj zástavy indigénnych národov Mapuche či Aymara, ktoré splývajú s rytmom kníšucich sa tiel. Prechádzajúci vlak U-Bahnu povzbudivo zatrúbi a odpoveď davu je hlasnejšia než samotný signál. Ľudia si skladajú kufíje z krku aj tváre a mávajú nimi nad hlavami do rytmu piesne. „أنا ما هنت في وطني ولا صغرت أكتافيوقفت بوجه ظلامي” („Vo svojej domovine som sa nikdy nestratil, ani ramená mi nikdy neoslabli, stál som tvárou v tvár svojim utláčateľom.“)

„Na solidaritu nepotrebujeme povolenie,“ počujem hlas jedného z členov organizačného tímu, ktorý sa ozýva z reproduktora. Spája nás pocit nedokončeného víťazstva, dôstojnosti, pohlcujúcej blízkosti aj vytrvalosti. Tlieskame. Vlníme sa. Sme spolu.

Dôvod protestovať

Dňa 11. októbra 2025, keď v Gaze nadobudla účinnosť dohoda o prímerí, sa v Berlíne konal protest s názvom United for Palestine. Dohoda prichádza po 15 mesiacoch konfliktu, ktorý si podľa Ministerstva zdravotníctva v Gaze vyžiadal viac  ako 67-tisíc palestínskych obetí, pričom nezávislé výskumy naznačujú, že skutočný počet môže byť vyšší až o 41 percent. Prvá fáza dvadsaťbodového plánu mierovej dohody sprostredkovanej Spojenými štátmi zahŕňa výmenu zajatcov a má zabezpečiť postupné stiahnutie izraelskej armády z Pásma Gazy. Detaily ďalších bodov zostávajú nejasné. Desať dní po nadobudnutí účinnosti dohody bol Izrael v Gaze zodpovedný za smrť takmer sto Palestínčanov*iek a 230 zranených.

Nemecký kancelár Friedrich Merz, dlhodobý podporovateľ Izraela a obhajca dodávok zbraní do Gazy, deň pred protestom vyhlásil, že po prímerí „už niet dôvodu demonštrovať za Palestínčanov v Nemecku“ a že „v Gaze je konečne mier, a to je dobrá správa“. Merz, ktorý vyjadril zámer odobrať nemecké občianstvo ľuďom s dvojitým pasom páchajúcim závažné trestné činy, pričom jedným dychom zmienil ľudí v berlínskych uliciach mávajúcich nad hlavami palestínskymi zástavami a volajúcimi po zničení Izraela. Zároveň odmietol zatykač na izraelského premiéra Benjamina Netanjahua obvineného Medzinárodným trestným súdom z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti za konanie Izraela v Pásme Gazy. Po dohode o zložení zbraní vyjadril nádej na „vnútropolitický pokoj“.

Protest sa začal s hodinovým oneskorením. Polícia informovala skupinu prichádzajúcich protestujúcich, že túto časť zatarasí. Iných ľudí nasmerovala na obchádzku. „Bolo to absurdné, žiadne zátarasy sme nevideli. Chceli nás len zdržať,“ uvádza jedna z protestujúcich. Oficiálne zdôvodnenie znelo, že je to preto, aby oddelili propaletínskych aktivistov*ky od súbežného proizraelského zhromaždenia pri Brandenburskej bráne. Rôzne zdroje reportujú, že na mieste bolo prítomných 850 policajtov*tiek posilnených jednotkami z celého Nemecka.

Merzova výzva k fragmentácii solidárnych propalestínskych protestov prichádza z krajiny, v ktorej sú tieto protesty obzvlášť násilne potláčané. Každá kritika Izraela môže byť označená za „antisemitský incident“. Obviňovanie Izraela z genocídy môže v Nemecku viesť k zatknutiu, a to aj vtedy, ak kritiku vyslovujú židovskí alebo izraelskí občania. Ako referuje antropológ Didier Fassin v knihe Morálna abdikácia. Ako svet nezastavil deštrukciu Gazy: „Medzinárodná aliancia pre pripomínanie holokaustu (IHRA) predložila definíciu antisemitizmu, podľa ktorej ide o ‚určité vnímanie Židov, ktoré sa môže prejaviť ako nenávisť voči Židom‘.“

Táto vágna definícia je v Nemecku interpretovaná tak široko, že umožňuje kriminalizovať aj legitímnu kritiku izraelskej politiky – čo zažívajú nielen protestujúci*e v uliciach, ale aj akademici*čky, študenti*ky, umelci*kyne či celé kolektívy. Umelkyňa Nan Goldin uviedla, že v Nemecku bolo pre propalestínsky postoj sankcionovaných „viac ako 180 umelcov, spisovateľov a učiteľov. Mnohí z nich Palestínčania, 20 percent z nich Židia“. Akademici*čky čelia tlaku za vyjadrovanie solidarity s Palestínou či odsudzovanie genocídy, rušia sa výstavy a kultúrne centrá prichádzajú o financie. Dokonca aj progresívne berlínske centrum Oyoun zatvorili po tom, čo prejavilo solidaritu s Palestínou.

Ešte pred začiatkom protestu zadržala polícia najmenej štyroch ľudí. Bola medzi nimi aj žena zatknutá za nosenie náušníc v tvare červeného trojuholníka. Symbolu, ktorý ona vysvetľuje ako odkaz na označovanie politických väzňov*väzenkýň v nacistických koncentračných táboroch, no polícia ho považuje za zakázaný symbol solidarity s Palestínou.

Nás to však neodradilo. Stojíme pred vstupom do parku Tiergarten. Počúvame príhovory a čakáme na zvyšok protestujúcich. Tínedžer v obnosenej šuštiakovej bunde tlačí malý vozík a lámanou nemčinou predáva občerstvenie. Pivo, praclíky aj coca-colu obloženú ľadom. Usporiadatelia ho poprosia, aby fľaše s výrazným logom skryl. Hlavný stage, kam sa spoločne presunieme, stojí hneď vedľa Sovietskeho vojnového pamätníka, ktorý je poctou vojakom Červenej armády padlým v boji proti nacistickému Nemecku. Rečníci*čky, medzi nimi aj členstvo globálnej Sumud Flotily, sa odvoláva na túto symboliku, poukazujúc na pretrvávajúce formy zastrašovania, násilia či intimidácie propalestínskeho solidárneho hnutia v Nemecku. Policajná brutalita a kriminalizácia protestujúcich je jedným z charakteristických znakov propalestínskych mobilizácií v Berlíne po 7. októbri 2023, ako reportujú ľudskoprávne organizácie aj nezávislé orgány. Policajné násilie má podobu zlomených nosov a rúk, ľudí v bezvedomí po úderoch do tváre. Sexualizované násilie, zastrašovanie, ponižovanie, rasová profilácia a prejavy rasizmu sú len niektorými z jeho ďalších podôb.

Medzi protestujúcimi kolujú praktické pokyny, ako postupovať v prípade zadržania. Z predlaktia jednej z organizátoriek si na ruku odpíšeme číslo právnika. S priateľkami, s ktorými som dnes prišla na protest, si na zápästie vzájomne poznačíme aj naše dátumy narodenia. „Nič nehovorte, nič nepodpisujte,“ upozorňuje jedna z organizátoriek. Pripomína, že políciou zakázaným sloganom je najmä „From the river to the sea, Palestine will be free“ („Od rieky po more, Palestína bude slobodná“). A dodáva: „Ak vás zadržia, kričte svoje meno a dátum narodenia, aby vás niekto mohol vyzdvihnúť.“

Násilie, ktoré sprevádza protesty, je neprehliadnuteľné, no nie je podstatou veci. Ako zdôraznila Greta Thunberg po únose izraelskou armádou s takmer 170 členmi Flotily Sumud v medzinárodných vodách: „Násilie voči aktivistom*kám, ktorí amplifikujú hlas Palestínčanov*iek, nie je ten hlavný príbeh.” Dnes ide v Berlíne o jasné odmietnutie status quo a nesúhlas so súčasným znením dohody o prímerí. Cieľom protestu bolo ukončiť dodávky zbraní a vojenskú spoluprácu Nemecka s Izraelom, vyvodiť zodpovednosť za genocídu a vojnové zločiny, zastaviť kriminalizáciu solidarity s Palestínou a umožniť neobmedzenú humanitárnú pomoc. Tieto požiadavky zhrnul organizačný tím na sociálnych sieťach.

Pokoj na okupovanej zemi?

Skepticizmus protestujúcich voči dohode o prímerí ostáva oprávnený. Hoci sa v pondelok 13. októbra začala výmena väzňov – Hamas prepustil všetkých dvadsiatich živých zajatcov a Izrael mal prepustiť približne 2000 palestínskych väzňov – len deň predtým  bol v Gaze zastrelený 28-ročný palestínsky novinár Saleh Aljafarawi. Podľa zdrojov ho zabili členovia „milície“ s priamymi väzbami na Izrael, ktorá bojuje proti Hamasu vo štvrti Sabra. Deň nato izraelské sily v Gaze zavraždili päť ľudí v štvrti Shujayea po tom, čo podľa vyjadrenia armády „podozriví“ prekročili demarkačnú líniu prímeria a priblížili sa k vojakom.

Zatiaľ čo americký prezident Donald Trump pri návšteve Izraela vyhlásil, že „vojna je ukončená“, Michael Schaeffer Omer-Man, riaditeľ výskumu pre Izrael – Palestínu v organizácii DAWN (Democracy for the Arab World Now), nedávno konštatoval: „Izrael úmyselne, otvorene a drzo porušil každé prímerie, ktoré bolo doteraz dosiahnuté.“ História posledných dvoch rokov mu dáva za pravdu: prvá dohoda o prímerí v novembri 2023 vydržala len týždeň, druhá sa v marci 2025 rozpadla po obnovení izraelskej ofenzívy.

Táto nedôvera voči dohode z pera dvoch mocností s priamym záujmom o palestínske územie je však druhoradá v porovnaní s jej samotným obsahom. Súčasná verzia totiž nezaručuje ukončenie apartheidu a okupácie, nepočíta so zodpovednosťou za vojnové zločiny a genocídu a nezabezpečuje ani právo Palestínčanov*iek na sebaurčenie. Donútenie Izraela ukončiť bombardovanie Gazy je však minimom, ktoré musí byť garantované.

Túto dohodu kritizuje aj Diana Buttu, palestínska právnička v oblasti ľudských práv, keď tvrdí, že „je naozaj odporné, že Palestínčania*ky musia vyjednávať ukončenie vlastnej genocídy. Nie je to v súlade s medzinárodným právom, a predsa je to niečo, čo sa od Palestínčanov*iek požaduje počas celej ich histórie“. Diana Buttu pre Democracy Now! ďalej zdôraznila, že svet by mal na Izrael uvaliť sankcie, aby zastavil genocídu, namiesto toho, aby nútil Palestínčanov*ky vyjednávať.   

„Po dvoch rokoch genocídy nejde len o prímerie, ale aj o koniec 77-ročného vysídľovania, osadníckeho kolonializmu a apartheidu v Palestíne,“ vyhlási jeden z rečníkov počas čakania na dobiehajúcich na protest. „Nič neskončilo, kým sa každý Palestínčan*ka nebude môcť vrátiť do svojej vlasti,“ dodáva. Zhromaždenie odpovedá skandovaním: „No peace, no peace on stolen land!“ (Žiadny mier na ukradnutej zemi).

Palestína ako sonda do bieleho ľavicového aktivizmu

Protest sa pohne. Latinsko-americká batucada, pouličný súbor bicích nástrojov, panvíc, varešiek a tamburín, vibruje vzduchom a kolektív tisícok tiel pulzuje ulicou. „Viva, viva Palestina!“ je najchytľavejší pokrik. „Yalla, yalla intifada!“ odpovie niekto spredu a hlas kolektívnych hlasiviek rezonuje ulicami bez áut a mestskej dopravy.

Okrem nemčiny okolo seba rozoznávam arabčinu, španielčinu, angličtinu rôznych prízvukov, ale aj češtinu či taliančinu.

„Z politického hľadiska toto hnutie vedú migranti*ky, ženy, moslimovia*ky, queer ľudia a BIPoC (Black, Indigenous, and People of Color),“ vysvetľuje mi Júlia, ktorá do Berlína emigrovala z Talianska pred viac ako piatimi rokmi, a predtým žila takmer dekádu v inej časti Nemecka. „Napriek tomu sa objavili pokusy kooptovať ho a disciplinovať do niečoho, čo by viac zodpovedalo tradičnej nemeckej ľavici. Tým chcem povedať: bielej a autoritárskej ľavici. Niektoré skupiny po tom, čo priateľsky a potichu prerušili väzby so svojimi antideutsche členmi, sa pokúsili na palestínskej solidarite profitovať a získať nových ‚súdruhov‘. Boli úplne slepí voči faktu, že vytesňovanie skupín a jednotlivcov, ktorí boli v tejto krajine vždy marginalizovaní, zo strany časti politického aktérstva jednoducho neprejde.“

Otázka solidarity s Palestínou rozdelila hlavné prúdy nemeckého ľavicového hnutia. Azda najbadateľnejšie sa to prejavilo v klimatickom aktivizme. Aktivisti*ky opúšťajú prevažne biele skupiny ako Fridays for Future Germany, Ende Gelände a Extinction Rebellion Germany, pričom kritizujú, že tieto organizácie nerozpoznali prepojenie medzi klimatickou a sociálnou spravodlivosťou. Namiesto toho zakladajú zoskupenia explicitne rámcované dekoloniálnou kritikou, ako sú napríklad BIPoC for Future, Black Earth Kollektiv a Klima4Palästina.

Zakladateľka Klima4Palästina Isabel Paulssen, ktorá opustila Ende Gelände pre jeho proizraelský postoj, formuluje úlohu bielych aktivistov*tiek doslova tak, že by mali „využiť svoje biele a iné privilégiá na použitie svojich vedomostí a stratégií v prospech dekoloniálnej klimatickej spravodlivosti, čo teraz znamená postaviť sa za Palestínu“.

Tento posun v štruktúre hnutia reflektuje aj Markus, ktorého najprv oslovím v dave s prosbou o preklad organizačných informácií. Neskôr ho požiadam o rozhovor.  „Musím priznať, že som sa do hnutia zapojil príliš neskoro – predtým som sa tomu vyhýbal. Solidarita s Palestínou však predstavovala zásadný zlom, pretože odhalila, čo bolo vždy prítomné, ale nikdy nepomenované: že ľavicové aktivistické hnutia v Nemecku sú príliš ‚biele‘. To nie je len demografický problém – to je problém poznania. Chýbajú tak vedomosti a perspektíva ľudí, ktorí sami zažívajú diskrimináciu a útlak. Ako biely muž s nemeckým pasom takú skúsenosť nikdy nebudem mať. Práve preto je dôležité počúvať tých, ktorí čelia útlaku v každodennom živote. Vidím v tom veľký potenciál, pretože predtým boli hnutia veľmi privilegované. Sionizmus je v Nemecku stále taký silný, pretože ľudia tomu jednoducho nerozumejú a reprodukujú rasizmus – dokonca aj v ľavicovom prostredí.“

V dave protestujúcich vidím aj niekoľko vlajok indigénneho národa Mapuche, ktorého územie v súčasnosti okupuje čilský štát a súkromné ťažobné korporácie – mnohé z nich so sídlom v EÚ. Jednu zo zástav nesie žena s transparentom „No peace on stolen land“. Prihovorím sa jej tým, že vyjadrím solidaritu s Juliou Chuñil, ženou Mapuche, ktorá je nezvestná od novembra 2024, keď „zmizla“ v lese pri obrane ancestrálnych pôd pred lesníckou podnikateľskou loby. Podľa posledných zistení hlavný podozrivý, podnikateľ Juan Carlos Morstadt, potomok jedného z najznámejších nemeckých kolonistov 19. storočia, neúmyselne priznal, že Juliino telo spálili.

 „Je to otázka solidarity, pretože sa stotožňujem aj s palestínskym ľudom. Cítim jeho bolesť,“ vysvetľuje Lilen. „Pochádzam z generácie potomkov genocídy, okupácie, kolonializmu, na ktorom sa podieľalo aj Nemecko. V tomto pokryteckom militaristickom priestore plnom zbrojárskeho priemyslu a rasistického poznania je nevyhnutné vyjsť do ulíc a ukázať verejnosti našu prítomnosť. A hoci prichádzame z rozličných území a máme rozdielnu historickú skúsenosť, zároveň zdieľame skúsenosť útlaku, ale aj nádej na spravodlivejší svet.“

„Are we all terrorists?“

Podchod pod koľajnicami sa stane rezonančnou komorou. Ťažkoodenci, ktorí nás po celý čas sprevádzali po oboch stranách, s nami vo vnútri nepochodujú. Niektorí ostanú pred a druhí za. Dav spomaľuje. Keď sme vo vnútri, celkom zastavíme. Ozvena skandovania umocňuje súdržnosť. Ľudia spontánne dvíhajú ruky, skáču v rytme bubnov, objímajú sa, vyskakujú si na plecia. Tým hore niekto vždy podá transparent alebo megafón.

„Free, free Palestine!“ Hlasy prenikajú do stien, odrážajú sa, vracajú sa do tela a už ho neopúšťajú.

Stratila som svoju skupinu a okrem eufórie a blízkosti začínam cítiť atmosféru ohrozenia. Táto policajná formácia je ideálna na masové zatýkanie. Avšak to, čo cítim ako bielo vyzerajúca osoba, nie je tým primárnym strachom. Hlavným terčom policajného násilia a intimidácie počas protestov sú ľudia rasovo profilovaní ako „nebieli“.

„Vždy budú existovať viditeľnejšie ciele než som ja,“ potvrdzuje aktivistka Júlia. „Ľudia z Palestíny, najmä z Gazy, moslimského vierovyznania a BIPoCs budú vždy vystavení policajnému násiliu skôr než ja.“

Toto násilie má konkrétne formy. Patria medzi ne aj opakované pokusy stiahnuť hidžáb zo žien, ako upozorňuje Júlia, ktorá sa protestov v Berlíne zúčastňuje od 7. októbra 2023. „Izraelské obranné sily (IDF) to používajú proti Palestínčankám, použili to proti členkám flotily Sumud a teraz aj proti účastníčkam solidárnych akcií. To gesto – porušenie niečoho takého súkromného a duchovného, a tá miera otvoreného sexizmu a rasizmu sú desivé. Ak tieto činy a ich beztrestnosť nie sú bielou nadradenosťou v praxi, tak čo to je?“ pýta sa.

Vedomie policajnej stratégie založenej na rasovej profilácii mení aj vnútornú dynamiku propalestínskeho solidárneho hnutia. Solidarita sa tak stáva nielen vonkajším gestom, ale aj stratégiou nevyhnutnou medzi aktivistami*kami. „Vždy sa snažím ísť do prvej línie, pretože viem, že represia ma zasiahne slabšie než ostatných, lebo som privilegovaný biely muž. Považujem to za veľmi dôležité. Keď niekto vidí rasové profilovanie, aspoň v mojej afinitnej skupine je automatické, že tam ideš, opýtaš sa tej osoby, či je v poriadku, a dáš policajtom najavo, že si to nemôžu dovoliť. Žurnalistky to dokumentujú, čo je nesmierne dôležité. Avšak na takýchto veľkých zhromaždeniach je to zložitejšie,“ vysvetľuje Matias, ktorému do očí padajú plavé vlasy. Na protest dorazil z mestečka ležiaceho neďaleko Berlína.

S príchodom večera sa tempo mení. Po štyroch hodinách pochodu sa protest rozťahuje. Ľudia začínajú byť unavení, niektorí si potrebujú odskočiť, iní chcú využiť vchod do metra. Vidím niekoľko rodín s detskými kočiarmi, ľudí na vozíkoch či staršie páry. Na rohu ulice za mostom stretávame skupinu s izraelskými vlajkami. Medzi nimi a nami stoja vertikálne skrížené policajne autá a desiatky policajtov*tiek. Ide práve o miesto, kde je vstup do metra a časť protestujúcich sa chce odpojiť.

Niekoľko ľudí pokojne vykročí smerom k metru. Sú medzi nimi aj rodičia s trojročným synom, ktorí sa pokúšajú prejsť na druhú stranu ulice. Polícia im však bráni v prechode. Konflikt nevidím priamo, pretože policajti nám nedovolia priblížiť sa. Počujeme však krik. Vidíme, ako skupina uniformovaných mužov obkľúči jedného človeka.

Neskôr na sociálnych médiách vidím túto scénu nanovo: Otec so synom nie je účastníkom protestu. Napriek jeho prosbe, aby s dieťaťom mohol prejsť, ho polícia zatkne. S trojročným chlapcom v náručí. Údajne mal skandovať nedovolené heslo. Dieťa plače a je zjavne vystrašené. Polícia prv sotí do matky, ktorá sa policajtov snaží oddeliť od partnera s dieťaťom. Následne ju vysoký ťažkoodenec vyzve, aby dieťa vzala do rúk. Hneď po tom niekoľkí policajti otca zrazia k zemi a bijú ho priamo pred očami jeho rodiny. Muž musel byť ošetrený v nemocnici pre zranenie hlavy.

Policajti*ky sa zjavne zamerali na farbu pleti otca, neberúc pritom žiaden ohľad na dieťa, ktoré držal v náručí.

Policajné násilie solidaritu nezastaví

Alexanderplatz je za rohom. Provokácia zo strany policajtov pokračuje. Vidím ďalšie zatýkanie: človeka vytiahnu zo stojaceho davu a odvedú do auta. Ľudia reagujú pobúreným „Shame on You!“ (Hanba!). Organizátori nás neustále vyzývajú, aby sme nekráčali po koľajniciach, nevytvárаli medzery a držali sa pohromade. Kompaktný dav sa bráni arbitrárnemu zatknutiu lepšie. Pochod pokračuje ďalej.

Počas protestu zatkli 33 ľudí. Dokumentačný tím Palestine Allies, ktorý sprevádzal demonštráciu, zaznamenal, že najmenej šesť zatknutí sprevádzali neopodstatnená bitka a brutalita. Kolektív uvádza, že medzi zadržanými boli najmenej traja maloletí, pričom najmladší mal desať rokov.

Napriek policajnej šikane a všadeprítomnej hrozbe násilia zo strany bezpečnostných zložiek dorazíme na Alexanderplatz. Keď zistíme, že protest nemôže pokračovať ďalej, pokračujeme na mieste. Príhovormi, skandovaním, hudbou. Cítime blízkosť aj čosi podobné radosti. Pomyselný zlomok z dojatia, ktoré zažili Gaza a Západný breh v pondelok 13. októbra v ranných hodinách. Izrael prepustil takmer 2000 palestínskych väzňov. Až 250 z nich si odpykávalo doživotné tresty a zvyšných 1700 bolo zajatých v Gaze počas vojny, väčšinou bez obvinenia.

Zatiaľ čo v Tel Avive oslavujú tisíce ľudí prepustenie izraelských rukojemníkov na veľkých obrazovkách, Izrael explicitne zakázal akékoľvek oslavy prepustenia palestínskych väzňov.

Napriek tomu v Khan Younis a Ramalláhu tisíce ľudí vítajú autobusy s prepustenými. Rodiny sa stretávajú po dekádach. Objímajú sa, plačú, bozkávajú sa na čelo a líca, neveriacky si hľadia do očí.

Dohoda prinútila izraelskú armádu zastaviť masívne bombardovanie civilného obyvateľstva aj genocídu. Úľava z toho, že bomby a drony v týchto dňoch nedoliehajú na Gazu, je citeľná. Ide však len o prvý krok k slobodnej Palestíne. Aktuálna dohoda o prímerí nie je oslobodením, ani zastavenie paľby nie je spravodlivosťou či reparáciou.

Keď som sa Júlie pýtala na to, čo ju na berlínskych protestoch zarazilo najviac, čakala som detailné opisy násilných zatýkaní či absurdnosti politickej kriminalizácie solidarity s Palestínou.

Júlia však reaguje vyrovnane, no nie rezignovane. Boj za slobodnú Palestínu pre ňu nie je lineárnym zápasom, ktorý by sa dal merať stupňujúcim sa či ochabujúcim násilím. Ani sériou dohôd, z ktorých mnohé – ako aj tá posledná – sľubujú viac, než dokážu dodržať. Hovorí o politike vytrvalosti, blízkosti a rozhodnosti, ktorá sa neláme pri prvej porážke: „Opäť a opäť ma zasahuje sila aktu prítomnosti. Nielen na demonštráciách, ale aj pred zariadeniami preventívneho zadržania, na súdnych pojednávaniach, v momentoch starostlivosti a spolupatričnosti. Dotýkajú sa ma príbehy starších generácií Palestínčanov, ktorí žijú v Berlíne už štyridsať rokov – a prichádzajú na protesty. Dotýkajú sa ma aj ľudia, ktorí sa narodili a vyrastali v Nemecku, no neakceptujú verziu reality, ktorú im od škôlky vštepujú do hlavy. Ak jedna demonštrácia nevyjde, príde ďalšia. Ak sú všetky rozohnané, príde zase ďalšia, a ďalšia, a ďalšia.“

Všetky mená účastničiek*ov boli anonymizované.

Autorka je doktorandkou na katedre antropológie

V rámci projektu Perspectives si k téme Palestíny môžete prečítať aj tieto texty z partnerských médií:
Marija Rakickaja: Proč zavíráme oči před Palestinou? (NARA/JÁDU)
Dominika Blachnicka-Ciacek: Czy życia arabskie coś znaczą? (Kultura Liberalna)
Karolina Wójcicka: Wieczna wojna Netanjahu (Kultura Liberalna)
Krzysztof Renik: Sąsiedzkie waśnie Indii i Bangladeszu (Kultura Liberalna)
Konstanty Gebert: Izrael i Palestyńczycy – pułapka zbrodniczych złudzeń (Kultura Liberalna)
Rashid Khalidi: Trzeba zatrzymać ludobójstwo. Bierność to współudział (Kultura Liberalna)
Denis Vėjas: Palestinos nebūties geografija – photo story (NARA)
Dana El Kurd: Prázdnota paměti a obrácení rolí (revue Prostor)

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.