De Gaulle všade, gaullizmus nikde

Päťdesiatpäť rokov po svojej smrti sa generál Charles de Gaulle teší na francúzskej politickej scéne mimoriadnej obľube. Od Jeana-Luca Mélenchona cez Marine Le Penovú až po Sébastiena Lecornuho – všetci, alebo takmer všetci, sa naňho odvolávajú, vyzdvihujú jeho zásluhy a nárokujú si aspoň časť jeho odkazu. De Gaulle je prítomný všade. No samotný gaullizmus akoby sa vytratil a takmer neexistoval.

Dňa 8. septembra Národné zhromaždenie odmietlo vysloviť dôveru Françoisovi Bayrouovi. Na jeho miesto v Matignone si Emmanuel Macron takmer okamžite vybral Sébastiena Lecornuho, ktorý sa otvorene hlási k sociálnemu gaullizmu. Marine Le Penová, ktorú samotná výmena v premiérskom kresle nijako nevzrušuje, mieri priamo na prezidenta republiky: „De Gaulle v roku 1969 dospel až k vlastnej demisii. Emmanuel Macron takú silu charakteru mať nebude,“ uviedla pre týždenník Le Journal du dimanche 21. septembra. Predsedníčka Národného združenia (RN) pritvrdzuje: „Emmanuel Macron vracia Francúzsko späť k neduhom štvrtej republiky. Krajná ľavica hlása svoju pravdu, ale jediní, ktorí dnes bránia Piatu republiku, sú poslanci RN, verní duchu inštitúcií generála de Gaulla.“

Odkazovať na príklad „muža 18. júna“, citovať jeho pamätné výroky či nariekať nad rozptýlením jeho odkazu – to všetko patrí medzi dobre známe registre francúzskeho verejného života. Už v roku 1974, ako podotýka politologička Annie Collovald, po prehre gaullistického kandidáta Jacquesa Chabana-Delmasa v prvom kole prezidentských volieb a po zrade jedného z jeho hlavných spolupracovníkov, Jacquesa Chiraca, ktorý prijal ponuku viesť vládu Valéryho Giscarda d’Estainga, „sa smrť gaullizmu stala témou esejí v mnohých novinárskych i politických komentároch“.¹

Podobné komentáre sme mohli čítať a počuť aj vtedy, keď kandidátka Republikánov (LR) Valérie Pécresse získala v prvom kole prezidentských volieb 2022 len 4,8 % alebo v roku 2024 po tom, ako bývalý predseda LR Éric Ciotti vďaka spojenectvu s RN priviedol do Národného zhromaždenia sedemnásť poslancov pod hlavičkou Únie pravice pre republiku (UDR).² Skrátka, prúd, ktorý sa vyhlasuje za dediča gaullizmu, je na tom veľmi biedne. Lenže gaullizmus bol politickým postojom a predovšetkým doktrínou. Čo dnes z toho všetkého vlastne zostalo?

Čo zostalo z ducha Ústavy prijatej v roku 1958 z iniciatívy Charlesa de Gaulla, keď ju súčasný prezident republiky neustále znevažuje? Čo zostalo z „dvadsaťkrát stáročného paktu medzi veľkosťou Francúzska a slobodou sveta“ (citát z de Gaullovho prejavu, Londýn, 1. marca 1941), keď veľkosť nahrádza hlučný nepokoj, ktorý len biedne zakrýva medzinárodné oslabenie krajiny? A čo zo sociálneho paktu, keď sa elity oddeľujú od spoločnosti? „Niet skutočného pokroku,“ písal de Gaulle, „ak z neho tí, ktorí ho vytvárajú svojimi rukami, nemajú žiaden úžitok.“³

Zvrchovanosť a participácia

Gaullizmus sa často zjednodušuje na plebiscitný bonapartizmus (apel na ľud a referendá). V skutočnosti však stojí na dvoch hlavných princípoch: na národnej suverenite a na participácii. Prvý z nich zahŕňa rešpektovanie autority štátu, istú mieru štátnych zásahov do ekonomiky, odmietanie európskeho supranacionalizmu – „Chcem Európu, aby bola európska, to znamená, aby nebola americká“⁴ – a zároveň odmietanie vazalstva, hoci Francúzsko patrilo k západnému táboru. V roku 1965 de Gaulle v kambodžskom Phnom Penhu odsúdil bezvýchodiskovú americkú intervenciu vo Vietname, v roku 1966 vyviedol Francúzsko z integrovaného vojenského velenia NATO a o rok neskôr odsúdil agresiu Izraela voči jeho arabským susedom.

Participácia zasa predpokladá zapojenie občanov (prostredníctvom referenda), ale aj zamestnancov vo vnútri podnikov, a to v nádeji, že sa podarí zastaviť vzostup komunizmu. „Triedny boj (…) otravuje ľudské vzťahy, zneisťuje štáty, narúša jednotu národov a podnecuje vojny,“ uviedol de Gaulle 1. mája 1950 vo svojom prejave k pracujúcim. Hoci nezdieľal minimalistické chápanie štátu, ktoré presadzovali kresťanskí demokrati, ani ich európanstvo, bol mimoriadne vnímavý k myšlienke sociálneho kompromisu, ktorú propagoval Lev XIII., vo svojej encyklike Rerum novarum (1891). Preniknutá humanizmom, no zároveň aj konzervativizmom, mala táto myšlienka umožniť načrtnúť perspektívu spoločenskej jednoty pre francúzsku spoločnosť.

Reálny gaullizmus, teda gaullizmus prvých rokov Piatej republiky, nebol taký jednoznačný ako samotná doktrína – najmä pokiaľ ide o európsku otázku. Hoci gaullisti, kým boli v opozícii, tento projekt kritizovali, Európske spoločenstvá sa v roku 1957 stali realitou po podpise Rímskej zmluvy. Generál videl v spoločnom trhu prostriedok na modernizáciu francúzskeho priemyslu a zároveň vyjednal spoločnú poľnohospodársku politiku (CAP), ktorá bola priaznivá pre Francúzsko a mala mu zabezpečiť podporu poľnohospodárov, ktorí v tom čase tvorili 20 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva.

Keď sa Antoine Pinay stal v roku 1958 ministrom financií, vypracoval plán rozpočtovej sanácie, ktorý znížil verejné výdavky, zrušil indexáciu cien a zaviedol nový frank, ktorý devalvoval o 17 %.⁵ Štátny intervencionizmus však zostal pevne zakotvený: ani silný verejný sektor, ani štátna správa úverov, ani plánovanie neboli spochybnené. Georges Pompidou, ktorý bol v rokoch 1962 až 1968 predsedom vlády, však zdieľal postoje francúzskeho podnikateľského prostredia a pracoval na tom, aby participáciu pribrzdil.

Po odchode de Gaulla v apríli 1969 gaullisti z ľavicového krídla začali vyjadrovať obavy z pravicového odklonu hnutia, hoci niektorí boli ochotní „prehltnúť pompidouovského hada“. Napokon však nový prezident, zvolený v júni 1969, nespustil žiadnu otvorenú liberálnu kontrarevolúciu, najmä zo strachu z opakovania mája 1968. Mnohé sociálne konflikty začiatku 70. rokov ho prinútili udržiavať kompromis medzi kapitálom a prácou, ktorý mohol financovať vďaka pokračujúcemu hospodárskemu rastu.

Táto vynútená kontinuita v hospodárskej a sociálnej oblasti sa spája s kontinuitou, ktorú si Pompidou vybral v oblasti zahraničnej politiky. Hoci prijal vstup Spojeného kráľovstva do spoločného trhu, dal ho potvrdiť v referende v apríli 1972, čo jeho predchodca vždy odmietal, a súhlasil aj s princípom hospodárskej a menovej únie. Zostával však odporcom supranacionalizmu a nedôveroval Spojeným štátom. Pokračoval v „arabskej politike Francúzska“ a udržiaval politiku uvoľňovania napätia s Východným blokom.

Napriek tomu sa už pripravovala zmena smerovania. „Baróni“ gaullizmu, ktorých legitimita vychádzala predovšetkým z odboja, strácali vplyv po neúspechu Chabana-Delmasa v prezidentských voľbách v roku 1974, zatiaľ čo liberálna a proeurópska pravica sa konsolidovala okolo jeho víťazného rivala, Giscarda d’Estainga. Chirac, ktorý najprv odstavil starú gaullistickú gardu a prevzal kontrolu nad Úniou demokratov pre republiku (UDR), odstúpil z pozície predsedu vlády už v auguste 1976, aby spustil protigiscardovskú kampaň. V decembri rozpustil UDR, ktorú založil de Gaulle, a pretvoril ju na Zväz pre republiku (RPR). O dva roky neskôr predniesol tzv. Cochinskú výzvu, inšpirovanú prejavom z 18. júna, v ktorom obvinil Giscarda, že koná proti francúzskym záujmom. V roku 1979 však vo voľbách do Európskeho parlamentu zvíťazila kandidátka Únie pre francúzsku demokraciu (UDF), čo bola strana prezidenta. Kandidátka vedená Simone Veilovou vyhrala so ziskom 28 % hlasov, kým kandidátka RPR pod vedením Chiraca získala len 16 %.

Kým sa nacionalistická taktika RPR skončila neúspechom, neoliberálne sily sa dostali k moci v Spojenom kráľovstve a v Spojených štátoch. V prezidentských voľbách roku 1981 Chirac odložil odkazy na gaullizmus a prijal agendu slobodného podnikania. Vedie antikomunistický diskurz, ktorý mu umožňuje súčasne sa vyhraniť voči Giscardovi – považovanému za príliš centristického – aj voči ľavici. V prvom kole získava 18 % hlasov, čo je o to prekvapivejšie, že proti nemu kandidovali ešte dvaja ďalší predstavitelia hlásiaci sa ku gaullizmu, Michel Debré a Marie-France Garaud, ktorí spolu dostali len 3 % hlasov. Pravica sa v júnových parlamentných voľbách zosypala, no RPR predbehlo UDF: Chirac sa stáva lídrom opozície.

Nová generácia, ktorá sa dostáva do vedenia strany (Alain Juppé, Jacques Toubon) a po komunálnych voľbách 1983 aj mladí lokálni lídri (Patrick Balkany, Patrick Devedjian, Nicolas Sarkozy a ďalší), posilňujú neoliberálnu premenu RPR. Do strany prichádzajú noví členovia, ktorých viac než gaullistická doktrína priťahuje rétorika tvrdej pravice, ktorá si berie za vzor Ronalda Reagana. Na mimoriadnom kongrese 23. januára 1983 prijala RPR zásadu rozsiahlej privatizácie a rozhodla sa pre širokú dereguláciu.⁶

Popri tomto približovaní sa ku globálnemu konzervatívnemu prúdu považuje Chirac obnovenie európskej integrácie za „nevyhnutné“. Keď pravica v roku 1986 vyhrala parlamentné voľby a Chirac sa vracia do Matignonského paláca, jeho vláda spustila veľkú vlnu privatizácií a zrušila aj posledné zvyšky cenovej regulácie. V tom istom roku RPR hlasuje za Európsky jednotný akt a vyslovuje sa za jednotnú menu. Ekonomický intervencionizmus, dedičstvo gaullizmu, definitívne odchádza do minulosti.

Až v roku 1992 sa viacerí predstavitelia pravice odhodlali viesť kampaň proti dominantnej línii svojho tábora. Philippe Séguin, ktorý odsudzuje smerovanie k federalizmu, vystupuje proti Maastrichtskej zmluve s podporou prezidenta Françoisa Mitterranda, ktorý sa netají tým, že mu vyhovuje rozštiepenie pravice, a pridáva sa k nemu tiež ďalší pravicový politik Charles Pasqua. Chirac sa naopak angažuje za „áno“. To napokon v referende 20. septembra 1992 zvíťazí len veľmi tesne. No v parlamentných voľbách o šesť mesiacov neskôr sa odporcovia línie vedenia, namiesto toho, aby si vybudovali vlastný suverenistický prúd, poslušne vracajú späť do straníckych štruktúr.

„Európa! Európa! Európa!“

Po drvivom víťazstve pravice v marci 1993 sa Édouard Balladur stáva predsedom vlády, zatiaľ čo Philippe Séguin zaujal post predsedu Národného zhromaždenia. Séguin sa však veľmi rýchlo od vlády dištancoval – kritizoval otvorené prijatie voľného obchodu a to, čo nazýval „sociálnym Mníchovom“ (t. j. kapitulantským postojom v sociálnej politike). Súboj medzi liberálmi a zástancami suverenity pokračuje aj v európskych voľbách v roku 1994 (12 % pre kandidátku Väčšina za inú Európu vedenú Philippom de Villiersom) a následne v roku 1999 (13 % pre kandidátku Zjednotenie za Francúzsko a nezávislosť Európy, ktorú viedol Charles Pasqua – tá predstihla aj kandidátku RPR vedenú Nicolasom Sarkozym).

S blížiacimi sa prezidentskými voľbami v roku 1995 sa Chiracov program s názvom „Francúzsko pre všetkých“ – ktorý cituje Andrého Malrauxa a dvakrát aj de Gaulla – prezentoval ako sociálny a republikánsky, aby sa čo najvýraznejšie odlíšil od liberálne orientovaného kandidáta Édouarda Balladura. No hneď po svojom zvolení Chirac menoval do čela vlády Alaina Juppého, ktorý sa pustil do znižovania deficitov, aby Francúzsko splnilo maastrichtské kritériá. V roku 1999 prezident podporil bombardovanie Srbska, ktoré uskutočnilo NATO. A v roku 2002, keď je Chirac znovuzvolený, RPR vyhlasuje svoj vlastný zánik a vyzýva svojich členov, aby sa spolu s liberálnou pravicou začlenili do nového subjektu – Únie pre ľudové hnutie (UMP).

V nasledujúcom roku sa prezident Jacques Chirac stal hrdinom „gaullistického momentu“ tým, že sa postavil proti vojenskej intervencii v Iraku. Zároveň však stále podporoval rozšírenie Európskej únie aj dobudovanie hospodárskej a menovej únie. Analýza výsledkov referenda o návrhu európskej ústavnej zmluvy v roku 2005 potvrdzuje posun pravice smerom k európanstvu: až 80 % sympatizantov UMP hlasuje za prijatie dokumentu. Keď je však zmluva napriek tomu odmietnutá, Chirac z tohto jasného prejavu ľudového nesúhlasu – z odmietnutia zásadného textu, ktorý podporoval bez výhrad – nevyvodil žiadne vážne závery. Za takmer totožných okolností, 27. apríla 1969, generál de Gaulle oznámil svoju demisiu len niekoľko hodín po neúspechu vlastného referenda.

Keď 7. novembra 2007 nový prezident Nicolas Sarkozy oznámil návrat Francúzska do integrovaného vojenského velenia NATO v rámci svojej strany, ktorá sa ešte stále formálne odvolávala na gaullizmus, nevyvolal takmer žiadnu odozvu. Suverenistický poslanec Nicolas Dupont-Aignan síce spustil proti tomuto kroku petíciu na internete, no podpísalo ju len 1 511 ľudí. V roku 2008 Sarkozy presadil parlamentnú ústavnú zmenu, aby sa francúzska ústava prispôsobila Lisabonskej zmluve. Zo strany UMP sa proti postavili len traja poslanci a štyria senátori.

Z gaullizmu si pravica ponechala už len vonkajšiu výbavu: spomienkové ceremónie, symboly, univerzálne citáty. Hlásenie sa k autorite štátu slúži už len ako zámienka na stupňovanie bezpečnostných opatrení. Podpora izraelského režimu – v rozpore s medzinárodným právom – nahradila niekdajšiu kritiku okupácie palestínskych území, opierajúcu sa o právo národov na sebaurčenie. Apel na ľud a pokušenie plebiscitov sa zakaždým odsúvajú nabok, keď hrozí, že ľud „zahlasuje zle“. Bez svojej doktrinálnej súdržnosti sa gaullizmus mení na nadstranícku referenciu, ktorú využívajú rovnako radikálna ľavica ako krajná pravica. Marine Le Penová sa naň odvoláva tým, že etnizuje de Gaullov nacionalizmus a zároveň sa bez problémov zmieruje s programom, ktorý je ekonomicky pomerne liberálny.

A čo obnovenie ideového prúdu a politického projektu, ktorý by bol autenticky gaullistický? Nebola by to jednoduchá úloha. Vplyv Európskej únie sa dnes rozširuje aj na oblasť obrany, no najťažšie by zrejme bolo vybojovať kompromis s finančnými a podnikateľskými elitami. Veď strata národnej a ľudovej suverenity je dôsledkom pôsobenia veľkých korporácií, domácich aj zahraničných, rovnako ako rozhodnutí prijímaných v Bruseli. Lenže predstavitelia gaullistického tábora, ktorí sa hlásia ku gaullistickej myšlienke francúzskej nezávislosti – od Dominiquea de Villepina cez Nicolasa Dupont-Aignana až po euroskeptickú Úniu ľudovej republiky (UPR) Françoisa Asselineaua⁷ – síce radi hovoria o medzinárodných otázkach, no v ekonomických a sociálnych témach zostávajú nápadne ticho.

1. Annie Collovald, « Jacques Chirac : un leader sans ressources », Revue française de science politique, roč. 40, č. 6, Paríž, 1990. ↩︎
2. UDR má odkazovať na historickú politickú stranu Union pour la défense de la République – Úniu pre obranu republiky, ktorú založil Charles de Gaulle, a neskôr bola premenovaná na Union des démocrates pour la République – Úniu demokratov pre republiku. ↩︎
3. Charles de Gaulle, Mémoires de guerre. Le Salut. 1944-1946, Plon, Paríž, 1959. ↩︎
4. Alain Peyrefitte, C’était de Gaulle, Fayard, Paríž, 1994. ↩︎
5. Lire François Denord, « Dès 1958, la “réforme” par l’Europe », Le Monde diplomatique, november 2007. ↩︎
6. Pozri François Denord, « Et la droite française devint libérale », Le Monde diplomatique, marec 2008. ↩︎
7. Pozri Allan Popelard, « Ces Français qui militent pour le “Frexit” », Le Monde diplomatique, október 2019. ↩︎

Autor je novinár a autor knihy Que faire de l’Union européenne? Éditions de l’Atelier, Ivry-sur-Seine, 2025.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)