Stratené čaro amerických univerzít

10. 9. 2025

Budova Kolumbijskej univerzity — Kolumbijská univerzita | Foto: Ajay Suresh from New York, NY, USA, CC BY 2.0, via Wikimedia Commons

Biely dom sa pustil do otvoreného boja proti viacerým prestížnym univerzitám v krajine. Využíva ich postupný úpadok a rastúcu nedôveru verejnosti voči intelektuálom a odborníkom v posledných rokoch. Za touto kultúrnou vojnou medzi liberálmi a konzervatívcami sa však skrýva viac. V hre je však aj samotné postavenie univerzít v americkej ekonomike.

Administratíva Donalda Trumpa zasiahla šesť z ôsmich univerzít združených v prestížnej Ivy League tam, kde to bolí najviac – do ich financovania. Zastavila vyplácanie dotácií vo výške 175 miliónov dolárov pre Pensylvánsku univerzitu, 210 miliónov pre Princeton a až 510 miliónov pre Brown University. Spustila tiež audit deviatich miliárd dolárov, ktoré každoročne dostáva Harvard. Zmrazila výskumné granty vo výške viac ako 5 miliárd dolárov. A to je možno ešte len začiatok. Zasiahnuté inštitúcie patria medzi bašty amerického akademického elitizmu. Sú známe nielen špičkovým profesorským kolektívom, ale aj výraznou sociálnou homogenitou svojich študentov.

Ako prvá sa do stredu tejto ofenzívy dostala Kolumbijská univerzita. Začiatkom marca administratíva oznámila, že jej odoberá federálnu pomoc vo výške 400 miliónov dolárov, čo predstavuje viac než tretinu celkových ročných príspevkov, ktoré inštitúcia dostáva od štátu. Oficiálnym dôvodom bol údajný laxný postoj univerzity k antisemitizmu: kampus v severnej časti Manhattanu sa totiž stal jedným z najviditeľnejších centier protestov proti vojne, ktorú vedie izraelská vláda v pásme Gazy.¹

Rýchle vzdanie sa Kolumbijskej univerzity vyvolalo tlak na celý akademický sektor – hoci Harvard sa rozhodol brániť. Ministerstvo školstva zaslalo varovné listy približne šesťdesiatim univerzitám a zaviedlo nové podmienky na prístup k federálnemu financovaniu. Vláda dúfa, že tento mocenský súboj jej prinesie politické body, práve v čase, keď popularita Donalda Trumpa slabne.

„Univerzity sú pre konzervatívcov ľahkým terčom,“ myslí si Dylan Riley, profesor sociológie na Berkeley. „Pre časť verejnosti stelesňujú všetku aroganciu veľkých pobrežných miest. Ich prestíž sa meria podľa toho, koľko ľudí vylúčia.“ V roku 2021 vystúpil na National Conservatism Conference budúci viceprezident J. D. Vance, pôvodom z chudobnej rodiny z Apalačských vrchov, no absolvent elitnej právnickej fakulty na Yale, s príznačne nazvaným prejavom „Univerzity sú nepriateľ“. „Všetky prieskumy ukazujú, že väčšina akademikov má výrazne ľavicové názory,“ pripomína Riley. „Nie je teda nelogické, že republikáni vnímajú univerzitné kampusy ako továrne na výrobu voličov z opačného tábora.“

Kolumbia bola v hľadáčiku konzervatívcov už dávno pred útokmi zo 7. októbra 2023 v Izraeli. Jej bývalý rektor Lee Bollinger porušil tradičnú neutralitu svojej funkcie, keď sa v roku 2020 verejne postavil proti znovuzvoleniu Donalda Trumpa. The New York Times navyše pripomína aj jednu staršiu krivdu: na prelome milénií sa Trump pokúšal predať univerzite pozemok v rámci plánovaného rozšírenia kampusu. Bollinger, ktorý bol rektorom už vtedy, však ponuku odmietol, pričom išlo o 400 miliónov dolárov² – presne toľko, koľko tento rok predstavuje pozastavená federálna pomoc.

Hoci detaily pripravovaných škrtov zatiaľ nie sú známe, zdá sa, že osobitne zasiahnutá bude oblasť biomedicíny. Národný inštitút zdravia (NIH) sa totiž stal jedným z hlavných nástrojov vládnych úsporných opatrení. No práve jeho podpora je pre univerzity kľúčová – NIH každoročne rozdelí okolo 60-tisíc grantov a spravuje rozpočet vo výške približne 35 miliárd dolárov. Vláda už skôr ohlásila radikálnu reformu systému preplácania výskumných nákladov, ktoré NIH pokrýva. Po žalobe zo strany koalície univerzít a demokratických štátov súdy túto reformu síce pozastavili, no obavy neutíchli. Viaceré univerzity, obávajúc sa dlhodobého zníženia financovania, zmrazili prijímanie nových zamestnancov a začali prepúšťať.

Veľký vlastník pôdy

Vysoké školstvo nebolo vždy predmetom straníckej polarizácie. To sa zmenilo až v roku 1979, keď na konci Carterovej vlády (1977 – 1981) vzniklo ministerstvo školstva. Nový federálny rezort potvrdzoval dovtedajší prudký rozmach vzdelávacieho systému po druhej svetovej vojne – najmä rastúci význam verejných univerzít a všeobecné rozšírenie diplomu ako nástroja na zlepšenie spoločenského postavenia. Ministerstvo malo pôvodne najmä administratívnu funkciu: malo zhromažďovať štatistické údaje a koordinovať federálne financovanie, pričom vzdelávacia politika bola aj naďalej prevažne v kompetencii jednotlivých štátov, predovšetkým pokiaľ išlo o školské osnovy. Už v roku 1981 sa však stalo terčom kritiky po nástupe Ronalda Reagana, ktorý sa ho neúspešne pokúsil zrušiť. Napriek tomu, že ho v minulosti viedli aj výrazne pravicoví republikáni ako William Bennett (1985 – 1988) či Betsy DeVosová (2017 – 2021), ministerstvo školstva sa postupne začalo vnímať ako výsostné územie Demokratickej strany. Nedávne kroky Trumpovej administratívy, ktoré smerujú k jeho oslabeniu – napríklad zrušenie polovice z celkového počtu štyritisíc pracovných miest, najmä formou dobrovoľných odchodov či nepredĺženia zmlúv na dobu určitú, tak len potvrdzujú, že ide o politickú stratégiu hlboko zakorenenú v Republikánskej strane.

Za kulisami kultúrnej vojny sa však skrývajú aj veľmi konkrétne materiálne záujmy. Ministerstvo školstva, hoci je najmenším federálnym rezortom podľa počtu zamestnancov, predstavuje menej než 1 % všetkých štátnych zamestnancov a spravuje takmer 4 % federálneho rozpočtu. Predovšetkým spravuje 1 600 miliárd dolárov vo forme študentských pôžičiek, ktoré si doteraz vzalo viac než 43 miliónov Američanov. K tomu každý rok rozdeľuje približne 80 miliárd dolárov vo forme podpory pre študentov zo sociálne slabšieho prostredia.³

Študentské zadĺženie sa medzičasom stalo významným prvkom pri zostavovaní rozpočtu.⁴ Predstavuje záťaž pre verejné financie a zároveň brzdí spotrebu domácností. Podľa jednej štúdie z roku 2024 má každý percentuálny nárast pomeru dlhu k príjmu u absolventov trojnásobne silnejší recesný vplyv na ich spotrebu, než iné druhy zadĺženia.⁵ Bidenova administratíva sa preto pokúsila nariadením zrušiť časť pôžičiek pre najslabšie postavených/najohrozenejších dlžníkov. Plán však zablokoval Najvyšší súds odôvodnením, že prezident prekročil svoje právomoci. Paralelne s tým však vládnuci demokrati predĺžili moratórium na splácanie úverov, ktoré platilo počas pandémie. Administratíva Donalda Trumpa však oznámila jeho definitívne ukončenie v apríli tohto roku. Počet zadĺžených študentov, ktorí nezvládajú splácať svoje pôžičky, tak neustále rastie. V súčasnosti sa odhaduje, že do platobnej neschopnosti sa dostalo už takmer päť miliónov dlžníkov.⁶

Explózia študentských pôžičiek, ktorá nabrala exponenciálny charakter po roku 2008, sa spája s prudkým nárastom školného: od roku 1990 vzrástli poplatky o 150 % a dnes sa na najprestížnejších univerzitách pohybujú medzi 30 000 a 60 000 dolárov ročne.⁷ Aby univerzity prilákali študentov a ich peniaze, masívne investovali do tzv. „služieb študentského života“ a z kampusov sa tak stali hotové luxusné hotelové rezorty. Univerzita v Louisiane napríklad minula 85 miliónov dolárov na oddychový vodný kanál, ktorý meandruje v tvare iniciál univerzity – LSU. Stanford, nachádzajúci sa pri bránach Silicon Valley, vyzbieral medzi rokmi 2006 a 2011 šesť miliárd dolárov, z ktorých stovky miliónov išli na rozšírenie jedální, študentských domov a klubových priestorov. Univerzita dokonca nasadila vlastný tím architektov, aby navrhol ultramoderné športové centrum s rozlohou 7000 štvorcových metrov priamo na okraji kampusu, ktorý už disponoval golfovým ihriskom, jazdeckým areálom a štadiónom pre päťdesiattisíc divákov. V priemere dnes veľké výskumné univerzity vynakladajú na administratívu a služby pre študentov rovnako veľa ako na samotné vzdelávanie – teda takmer 40 % svojho rozpočtu.⁸

Vďaka daňovým výhodám, ktoré majú ich veritelia, môžu si univerzity požičiavať peniaze za veľmi nízke úrokové sadzby – len 1 až 3 %, čo je neraz menej než sadzby, za ktoré si požičiava federálna vláda. Tento systém im umožnil nahromadiť obrovský majetok. Kolumbijská univerzita je dnes podľa niektorých údajov najväčším vlastníkom nehnuteľností na Manhattane. Jej rozsiahle portfólio budov jej zároveň umožňuje prenajímať bývanie svojim zamestnancom za trhové ceny, čím spájajú úlohu zamestnávateľa a prenajímateľa v usporiadaní, ktoré pripomína feudálny model.

Čoraz väčšia časť tohto bohatstva nadobúda podobu finančných aktív. Nadačné fondy (endowments), financované okrem iného darmi bývalých študentov, ktorí v nich nachádzajú zároveň daňové zvýhodnenie a implicitný prísľub zvýhodneného prijatia svojich detí, dosahujú desiatky miliárd dolárov na najlepšie financovaných univerzitách.⁹ Fond Kolumbijskej univerzity vzrástol, aj vďaka štátnej pomoci spojenej s ochorením Covid-19, z 11 miliárd dolárov na takmer 20 miliárd medzi rokmi 2020 a 2022. Ich priemerná výnosnosť sa pohybuje okolo 8 %, pri takmer nulovej dani (1,4 %). Celková suma týchto fondov dnes na národnej úrovni presahuje 870 miliárd dolárov.¹⁰ V januári tohto roka počas debaty v Snemovni reprezentantov, nezávisle od debát o antisemitizme, republikánski poslanci navrhli zvýšiť ich zdanenie na 14 %, teda na dolnú sadzbu dane z kapitálových výnosov.

Veľké americké univerzity sa čoraz viac podobajú skôr na investičné fondy, než na miesta zasvätené poznaniu. Nie je bezvýznamné, že závratný plat rektora Bollingera (takmer 4 milióny dolárov v roku 2013) bol len o niečo nižší ako plat finančného riaditeľa Kolumbijskej univerzity. Vízia, ktorú niektoré európske médiá šíria o možnom exode vedcov utekajúcich pred autoritárstvom Donalda Trumpa, patrí skôr do ríše fantázie. Stačí jednoduché porovnanie, ktoré nepotrebuje komentár: 50 miliárd v nadačnom fonde Harvardu oproti približne 100 miliónom eur vlastného kapitálu Sciences Po alebo École polytechnique. Americký profesor s trvalým pracovným pomerom môže ľahko počítať s platom vyše 200 000 dolárov ročne – a to aj v humanitných vedách – zatiaľ čo jeho francúzsky náprotivok dosiahne na konci kariéry maximálne 70 000 eur brutto.

Súčasný vývoj skôr smeruje k prehlbovaniu technologickej priepasti medzi USA a Čínou. Peking už teraz predbieha Washington v počte podaných patentov: šesťdesiattisíc ročne oproti štyridsiattisícom. Škrty, ktoré prijal Biely dom, tak pôsobia v rozpore so sľubom Donalda Trumpa o novej priemyselnej revolúcii, ktorá mala podporiť hospodársky rast prostredníctvom inovácií. „Jedným z cieľov týchto opatrení môže byť aj privatizácia časti výskumnej infraštruktúry v prospech technologického sektora,“ uvažuje Riley. „Veľké digitálne firmy už dnes fungujú takmer ako univerzity: zamestnávajú výskumníkov, publikujú v odborných časopisoch, školia si vlastných inžinierov sami.“

Americký kapitalizmus dlhý čas ťažil zo štátnych dotácií pre univerzity: zákon Bayh-Dole, prijatý v roku 1980, umožnil firmám patentovať objavy pochádzajúce z výskumu, ktorý bol čiastočne financovaný štátom. Cieľom bolo čeliť konkurencii z východnej Ázie, najmä z Japonska, ktoré využívalo objavy zaplatené americkými daňovníkmi. Digitálni giganti dnes možno usudzujú, že ich veľkosť im už umožňuje obísť spoluprácu s univerzitami – spoluprácu, ktorá so sebou nesie aj isté nevýhody, ako sú pracovné zmluvy na dobu neurčitú/trvalé pracovné pomery či silná odborová organizovanosť akademických zamestnancov.

Krátenie federálnych rozpočtových prostriedkov, spojené so sprísnením prístupu k finančnej pomoci pre študentov, najskôr zasiahne stredne veľké univerzity a ešte viac zvýrazní elitársky, plutokratický charakter celého sektora. Fúzie a bankroty, ktorých bolo v posledných rokoch približne päťdesiat ročne, by sa mohli zrýchliť, najmä v prípade regionálnych verejných inštitúcií a menších humanitne orientovaných univerzít, tzv. „liberal arts“. Kríza, nech už dopadne akokoľvek, zanechá stopy všade: na Kolumbijskej odstúpili dve prezidentky univerzity v priebehu niekoľkých týždňov. Najlepšie financované inštitúcie však budú môcť čerpať zo svojich rezerv, požiadať o podporu svoje domovské štáty (Kalifornia, Massachusetts, Illinois atď.) či aktivovať siete bývalých absolventov. Budú sa tiež môcť zadĺžiť – výhodné podmienky na získanie úverov im zaručuje daňový štatút, ktorý však administratíva Donalda Trumpa plánuje spochybniť. Harvard, Brown a Princeton tak v posledných týždňoch získali niekoľko stoviek miliónov dolárov prostredníctvom emisie dlhopisov. Niektoré univerzity túto situáciu využijú na zúženie svojho zamerania na tzv. strategické odbory, a to na úkor menej výnosných (a politicky citlivejších) oblastí, ako sú antropológia alebo literatúra.

Toto zúženie univerzitného priestoru možno vnímať aj ako prispôsobenie sa demografickej realite krajiny. Pokles pôrodnosti po kríze v roku 2008 narúša model založený na neustálom raste počtu študentov. Až donedávna univerzity tento relatívny demografický deficit kompenzovali prílevom čínskych študentov – počet tých, ktorí boli ochotní platiť vysoké školné za americký diplom, sa medzi rokmi 2010 a 2020 zvýšil zo 120 000 na 370 000.¹¹ Takýto zdroj príjmov je však čoraz ťažšie udržateľný, s pribúdajúcim geopolitickým napätím medzi USA a Čínou a sprísňujúcimi sa podmienkami na získanie víz.

Rastúce školné a čoraz väčšia neistota zamestnania absolventov zároveň vyvolali diskusiu o postavení univerzít v americkej ekonomike. Hoci vysokoškolské vzdelanie stále predstavuje v priemere výhodnú investíciu, prieskumy verejnej mienky ukazujú, že hodnota diplomu je čoraz viac spochybňovaná, resp. napádaná.

Zatiaľ čo obdobia hospodárskych kríz v minulosti často zvyšovali atraktivitu vysokoškolského štúdia, ktoré sa stávalo útočiskom pred neistotou na trhu práce, obdobie pandémie Covid-19 naopak prispelo k jeho úpadku. Knižnice, ktoré boli kedysi v niektorých prípadoch otvorené nepretržite, mali výrazne obmedzené otváracie hodiny aj personál, čím sa zredukoval jeden zo symbolov prestíže amerických univerzít na folklórnu relikviu. Podľa prieskumu z roku 2022 viac než dve tretiny študentov navštívilo univerzitnú knižnicu menej než päťkrát za semester.¹² Tento trend však predchádzal pandémii: už v roku 2019 mesačník The Atlantic prirovnal univerzitné knižnice k druhu tapety – dekoratívnemu, ale nevyužívanému prvku.¹³ Rozšírené využívanie dištančného vzdelávania, spojené s napätou atmosférou po znovuzvolení Donalda Trumpa, charakterizovanou prítomnosťou polície, kontrolami totožnosti a hrozbami zatknutia, nepomohlo obnoviť obraz kampusu ako prívetivého prostredia.

Za takýchto podmienok je ťažké obhájiť štvorročné bakalárske štúdium za viac než 150 000 dolárov, bez akejkoľvek záruky zamestnania, keď elektrikársky kurz za menej než 20 000 dolárov sľubuje plat 60 000 dolárov ešte pred dosiahnutím 25. roku života. Mýtus samoukov, obľúbený u Elona Muska a Marka Zuckerberga, začína presviedčať aj verejnosť. Podľa nedávneho prieskumu si viac než polovica vysokoškolských absolventov z generácie Y (30 – 45 rokov) a takmer polovica z generácie Z (do 30 rokov) myslí, že svoju súčasnú prácu by zvládli aj bez vysokoškolského diplomu. Tento pocit zodpovedá aj hlbším štrukturálnym trendom: podľa nezávislej štúdie viac než polovica mladých absolventov rok po ukončení štúdia pracuje na pozícii, ktorá nevyžaduje vysokoškolské vzdelanie, a takmer tri štvrtiny týchto prekvalifikovaných osôb ostávajú v tejto situácii aj o desať rokov neskôr.¹⁴

Demokrati sa sami pokúšali brániť voči obvineniu, že sú elitárskou stranou, ktorá zvýhodňuje nositeľov kultúrneho kapitálu na úkor manuálnych pracovníkov. Vo svojom prejave o stave Únie vo februári 2023 prezident Joe Biden zdôraznil, že mnohé pracovné miesta vytvorené s pomocou federálnych stimulov v závode spoločnosti Intel v Ohiu s priemernou mzdou 130 000 dolárov ročne nevyžadovali vysokoškolský diplom. O rok neskôr, na zjazde Demokratickej strany, na to nadviazal aj bývalý prezident Barack Obama: „Vysokoškolský diplom by nemal byť jedinou vstupenkou do strednej triedy. (…) Potrebujeme prezidenta, ktorému záleží na miliónoch Američanov, ktorí každý deň vykonávajú nezastupiteľnú, často neviditeľnú prácu – starajú sa o našich chorých, čistia naše ulice, doručujú naše zásielky.“

Niektoré firmy medzitým očakávajú, že úpadok vysokého školstva umožní v krátkom čase presunúť časť zamestnancov univerzít do iných odvetví. S viac než 3,5 milióna zamestnancami, z ktorých takmer 60 % netvorí pedagogický personál, sú univerzity jedným z najväčších zamestnávateľských rezervoárov v krajine. Rekvalifikácia tejto pracovnej sily, najmä v prospech priemyslu, by sa mohla stať kľúčovou otázkou pre Trumpovu administratívu, ktorá sa zaviazala obmedziť závislosť od prisťahovalectva. Veľké podniky a zamestnávateľské loby už niekoľko rokov upozorňujú na nedostatok kvalifikovaných i menej kvalifikovaných technikov: podľa údajov Národnej asociácie výrobcov bolo vlani neobsadených 600 000 pracovných miest a do roku 2030 sa očakáva viac než 2 milióny voľných pozícií.¹⁵

Nedostatok technikov

Z dlhodobého hľadiska bude potrebné zohľadniť rastúci podiel mladých ľudí, ktorí vstupujú na trh práce predčasne. Počet prihlášok do učňovských programov vzrástol medzi rokmi 2015 a 2024 o 85 %.¹⁶ Spoločnosť Tesla spustila vlastný štrnásťtýždňový kurz priamo na svojich montážnych linkách. Napriek napätým vzťahom s Berlínom, Donald Trump opakovane vyzdvihoval nemecký systém odborného vzdelávania; viac než 70 % jedného ročníka tam absolvuje učňovské programy, hoci so značnými vedľajšími následkami: triedenie žiakov už od 11 rokov, štrukturálna závislosť od zamestnávateľa a nízka schopnosť prispôsobiť sa technologickým zmenám. Takýto vývoj by hral do karát priemyslu, ale aj sektoru vzdelávania zameranému na zisk – veľkým hráčom v oblasti tzv. „profesijných“ študijných programov, ktorých Trump už dávno zapojil do svojich klientelistických väzieb. To je jeden z hlavných sporov v debate o akreditácii, teda mechanizme, ktorý pod dohľadom ministerstva školstva určuje, ktoré univerzity môžu čerpať verejné prostriedky. Trump z neho plánuje urobiť svoju zbraň v prebiehajúcom boji.

Samotná reindustrializácia však nedokáže pohltiť výrazný pokles počtu študentov vo vysokoškolskom vzdelávaní, ktoré v roku 2022 navštevovalo stále 39 % mladých ľudí vo veku 18 – 24 rokov, čo je nad priemerom krajín OECD.¹⁷ High-tech odvetvia, ktoré Trumpovo okolie predstavuje ako motor priemyselného oživenia, nevytvárajú veľa pracovných miest – a v budúcnosti ich budú vytvárať ešte menej, keďže umelá inteligencia začína nahrádzať vývojárov, systémových inžinierov, dátových analytikov… S mierou nezamestnanosti nižšou než 8 % medzi mladými vo veku 18 – 24 rokov sú Spojené štáty stále výnimkou v rámci OECD, v porovnaní s mierou nezamestnanosti 15 až 20 % v tejto vekovej kategórii, bežne sledovanou vo viacerých európskych krajinách. Ak by však nasledujúce roky znamenali koniec tejto zatiaľ priaznivej anomálie, Trump ani jeho strana z toho politický kapitál nevyťažia.

Autor je sociológ.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)