Labouristi po vzore Thatcherovej

23. 1. 2026

Nigel Farage na zhromaždení strany Reform UK v Trago Mills, Devon. Foto: Owain.davies, CC BY-SA 4.0, via Wikimedia Commons

Darčeky pre veľký biznis, škrty v sociálnych výdavkoch, prispôsobovanie sa Washingtonu a zhovievavosť voči Izraelu – Keir Starmer sa bez pochýb vydal v stopách Tonyho Blaira. Britský premiér pootočil prudko doprava a tvrdo pritlačil na svojich poslancov, znechutil časť labouristického elektorátu a otvoril priestor pre ľavicu mimo Labouristickej strany.

Pre súčasného premiéra a jeho tím poradcov bolo vedenie Labouristickej strany pod Blairom vždy vzorom. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že volebné víťazstvo z júla 2024 je politickým úspechom porovnateľným s tými, ktoré dosiahol Tony Blair. So 411 mandátmi mal Keir Starmer najväčšiu parlamentnú väčšinu, akú získala ktorákoľvek strana od prvých rokov éry „New Labour“.

Pri bližšom pohľade však Starmerov vládny projekt stál na oveľa krehkejších politických základoch. Jeho strana získala po minuloročných voľbách menej ako 34 percent hlasov, pričom výsledok labouristov z roku 1997 bol takmer o desať percentuálnych bodov vyšší. V porovnaní s voľbami v roku 2019 si labouristi polepšili len o necelé dva body – aj keď počet ich mandátov sa zdvojnásobil, a to vďaka osobitostiam britského volebného systému. Starmerovi labouristi získali v absolútnych číslach menej hlasov než jeho predchodca Jeremy Corbyn pred piatimi rokmi. Strana tak profitovala predovšetkým z kolapsu Konzervatívnej strany, ktorá čelila konkurencii Liberálnych demokratov a novej pravicovej strany Reform UK.¹

Odvtedy sa však veci vyvíjajú len horšie. Koncom roka 2024 sa denník Financial Times pýtal, prečo labouristický líder premrhal svoje prvé mesiace pri moci, hoci mal takú výraznú väčšinu: „Žiaden premiér v nedávnej minulosti nezažil taký katastrofálny pád popularity v tak krátkom čase“ (24. december 2024). Od začiatku roka 2025 pritom Labouristická strana v prieskumoch pravidelne zaostáva za svojimi súpermi – predovšetkým za stranou Reform UK.

Tlak na Keira Starmera sa ešte zvýšil začiatkom septembra, keď jeho zástupkyňa, vicepremiérka Angela Raynerová, bola prinútená odstúpiť po tom, ako vyšlo najavo, že nezaplatila celú daň, ktorú mala odviesť za jednu zo svojich nehnuteľností. Tento škandál sa stal vítanou príležitosťou pre politických oponentov predsedu vlády. Niektorí vysokopostavení predstavitelia Labouristickej strany však podľa všetkého v jej odchode videli spôsob, ako upokojiť podnikateľské prostredie – a to pochovaním návrhu zákona o právach zamestnancov, s ktorým bolo meno Raynerovej úzko spojené.² O niekoľko dní neskôr musel Starmer odvolať britského veľvyslanca v Spojených štátoch, Petera Mandelsona, po nových odhaleniach o jeho vzťahoch s miliardárom a pedofilom Jeffreyom Epsteinom, ktorý už zomrel. Mandelson patril k najbližším spojencom Tonyho Blaira v čase, keď bol Blair premiérom, a zohral významnú úlohu aj pri nedávnej reorganizácii Labouristickej strany. Starmer pritom ignoroval dôkazy o Mandelsonovom priateľstve s Epsteinom, ktoré boli všeobecne známe už pred jeho menovaním za veľvyslanca vo Washingtone.

Pokles popularity premiéra súvisí predovšetkým s jeho odhodlaním zachovať dedičstvo thatcherizmu. V rozhovore pre Sunday Telegraph (2. decembra 2023), niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, Starmer opísal krajinu v pochmúrnych farbách: „Verejné služby sú v troskách, už neslúžia verejnosti, rodiny sú zdeptané úzkosťou zo stúpajúcej zadĺženosti domácnosti a cien potravín, mestské štvrte sú nahlodané zločinnosťou a antisociálnym správaním.“ Od lídra labouristov by sa očakávalo, že tieto problémy označí za príznaky úpadku ekonomického modelu. Starmer však namiesto toho nešetril pochvalou na adresu Margaret Thatcherovej, ktorá sa podľa neho „usilovala prebudiť Spojené kráľovstvo z letargie tým, že oslobodila podnikateľského ducha, ktorý je súčasťou našej prirodzenosti“.

Nešlo pritom o mimochodom povedanú poznámku určenú na zaliečanie čitateľom konzervatívneho denníka. Ako poznamenáva historik David Edgerton, „Labour sa stala stranou, ktorá nebráni svet labouristického premiéra Clementa Attleeho, ale ten, ktorý vytvorila Margaret Thatcherová a jej nástupcovi“.³

Jedným z hlavných cieľov Keira Starmera bolo zmeniť stranu, ktorá sa opierala o finančnú podporu svojich členov a spriaznených odborov na organizáciu závislú od štedrosti bohatých darcov.⁴ Starmer počas jednej zo zbierok na svoju kampaň vysvetľoval zástupcom spoločností Google a Goldman Sachs: „Každá z našich národných politík nesie vašu pečať.“ (Financial Times, 15. február 2024).

Líder labouristov a jeho tím neúnavne pracovali na výbere kandidátov, ktorí by po zvolení do parlamentu dokázali presadzovať ich program. Keď sa nový labouristický klub prvýkrát zišiel už v júli, výsledok tohto procesu bol zjavný. Podľa Sunday Times (7. júl 2024) takmer tretina novozvolených poslancov predtým pôsobila ako lobisti – najmä pre spoločnosti z oblasti hazardných hier a realitných investícií: „Bývalých konzultantov a poslancov pochádzajúcich z podnikateľského prostredia je viac než tých, ktorí kedysi pracovali ako učitelia, lekári či zamestnanci miestnej správy – profesie, ktoré boli s labouristami tradične spájané. Novozvolení poslanci s minulosťou v lobingu alebo v oblasti komunikácie sú pritom dvakrát početnejší než tí, ktorí pochádzajú z odborárskeho prostredia.“

Tento úzky vzťah so svetom veľkého biznisu a lobingu formoval spôsob, akým Keir Starmer vykonáva svoju moc – presne tak, ako sľuboval. Starmer aj ministerka financií Rachel Reevesová sa rozhodli spoľahnúť na spoločnosti ako BlackRock pri obnove chátrajúcej infraštruktúry, pričom im štát ponúkol lákavé podmienky v podobe verejných dotácií a garancií pre súkromné investície. Jedným z prvých výrazných krokov Reevesovej bolo aj oznámenie zrušenia príspevku, ktorý pomáhal dôchodcom platiť si vykurovanie počas zimy. Na jar 2025 pokračovala oznámením najväčších škrtov vo verejných výdavkoch od čias vlády Davida Camerona.

Ministerka práce a dôchodkov Elizabeth Kendallová predstavila zníženie invalidných dôchodkov ako nevyhnutné opatrenie, ktoré má „vrátiť do pracovného života ľudí, ktorí by nemali poberať dávky“ (ITV, 7. februára 2025). Na začiatku tohto roka vládny plán sociálnych výdavkov vyvolal parlamentnú vzburu. Viac ako stovka labouristických poslancov podpísala pozmeňujúci návrh požadujúci zrušenie rozpočtových škrtov. Starmer bol napokon prinútený ustúpiť od tých najväčších, no stále štyridsaťsedem poslancov z jeho tábora hlasovalo proti konečnej verzii návrhu. Aby aspoň čiastočne obnovil svoju autoritu, predseda Labouristickej strany vylúčil z poslaneckého klubu štyroch.

V oblasti zahraničnej politiky zostáva pre Keira Starmera a jeho ministra zahraničných vecí Davida Lammyho hlavnou prioritou úzke zladenie so Spojenými štátmi. Znovuzvolenie Donalda Trumpa na tejto línii nič nezmenilo. Lammy sa už predtým dištancoval od svojej minulosti kritickej voči americkému prezidentovi – v prejave, ktorý predniesol v máji 2024 vo výrazne konzervatívnom Hudsonovom inštitúte, odsúdil protesty amerických študentov namierené proti ničeniu Gazy: „Je rozdiel medzi pokojným protestom, aký by podporil Mandela, a násilným povstaním.“⁵

Od svojho nástupu do funkcie ministra zahraničných vecí sa David Lammy snaží nájsť rovnováhu medzi postojom britskej verejnosti, ktorá je všeobecne proti útoku na Gazu, a názormi amerických elít, ktoré ho bezvýhradne podporujú. Pozastavil síce len malé množstvo licencií na vývoz zbraní do Izraela, no keď konzorcium mimovládnych organizácií napadlo na súde dodávky komponentov vyrobených v Spojenom kráľovstve pre izraelské stíhačky F-35, vládni právnici tvrdili, že nenašli žiadne dôkazy o tom, že izraelské sily úmyselne útočili na civilné ženy a deti.⁶

V máji 2025 sa v londýnskom Britskom múzeu konala súkromná slávnosť pri príležitosti 77. výročia založenia štátu Izrael, na ktorej hlavnou rečníčkou bola izraelská veľvyslankyňa Tzipi Hotovelyová. Starmerova vláda na podujatie vyslala ministerku pre zbrojnú výrobu Mariu Eagleovú. Tá sa tam pochválila tým, že Spojené kráľovstvo stálo po boku Izraela počas jedného z najťažších období jeho dejín, okrem iného aj tým, že zabezpečovalo prieskumné lety nad východným Stredomorím.⁷ Jeden z týchto letov nad Gazou zachytil okamih, keď izraelský dron v apríli 2024 zabil troch britských humanitárnych pracovníkov. Ministerstvo obrany odmietlo rodinám obetí poskytnúť záznam s odvolaním na národnú bezpečnosť.⁸

Niekoľko týždňov po tejto slávnosti v Britskom múzeu sa ministerka vnútra Yvette Cooperová rozhodla zakázať protestné hnutie Palestine Action, ktoré uskutočnilo sabotážne akcie v zbrojárskych továrňach vo vlastníctve izraelských spoločností a na jednej základni britského Kráľovského letectva (RAF). Týmto rozhodnutím bolo Palestine Action zaradené do tej istej právnej kategórie ako organizácie typu Islamský štát (ISIS) či Boko Haram. Práve to izraelská veľvyslankyňa Hotovelyová a jej kolegovia z ambasády naliehavo požadovali už od roku 2022.⁹

Dňa 9. augusta zatkla londýnska polícia viac ako päťsto demonštrantov, ktorí protestovali proti zákazu hnutia Palestine Action. Polovica zadržaných mala viac ako šesťdesiat rokov. Tento bezprecedentný zásah, v kombinácii s ďalšími krokmi zameranými na potlačenie protestov proti genocíde v Gaze, vyslal vláde Benjamina Netanjahua jasný signál, že môže si bez obáv všímať len okrajovo všetko, čo britský premiér a jeho kabinet verejne hovoria, vrátane ich hrozby uznať neexistujúci palestínsky štát, ktorá slúži len na upokojenie verejnej mienky.

Starmer a jeho spojenci, ktorí sa dostali k moci s historicky veľmi slabým volebným výsledkom, sa medzitým postarali o ďalší pokles podpory Labouristickej strany. Tým otvorili Reform UK výnimočnú príležitosť preraziť. Hoci strana Nigela Faragea zatiaľ – ani v najpriaznivejších prieskumoch – nedosiahla výsledok labouristov z volieb v roku 2024, aktuálne predvolebné odhady ju posúvajú výrazne pred už dnes veľmi nepopulárnu Labouristickú stranu.

Farage a jeho Reform UK ponúkajú nesprávnu diagnózu britských sociálnych problémov, ktoré pripisujú imigrácii. Aj keby sa im podarilo vytvoriť vládu a zaviesť nové opatrenia na kontrolu imigrácie, nijako by to tieto problémy nezmierilo – niektoré by to dokonca ešte zhoršilo. Úspech Reform UK však spočíva aj v rozšírenom presvedčení, že krajina je v úpadku a potrebuje zásadnú zmenu. Ani Labour, ani Konzervatívna strana na tento pocit nedokážu reagovať, pretože obe sú úzko späté so súčasným status quo.

Nigel Farage založil začiatkom roka 2019 Stranu brexitu ako nástupkyňu svojej predchádzajúcej krajne pravicovej formácie – Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP). Po odchode Spojeného kráľovstva z Európskej únie ju premenoval na Reform UK. Jeho cieľom je teraz nahradiť Konzervatívnu stranu a stať sa dominantnou silou britskej pravice. V tomto roku sa Reform UK k tomuto cieľu viditeľne priblížila, keď vo voľbách do miestnych samospráv v Anglicku predbehla konzervatívcov aj labouristov. Jej ďalšími veľkými métami sú regionálne voľby v Škótsku a vo Walese, ktoré sa majú konať v roku 2026. Pokladník strany, Nick Candy, spustil rozsiahlu kampaň na získavanie finančných príspevkov, pričom oslovuje bohatých Britov usadených v krajinách ako Monako či Spojené arabské emiráty, ktorí sa tam presťahovali, aby sa vyhli plateniu daňových povinností.¹⁰

Elon Musk pôvodne naznačil, že by mohol strane Reform UK darovať 100 miliónov dolárov, no miliardár sa od Faragea dištancoval po tom, ako odmietol podporiť Stephena Yaxley-Lennona, známeho ako Tommy Robinson – krajne pravicového agitátora, ktorého Musk veľmi obdivuje. Yaxley-Lennon bol opakovane odsúdený za útoky, podvody a obťažovanie, ako aj za ďalšie priestupky. Hoci si Farage neželá, aby bola jeho strana priamo spájaná s takýmito postavami, nepochybne profituje z atmosféry, ktorú vytvárajú – najmä keď podnecujú násilné protesty proti ubytovaniu žiadateľov o azyl. V septembri 2025 Yaxley-Lennon a jeho spojenci zorganizovali v Londýne najväčšiu krajne pravicovú demonštráciu v novodobej histórii.

Môže sa objaviť ľavicová alternatíva k britskému modelu, ktorý zjavne stráca dych? Napokon, labouristi získali v roku 2017 až 40 percent hlasov na základe najradikálnejšieho programu za celé desaťročia. Jeremy Corbyn však nedokázal zvládnuť krízu okolo brexitu, ktorá vyvrcholila koncom minulej dekády, čo napokon podlomilo jeho autoritu v čele strany.¹¹ Rozhodnutie Keira Starmera zakázať Corbynovi kandidovať ako kandidátovi Labouristckej strany v ostatných voľbách ukazuje jeho snahu vylúčiť akúkoľvek možnosť, že by sa ľavica mohla opäť dostať k slovu.

Bývalý predseda labouristov bol však napriek tomu opätovne zvolený za nezávislého poslanca vo svojom severolondýnskom volebnom obvode. Oznámil, že plánuje založiť novú politickú stranu spolu so Zarah Sultanaovou, ktorá sa narodila desať rokov po jeho prvom zvolení do parlamentu v roku 1983. Rovnako ako on, aj Sultanaová bola labouristickou poslankyňou, kým sa sama nestala obeťou Starmerovej ofenzívy proti ľavici.

Nová strana síce ešte nebola formálne založená, no už teraz v nej vládne napätie medzi vedúcimi predstaviteľmi.¹² Starmerov obrat doprava nepochybne vytvoril objektívnu potrebu aj politický priestor pre vznik takejto sily. Pokusy o vybudovanie ľavicovej organizácie, ktorá by dokázala konkurovať labouristom z čias Tonyho Blaira, v minulosti zlyhali – no britský stranícky systém je dnes omnoho nestabilnejší, ako bol pred dvadsiatimi rokmi. Labour z toho tentoraz nemusí vyjsť bez následkov.

Autor je novinár.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)