Mena nie je len mužská záležitosť

29. 8. 2025

Aj dejiny ekonomiky píšu víťazi. Finančné elity, ktoré oslavujú vymenovanie žien do čela americkej, európskej či ruskej centrálnej banky od začiatku tohto storočia prehliadajú, že podobná situácia nebola výnimočná ani po druhej svetovej vojne, napríklad v Bulharsku či vo východnom Nemecku. Mení však feminizácia menových inštitúcií niečo zásadné na ich fungovaní?

Správa meny bola dlhodobo výsostne mužskou doménou. Vedúci predstavitelia inštitúcií, ktoré dnes nazývame centrálne banky, zodpovední nielen za vydávanie meny, ale aj za konečné financovanie celého bankového systému a predovšetkým samotných štátov, už dlho pôsobia ako najrozvážnejší z rozvážnych. Moderná ekonomická teória navyše zdôrazňovala potrebu, aby bol centrálny bankár (či ako jednotlivec alebo kolektívny orgán) konzervatívnejší než ostatní ekonómovia a predstavitelia hospodárskeho života, v otázkach stability cien a makroekonomických podmienok.¹

Po stáročia boli strážcovia meny výlučne muži. Ale kedy sa to vlastne začalo meniť? V roku 2013, po smrti Rakúšanky Marie Schaumayerovej, prvenstvo vtedy pripísal Rakúsku denník Der Standard: „Dňa 1. júna 1990 sa stala prvou ženou na svete, ktorá viedla centrálnu banku. Narodená 7. októbra 1931 v Grazi, začala veľmi skoro prenikať do oblastí, ktoré boli tradične vyhradené mužom. V roku 1956 bola prvou ženou, ktorá absolvovala manažérske školenie v Creditanstalt“ (Der Standard, 23. januára 2013).

V skutočnosti to bolo už v roku 1950, teda štyridsať rokov pred Mariou Schaumayerovou. Vedenie centrálnej banky novo vzniknutej Nemeckej demokratickej republiky (NDR) vtedy prebrala iná žena, Greta Kuckhoff. Tento post zastávala osem rokov. Bola teda vôbec prvou ženou na svete, ktorá viedla centrálnu banku, nebola bankárka, nebola liberálka – a nebola ani Rakúšanka – ale sociologička, komunistka a žena z východného Nemecka.

Greta Kuckhoff, ktorá časť štúdií absolvovala v Spojených štátoch, pôsobila ako asistentka známeho nemeckého sociológa Karla Mannheima, než sa zapojila do protinacistického odboja. V roku 1943 ju zatklo gestapo a odsúdilo ju na trest smrti, ktorý bol následne zmenený na desať rokov väzenia. Po oslobodení Červenou armádou v roku 1945 sa podieľala na budovaní plánovaného hospodárstva v sovietskej okupačnej zóne a následne sa stala podpredsedníčkou Hospodárskej komisie NDR. Predtým, než sa dostala na čelo Štátnej banky, zastávala mandát poslankyne a ďalej pôsobila v zahraničných inštitúciách, kde reprezentovala NDR.² Táto „priekopníčka medzi priekopníčkami“ disponovala politickým kapitálom – v povojnovom východnom Nemecku vzácnym a cenným – ako aj akademickými a neskôr technokratickými skúsenosťami. Práve takéto rozmanité a netypické predpoklady, spolu so špecifickým kontextom sovietskej okupačnej zóny, pravdepodobne vysvetľujú jej vymenovanie do čela centrálnej banky.

Obmena elít

V roku 1955 sa k vedúcim funkciám dostáva druhá žena: Vela Todorova Lukanovová preberá na štyri roky vedenie Bulharskej národnej banky. Ako dcéra známeho revolucionára mala vo svojej rodine viaceré významné osobnosti: jej synovec sa napokon stal posledným komunistickým predsedom vlády. Aj ona mala medzinárodné skúsenosti, tentoraz zo Sovietskeho zväzu. Jej rodina tam našla útočisko v 20. rokoch, získala tam titul v oblasti financií na Plechanovovom inštitúte a následne pracovala vo sovietskej finančnej správe štátu. Po návrate do Bulharska v roku 1945 sa Lukanovová podieľala na hospodárskom plánovaní v rámci družstevných inštitúcií a neskôr pôsobila na ministerstve verejných služieb.

Na konci 60. rokov sa opäť do čela Štátnej banky NDR postavila žena – tentoraz židovská komunistická intelektuálka Margarete Wittkowski. Aj ona absolvovala vysokoškolské štúdiá v zahraničí – doktorát z ekonómie získala vo švajčiarskom Bazileji. Podobne ako Kuckhoffová sa zapojila do protinacistického odboja, pred nacizmom utiekla najprv do Švajčiarska a potom do Anglicka. Po návrate do Nemecka viedla ústredný plánovací úrad Ministerstva plánovania a v roku 1952 sa stala predsedníčkou federácie spotrebných družstiev. Postupne stúpala v hierarchii plánovacích štruktúr vo východnom Nemecku aj v politickom vedení, najmä ako členka Ústredného výboru Jednotnej socialistickej strany a ako poslankyňa parlamentu (Volkskammeru).

Nemecká demokratická republika, Bulharsko a opäť Nemecká demokratická republika – toto poradie pripomína víťazné pódium ženských súťaží v plávaní či atletike z 80. rokov. To, čo poháňalo tieto výnimočné kariéry žien bola kombinácia dlhého štúdia, medzinárodných skúseností a technicko-administratívnej odbornosti na pozadí výmeny elít.

V roku 1985 vstupujú do krátkej histórie žien v čele centrálnych bánk ďalšie dve osobnosti: Chen Muhua, členka modernizačného krídla Čínskej komunistickej strany a obeť Kultúrnej revolúcie, ktorá viedla Čínsku ľudovú banku v rokoch 1985 až 1988, a Tamara Sánchez Peña, ktorú počas hyperinflácie do čela centrálnej banky Bolívie vymenoval ľavicový predstaviteľ – hoci len na niekoľko mesiacov. Nasledovala ich Pany Yathotou, ktorá sa v roku 1986 postavila na čelo centrálnej banky v Laose. Centrálne plánované ekonomiky východnej Európy a Ázie si tak v tejto oblasti môžu právom prisvojovať jednoznačné prvenstvo pred západnými kapitalistickými krajinami, ktoré sa tvária, že mimo nich žiadne ekonomické a finančné dejiny ani neexistovali.

Od 90. rokov sa trend výrazne zrýchľuje. K nástupu žien do najvyšších pozícií v menových inštitúciách dochádza v rôznych regiónoch a makroekonomických kontextoch: Latinská Amerika (Guatemala, Peru, Venezuela…), severná Európa (Dánsko, Fínsko…) a východná Európa (Bielorusko, Poľsko, Rusko…), Ázia, Afrika či Oceánia. Postupne pribúdajú ženy vo funkciách guvernérok, zástupkýň guvernérov a členiek rád pre menovú politiku. Najnovšia správa Oficiálneho fóra menových a finančných inštitúcií (OMFIF) eviduje v roku 2025 celkovo tridsať žien vo funkcii guvernérky, vrátane regionálnych pobočiek Federálneho rezervného systému (FED-u).³

Najznámejšími z nich sú bezpochyby Janet Yellenová, ktorá viedla FED a neskôr sa stala ministerkou financií, Christine Lagardová v Európskej centrálnej banke (ECB) a Elvira Nabiullinová, druhá guvernérka Centrálnej banky Ruska (prvá pôsobila v rokoch 1994 až 1995) a bývalá poradkyňa Vladimira Putina. Každá z nich sa presadila ako verejne známa osobnosť a kľúčová aktérka svetového ekonomického a politického poriadku, spolu s Bulharkou Kristalinou Georgievovou, generálnou riaditeľkou Medzinárodného menového fondu.

Christine Lagardová opísala svoju prax ako ženskú – ak nie priamo feministickú – verziu pôsobenia vo finančnom svete: „Svet globálnych financií je obývaný mužskými klonmi, najmä na obchodných parketoch. A to predstavuje rizikový faktor, ako vždy, keď určitá homogénna skupina ovládne celú oblasť. Zdá sa mi, že ženy sú vnímavejšie voči rizikám. Svoje aktíva spravujú inak ako ich mužskí kolegovia. Žiaľ, financie zostávajú prostredím, kde je žien veľmi málo: na svete tvoria len 2 % predsedníčok bánk a len 20 % vrcholového manažmentu.“ Svet centrálnych bánk je na tom o niečo lepšie: v roku 2025 je guvernérkami 16 % žien a podľa údajov OMFIF ženy zastávajú 30 % riadiacich pozícií.

V rámci ECB sa tento vysoko inštitucionálny feminizmus prejavuje variantom rodového mainstreamingu – alebo „integrovaným prístupom k rodovej dimenzii“. Napriek ambicióznym vyhláseniam a opatreniam zameraným na podporu žien v rámci európskej emisnej inštitúcie má súčasná Rada guvernérov, tvorená guvernérmi národných centrálnych bánk a členmi Výkonnej rady, len dve ženy spomedzi dvadsiatich šiestich členov. Obe pôsobia vo Výkonnej rade, ktorú vymenúva Európska rada.

Na celosvetovej úrovni sa väčšina žien, ktoré medzi rokmi 2000 a 2022 zastávali funkciu guvernérky, dostala na tento post predovšetkým vďaka internému postupu, a nie cez politickú, administratívnu či dokonca akademickú dráhu.⁴ Tento fakt neprekvapuje, keďže ekonómia si medzičasom vyslúžila povesť odboru „toxického“ voči ženám; štúdia Alice H. Wu z roku 2017, venovaná príspevkom mladých ekonómov na odborných fórach, potvrdila, do akej miery sú rozšírené diskriminačné a sexistické vyjadrenia.⁵ Niektoré oblasti sveta však zostávajú na okraji tohto trendu relatívnej feminizácie, najmä moslimský svet. Napriek tomu majú túto skúsenosť napríklad Brunej, Kirgizsko, Pakistan, Sýria (len niekoľko mesiacov – od decembra 2024 do marca 2025), Turkménsko a Turecko.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje prípad Tuniska, kde naďalej zohráva významnú úlohu politika emancipácie žien zavedená Habíbom Búrgibom začiatkom 60. rokov. Od roku 2012 má Rada guvernérov Tuniskej centrálnej banky, ktorá prijíma kľúčové menové a finančné rozhodnutia, paritné zloženie: ide o výnimočnú situáciu vo svetovom kontexte, keďže rady pre menovú politiku predstavujú dominantnú formu riadenia. V rokoch 2018 až 2024 bola jej viceguvernérkou Nadia Gamha. Predovšetkým však postavenie žien v tuniských elitách vychádza z výrazného sociálno-demografického vývoja, ktorý možno v menšej miere pozorovať aj v niektorých ďalších moslimských krajinách: ženy tvoria výraznú väčšinu študentiek ekonómie, podobne ako v mnohých iných odboroch, a čoraz viac ekonómiek si buduje úspešnú kariéru na najvyšších pozíciách v akademickej a politicko-administratívnej sfére. Masové vzdelávanie dievčat vrátane doktorandského stupňa tak začína prinášať výsledky aj v prístupe k najnáročnejším funkciám v oblasti ekonomického riadenia – vrátane správy menovej politiky.

Prehliadané spoločenské súvislosti

Aké dôsledky to má pre verejné politiky? Doterajšia ekonometrická literatúra – zatiaľ s neveľmi presvedčivými závermi – zdôrazňuje údajný „konzervatívnejší“ prístup žien-guvernérok v oblasti menovej a finančnej stability, čo by mohlo súvisieť s ich vyššou averziou voči riziku, na ktorú upozorňuje aj Christine Lagardová.⁶ Iné štúdie, najmä z oblasti manažmentu a popularizované organizáciou OMFIF, vyzdvihujú skôr ich orientáciu na spoluprácu a sociálne začlenenie, čo má významný vplyv na štýl riadenia, fungovanie tímov a v niektorých prípadoch aj na širšie humanistické smerovanie v oblastiach ako sú životné prostredie, finančná inklúzia či sociálne nerovnosti.

Nemali by sme sa však z intersekcionálneho hľadiska pýtať, či by sa do rozhodovacích orgánov nemali zavádzať aj iné kritériá diverzity, možno ešte výpovednejšie než menové a finančné orientácie či dôraz na spoločné dobro?⁷ Pozornosť si zaslúžia aj ďalšie faktory, napríklad pluralita ekonomických teoretických prístupov, keďže americký mainstream stále ovláda väčšinu kľúčových nominácií, alebo rôznorodosť sociálneho a profesijného pôvodu, ktorý je dnes prístupný najmä elitám z politicko-ekonomického prostredia.⁸ A prečo nie aj jazyková a kultúrna rozmanitosť? Tieto témy zostávajú neviditeľné v tlmenom, mužskom, meštiackom a silne amerikanizovanom svete centrálnych bánk a globálnej ekonómie.

Prinesú feministické impulzy v riadení širšiu zmenu v tom, ako sa dnes riadi verejná ekonomická politika – v čase, keď sa globálne parametre systému otriasajú? Odpoveď na túto otázku zrejme netreba hľadať na vrchole menových inštitúcií.

Autorom je postdoktorandka na univerzite v Rouene a profesor sociológie na École normale supérieure Paris-Saclay.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)