Masky „mäkkej moci“

„Prezident Donald Trump nerozumie pojmu ‚soft power‘,“ posťažoval sa nedávno Joseph Nye, autor konceptu mäkkej moci. Tento vplyv, predovšetkým kultúrny, ktorým si údajne Spojené štáty podmaňujú svet, očaril aj mnohých intelektuálov. Jeho úspech spočíva najmä v tom, že železnú päsť donucovania dokáže prekryť zamatovou rukavicou.

Od chvíle, keď americký politológ a dlhoročný aktér a teoretik moci Joseph Nye v roku 1990 predstavil pojem soft power – teda mäkkej moci – sa toto slovné spojenie vžilo ako označenie pre diplomatický vplyv spätý s americkocentrickou neoliberálnou globalizáciou, ktorá sa dnes pred našimi očami rozpadá. Pojem si osvojili tak v Číne, ako aj v Európe, a dlhé roky sa objavoval v prejavoch politikov, vo vyjadreniach expertov a v mediálnych komentároch. V čase veľkého zbrojenia, rozkladu medzinárodného práva a nástupu agresívnych etno-nacionalizmov však soft power už nedokáže uchopiť realitu svetového diania – ak to niekedy vôbec dokázala.

Útokom na Americkú agentúru pre medzinárodný rozvoj (USAID) si Donald Trump berie na mušku inštitúciu, ktorá bola pôvodne vytvorená na boj proti komunizmu a v posledných rokoch proti neliberálnym režimom – a to prostredníctvom šírenia pozitívneho obrazu slobodného sveta. Namiesto snahy získať si srdcia a mysle nastupujú surové mocenské vzťahy s veľmocami (Čína, Rusko) a otvorené mocenské diktáty voči „slabším“ (Panama, Kolumbia, Palestína a pod.). „Silní robia, čo môžu, a slabí znášajú, čo musia“ – slávna veta Aténčanov, ako ju zaznamenal Thukydides, presne vystihuje trumpovskú diplomaciu.

Kritika mäkkej moci je nevyhnutná, pretože okrem svojej teoretickej slabosti¹ skôr zakrýva, než odhaľuje skutočné geopolitické mocenské záujmy. Samotný pojem vznikol ako súčasť americkej reflexie o úlohe a postavení krajiny v medzinárodných vzťahoch po skončení studenej vojny – globalizácia totiž spochybňovala tradičné „klasické“ politiky moci. Vo svojich textoch z 90. rokov² sa Nye snažil rozptýliť obavy z amerického úpadku, ktoré silno rezonovali v predchádzajúcej dekáde, a zároveň aktívne formovať verejnú debatu tak, aby zabezpečil pozíciu Spojených štátov ako najväčšieho a najmocnejšieho štátu na konci 21. storočia. Mäkká moc mala slúžiť ako ideologicko-politický nástroj tohto úsilia. Nye ju definuje ako súbor nehmotných zdrojov, ktoré majú pozorovateľné, no neuchopiteľné účinky, ktoré v medzinárodných vzťahoch pôsobia príťažlivo, no neuchopiteľne a vedú k zbližovaniu okolo politík priaznivých pre „dominantný“ štát. Základom tejto moci mala byť – podľa Nyeho – celková príťažlivosť amerických hodnôt, „príťažlivosť americkej kultúry a politických ideálov“, ako aj schopnosť inštitucionalizovať poriadok, ktorý legitimizuje preferencie tohto štátu. Spojené štáty, ktoré podľa neho už dlho disponujú veľkou mäkkou mocou, by ju mohli mobilizovať na to, aby si ušetrili nákladné uplatňovanie donucovania alebo sily – vďaka dobrovoľnému súhlasu iných spoločností a štátov.

Brnenie nátlaku

Táto predstava lichotí imperiálnemu egu aj zdravému rozumu. Je predsa lepšie presvedčiť druhých, aby sami chceli to isté, čo vy, než ich k tomu nútiť silou. Mechanizmy, ktoré v tom zohrávajú úlohu, sú však nejednoznačné. Už dávno vieme, že – ak teraz vynecháme tyraniu – súhlas obyvateľstva nespočíva len v autoritatívnej moci či v strachu z násilia. Zakladá sa aj – ak nie predovšetkým – na súhlase a presvedčení širokej verejnosti, že moc, ktorú niekto uplatňuje, je oprávnená. Inými slovami, že medzi vládnucimi a ovládanými existuje vzájomná závislosť.

Pretože legitimizácia nadvlády sa prirodzene opiera o hierarchiu, prispieva k tomu, čo sociológovia Max Weber a neskôr Pierre Bourdieu nazývajú „skrotením ovládaných“ – pojem blízky konceptu „výroby súhlasu“. Tento súhlas sa opakovane spochybňuje a v pozadí je vždy pripravené brnenie nátlaku na potlačenie nebezpečných tried. Samotná predstava, že v politike a spoločnosti neexistuje donucovanie, prehliada mocenské zápasy a konfliktné vzťahy. Symbolická moc – o tú tu ide – je len „nepoznateľná, pretvorená a legitimizovaná podoba iných foriem moci“.³

Existuje vôbec niečo ako dobrovoľný súhlas v medzinárodných vzťahoch? V prostredí, ktoré je priam stelesnením súťaže medzi nerovnými aktérmi? Problém mäkkej moci nespočíva v tom, že by ju nebolo možné kvantifikovať či analyticky oddeliť ako premennú na vysvetlenie správania štátov na medzinárodnej scéne, ale skôr v tom, že zahaľuje národné a imperiálne záujmy dominantných mocností do plášťa univerzality. Pre Nyeho, ako aj pre iných liberálnych teoretikov, soft power vychádza zo západných spoločností – predovšetkým zo Spojených štátov – ktoré od čias osvietenstva údajne stelesňujú politické a morálne hodnoty univerzálnej platnosti, ktoré by mal každý racionálny jednotlivec spontánne prijať. Už od 19. storočia Západ tvrdí, že prináša modernitu a civilizovanosť zvyšku sveta, ktorý sa údajne nachádza v zaostalejších štádiách ľudského vývoja: pre západného pozorovateľa je preto cesta z globálneho severu na juh cestou späť v čase. No nárok konkrétnej spoločnosti na univerzálnu platnosť sa dostáva do rozporu s pluralizmom medzinárodného života a s inými formami legitimity, ktoré sa zakladajú na odlišných historických skúsenostiach. V prípade Západu je tento nárok navyše poznačený koloniálnou a imperiálnou minulosťou, ktorá ešte stále nie je uzavretá.

Pre väčšinu spoločností globálneho Juhu výkon americkej moci – či už prostredníctvom sily, alebo prostredníctvom inštitúcií ako Medzinárodný menový fond – nezanechal dojem demokratického nadšenia a taktu. Ani bilancia amerického vojenského intervencionizmu po roku 1945, ani podpora autoritárskych (kapitalistických) režimovej počas studenej vojny – podobne ako skoršie udalosti, napríklad vojna proti Mexiku v rokoch 1846 – 1848 – nepodporujú predstavu o demokratickej legitimite, ktorá by sa spájala so Spojenými štátmi. To isté platí aj pre Francúzsko, najmä vzhľadom na jeho pôsobenie v Afrike. Napriek tomu americká spoločnosť nepochybne vyžarovala istú príťažlivosť. Otázkou však je koho, kedy a ako oslovila?

V druhej polovici 19. storočia do roku 1924, keď Spojené štáty uzavreli svoje brány pred nebielymi národmi a Európanmi, ktorí neboli považovaní za úplne bielych⁴, pritiahla milióny migrantov, prevažne z Európy: Írov, Talianov z juhu, Grékov či východoeurópskych Židov utekajúcich pred chudobou alebo náboženským a etnickým prenasledovaním – hoci ich nie vždy prijímala dôstojne. V druhej polovici 20. storočia poskytla útočisko utečencom z obdobia studenej vojny, no už menej často aktivistom európskej ľavice či revolucionárom z globálneho Juhu, ktorí v nej videli impérium a inštitucionalizovaný rasizmus. Tam, kde iní videli slobodu.

Amerika pôsobila príťažlivo na obchodné a kultúrne elity, ktoré sa voľne pohybujú medzi svetovými metropolami, ako aj na špičkových zahraničných výskumníkov a študentov vysokých škôl. Z celkom iných dôvodov však bola cieľom aj pre milióny migrantov a žiadateľov o azyl z Latinskej Ameriky a ďalších regiónov globálneho Juhu, ktorí hľadali útočisko pred chudobou a systematickým násilím. Príťažlivosť alebo odpor voči nej súvisia s historickou skúsenosťou, spoločenským a kultúrnym postavením pozorovateľa. Závisia od toho, z akej pozície sa na svet pozeráme. Nároky na medzinárodnú legitimitu sa jednoducho nemôžu zakladať na údajných nadčasových vlastnostiach jednej spoločnosti – na jej esenciálnej výnimočnosti.

Čo platí pre Ameriku, platí aj pre Čínu. Podobná kritika sa dá uplatniť aj na postmaoistický legitimačný diskurz o výnimočnosti a globálnej príťažlivosti čínskej kultúry. Čínske komunistické vedenie prijalo koncept soft power v roku 2006 a povýšilo ho na kľúčový prvok medzinárodnej politiky krajiny. Prezident Chu Ťin-tchao vtedy pred úzkym výborom vyhlásil: „Posilňovanie medzinárodného postavenia a vplyvu Číny sa musí odrážať nielen v tvrdej sile, teda v ekonomike, vede, technike a národnej obrane, ale aj v mäkkej sile, akou je kultúra.“ O rok neskôr, na XVII. zjazde Čínskej komunistickej strany v októbri 2007, Chu túto pozíciu oficiálne potvrdil: „Kultúra sa stala významným zdrojom národnej súdržnosti a tvorivosti, ako aj dôležitým faktorom v súťaži o celkovú národnú silu… [Musíme] posilniť kultúrnu mäkkú moc krajiny“.⁵

Jeho nástupca Si Ťin-pching zhrnul tieto ciele vo svojej vízii čínskeho sna. Ten chápe ako historický projekt národnej obrody: budovanie prosperujúcej spoločnosti, podpora národnej hrdosti a socialistickej duchovnej civilizácie, posilnenia vplyvu Číny vo svete prostredníctvom propagácie jej „výnimočnej kultúry… ktorej príbeh by mal poznať celý svet“ a posilnenia jej moci.⁶ Pôvodne bol tento koncept vytvorený ako spôsob obnovy kolektívnej identity a legitímnosti strany a štátu mobilizáciou kultúry a národného cítenia. Sen sa však rozšíril aj do medzinárodnej politiky – najmä prostredníctvom prudkého nárastu počtu Konfuciových kultúrnych inštitútov vo svete (zo 156 v roku 2007 na 525 v súčasnosti).
Otázna zostáva aj úspešnosť tohto projektu, pretože len ťažko možno hovoriť o súlade medzi „socialistickou duchovnou civilizáciou“ a medzinárodným pôsobením Číny. Okrem toho je paradoxné, keď sa dnešný hospodársky rast pripisuje tej tradičnej kultúre, ktorú ešte modernizační lídri – od konca dynastie Čching až po Mao Ce-tunga – považovali za hlavnú príčinu zaostalosti a kolapsu čchingskej ríše v 19. storočí.

Tak ako severoamerické diskurzy o mäkkej moci, aj tie čínske prekrývajú skutočné mocenské ambície v globálnom dianí. V oboch prípadoch však brnenie nátlaku nezmizlo – neraz je dokonca v popredí. Krátko po prejave Si Ťin-pchinga v roku 2012 dala Ľudová oslobodzovacia armáda zoradiť námorníkov na palube lietadlovej lode Liaoning do podoby šiestich čínskych znakov, ktoré znamenajú „čínsky sen, vojenský sen“ a výslednú fotografiu zverejnila na internete.

Právo skôr než mäkkosť

Túto rétoriku počuť v oficiálnych médiách Číny pravidelne. V roku 2013 napríklad denník China Daily uverejnil článok Meng Siang-čchinga, profesora z Národnej obrannej univerzity v Pekingu, s názvom „Čínsky sen zahŕňa silnú armádu“. Autor v ňom tvrdí, že „silná armáda je predpokladom vybudovania prosperujúcej spoločnosti… a pre omladenie čínskeho národa“ – v súlade s „globálnym postavením krajiny“. Podľa neho sa čínske presadzovanie vojenskej moci líši od ostatných štátov, pretože „čínsky sen – vrátane budovania silnej armády“ – je v súlade s „mierom a vzájomne výhodným rozvojom pre Čínu a zvyšok sveta“.⁷ Je však celkom namieste pochybovať, že „zvyšok sveta“ – vrátane juhovýchodnej Ázie – vnímal rovnako demonštráciu sily počas osláv 70. výročia Čínskej ľudovej republiky v roku 2019, narastajúcu militarizáciu Juhočínskeho mora či výrazne posilnené vojenské rozpočty.

Preto by sme sa mali vzdať pojmu mäkkej moci ako analytického nástroja. Samozrejme, použitie hrubej sily sa líši od diplomatického riešenia konfliktov. Proti násiliu a sile však nestojí „mäkkosť“, ale právo. A práve v tejto oblasti Spojené štáty – rovnako ako ostatné veľmoci – najčastejšie ohýbajú medzinárodné právo podľa svojej zvrchovanosti a záujmov, bez ohľadu na to, kto je práve pri moci – či už ide o Irak, Ukrajinu alebo Gazu.

Autor je profesor medzinárodných vzťahov na Americkej univerzite v Paríži. Je tiež autorom knihy Une autre histoire de la puissance américaine, Seuil, Paríž, 2011.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)

1. Podrobnejšiu diskusiu nájdete v článku « Soft power, soft concepts and imperial conceits », Monde chinois, nouvelle Asie, č. 60, Paríž, jauár 2019. ↩︎
2. Joseph Nye, Bound to Lead : The Changing Nature of American Power, Basic Books, New York, 1990 ; « Soft Power », Foreign Policy, Washington, DC, č. 80, jeseň 1990 ; Soft Power : The Means to Success in World Politics, Public Affairs, New York, 2004. ↩︎
3. Porov. Pierre Bourdieu, Sur l’État. Cours au Collège de France 1989-1992, Raisons d’agir – Seuil, Paríž, 2012 ; « Sur le pouvoir symbolique », Annales. Économies, sociétés, civilisations, roč. 32, č. 3, Armand Colin, Paris, jún 1977. ↩︎
4. Zákon o imigrácii z roku 1924 (« Immigration Act of 1924 » alebo zákon Johnson-Reed) na celé štyri desaťročia úplne zastavil prisťahovalectvo z mimoeurópskych krajín a zároveň stanovil diskriminačné kvóty pre migrantov z južnej, strednej a východnej Európy. ↩︎
5. Citované podľa Bonnie S. Glaser a Melissa Murphy, « Soft power with Chinese characteristics : The ongoing debate », v Carola McGiffert (ed.), Chinese Soft Power and Its Implications for the United States, Center for Strategic & International Studies, Washington, DC, 10. marec 2009. ↩︎
6. « Background : connotations of Chinese dream », China Daily, Peking, 5 marec 2014. ↩︎
7. Meng Xiangqing, « China dream includes strong PLA », China Daily, 8. október  2013. ↩︎