Izrael a Turecko: Najlepší nepriatelia

28. 7. 2025

Izraelský prezident Isaac Herzog na štátnej recepcii v tureckom prezidentskom paláci, 9. 3. 2022 | Foto: Haim Zach / Government Press Office of Israel, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons

Marcové uväznenie starostu Istanbulu Ekrema Imamoglua vyvolalo masové protesty, ktoré dodnes neutíchajú – najmä medzi študentmi a akademikmi. Jedným z hlavných sporov medzi lídrom opozície a prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom je podpora, ktorú Ankara poskytuje novému režimu v Sýrii. Tento postoj by mohol priviesť Turecko a Izrael k priamej konfrontácii – napriek ich kedysi úzkemu spojenectvu.

„Vidíme a vieme, čo sa deje v Palestíne. Nech Boh prekľaje sionistický Izrael.“ Tieto vety zverejnil turecký prezident Recep Tayyip Erdogan 30. marca 2025 na sieti X počas modlitby pri príležitosti sviatku Aíd al-Fitr, ktorý ukončuje pôstny mesiac ramadán. Jeho slová okamžite vyvolali reakciu izraelského ministra zahraničných vecí – takisto na sociálnej sieti. „Diktátor Erdogan odhalil svoju antisemitskú tvár. Je hrozbou nielen pre celý región, ale aj pre vlastný národ. Dúfame, že členské štáty NATO si to uvedomia.“ Palestínska otázka dlhodobo vyhrocuje napätie medzi Ankarou a Tel Avivom. Najnovšie sa však sporné postoje rozširujú aj na situáciu v Sýrii – medzi dvoma štátmi, ktoré boli celé roky spojencami a po 8. decembri 2024 neraz označovaní za hlavných víťazov po páde režimu Baššára al-Asada.

Vo vnútri krajiny sa sýrska otázka – a snaha Ankary udržať si silný vplyv u svojho suseda – stáva predmetom čoraz ostrejších sporov medzi islamsko-nacionalistickou mocou prezidenta Erdogana a jej kritikmi. Práve táto ambícia môže čiastočne vysvetliť uväznenie hlavného politického oponenta – Ekrema Imamoglua, mimoriadne populárneho starostu Istanbulu a výraznej osobnosti Republikánskej ľudovej strany (CHP) – sociálnodemokratickej kémalistickej strany. Hlavná opozičná sila sa však odlišuje od vládnucej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) aj svojím postojom ku konfliktu medzi Izraelom a Palestínou. V tejto otázke sa AKP ocitá v zložitej pozícii – balansuje medzi umierneným tónom silnejúceho politického súpera, tlakmi najradikálnejšieho krídla politického islamu a vlastnými vnútornými rozpormi.

„Pokiaľ v tureckej politike dominovala armáda [približne do roku 2007], Ankara zostávala spojencom Tel Avivu,“ vysvetľuje vojenský analytik Gareth Jenkins. Turecko, kde v tom čase žila početná židovská komunita, uznalo nový izraelský štát už v roku 1949, ako prvá krajina s moslimskou väčšinou. Počas studenej vojny sa Turecko ako predĺžená ruka Západu stalo členom NATO už v roku 1952 a snažilo sa vyvažovať vplyv arabských štátov a Sovietskeho zväzu na Blízkom východe. Z izraelskej strany „v 50. až 70. rokoch Izrael uplatňoval stratégiu obchádzania arabských štátov a uprednostňoval spoluprácu s Tureckom, ako aj s Kurdmi a Iránom,“ dopĺňa Yoann Morvan, výskumný pracovník v Centre národného vedeckého výskumu (CNRS).

Vrah detí

Deväťdesiate roky predstavovali obdobie medových týždňov medzi armádnymi predstaviteľmi Turecka a Izraela. Ankara, ktorá čelila Kurdskému robotníckemu zväzu (PKK, marxisticko-separatistické hnutie) a zároveň narastajúcemu politickému islamu, sa ocitla pod zbrojným embargom zo strany Európy a USA a preto akútne potrebovala vojenskú pomoc Tel Avivu. Tureckí generáli navyše obdivovali izraelskú armádu. Gareth Jenkins poukazuje na nadšenie generála Dogana Beyazita, vtedajšieho generálneho tajomníka tureckej Rady národnej bezpečnosti, ktorý otvorene závidel „blízkosť izraelskej armády k ľudu“ a jej „hnaciu silu v spoločnosti“. Len čo sa v roku 1996 stal predsedom vlády islamistický politik Necmettin Erbakan, bol pod tlakom generálov prinútený podpísať dohodu o vojenskej spolupráci s Izraelom a zároveň dohodu o voľnom obchode. Tento dvojitý manéver pritom Washingtonu vôbec neprekážal.

V roku 2002 sa po nástupe AKP k moci vzťahy začínajú zhoršovať. Hnutie Hamas je vnímané ako palestínska odnož Moslimského bratstva – politickej rodiny, s ktorou sa identifikuje jedno z krídel AKP. V roku 2004 Izrael zavraždí Abdelazíza ar-Rantísího a Ahmada Jásína, zakladateľov Islamského odbojového hnutia. O dva roky neskôr vníma Ankara víťazstvo islamistických militantov v parlamentných voľbách v pásme Gazy ako osobný úspech Recepa Tayyipa Erdogana. Hoci bol v tom čase len predsedom vlády, no už vtedy pevne držal moc v rukách a Hamasu údajne radil aj v oblasti volebnej stratégie. Spojené štáty ani Európska únia výsledky volieb neuznali, čo Turecku poskytlo príležitosť vystúpiť ako obranca demokracie v regióne.

V decembri 2008 sa izraelský premiér Ehud Olmert stretáva so svojím tureckým náprotivkom v Ankare. Izrael sa v tom čase pripravuje na spustenie operácie „Liate olovo“ – pozemnej a leteckej ofenzívy proti pásmu Gazy ako reakciu na raketové útoky Hamasu na izraelské územie. Výsledkom je 1 400 mŕtvych na palestínskej strane a 13 na izraelskej. „Boli sme ponížení. Olmert sem nemusel prísť – alebo nám mohol aspoň povedať, čo sa chystá,“ zveril sa vtedy jeden turecký diplomat. O mesiac neskôr, na Svetovom ekonomickom fóre v Davose, Recep Tayyip Erdogan ostro kritizuje vojenskú operáciu a izraelského prezidenta Šimona Peresa nazýva „vrahom detí“. Keď ho moderátor preruší, nahnevane si pýta jednu minútu na dokončenie svojho výstupu. Následne sa postaví a pred objektívmi médií z celého sveta demonštratívne opúšťa pódium. Incident výrazne zvýšil jeho popularitu na Blízkom východe aj v krajinách Maghrebu.

V skutočnosti to nebol tak Erdogan ako Ahmet Davutoglu – ideológ a autor doktríny „strategickej hĺbky“, neskôr poradca, minister zahraničných vecí a napokon predseda vlády, kto zásadne preorientoval tureckú zahraničnú politiku.¹ Podľa neho musí Turecko staviť na protiizraelskú a propalestínsku kartu, ak chce v regióne zastávať významnú mocenskú úlohu.

O tri roky neskôr prichádza incident Mavi Marmara. Z iniciatívy Ahmeta Davutoglua (Erdogan samotný tomuto projektu príliš neprial) sa turecká loď, ktorú prenajala Nadácia pre humanitárnu pomoc, pokúša prelomiť blokádu pásma Gazy uvalenú Izraelom a Egyptom. Zásah izraelských kománd, ktoré loď obsadili, si vyžiadal deväť obetí. Turecký prezident následne obviní Izrael zo štátneho terorizmu a vyzýva na zásah medzinárodného spoločenstva. Jeho prejav v tureckom parlamente je simultánne tlmočený do angličtiny a – čo je výnimočné – aj do arabčiny.² Počas nasledujúceho mesiaca sa pred izraelským konzulátom v Istanbule zhromažďujú tisíce demonštrantov, ktorí protestujú proti politike Izraela. Tento incident sa odohral „v čase, keď politický vplyv tureckej armády prudko upadá a vojenská spolupráca s Izraelom je prakticky zastavená,“ dodáva Gareth Jenkins.

Napriek tomu, ako spomína západný ekonomický atašé, „v tom čase mal Izrael najväčší stánok na istanbulskom obrannom veľtrhu“. Obchodné vzťahy medzi oboma štátmi však pokračovali. „Aj po Davose v roku 2008 zostáva rozhodujúca reálpolitika,“ zhrňuje Yoann Morvan. Ekonomický úspech Turecka – krajina sa vtedy vyšplhala na 17. miesto vo svetovom rebríčku HDP a ku koncu toho istého roka vykázala 6-percentný hospodársky rast – zároveň prispel k jej prestíži v arabskom svete.³ Rovnako ako schopnosť kombinovať islam s demokraciou. Keď v roku 2011 vypukla Arabská jar, Ankara sa snažila tento vplyv využiť na pretváranie Blízkeho východu prostredníctvom spojenectva s Moslimským bratstvom, ktoré v tom čase prevzalo moc v Egypte a podľa tureckých predstáv malo čoskoro zvíťaziť aj v Sýrii. Turecko sa pritom do roku 2005 usilovalo o zblíženie s režimom Baššára al-Asada, ktorému však po vypuknutí povstania vyhlásilo otvorený odpor.

V októbri toho istého roku Turecko ponúklo, že prijme viacerých popredných predstaviteľov Hamasu, ktorí boli prepustení v rámci výmeny za izraelského vojaka Gilada Šalita. „Ankara privrela oči nad aktivitami tohto hnutia – praním peňazí a dovozom tovaru z Iránu [ktorý bol pod embargom] prepravovaným cez Turecko do Gazy. Turecká vláda udelila lídrom Hamasu najprv pasy, a napokon aj občianstvo,“ pripomína Gallia Lindenstrauss, výskumníčka z Inštitútu pre národnú bezpečnostnú politiku v Tel Avive. Bývalý izraelský diplomat Alon Liel dodáva: „Turecko umožnilo Hamasu zriadiť si u seba hlavné sídlo a sústrediť sa na palestínsky boj o Západný breh. Tým ho legitimizovalo.“

Irán, egyptské Moslimské bratstvo, Hamas: Turecko sa stáva kľúčovým operačným terénom pre izraelskú rozviedku Mossad, ktorá sa snaží získať nových agentov. „Najmä spomedzi členov tureckej vlády, ktorí mali alebo mohli mať kontakty s Hamasom,“ vysvetľuje Gareth Jenkins. Rozhnevaný šéf tureckej rozviedky Hakan Fidan preto zámerne zverejnil totožnosť desiatich iránskych špiónov pracujúcich pre Izrael. O niekoľko mesiacov ich Teherán popravil.

Dňa 22. marca 2013, pri schodíkoch lietadla Air Force One, americký prezident Barack Obama vyjadruje želanie, aby sa normalizovali vzťahy medzi Izraelom a Tureckom. Benjamin Netanjahu následne telefonuje Recepovi Tayyipovi Erdoganovi, oficiálne sa ospravedlňuje za zásah na loď Mavi Marmara a zaväzuje sa vyplatiť vysoké odškodné obetiam. Po celom Turecku sa objavujú veľkoplošné plagáty s Erdoganovým portrétom s mierne spokojným úsmevom, zatiaľ čo Netanjahu stojí v pozadí so zachmúreným výrazom. „Drahý pán premiér [Erdoğan], ďakujeme vám, že ste nášmu národu priniesli takúto hrdosť,“ hlásajú veľké písmená.

Turecká strana však urobila dve zásadné ústupky, ktoré by – keby sa o nich verejnosť dozvedela – túto hrdosť nevyhnutne spochybnili. Po prvé, prijala izraelský výklad, podľa ktorého išlo o operačné zlyhanie armády, čím fakticky ustúpila od obvinení z úmyselného konania. Po druhé, ako upozorňuje analytik Kadri Gürsel, „AKP sa vzdala požiadavky na zrušenie embarga a blokády Gazy“, hoci práve zrušenie blokády bolo pôvodným cieľom výpravy lode Mavi Marmara v máji 2010.

V roku 2018 Spojené štáty presunuli svoju ambasádu do Jeruzalema. Brutálne potlačenie protestných pochodov si vyžiada desiatky palestínskych obetí. Napätie medzi Ankarou a Izraelom opäť stúpa. O rok neskôr Izrael, Cyprus, Egypt a Grécko zakladajú Fórum východného Stredomoria – spoločnú platformu pre producentov, tranzitné krajiny a odberateľov plynu. V prezidentskom paláci v Ankare nastal šok: perspektíva stať sa energetickým uzlom sa rozplynula. „V tej chvíli si turecká vláda uvedomuje svoju izoláciu. Aby zabránila pripojeniu Líbye k tomuto zoskupeniu, uzatvára s Tripolisom dohody o vojenskej spolupráci a o delimitácii námorných hraníc,“ vysvetľuje Evren Balta, profesorka medzinárodných vzťahov na univerzite Özyegin v Istanbule.

Moslimovia proti Erdoganovi

V marci 2022, na summite v Negeve, viali vedľa seba vlajky Bahrajnu, Egypta, Spojených arabských emirátov, Spojených štátov, Maroka a Izraela. Medzitým Rijád a Abú Zabí obnovujú svoje vzťahy s Dohou – spojencom Turecka. Vzniká tak nový obraz Blízkeho východu, v ktorom by Turecko mohlo byť bokom. „Prezident Erdogan [zvolený do funkcie v roku 2014] sa následne chopí iniciatívy smerom k normalizácii vzťahov,“ vysvetľuje Alon Liel. „Abrahámske dohody [z roku 2020] zmenili jeho pohľad na situáciu – pochopil, že tieto dohody zásadne posilnili postavenie Izraela na Blízkom východe.“ V septembri 2023 sa Erdogan a Netanjahu stretli počas Valného zhromaždenia OSN. Zvažovala sa návšteva izraelského premiéra v Ankare. Útok Hamasu zo 7. októbra 2023 teda prichádza v čase, keď sa Turecko pripravuje na normalizáciu vzťahov s Izraelom.

Turecký prezident operáciu neodsúdil. Odmietol používanie výrazu „teroristický“ a označil Hamas za „skupinu osloboditeľov, ktorí bránia svoju zem“.⁴ Napriek tomu dúfal, že sa mu podarí vystupovať ako sprostredkovateľ medzi zúčastnenými stranami a v nasledujúcich týždňoch predložil návrh na bezpečnostné záruky. Tento plán však ostal bez odozvy – najmä zo strany Spojených štátov. Práve toto ignorovanie, ktoré Ankara vnímala ako urážku, vysvetľuje následné pritvrdenie tureckej rétoriky.

Zo svojej malej izby, vyzbrojený len počítačom, sa turecký novinár Metin Cihan, žijúci v exile v Nemecku, venuje dokumentovaniu toho, čo čoraz viac pozorovateľov vníma ako dvojtvárnosť tureckej moci. Moc, ktorá síce vystupuje hlasno a nekompromisne, no zároveň sa nevzdáva obchodovania s Izraelom. Cihan analyzuje štatistiky. „Sú to verejne dostupné zdroje, nič tajné. Všetko je napísané, stačí hľadať,“ vysvetľuje. Na svojom profile na sieti X deň čo deň odhaľuje rozsah vzájomného obchodu. Považujú ho za účinnejšieho než všetkých kritikov dokopy. „Robí tú prácu za nás,“ priznávajú aktivisti, ktorí kritizujú pokrytectvo režimu. Výrazná časť tureckej verejnosti, z ktorej 45 % hodnotí Hamas pozitívne, požaduje úplné prerušenie obchodných vzťahov s Izraelom.⁵

Požiadavkami na sankcie voči Izraelu, zatvorenie americkej radarovej stanice v Küreciku, ktorú využívajú aj Izraelčania, a dokonca aj na vyslanie tureckých jednotiek do Gazy si Nová strana prosperity (YRP), vedená Fatihom Erbakanom, synom niekdajšieho Erdoganovho mentora, získava čoraz väčšiu podporu, a to aj v radoch samotnej AKP. Erdogan, ktorý odmieta alianciu s YRP, neskrýva nevôľu voči rastúcej popularite tohto islamistického rivala. Ten totiž v marci 2024 získal takmer 7 % hlasov a pripravil vládnucu stranu o dve mestá, ktoré predtým kontrolovala.

O niekoľko dní neskôr Ankara napokon oznámila zastavenie vývozu päťdesiatich štyroch tovarových položiek do Izraela a o mesiac neskôr úplne prerušila všetky obchodné vzťahy s týmto štátom. Tieto sankcie sú pre Turecko nákladné, pretože vývoz do Izraela presahoval 5 miliárd dolárov.⁶ Takmer v tom istom čase Erdogan srdečne objíma delegáciu Hamasu vedenú Ismáílom Haníjom, jeho plánovaná cesta do Washingtonu bola zrušená a Turecko oznamuje, že sa pripája k právnym krokom Južnej Afriky, ktorá sa snaží postaviť Izrael pred Medzinárodný trestný súd za genocídu.

V nedeľu 6. októbra 2024 dopadá slnečné svetlo na ázijský breh Istanbulu. Yahjá Sinvár, vojenský predstaviteľ Hamasu s dieťaťom a samopalom v náručí, sa týči nad malým zhromaždením v štvrti Üsküdar. Muži na jednej strane, ženy na druhej – niekoľko stoviek demonštrantov oslavuje túto ikonu odporu proti sionistickému nepriateľovi a máva vlajkami Hamasu a Palestíny. Nechýba ani podobizeň Ismáíla Haníju, politického lídra, ktorého turecký prezident označoval za svojho brata a ktorý bol viac než dva mesiace predtým zabitý Izraelčanmi v Iráne. Na jeho počesť bol v Turecku vyhlásený deň štátneho smútku. Demonštranti so zdvihnutými ukazovákmi opakujú slová imáma z tribúny. Transparenty kritizujú NATO a označujú izraelskú armádu za páchateľa genocídy v Gaze.

Ten istý víkend, zároveň na opačnej strane Bosporu, na európskom brehu v štvrti Taksim, sa tiež protestuje proti NATO. Demonštráciu zvolalo niekoľko odborových zväzov a ľavicových hnutí, ktoré odsudzujú americký imperializmus a sionizmus. Volajú po jedinom palestínskom štáte „od mora po Jordán“. Namiesto Sinvárových a Haníjových portrétov sa však objavujú plagáty Lejly Chálidovej – členky Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny a prvej ženy, ktorá v roku 1969 uniesla lietadlo na letisku v Ammáne. Na plagáte je zobrazená s kúfíjou na hlave a s kalašnikovom v ruke. Viaceré mladé ženy v hidžáboch sa nestotožňujú s islamistami z opačného brehu. Pridali sa k ľavicovo orientovanému kolektívu Mládež za Palestínu a definujú sa ako „moslimky proti Erdoganovi“. Otvorene hovoria o šoku zo zatknutia svojej „sestry“ Beyzy Bengisu Akyüzovej, ku ktorému došlo niekoľko mesiacov predtým. Policajti ju spútali a násilne odviedli z protestu v centre Istanbulu, kde požadovala sankcie proti Izraelu. Jej otec zahynul pri izraelskom útoku kománd na loď Mavi Marmara.

Na Taksime sa však sympatizanti CHP do ľavicového protestu nezapojili. Výskumník Aurélien Denizeau vysvetľuje túto nejednotnosť takto: „CHP uznáva právo Izraela na existenciu, nevidí partnera v Hamase a odmieta sankcie.“ Jej líder Imamoglu, ktorý bol takmer o rok neskôr uväznený, vyhlásil 28. apríla 2024 pre CNN: „Hamas, prirodzene, vykonal útok na území Izraela, ktorý nás hlboko zarmútil, a každú organizovanú skupinu, ktorá pácha teror a masovo zabíja ľudí, považujeme za teroristickú organizáciu.“ Takmer polovica sympatizantov tejto strany preto vyzýva tureckú vládu, aby v tomto konflikte zachovala neutralitu. V prípade voličov AKP je to len približne štvrtina.

Ďalším výrazne absentujúcim aktérom je kurdské autonómne hnutie. Jeho aktivisti sa v posledných rokoch od palestínskej otázky vzdialili. „Po 7. októbri si neodpustili prirovnanie konania Hamasu k Islamského štátu, proti ktorému stratili desaťtisíc mužov,“ vysvetľuje novinár Irfan Aktan. „Počas bitky o Kobanê [v septembri 2014] sa Palestínčania nepohli na našu obranu, neprejavili nám žiadnu podporu,“ pripomína jeden z kurdských aktivistov. Zo svojej cely vo väznici v Edirne bývalý spolupredseda prokurdskej Ľudovodemokratickej strany (HDP) Selahattin Demirtaş vyjadril na sieti X solidaritu s Palestínčanmi po zabití Ismáíla Haníju v júli 2024. Tento odkaz mu však priniesol vlnu kritiky zo strany samotných Kurdov.

V prezidentskom paláci v Ankare si všetci dobre uvedomujú, aký podiel mal Izrael na úspechu ofenzívy skupiny Hayat Tahrír aš-Šám (HTS), podporovanej Erdoganovým režimom, na páde Baššára al-Asada. Izraelské nálety výrazne oslabili Hizballáh a Irán, oboch hlavných podporovateľov damaského režimu. A nik v Ankare, vrátane džihádistických skupín, nesmúti nad osudom šíitského hnutia, ktoré bojovalo proti opozícii podporovanej Tureckom. „V podstate,“ vysvetľuje Henri Barkey, emeritný profesor medzinárodných vzťahov na univerzite Lehigh, „sú Izrael a Turecko v Sýrii v podobnej pozícii. Obe krajiny okupujú významné časti sýrskeho územia. Čelia podobným bezpečnostným výzvam: Turecko vníma ako hrozbu Kurdov, Izrael Hizballáh a ďalšie ozbrojené skupiny. Ani jedna strana si neželá návrat Iránu, hoci to zatiaľ nie je veľmi pravdepodobné.“ Oslabenie Iránu, historického rivala, tak Turecku vyhovuje.

Mohli by sa Turecko a Izrael stať faktickými spojencami? Obe krajiny dodávali zbrane a vojenskú podporu Azerbajdžanu počas druhej vojny o Náhorný Karabach v roku 2020, ktorá vyústila do porážky Arménska. „Ešte pred 7. októbrom sa Azerbajdžan dokonca pokúšal zblížiť Turecko a Izrael,“ pripomína Rousif Husejnov, riaditeľ Toptchoubachovho centra v Baku. „A doteraz Azerbajdžan si zároveň udržiava alianciu s Tureckom a strategické partnerstvo s Izraelom.“ Keď Ankara v novembri 2024 zakázala lietadlu izraelského prezidenta Isaaca Herzoga preletieť cez turecké územie počas jeho cesty do Baku, išlo najmä o gesto voči tureckým aktivistom, ktorí protestujú proti pokračujúcej preprave azerbajdžanskej ropy do Izraela cez prístav Ceyhan na juhu Turecka. V zásuvkách však zostávajú aj ďalšie turecko-izraelské energetické projekty. Jedným z nich, podporovaným Európou, ktorá sa snaží znížiť svoju závislosť od Ruska, je výstavba plynovodu, ktorý by spojil izraelské podmorské ložisko Leviathan s Ceyhanom. Hoci vojna v Gaze rokovania o projekte pozastavila, Ankara ich po prípadnom prímerí nevylučuje obnoviť.

Hoci pád režimu Baššára al-Asada priniesol zblíženie záujmov, napätie medzi Tureckom a Izraelom však naďalej narastá. „Sýria sa stane novým zdrojom sporu medzi týmito dvoma krajinami,“ predpovedá profesor Henri Barkey. Izrael totiž nedôveruje vplyvu Turecka na nové mocenské usporiadanie v Damasku a uprednostňuje slabú a decentralizovanú Sýriu. Už teraz kontroluje Golanské výšiny ďaleko za pôvodnou nárazníkovou zónou vytvorenou po jomkippurskej vojne v roku 1973 a otvorene deklaruje zámer „brániť“ drúzsku menšinu pred novou mocou v Damasku. Izraelský minister zahraničných vecí zároveň označil kurdský národ za prirodzeného spojenca Izraela (The Times of Israel, 10. novembra 2024). Nezávislá Rojava – súčasná autonómna kurdská enkláva na severovýchode Sýrie, predstavuje pre Ankaru doslova nočnú moru, najmä preto, že by podľa politológa Halila Karaveliho mohla „poskytnúť Izraelu spoľahlivého spojenca v strategickom priestore medzi Anatóliou, Mezopotámiou a Levantom“. Karaveli zároveň uzatvára, že „práve izraelské ambície vo veľkej miere stoja za súčasným historickým otvorením sa Kurdom“, ktoré nasledovalo po výzve Abdullaha Öcalana z februára 2025, v ktorej žiadal PKK zložiť zbrane.

„Po Libanone bude ďalším miestom, kam Izrael nasmeruje svoj záujem, naša vlasť,“ vyhlásil turecký prezident počas otváracej schôdze parlamentu 1. októbra. Hoci viacerí pozorovatelia, najmä izraelskí, upozorňujú, že Izrael si momentálne nemôže dovoliť otvárať ďalší front proti Ankare, najmä keď izraelský premiér pôsobí dojmom posadnutosti myšlienkou veľkej konfrontácie s Iránom, jeden z aktérov prebiehajúcich rokovaní o Sýrii nevylučuje možnosť ozbrojeného konfliktu s Tureckom: „Z pohľadu Netanjahua je dnes najbližším nepriateľom práve Ankara. Ak by Turecko žiadalo zriadenie bezletovej zóny na severe Sýrie alebo by získalo kontrolu nad vzdušným priestorom, znamenalo by to pre izraelského premiéra casus belli, teda vojnový dôvod. Ten totiž trvá na úplnej voľnosti pohybu izraelských lietadiel pri náletoch, či už v Sýrii alebo v Iráne.“

Ozbrojený konflikt medzi dvoma veľmocami regiónu, z ktorých jedna je kľúčovým spojencom Spojených štátov a druhá členom NATO? To by definitívne pochovalo staré úslovie tureckých diplomatov, podľa ktorého by „všetko medzi Tureckom a Izraelom fungovalo, nebyť palestínskej otázky“.

Autorka je novinárka.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)