Slovenský liberalizmus strachu

Jakub Dovčík24. apríla 20241509

Bez rozšírenia politickej koalície nás neustále debaty o záchrane demokracie nespasia.

Koncom minulého roka vydal profesor práva a dejín na Yale, Samuel Moyn, knihu Liberalizmus proti sebe,1Liberalism Against Itself: Cold War Intellectuals and the Making of Our Times, Yale University Press, 2023  ktorá vyvolala v niektorých kruhoch značný ohlas. Moyn v nej analyzuje vývoj liberalizmu v období studenej vojny, počas ktorej myslitelia a mysliteľky ako Isaiah Berlin, Karl Popper či Judith Skhlar opustili ambície osvietenstva, stigmatizovali romantizmus a vypudili z dejín liberalizmu vieru v pokrok.

Moyn je zaujímavou postavou liberálnej ľavice v Spojených štátoch. Patrí medzi čelných kritikov takzvanej tyranofóbie – pozície, ktorá tvrdí, že dramatická reakcia na hrozby zo strany Donalda Trumpa a pravicového populizmu v konečnom dôsledku slúži len politicky konzervatívnym cieľom – zachováva politiku statusu quo, a teda nedokáže vygenerovať presvedčivú alternatívu, ktorá by dokázala obmedziť príťažlivosť postáv podobných Trumpovi. V tomto myšlienkovom smere je pohľad na dnešnú realitu značne utopistický a autoritári alebo „tyrani“ ako Trump sú vnímaní ako anomálie zneužívajúce slabosti dobre fungujúceho systému.

Táto kniha stavia danú pozíciu liberalizmu zameraného na ohrozenie zo strany tyranie do filozofického a historického kontextu. Moyn analyzuje intelektuálny vývoj niekoľkých vplyvných intelektuálov liberálnej tradície z polovice 20. storočia ako Isaiah Berlin, Karl Popper alebo Lionel Trilling či tých, ktorí s ňou viedli dialóg, ako bola konzervatívna Gertrude Himmelfarb alebo republikánka Hannah Arendt.

Aj napriek tomu, že sa tento intelektuálny vývoj dial v 50. a 60. rokoch 20. storočia, ktoré v Spojených štátoch prichádzali po období dominancie F. D. Roosevelta a jeho programu New Dealu a „Štyroch slobôd“ (obsahujúcich aj právo na adekvátnu životnú úroveň), sa liberálna strana politického spektra pod vplyvom strachu zo studenej vojny vzdala snáh o ekonomickú emancipáciu či vieru v pokrok.

Namiesto vytvárania intelektuálneho podkladu pre vieru vo víťazstvo Západu a kolaps diktatúry na Východe sa západní intelektuálni lídri vzdali osvietenského emancipačného dedičstva a politického romantizmu (či vôbec konceptov historizmu a budúcnosti) a vytvorili intelektuálny priestor pre to, aby sa v posledných desaťročiach 20. storočia objavili oveľa toxickejšie kréda neoliberalizmu a neokonzervativizmu.

Bol to, slovami filozofky Judith Skhlar, ktorú Moyn cituje, „liberalizmus strachu“ z najhorších ľudských excesov, ktorý sa uspokojil so zachovaním individuálnej slobody než so snahou o spoločenskú zmenu. A to aj napriek tomu, že v rovnakom čase politický liberalizmus volebne víťazil a vytváral – prostredníctvom politických dedičov roosveltových čias, akým bol napríklad Lyndon Johnson – programy ako Veľká Spoločnosť, ktoré radikálne znižovali sociálne nerovnosti či rozširovali príležitosti pre ľudí bez ohľadu na pôvod alebo farbu pleti.

Záchrana demokracie po slovensky

Záchrana demokracie je obľúbenou témou pre istú časť slovenského politického spektra. Je to naratív využívaný v politickej a mediálnej komunikácii prakticky od vzniku samostatného štátu, keď sa takmer každé voľby interpretujú z pozície niekoľkých strán vrátane dnešnej parlamentnej a mimoparlamentnej opozície ako súboj, v ktorom ide o zachovanie existencie politického zriadenia alebo na neho napojenej geopolitickej orientácie. Od roku 2006 sa však môže zdať, že ide o nejakú formu náhrady akéhokoľvek elitného ideového a politického programu, ktorý bol vyčerpaný vstupom do euroatlantických štruktúr a prijatím neoliberálnych socio-ekonomických reforiem druhou Dzurindovou vládou.

Hľadajúc vymedzenie či definíciu slovenského liberalizmu, nemôžeme ostať len u politických zoskupení ako Sloboda a Solidarita či Progresívne Slovensko, ktoré sa k nemu otvorene – alebo aspoň do veľkej miery otvorene – hlásia. Aj napriek ich sociálne-liberálnym pozíciám v niekoľkých limitovaných oblastiach tieto strany zaberajú podobnú časť politického spektra s podobnými presahmi voličstva, pozíciami či dokonca osobnosťami ako v minulosti napríklad SDKÚ, menšie stredo-pravé strany ako Za ľudí alebo Sieť alebo niektoré maďarské strany.

Lepším prístupom je pozerať sa na slovenský liberalizmus ako na politický program, ktorý je definovaný ochranou politických a občianskych slobôd nadobudnutých počas Nežnej revolúcie alebo teda v pokračovaní v „duchu Novembra“.

Je to práve postoj k odkazu či dedičstvu dominantnej politickej udalosti definujúcej rozsah a formu politických slobôd, čo dnes najlepšie definuje politické bloky na Slovensku. Naposledy bolo ohraničenie tejto strany politického spektra dobre vidieť práve v rozsahu politických podporovateľov a formáte prezidentskej kampane Ivana Korčoka.

Kým politický liberalizmus je k Novembru nekritický a definuje sa cez jeho odkaz, socialisticko-populistický tábor, dnes definovaný Smerom, Hlasom či menšími ľavicovými stranami, do veľkej miery výdobytky politických slobôd ignoruje (spomeňme si na výroky o kachličkovaní) a zameriava sa na zachovanie sociálnych práv a štandardov obyvateľstva.

Za tretí tábor by sa dal považovať nacionalistický blok, definovaný SNS, neofašistickými a nacionalistickými stranami či dnešným „dezinformačným podhubím“, ktorý vníma November 1989 len okrajovo a ako možnosť národno-etnickej emancipácie.

Liberálny politicko-mediálny blok je tak, podobne ako u liberalizmu studenej vojny, ktorý opisuje Samuel Moyn, definovaný primárne v opozícii voči socializmu a s tým spojenej politickej totalite. Tá je personalizovaná aj do socialisticko-populistických lídrov dneška, akým je Robert Fico, pred ktorými je zo strany liberálov nutné spoločnosť a demokraciu chrániť. Nad rámec tejto ochrany je program slovenského politického liberalizmu dopĺňaný neurčitými politickými nádejami elít vytváranými v prvých rokoch po Nežnej revolúcii, ako integráciou do euro-atlantických štruktúr či ekonomickou liberalizáciou.

Z tohto pohľadu sú súčasťou slovenského politického liberalizmu ako celku aj isté umiernenejšie časti KDH (u ktorých existuje história opakovaných prechodov do centristických strán a absentuje silný kresťansko-sociálny aspekt, ako napríklad u českej KDU-ČSL), niektoré časti OĽANO alebo aj veľká časť elitného mediálneho ekosystému na Slovensku, ktorá by sa pravdepodobne nikdy nehlásila k špecifickej politickej strane.

Politické prázdno

Je to práve tento pohľad na politickú ponuku voličstvu hlavne cez politické slobody a geopolitickú orientáciu, čo obmedzuje volebné šance slovenského politického liberalizmu, keďže limituje schopnosť zaujať skupiny populácie, pre ktoré nebol November 1989 jasným ekonomickým úspechom alebo pre nich politické slobody nehrajú dominantnú rolu vo vlastnom politickom uvažovaní.

Liberálnej časti politického spektra dnes chýbajú myšlienky a predstavy o tom, ako by konkrétne mala lepšia budúcnosť v spravovaní štátu v ich réžii vyzerať. Ako by mali vyzerať verejné služby, sociálna politika či z čoho, nad rámec zahraničných investícií, má prichádzať ekonomická prosperita, ak sa dostanú na určitú dobu k moci. Prejavom tejto absencie vízie tak býva volanie po lepšej „hodnote za peniaze“, ktorá sa má docieliť cez apolitickú technokratickú analýzu existujúceho stavu.

Robert Fico a Smer síce nemajú jasne definovaný politický program, no podobne ako Konzervatívci v Spojenom kráľovstve dokážu dostatočne figurovať v populárnej predstave ako „prirodzená vládna strana“ (natural party of government), aby voličstvo dokázalo predpokladať, čo ich vláda prinesie.

Či už to je intelektuálne dedičstvo formovania sa v období disentu, ľahko komunikovateľný úspech neoliberálnych reforiem nultých rokov, alebo politické vymedzenie voči socialistickému bloku a štátnemu socializmu spred roka 1989, slovenské liberálne elity prenechali politickú symboliku a rétoriku politickej ambicióznosti a viery v kolektívne zlepšenie životnej situácie cez verejnú moc v rámci politickej komunity populistickým politickým zoskupeniam.

Technokratická forma politiky – ako tá správna forma spravovania štátu založená výhradne na pred-politickej empírii a nespochybniteľných dátach – je vnímaná ako dedičstvo osvietenstva a je to práve neschopnosť veľkej časti populácie doceniť a zvoliť si túto formu spravovania vecí verejných, čo z pohľadu liberálnej časti spektra poukazuje na nedospelosť slovenského voličstva. Osvietenstvo je teda, podobne ako u liberálov studenej vojny – zbavené svojej emancipačnej a pokrokovej stránky a karikované do formy elitnej sebadôležitosti.

Liberáli sa tak vzdali snahy o porozumenie sociálnym a socio-ekonomickým potrebám neelitných skupín populácie v ich každodennom živote z obavy, že budú označení za populistov. Aj slovenský progresivizmus, ako istý subset liberalizmu, ostáva v mnohých oblastiach verejných politík hlboko limitovaný technokratickými a neosobnými aspektmi spravovania vecí verejných.

Predvolebné sľuby o „dvojnásobných platoch“ či o „záruke ekonomického RASTU“ nevychádzali z predstáv aktívnych krokov štátu – ako napríklad priemyselnej stratégie rozvíjajúcej kľúčové sektory ekonomiky, reformy politík zručností alebo vzdelávacích politík či fungujúcich štátnych dôchodkových fondov –, no len z neoliberálnej viery v lepšie zajtrajšky v prípade reforiem.

Práve tie bájne reformy bývajú reálne koncipované hlavne ako odstránenia štátu zo života ľudí v čo najväčšom množstve oblastí. A nie je náhoda, že úspešné boli doposiaľ len tie, ktoré si nevyžadovali budovanie kapacít alebo schopností štátu – napríklad v sledovaní a zlepšovaní kvality verejných služieb, ako vo vzdelávaní či v zdravotníctve.

Najnižší spoločný menovateľ

Pre slovenských liberálov je teda pre absenciu programu už dlhú dobu jediným ideologickým východiskom pravidelne opakovaný príbeh „záchrany demokracie“ – teda politických slobôd a prozápadnej geopolitickej orientácie. Pre príliš veľkú časť populácie je to však stále nedostatočná ponuka a neschopnosť posunúť sa nad rámec tohto modelu do nejakej aktívnej vízie limituje volebné koalície – teda skupiny populácie, ktoré ich volia – pre liberálnu časť spektra.

Zaujímavé tiež je, že túto absenciu vízie pre krajinu si však liberálne elity často uvedomujú a zvyknú s ňou pracovať ako s istým prázdnym symbolom, do ktorého vágnosti sa dá intuitívne projektovať veľká škála možných alternatív bez toho, aby museli byť detailnejšie  formulované. Ak sa aj spomenie niečo v individuálnych oblastiach politík na štýl „investícií do vedy, výskumu a inovácií“ alebo „vedomostnej spoločnosti“, nikdy nie je artikulované, ako sa má preniesť akákoľvek forma investícií do výskumu do ekonomickej prosperity.

V absencii vízie dominujú politickým programom dokumenty produkované záujmovými skupinami, ako napríklad listy prianí podnikateľských skupín tiež známe ako „kilečko“. Tieto snahy o ekonomické zvýhodnenia istých skupín „našich ľudí“ nedokážu rozšíriť volebnú koalíciu liberálnej časti politického spektra natoľko, aby skutočný liberalizmus – a nie jeho libertariánska forma so sebectvom namiesto ideológie – mal šancu politicky prežiť a vyhrávať.

Problémom je tiež prístup liberálnej časti spektra k trestnoprávnej politike. Ak je základnou a všeobecne nepopierateľnou myšlienkou liberalizmu sloboda od svojvoľnej moci štátu, tak extrémna miera politizácie, polarizácie a personifikácie postupov vymáhania práva v minulých rokoch mala slovenských liberálov prinajmenšom znepokojovať. Povolebnej protireakcii zo strany strán súčasnej koalície, bezpochyby motivovanej osobnými záujmami, nepopierateľne komunikačne napomohla politizácia procesov vo vnútri polície a ich serializácia v médiách, ktorá však bola liberálnymi elitami značne podporovaná.

Forma limituje obsah

Jedným z problémov slovenského liberalizmu je jeho uzavretosť v okruhoch spätnej väzby zo strany vlastného mediálneho ekosystému a formy, ktoré pre verejnú komunikáciu volí.

V snahe o pochopenie voličstva je populárnym žánrom novinový komentár (niekedy vydaný aj knižne) vychádzajúci z domesticky-orientalizujúcich výprav po slovenských kopcoch a dolinách, ktorý buď ukazuje tú pravú dobrú náturu v srdciach Slovákov a Sloveniek, alebo naopak ich večné zatratenie príslušnosťou k inému politickému presvedčeniu. V situácii nepísaného tabuizovania slova „trieda“ v liberálnom diskurze však ostáva pohľad na voličstvo takmer len cez istú formu duality medzi okcidentnými veľkými mestami (hlavne teda Bratislavou) a orientálnym vidiekom.

Od roadshow „Ako zachrániť demokraciu“ nás, žiaľbohu, neoslobodili ani voľby a tento program kolektívnej terapie pre voličské liberálne bublinky aj mimo hlavného mesta pokračuje aj po prezidentských voľbách. Dôležitú rolu však hrajú rozhovory – novinové alebo v lokálne populárnom žánri rozhovorových kníh – ktoré predstavujú väčšinu komunikácie medzi liberálnymi elitami a voličstvom.

Napríklad tie so sociológom Michalom Vašečkom – ktorý sa sám za intelektuálneho lídra liberalizmu na Slovensku pravdepodobne neoznačuje, no veľká časť populácie ho tak bezpochyby vníma – bývajú katarznými procesmi pre liberálnu verejnosť, keďže sa v nich dá po každej kolektívnej traumatickej skúsenosti dozvedieť, ako existujúca zlá situácia zapadá do dlhodobého príbehu, kde je morálne víťazstvo na strane liberálnej a urbánnej elity.

Dôležitým lídrom slovenského liberálneho spektra je novinár Martin M. Šimečka, ktorého kniha Medzi Slovákmi na značne limitovanom priestore otvára niekoľko zaujímavých tém a sám operuje s absenciou vízie ako s prázdnym symbolom. No aj tak ide väčšina jeho vyjadrení cez komentáre zjednodušujúce a splošťujúce realitu druhej strany.

U všetkých týchto žánrov a prístupov je problémom, že nedovoľujú rozvinúť argumenty o tom, čo má slovenský liberalizmus znamenať, keďže odpovede na otázky v diskusiách alebo rozhovoroch môžu vychádzať maximálne buď z dezinterpretovaných, alebo z kontextu vytrhnutých dát či výsledkov prieskumov – alebo prosto z dojmologických vibes.

Je to práve formát dialógov v rámci komunity presvedčených, ktorý zjednodušuje argumenty do sloganových úryvkov a do konštantného vzťahovania sa na osobné dejiny a spomienky z niekoľkých memorabilných momentov ako v Novembri 1989 či v roku 1998. V konečnom dôsledku slúži len ako liberálna verzia „stroju na hnev“ (outrage machine) a limituje slovenský liberalizmus do jeho minimalistickej formy zameranej len na strach z ohrozenia demokracie.

Návrat do budúcnosti

Moyn končí svoju knihu pasážou o tom, ako sa v Amerike v prebiehajúcej ére Trumpa „z tlačiarní hrnula jedna brožúra krízového manažmentu za druhou“. Tieto apologézy – od Francisa Fukuyamu po Yashu Mounka – sa venovali obrane liberalizmu pred jeho nepriateľmi „obhajovaním jeho cností a zľahčovaním jeho nerestí, odsudzovaním alternatív naľavo a napravo ako unáhlených a nedomyslených, ak nie hneď prototyranských, no zároveň ušetriac si námahu vysvetľovaním, ako sa stalo, že je liberalizmus takým nepopulárnym“.

Podľa Moyna je namiesto týchto skôr márnych snáh potrebné znovu začleniť niektoré impulzy 19. storočia, ktoré boli vypudené v rokoch studenej vojny – najmä vnímanie možností verejnej moci v snahe o budovanie lepšieho života –, teda vieru v spoločenský a ekonomický pokrok prostredníctvom kolektívnej snahy. Teda vytvorenie nového liberalizmu, ktorý presahuje limity toho starého a vytvára dôvod pre vlastnú politickú existenciu.

Rovnaká úloha stojí pred slovenským liberalizmom, ak chce prežiť aj mimo svojich uzavretých bublín. Zatiaľ čo niektoré z jeho problémov sú skôr v oblasti politickej stratégie, intelektuálne zatiaľ nepriniesol životaschopnú alternatívu, ktorá by sa dostala cez jeho minimalistickú podobu a ktorá by dávala zmysel pre väčšinu či aspoň pluralitu ľudí v rámci slovenskej politickej komunity. Alternatívu, ktorá by bola postavená viac na nádeji než na strachu a ktorá by ponúkala víziu lepšej krajiny pre širšie skupiny obyvateľstva než tie, ktoré adresuje dnes.

Autor je politický analytik

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: