Putinov autoritársky režim je opakom feministickej utópie

Magda Szpecht je oceňovaná poľská divadelná režisérka, autorka a novinárka. Po vypuknutí ruskej invázie na Ukrajine sa naplno pustila do boja s ruskými dezinformáciami na digitálnom fronte. Skúsenosti z tohto sveta prezentuje na performatívnej prednáške Cyber Elf. O živote medzi kybernetickými elfami a možnosťami boja proti ruskej propagande som sa s ňou zhováral na feministickom festivale ArtWife v Liptovskom Mikuláši, kde predstavenie Cyber Elf odohrala. 

Ako ste sa dostali k skupine Cyber Elfs? Vždy vás zaujímali technológie?

Áno, odjakživa. Vyštudovala som žurnalistiku, a môj záujem o tzv. technológie open source sa zvýšil, keď sa rozpútala migračná kríza na poľsko-bieloruských hraniciach. Vtedy som sa snažila pomáhať ľuďom prechádzajúcim cez hranicu. So skupinkou dobrovoľníkov sme ich informovali o rizikách prechodu cez dané územie. Vtedy som narazila aj na niekoľko falošných cestovných kancelárií v Iráne, Sýrii a Afganistane, ktoré sprostredkúvali cestu cez Bielorusko do Nemecka bez zmienky o tom, že je to nelegálne a veľmi nebezpečné. Musíte prejsť cez Bielovežský prales a prebrodiť rieku, človek sa ľahko stratí. Zobrala som si falošné agentúry na mušku s tým, že niektoré sa podarilo zatvoriť. Mnohé sa však pravdepodobne iba presťahovali na iné miesto, pretože neskôr sa opäť objavili na Facebooku či Telegrame.

Bola to forma obchodovania s ľuďmi. Lístok na cestu z Iránu cez Bielorusko do Nemecka stál aj desaťtisíc eur. Ľudia predali domy, požičali si peniaze od priateľov, len aby mohli vycestovať. A nakoniec uviazli na kúsku zeme medzi Bieloruskom a Poľskom. Vtedy som cítila, že môžem niečo zmeniť. Začali sme protestovať aj v uliciach proti zaháňaniu migrantov späť do Bieloruska, čo je nelegálne. Poľská pohraničná stráž sa tak správala aj k tehotným ženám či deťom. Bolo to veľmi kruté. Poľská spoločnosť je však v zásade dosť rasistická. Ľudia sa nechceli zúčastňovať pouličných protestov na podporu migrantov.

V ktorom roku sa to odohrávalo?

Bolo to v roku 2021. Keď Rusko vo februári 2022 zaútočilo na Ukrajinu, už som mala skúsenosti s open source programami. Zo začiatku som pomáhala ako dobrovoľníčka na hlavnej vlakovej stanici vo Varšave, hľadala som pre presídlencov nocľah. Takmer každý z mojich priateľov ubytoval nejakých Ukrajincov. Niektorí zostali dlhšie, iní cestovali do západnej Európy, kde už mali rodiny. Zároveň som hltala všetky dostupné správy. V snahe získať čo najviac informácií som začala sledovať veľa kanálov na Telegrame a pripojila som sa aj k niektorým ukrajinským serverom na Discorde. Nehovorím po rusky ani ukrajinsky, ale na internete je to celkom jednoduché, pretože môžete použiť automatický preklad. V prípade núdze som požiadala o pomoc ukrajinských priateľov a priateľky. Jedna z nich mala na frontovej línii strýka, tak ma poprosila, aby som jej pomohla vyzbierať peniaze na vojenské vybavenie pre jeho jednotku. Za týždeň sme vyzbierali päťdesiattisíc eur. To ma naučilo, ako organizovať internetové zbierky.

Rýchlo som si uvedomila, že na internete je veľa dezinformácií, falošných správ a trollingu proti Ukrajincom, čo viedlo aj k násilnostiam na poľskej hranici s Ukrajinou. Niekoľko poľských nacionalistov napádalo nebielych ľudí prichádzajúcich z Ukrajiny. Uvedomila som si, že cesta od internetového komentára k skutočnému násiliu je veľmi krátka. Cítila som, že treba niečo podniknúť – konať. Vtedy som narazila na skupinu Cyber Elfs (kybernetickí elfovia) a začala som zisťovať, ako sa k nim môžem pridať.

Ako sa vám to podarilo?

Elfovia majú viacerých hovorcov, ja som našla niekoľkých z Českej republiky, ktorých som následne kontaktovala. Sú však aj americkí, lotyšskí, estónski elfovia, možno sú aj na Slovensku. Zistila som si o nich, čo sa dalo a oni mi vysvetlili, ako fungujú. Vytvorila som skupinu na Discorde, do ktorej sa pridalo mnoho ľudí ochotných pomáhať elfom. Dobrovoľníci sa však často menia, keďže práce je veľmi veľa a je nie je platená. Zo začiatku ich bolo tridsať či štyridsať, teraz v tejto bunke pracujú traja či štyria.

Pracujete iba s poľskými elfami alebo s medzinárodnou komunitou?

Väčšinou pracujem s poľskými elfami, lebo pôsobíme na poľskom internete.

V čom spočíva vaša práca? Aká je vaša denná elfská rutina?  

Pracujem každý deň. Sú tri alebo štyri oblasti, na ktoré sa v práci pre elfov zameriavam. Po prvé hľadám overené správy z Ukrajiny, každý deň sledujem asi šesťdesiat kanálov na Telegrame. Keď informácie overím, zverejňujem ich na svojom Instagrame ako insta story. Taktiež mi na Instragrame píše veľa ľudí a žiada ma o overenie informácií a správ. Napríklad mi pošlú fotografiu a pýtajú sa, či môžem overiť jej pravosť. Takých fotiek je v poslednom čase veľa, najmä po tom, čo sa wagnerovci presťahovali do Bieloruska, blízko poľských hraníc. Vyrábajú množstvo falošných fotiek. Napríklad poľským vojakom sa vo photoshope pridá znak wagnerovcov, aby vznikol pocit, že wagnerovci sú v Poľsku a Poliakom to nahnalo strach. Dokonca aj bieloruský prezident Alexander Lukašenko vyhlásil, že smerujú do Varšavy. Žiadne nebezpečenstvo pritom nehrozí, nikto do Poľska nepríde. Poplašné fámy však využívajú poľskí pravicoví politici pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami (rozhovor vznikol pred voľbami, ktoré sa v Poľsku konajú 15. októbra, pozn. autora). Snažia sa vystrašiť verejnosť a nahovoriť voličom, že práve oni ich ochránia pred wagnerovcami.

Treťou oblasťou, ktorej sa venujem, je monitoring novín alebo účtov šíriacich dezinformácie. Snažíme sa nájsť medzi nimi prepojenia, zistiť, kto ich prevádzkuje, či sú automatické alebo sú za nimi skutoční ľudia.

Hovoríte o poľských dezinformačných weboch?

Áno. Keď zistíme, že niekto šíri dezinformácie, falošné správy alebo nenávistné prejavy proti Ukrajincom, archivujeme a zhromažďujeme všetky komentáre danej osoby/pisateľa. Následne vytvoríme PDF súbor, de facto zbierku nenávistných prejavov, ktorú pošleme šéfovi, rodine a/alebo priateľom pisateľa. Podľa mňa to celkom dobre funguje, keďže blízki ľudia majú na takého človeka najväčší vplyv.

Ak nie je obklopený ľuďmi, ktorý premýšľajú rovnako… 

Áno, ale to sa väčšinou nedeje. Takže tieto účty zhromažďujeme na našom serveri a nahlasujeme ich. Čím viac ľudí účet nahlási, tým väčšia je pravdepodobnosť, že bude zrušený alebo aspoň už nebude podporovaný algoritmom. Problematických účtov je v súčasnosti veľmi veľa, najmä kvôli spomínaným voľbám. Pre kybernetických aktivistov je to príliš veľa práce a platformy sociálnych médií, ktoré sa zo začiatku o problém zaujímali, prestali pomáhať. Spočiatku odstraňovali falošné správy a nenávistné prejavy proti Ukrajincom. Teraz to však vyzerá skôr tak, že v niektorých prípadoch ich dokonca podporujú.

Prečo sa to deje?

Lebo je to polarizujúce. Navyše, aj keď niektoré účty zrušia, o chvíľu sa vrátia pod iným menom.

Nie ste z toho frustrovaná?

Samozrejme, že som! Preto si dnes myslím, že viac než rušenie účtov je účinnejšie vzdelávať ľudí, zdieľať overené informácie. V čase umelej inteligencie môžete tvoriť toľko falošného obsahu, koľko sa vám zachce. Navyše propaganda môže byť pomocou AI vybraná a prispôsobená priamo na telo adresátov , čo je oveľa nebezpečnejšie.

Koľko hodín denne sa venujete tejto práci? 

V prvých mesiacoch po napadnutí Ukrajiny Ruskom to bolo naozaj veľa, niekedy aj dvadsať hodín denne. Teraz sa však snažím nastaviť si zdravšiu rutinu: každý deň robím už len osem až desať hodín. Popritom sa snažím naučiť nové veci, aby bola moja „špiónska práca“ proti Rusku účinnejšia (smiech).

Musí to byť vyčerpávajúce. Čo robíte, aby ste si chránili duševné zdravie? Čo vám dodáva energiu?

Vedomie, že moji priatelia sú na frontovej línii. Sú tam ukrajinskí umelci, poetky, prekladatelia, fotografky… Poznám divadelnú dramaturgičku, ktorá teraz pôsobí ako paramedička. Najlepší ľudia na Ukrajine v mojom veku sú dnes vo veľkom nebezpečenstve, mnohí už obetovali život. A to mám neustále na mysli: sú v horšej situácii, ako ja.

Vedomie, že môžem aspoň nejako pomôcť, ma nabíja energiou. Ak by som cítila, že pomôcť nemôžem, až to by bolo skutočne deprimujúce. Keďže som v bezpečí, musím pokračovať. Deprimuje ma však, že ľuďom na Západe na nich až tak nezáleží.

Je to teda morálny záväzok?

Áno. Cítim morálnu potrebu bojovať.

Prečo ste sa rozhodli prepojiť vašu prácu pre elfov a divadelnú tvorbu v performatívnej prednáške Cyber Elf?

Festival vo Vilniuse a Nowy Teatr vo Varšave ma zhruba v rovnakom čase poprosili, či by som pre nich nepripravila prednášku o mojem práci s/medzi elfami. Vtedy som začala pripravovať divadelnú produkciu. Keby ma k tomu nevyzvali, asi by som to nikdy nespravila. Rozhodla som sa, že na pódiu musím hovoriť sama, pretože ak by som si najala herečku, musela by si pozrieť všetok traumatizujúci materiál, ktorý denne sledujem. Nakoniec som veľmi rada, že sa môžem stretnúť priamo s publikom a zdieľať s ním svoje skúsenosti. Zo začiatku to bolo pre mňa veľmi stresujúce, nechcela som to robiť. Po niekoľkých predstaveniach sa však cítim v tejto pozícii oveľa príjemnejšie.

Myslíte si, že divadlo je správny formát na zdieľanie vašich skúseností? Čo môžete povedať divadlom, čo by ste inak nemohli komunikovať písaným slovom či aktivizmom? 

Vybrala som si divadlo, lebo je to pre mňa prirodzené prostredie. Navyše zasiahnem iný typ publika. Snažím sa tiež o to, aby sa aj iní umelci viac angažovali – predstavenie som prvýkrát odohrala na divadelnej prehliadke pre kurátorov, väčšinou zo západnej Európy a zo Spojených štátov. Nabádala som ich, aby sledovali, čo sa deje, podporovali Ukrajinu a uvedomili si ruský vplyv pri šírení lží a propagandy.

Vaše predstavenie som videl prvýkrát v Nemecku, vo Weimare. Odvtedy premýšľam nad tým, kto je vaše publikum, či náhodou nepresviedčate tých, čo už presviedčať nepotrebujú. Stretávate sa pri predstaveniach aj s divákmi, ktorí majú iný názor? 

Áno, no tí väčšinou odídu. Stalo sa mi to napríklad v Berlíne. Keď som pustila vtipné video s chlapíkom, ktorý má v zadku strčenú ruskú vlajku, niekoľko chlapov sa postavilo a odišlo. Prekvapivo, Berlín je dosť proruský. Môžete tam napríklad naraziť na graffiti Toto nie je naša vojna. Nechcú si Rusko pohnevať. Takí ľudia sú však v menšine. Mne však neprekáža hrať pre ľudí, ktorí sú na mojej strane. Svojím predstavením sa tiež snažím posilniť tých, ktorí sa zapojili do rovnakého boja.

Tým, že im poskytnete nové nástroje a nový pohľad na ruskú propagandu?

Alebo aj tým, že sa jednoducho môžu zasmiať na tom, aká naivná a infantilná je niekedy táto propaganda. Nemyslím si, že mojím predstavením zmením niekoho názor, to je úlohou vzdelávania a zvyšovania mediálnej gramotnosti. Písali mi však ľudia, ktorí podporovali Konfederáciu, poľskú populistickú proruskú stranu, ktorí si uvedomili, o akú stranu ide a zmenili názor. To je tiež niečo, čo sa snažím neustále opakovať: človek môže vždy zmeniť názor. Každý sa môže mýliť. Mali by sme sa zaujímať o tých, čo sledujú konšpiračné teórie, sú to naši spoluobčania, sú to tiež Európania. Mali by sme viac premýšľať, ako s nimi komunikovať.

Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí sa stretávajú s množstvom informácií, a prirodzene aj dezinformácií? Ako by si mali overovať pravdivosť správ?

Mali by si uvedomovať emócie, ktoré v nich jednotlivé informácie vyvolajú. Keď cítime veľmi silné emócie, máme nutkanie sa o ne podeliť. A to môže byť znamenie, že možno ide o neoverené informácie. Mali by sme si uvedomiť a priznať, že sme ľahko manipulovateľné bytosti. Naučiť sa, ako fungujú sociálne médiá, ich algoritmy, prečo sú navrhnuté tak, aby sme sa od nich stali závislými.  Vytvoriť si vlastnú rutinu na sociálnych sieťach, no neupadnúť do depresie alebo strachu. Najlepším spôsobom, ako zistiť čo najviac o vojne, je hovoriť s Ukrajincami a Ukrajinkami, počúvať skutočných ľudí a ich príbehy.

Čo môžu ľudia spraviť, keď sa chcú pridať do boja proti dezinformáciám?

Môžu sa napríklad zapojiť sa do nejakej skupiny na Discorde. Ten, do ktorého som sa pridala ja, sa volá Digital forces of Ukraine. Odporúčam aj kanál Bellingcat, určený pre online detektívov využívajúcich otvorené zdroje. Organizácie, ktoré overujú fakty na internete, sú určite aj na Slovensku, odporúčam ich kontaktovať.

Poľsko je aspoň na prvý pohľad krajinou, ktorá podporuje Ukrajinu. Aj nálady v spoločnosti sú oveľa menej proruské, ako napríklad na Slovensku. Ako sa darí v Poľsku ruskej propagande? 

Ak sa pozrieme do poľskej histórie, Rusko je vo všeobecnosti veľkým nepriateľom Poľska. Vždy to tak bolo. Po druhej svetovej vojne bolo Poľsko oslobodené Sovietskym zväzom rovnakým spôsobom, ako sa teraz hovorí, že Rusko oslobodzuje Ukrajinu. Keď prišla Červená armáda, deväťdesiat percent žien v meste Gdansk bolo znásilnených ruskými vojakmi. Ničili domy, kradli ľuďom veci, boli naozaj brutálni. Ľudia, ktorí si pamätajú tie časy, naše staré mamy a otcovia, stále žijú. Aj preto sú takmer všetci v Poľsku protirusky naladení. Veľa starých otcov mojich známych bolo zabitých pri masakri v Katyni, pri ktorom zomrelo viac než dvadsaťtisíc ľudí. Rusko pritom desaťročia popieralo zodpovednosť za hromadné zabitie poľských dôstojníkov. Hoci poľská spoločnosť všeobecne nenávidí Rusko, v poľskej vláde bol vždy istý ruský vplyv. Aj v súčasnosti sa Rusko snaží destabilizovať Poľsko. Máme pravicovo-populistickú vládu, tento mesiac sa konajú voľby a pre Putina by bolo najlepšie, keby opäť vyhrali. Preto sa z tohto tábora ozývajú hlasy, aby Poľsko príliš nepodporovalo Ukrajinu.

To je politický aspekt. Čo sa však deje na poľskom internete? Existujú webové stránky či účty na sociálnych sieťach, ktoré šíria ruskú propagandu?

Áno, je viacero účtov na Facebooku a Youtube, ktoré šíria dezinformácie. Niekoľko prorusky naladených Poliakov zas vystupuje v ruskej televízii v úlohe zahraničnopolitických „expertov“, pričom žiadnymi expertmi na medzinárodné vzťahy nie sú. Na sociálnych sieťach je veľa trollov. Vždy, keď sa objaví článok o Ukrajincoch, rozširujú proti nim v komentároch nenávistné prejavy. Väčšinou sa odvolávajú či skôr využívajú komplikované vzťahy medzi Poľskom a Ukrajinou po druhej svetovej vojne. Snažia sa vykresliť Ukrajincov ako brutálnych ľudí, ako nebezpečenstvo pre poľskú spoločnosť. Šíria mýtus, že Ukrajinci a Ukrajinky kradnú sociálnu podporu určenú Poliakom. Faktom je, že z daní, ktoré platia Ukrajinci legálne zamestnaní v Poľsku, pritečie do štátneho rozpočtu asi desať miliárd zlotých, čo je oveľa viac, než vynakladá vláda na pomoc Ukrajincom v Poľsku. Aj vďaka Ukrajincom tak rastie poľská ekonomika po pandémii a mnohých zlých rozhodnutiach poľskej vlády.

Rozprávame sa na feministickom festivale ArtWife v Liptovskom Mikuláši. Zajímalo by ma, či vo vašej tvorbe používate špecifické feministické prístupy a nástroje? Je medzi elfami viacero feministiek či feministov? 

Skutočnosť, že som feministka, mi v tvorbe pomáha. Aj vďaka tomu sa viem lepšie sústrediť na problémy obyčajných ľudí, civilistov. Keďže však bojujem na kybernetickom fronte, rod nie je až taký dôležitý – väčšina ľudí vystupuje pod krycím menom. Ak chcete, aby vás nemohli ľahko identifikovať, spravidla si vyberiete opačný rod. Na mojich falošných účtoch na sociálnych sieťach zväčša vystupujem ako 50- až 60-ročný muž.

Feministický pohľad ma taktiež privádza k pomoci LGBTQA jednotkám na ukrajinskom fronte. V súčasnosti zbieram peniaze na pomoc priateľom v jednotke Achilles, ktorú tvoria gejovia. Sú tam však aj čisto lesbické jednotky. Ukrajina, podobne ako Poľsko, má však veľa problémov so sexizmom a mizogýniou, čo sa ukazuje aj na frontovej línii.

Putinov autoritársky, totalitný režim reprezentuje všetko, proti čomu feministické hnutie bojuje. Je to veľmi patriarchálny, hierarchický, nedemokratický, neslobodný systém. Feministická utópia je opakom ruského impéria. Preto je to aj naša vojna, náš boj za lepší svet.

Článok vznikol ako súčasť projektu Art as evidence.
Art as evidence (Umenie ako dôkaz) je projekt EUNIC Bratislava (Francúzsky inštitút, Goethe-Institut Slovensko, Poľský inštitút, Holandské veľvyslanectvo na Slovensku) a Inštitútu pre aktívne občianstvo, novín Kapitál, filmového festivalu Jeden svet, Kunsthalle Bratislava a združenia Mladý pes.