Kolektivitu sa učíme tým, že ju praktizujeme
Rozhovor o vzdelávaní v umení s Anou Dević

Hovorí sa, že každá škola nás niečo naučí… Hoci je to pravda, ide o frázu, ktorá často slúži len ako útecha s cieľom zmierniť naše pochybnosti o školskom systéme a primäť nás k vďačnosti za to, čo máme. V duchu klišé, že nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli. Uvedené vnímanie však vytvára dojem, že akákoľvek kritika je prejavom nevďačnosti za získané vedomosti. A vďačnosť je predsa cnosť. Avšak cnosť je aj schopnosť zaujať kritické stanovisko.
Dôležité je uvedomiť si, že na vzdelanie máme právo. A že máme právo vybrať si, ako sa chceme vzdelávať. Aj preto by sme vzdelanie nemali vnímať len cez optiku, ktorá ho vykresľuje ako privilégium. V opačnom prípade budeme významne limitovaní pri úvahách o zmene a zlepšení systému. Ak bude vzdelanie chápané prioritne či dokonca výlučne ako výsada, za ktorú musíme byť vďačné a vďační, oslabuje sa tým dobrý pocit z voľby vlastnej cesty za vzdelaním a akosi automaticky sa počíta aj s prípadným sklamaním. Sklamanie z nesprávneho výberu – vlastného, nie vnúteného – sa dá pritom vnímať ako luxus. No pokiaľ ide o školstvo a systém vzdelávania, často nemáme príliš na výber.
Sklamanie zo vzdelávania v oblasti umenia môžu zažiť všetci, ktorí a ktoré sa preň rozhodli. Prvotné parametre, o ktorých väčšina z nás uvažuje pri výbere školy, sú totiž jej dostupnosť či finančná náročnosť. Až následne sa sústredíme na to, aké máme ambície, talent, aké schopnosti a aké možnosti sú v ponuke.
Ďalší názorový prúd, s ktorým sa často stretávame, je protipólom vyššie spomenutého. Obsahuje prvky kritickosti, inšpirácie, rebelantstva a podnecuje zmenu. Osobne sa viac prikláňam práve k tomuto prúdu. Charakterizujú ho študentky a študenti, ktorí vyvolávajú dialóg s akademickou obcou, otvorene vyjadrujú nesúhlas s rozhodnutiami a neboja sa zmeny, ktorá ide proti skostnatenej hierarchii. Kritické a slobodné študentstvo si uvedomuje, že inštitúcie sú tu preň, a nie preto, aby zamestnávali pedagógov. Aj vďaka tomu je otvorenejšie komunikácii o vlastných potrebách, kritickejšie voči fungovaniu škôl a nebojí sa prísť s riešeniami a návrhmi na zlepšenie. Treba mať však na pamäti, že iniciatívnosť zo strany študentiek a študentov neznamená presun zodpovednosti zo školských zamestnancov na samotné študentstvo. Študentkám a študentom nejde o to, aby boli tými, ktorí tvoria učebné plány alebo školské osnovy. Chcú, aby školy konali v súlade s ich záujmami a potrebami.
Potenciálnym úskalím uvedeného prístupu je, že vedie k nekonečnému experimentovaniu. Správanie študentstva ovplyvňujú skúsenosti s fungovaním školských systémov, ktorých súčasťou sú nepatrične kritickí a často nekompetentní pedagógovia či pedagogičky, ktorí majú neprimerané požiadavky, študentov súdia alebo ich dokonca trestajú. Tu sa ponárame do kalných vôd Pedagogiky utláčaných (Paulo Freire, 1968), pričom na spôsob, akým sa vyslovuje nesúhlas, treba stále hľadieť kriticky. Zdá sa, že oba načrtnuté prúdy do istej miery podnecujú zmenu statusu quo, hoci každý má svoje špecifiká.
Z vlastnej skúsenosti viem, že byť skutočne kritická nie je vždy najjednoduchšie. To, či budete rešpektovaná za kritický postoj závisí od publika, jeho demografickej skladby, od toho, či je ochotné vás počúvať a aktívne participovať. Vyžaduje si to presnosť, pozornosť, odvahu, porozumenie, otvorenosť voči iným názorom a empatiu. Môžeme teda konštatovať, že mieru kritickosti ovplyvňuje nielen akademický diskurz, ale aj akademické prostredie ako také. Preto sú kritické hlasy vychádzajúce z neakademického prostredia vnímané ako menej relevantné, naivnejšie, nedôveryhodné a nehodné akejkoľvek pozornosti alebo aktivity, ktorá by mohla viesť k rýchlejšej a jednoduchšej zmene. Na mieste je tak otázka, koho považovať za relevantnú kritičku alebo kritika a koho za nevďačníka, ktorý sa len sťažuje alebo má utopické predstavy? Ak hľadáme skutočnú oponentúru systému vzdelávania, mali by sme zacieliť na niekoho, kto si kritizovaným systémom sám prešiel.
Počas dvoch rokov, keď som si dala pauzu od inštitucionálneho vzdelávania a na plný úväzok som pracovala v kultúre, som sa oddávala predstavám o podnetnom skupinovom štúdiu. Nebola som však pripravená vrátiť sa na akademickú pôdu a prijať dlhodobejší záväzok, akým je napríklad doktorandské štúdium.
O študijnom programe WHW Akademija viem už nejaký čas. Sformoval ju kolektív, ktorý do jej názvu zakomponoval akronym reprezentujúci tri základné otázky: What, How & for Whom (Čo? Ako? a Pre koho?). Študijná skupina má spravidla osem až dvanásť študentiek a študentov, pričom dĺžka študijného programu je sedem mesiacov. Štúdium prebieha v hybridnej forme, ktorú tvoria týždenné dištančné online semináre a dva prezenčné semináre v chorvátskom Záhrebe, kde WHW Akademija sídli. Keďže študijný program pozostáva z experimentálnych cvičení, tvorivých dielní a seminárov, ktoré podnecujú rozvoj vo sfére výstavnej činnosti, performancií či rôznych programov a podujatí pre verejnosť, povedala som si, že by to mohlo byť niečo pre mňa.
Keď ma požiadali, aby som napísala text o mojej skúsenosti so štúdiom umenia, navrhla som, že by mohol obsahovať rozhovor s Anou Dević, členkou a spoluzakladateľkou WHW Akademije. Verím, že aj vďaka Ane sa nám podarí lepšie nahliadnuť do toho, ako funguje model vzdelávania, ktorý sa odlišuje od toho inštitucionálneho. Program WHW Akademije totiž využíva princípy a metódy letných škôl, sympózií, tvorivých dielní, ale aj samotných univerzít. Okrem toho môžeme tento priestor využiť aj na to, aby sme sa zamysleli, čo sa dá z kritiky súčasnej podoby vzdelávania vyťažiť. Napokon, možno práve tento prístup je najférovejší.
V čom sa líši systém štúdia na WHW Akademiji oproti klasickým umeleckým školám a aké sú špecifiká programu?
WHW Akademija predstavuje nezávislý a experimentálny program, ktorý nepodlieha obmedzeniam akademického prostredia. Študijný program pre nádejných umelcov a umelkyne vznikol v roku 2018 v Záhrebe a ponúka bezplatnú výučbu. V rámci programu sú pre umelcov vyčlenené podporné štipendiá. Práve dnes, keď vzdelávací systém čelí väčšiemu tlaku komerčného prostredia než kedykoľvek predtým, sú štipendiá naozaj potrebné. Účastníci a účastníčky programu sa môžu venovať tomu, o čo majú záujem, skúšať nové prístupy. Samotný program je nastavený tak, aby bol pre študentov podnetný, pričom aktívny prístup študentstva a tímu pedagógov predstavuje funkčný základ programu. Študijný plán aj spôsoby výuky sú flexibilné. Neustále sa snažíme hľadať nástroje na to, aby sa nám darilo držať tempo s tým, čo sa deje okolo nás. Pri nastavovaní študijného programu a spôsobu výuky si vždy kladieme tri základné otázky, ktoré sú zakomponované aj v názve akadémie: Čo? Ako? a Pre koho? Inšpiráciou je pre nás aj Homeworks Program, ktorý vznikol v roku 2011 v Bejrúte pod krídlami neziskovej organizácie Ashkal Alwan. Oba programy spája dôraz na otvorené postupy a formáty, procesuálnosť a pohostinnosť.
Nielen počas pandémie, ale aj po nej nám záleží na tom, aby bol program kombináciou osobných, živých a online interakcií, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Cez pandémiu sme v rámci WHW Akademija rozbehli aj letnú školu, ktorá má otvorený formát a ponúka priestor na spoločné vzdelávanie, pozeranie či počúvanie a skúšanie nových vecí. Práve vďaka vzájomnej interakcii a experimentom sa nám darí lepšie rámcovať komplexné podmienky, v ktorých vzniká súčasné umenie. Tiež sa snažíme otvárať nové obzory.
Čo treba na to, aby sa vytvoril, hoci dočasný, no plnohodnotný kolektív? Existujú nejaké osvedčené postupy, ktoré sú zárukou, že sa sformuje súdržné, dôverné a podnetné prostredie?
WHW Akademija si zakladá na aktivite všetkých zúčastnených. Okrem aktívnej účasti ju však charakterizuje aj ochota podeliť sa s ostatnými o čas, nápady, myšlienky, názory… Preto môžeme aktívny prístup, umocnený pozitívnou energiou, považovať nielen za metodológiu, ale aj výsledok. Nemáme žiaden predpísaný recept na utváranie kolektívu. Nejde nám o to, aby sme budovali kolektivitu za každú cenu, nie je to nutnosť, ku ktorej smerujeme. Dlhoročné fungovanie kolektívu sa nedá porovnávať s fungovaním kolektívu, ktorý sa sformoval len nakrátko. Účastníkov a účastníčky programu nabádame, aby sa zapájali do procesov a aby z nich čerpali. Každý kurz v rámci WHW Akademija má svoje špecifiká, no kolektivita sa často dosahuje cez hravosť.
Dôležité je spomenúť, že kolektivita je tiež súčasťou pracovných postupov organizačného tímu. Preto neprekvapí ani fakt, že tak, ako počas programu kolektívne procesy vznikajú, tak aj zanikajú. Kolektívny proces si vyžaduje značnú dávku otvorenosti, úcty k ostatným i sebe, ochotu podeliť sa o svoju perspektívu a trpezlivosť, lebo nie vždy sa naše osobné záujmy dostanú na rad ako prvé. Ak hovoríme o kolektivite, netreba zabúdať ani na osobné hranice, zodpovednosť a schopnosť diskutovať. Inak povedané, o kolektivite sa učíme tým, že ju praktizujeme. Aktuálne sa snažím zistiť, aké sú v rámci kolektivity hranice toho, čo považujeme za vzájomnú podporu. Kolektívne procesy sú vyčerpávajúce, nie vždy predstavujú najefektívnejší spôsob spolupráce a vyžadujú si veľa trpezlivosti. Napriek tomu sa im nevyhýbam a opakovane ich aplikujem, lebo vždy nás naučia niečo nové. V tom najlepšom prípade dokáže byť kolektivita aj zdrojom radosti, a to je pre nás dôležité. Radosť z práce v kolektíve totiž súvisí s organizačným potenciálom, ktorý sa v nás skrýva. Preto aj s tímom odborníkov využívame spoločensko-kolektívne metódy a učíme sa navzájom.
Čo považujete za najväčší úspech WHW Akademije?
Teší nás, že účastníčky a účastníci si vďaka programu WHW Akademija budujú vzájomné vzťahy. Zahraniční účastníci sa do Záhrebu pravidelne vracajú napríklad kvôli výstavám, výskumu, spolupráci aj priateľstvu, ktoré sa zrodilo cez WHW Akademiju a pretrvalo. Nesmierne nás teší, že prispievame k utužovaniu týchto prepojení, ktoré sú obzvlášť dôležité v časoch kríz a rozdelenej spoločnosti. Týmto spôsobom WHW Akademija tvorí nielen medzinárodnú, ale aj otvorenú komunitu.
Ana Dević je kurátorka, učiteľka a spisovateľka. Žije v chorvátskom Záhrebe. Je členkou kurátorského kolektívu WHW (Čo? Ako? a Pre koho?), ktorý sa sformoval v roku 1999, sídli v Záhrebe, vo Viedni a v Berlíne a v roku 2018 zorganizoval premiérový študijný program WHW Akademija pre nádejných umelcov umelkyne. Popri WHW Akademiji učí magisterský program zameraný na vizuálne umenie a kurátorské štúdie na Akadémii výtvarných umení NABA v Miláne. Bola členkou organizačného tímu deviatej medzinárodnej konferencie Degrowth Conference v Záhrebe a zároveň kurátorkou výstavy Planéta, Ľudia, Starostlivosť – o tom je Degrowth! (Planet, People, Care-It Spells Degrowth!, 2023), zastrešenou Domom chorvátskych výtvarných umelcov so sídlom v Záhrebe.
Jelisaveta Rapaić je kultúrna pracovníčka, kurátorka a interdisciplinárna umelkyňa, ktorá pracuje ako kurátorka programu pre verejnosť a PR zástupkyňa v Kunsthalle Bratislava.
Preložil Michal Ganát
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
#perspectives-claim{padding: 20px 30px; background: #e4e2e2; display: flex; flex-wrap: wrap;} #perspectives-claim a{color: #0008C8;} #perspectives-claim a:hover{text-decoration:underline} #perspectives-claim .img-container{flex-basis:20%; flex-direction:column; display: flex; flex-direction:column; justify-content:space-around} #perspectives-claim img{ max-width:160px; min-height: 120px; margin: unset !important}#perspectives-claim p{ flex-basis: 70%; flex-grow:1; margin-bottom: 0px !important; margin-left: 24px} @media (max-width: 550px) {#perspectives-claim .img-container{flex-basis:100%; margin-left: 0px; flex-direction: row; justify-content: center; margin-top: 15px;} #perspectives-claim p{margin-left: 0px;} #perspectives-claim{flex-direction: column-reverse}} @media (min-width: 549.99px){#perspectives-claim{ align-items: center}}
V rámci projektu Perspectives si k téme Vzdelávanie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Kateřina Stündová: Každý si něčím procházíme. Reportáž z přehlídky mladého umění Pokoje 2023 (Revue Prostor)
Magdalena Šipka: Jak vzdělávat pro budoucnost, kterou si ani neumíme představit? (Revue Prostor)
Monika Brenišínová, Nina Wanča: Stávka není sprosté slovo aneb Reportáž ze zákulisí největší akademické stávky od roku 1989 (Revue Prostor)
Hana Trojánková Biriczová: Jan Bičovský VS. vysokoškolská stávka (Revue Prostor)