Francúzsky filozof a spisovateľ Didier Eribon je známy prácami z oblasti rodových štúdií a sociológie tried. Okrem toho je autorom rozsiahlej biografie o Michelovi Foucaultovi a autobiografických esejí o vlastnom spoločenskom vzostupe z robotníckej triedy do prostredia kultúrnej elity. Vo Francúzsku sa takým ľuďom hovorí transfuges de classe – triedni prebehlíci. Patria k nim aj autorky a autori ako Annie Ernaux či Édouard Louis. Je pre nich typické, že využívajú spisovateľský úspech, aby poukázali na problémy sveta, z ktorého vyšli. Nová kniha Didiera Eribona Vie, vieillesse et mort d’une femme du peuple (Život, staroba a smrť jednej ženy z ľudu) pokračuje presne v tejto línii.
Prebehlíci sa vyrovnávajú s dvojitou identitou: dištanciou a zároveň afinitou k triede, ktorú postupne opustili. Hoci vzdelanie, jazyk a životný štýl ich vzďaľujú od pôvodného prostredia a rodinných príslušníkov, so svojím pôvodom sa musia neustále vyrovnávať. Pocit viny za to, že zradili vlastnú triedu, vyvažujú písaním o sociálnej nespravodlivosti a životných podmienkach niekdajšieho domovského prostredia, čo predstavuje z ich strany istú formu solidarity s tými, ktorým sa nepodarilo dosiahnuť podobný spoločenský vzostup. Eribon už v Návrate do Remeša (česky 2019, Tranzit) podrobnejšie písal o tom, ako sa jeho sociálne a rodinné prostredie stalo pre homosexuála a intelektuálne založeného človeka neprijateľným a potreboval z neho uniknúť. Následne však pocítil potrebu zastať sa svojej pôvodnej spoločenskej vrstvy vo forme politickej angažovanosti a písania. V aktuálnej knihe, pre neho príznačným spôsobom, prepája osobnú spoveď so sociologickou sondou do prostredia robotníckej triedy – tentokrát cez vzťah s matkou.
Žánrovo možno zaradiť knihu medzi eseje. Nielen pre osobný charakter autorovho rukopisu, ale aj pre nesystematický a značne rozptýlený spôsob teoretizovania, čo je však v tomto žánri legitímne. Napokon aj literárne texty Ernauxovej či Louisa neustále oscilujú medzi autobiografiou (či autofikciou?) a sociologickými úvahami. Spomínané autorky a autori väčšinou vychádzajú z osobnej skúsenosti, traumy, konfliktu, odcudzenia voči rodine a okoliu, aby následne prešli ku kritike sociálneho systému či politickej scény vo Francúzsku. Dôvod je prozaický: triedne rozdiely v jednej z najvyspelejších ekonomík sveta sú zdrojom pretrvávajúceho napätia a nevraživosti.
V zajatí sociálneho násilia
Eribon je v tejto kritike úprimný a priamy. O to viac, že píše o chúlostivých problémoch, akým sú nielen sociálne pomery starých ľudí z chudobných rodín, ale aj univerzálne aspekty staroby a umierania (telesná nemohúcnosť, strata životného priestoru, strata možnosti spoločensky sa angažovať). Zameriava sa predovšetkým na posledné obdobie života matky, ktoré strávila v domove sociálnych služieb pre seniorov, avšak vracia sa aj k starším spomienkam.
Eribonov vzťah s matkou bol ambivalentný. Pociťoval k nej vďačnosť a súcit, pretože tvrdo pracovala, aby on mohol študovať na univerzite. Sama pritom nemala nikdy možnosť (prípadne odvahu) nezávisle rozhodovať o vlastnom pracovnom a rodinnom živote. Na druhej strane si s ňou nedokázal porozumieť v svetonázorových a hodnotových otázkach. Bola totiž rasistka, konzervatívna v otázkach homosexuality a kultúrne prostoduchá. Pri spätnom pohľade sa ju nesnaží odsudzovať, ale skôr hľadať príčiny jej správania v obmedzených životných príležitostiach a z nich plynúcej frustrácie. Sociológ Pierre Bourdieu hovoril v tejto súvislosti o „zákone zachovania sociálneho násilia” – obete sociálneho útlaku majú samy tendenciu nenávidieť iné, spravidla slabšie menšiny, ako sú homosexuáli, imigranti, ľudia inej rasy či vierovyznania.
Krátko pred koncom života však Eribonova matka čiastočne pochopila synov boj s identitou, pretože sama dospela k rozhodnutiu, ktorým sa vzoprela tradicionalistickej morálke typickej pre jej prostredie a generáciu. Išlo o pomer so ženatým mužom po smrti spisovateľovho otca. A práve on, ako jediný zo súrodencov, nemal voči matkinmu vzťahu výhrady. Napokon sám čelil podobnej situácii, keď sa ako homosexuál musel odsťahovať do veľkomesta, poprieť pôvodnú identitu a vytvoriť si novú.
Pridanou hodnotou eseje je z teoretického hľadiska autorovo úsilie prepojiť osobné zážitky so spoločensko-ekonomickým kontextom. A to konkrétne s pomermi robotníckej triedy vo Francúzsku: od úrovne kvality penziónov pre seniorov, cez vnucované sociálne a rodové roly až po politické preferencie a postoje k imigrantom či iným menšinám. Kniha nám umožňuje lepšie porozumieť vzťahu medzi životnými podmienkami chudobných vrstiev a nádejami projektovanými do populistických politikov či iným negatívnym aspektom zlých pracovných podmienok a minimálnych životných príležitostí. Eribon napríklad píše o tom, ako cenovo dostupné penzióny pre seniorov prispievajú k životnej frustrácii a rezignácii ich obyvateľov, pretože im personál nedokáže poskytovať dostatočnú základnú starostlivosť a už tobôž nie voľnočasové aktivity. U mnohých klientov vyústia tieto nedôstojné podmienky až do pasívnej samovraždy (strata vôle žiť, odmietanie prijímať stravu).
Menšina bez politickej reprezentácie
Problém životných podmienok starých ľudí z robotníckej triedy autor analyzuje aj z filozofického hľadiska. Čo znamená sloboda (v Sartrovom chápaní pojmu) pre seniora v pokročilom veku, ak stratil možnosť projektovať svoj život do priestoru a času; ak už nepočíta so žiadnou budúcnosťou? Ako môže bojovať za svoje práva a lepšie sociálne podmienky, keď jeho hlas nepočuť a spoločnosť sa o neho prestala zaujímať? Akú platnosť majú slávne politické koncepty ako spoločenská zmluva, všeobecná vôľa, emancipácia či revolta pre ľudí s nulovým dosahom na politiku a spoločenské dianie? Eribon často polemizuje s filozofickými smermi, ktoré ho intelektuálne formovali, ako sú existencializmus či marxizmus. Mladému homosexuálovi s tradicionalistickou výchovou pomohli vytvoriť si novú identitu, akonáhle ich ale autor konfrontuje so životnou situáciou imobilných seniorov, strácajú svoj (zdanlivo) univerzálny dosah.
Sú preto tieto koncepcie chybné? Eribon sám pripúšťa, že za ľudí bez hlasu musia hovoriť iní. Univerzálnosť filozofických koncepcií predpokladá vždy istú „normalitu” a obmedzenú aplikovateľnosť (v prípade politických teórií), ku ktorej nemajú prístup všetci. Eribonovi prekáža predovšetkým to, že v teoretických textoch sa seniori z chudobných pomerov stávajú len anonymným a štatistickým údajom. Preto pokladá za adekvátnejšiu formu písania o marginalizovaných skupinách a ich problémoch umeleckú literatúru. Aj keď literatúra nie je taká systematická a metodická ako veda a teória, prináša sugestívnejší obraz každodenných problémov chudoby, o ktorých buržoázne kultúrne elity (tí, čo majú možnosť písať a publikovať) často veľa nevedia.
V prvých kapitolách eseje autor sám často odkazuje na texty známych spisovateľov (Sartre, Beauvoir, Kertész, Hrabal a ďalší), čo je inak typické práve pre štýl písania kultúrnych elít. Hľadá v literárnych opisoch životné postrehy, pocity a dojmy, ktoré v teoretických textoch chýbajú. Až v posledných kapitolách sa snaží tému staroby a sociálneho statusu starých ľudí politicky a filozoficky jasnejšie uchopiť, aby následne usvedčil niektoré dominantné koncepcie francúzskeho myslenia 20. storočia zo zámerného či nevedomého vylučovania toho, čo by spochybnilo ich platnosť (staroba sa tu často ukazuje ako návrat potlačeného; ako ošemetná téma).
Eribon vidí problém v tom, že ľudia odkázaní na zdravotnú starostlivosť sa nedokážu politicky organizovať a bojovať za lepšie podmienky. Kolektívnu identitu im prisudzujú ostatní – tí, ktorí majú hlas, mediálny priestor a autoritu. Preto je dôležité, aby sa spisovatelia a teoretici namiesto abstraktných konceptov venovali ich reálnym problémom. Z metodologického hľadiska autor uprednostňuje permanentnú genealogickú a diskurzívnu analýzu sociálneho vylučovania a marginalizovania pred univerzalistickými modelmi (podľa vzoru Foucaulta a Bourdieua). Týmto spôsobom chce predmetnú tému skúmať vo väčšej konkrétnosti či komplexnosti (aj s dôrazom na triedne rozdiely).
Spôsob, akým Eribon píše (kultivovaný štýl, odkazy na texty spisovateľov, filozofov, sociológov), a témy, ktorým sa venuje (prozaické problémy chudobných ľudí), poukazujú na sociálno-kultúrnu dvojdomosť samotného autora. Prepája dva svety, ktoré väčšinou neprichádzajú do kontaktu a veľmi si nerozumejú. Jeho kniha o starobe je najmä osobnou spoveďou o pomeroch v rodine a zložitom vzťahu s matkou a zároveň obrazom o triednych rozdieloch vo Francúzsku. Ak aj neponúka systematický výklad problému, odkrýva viaceré štrukturálne vzťahy medzi triednym pôvodom a životnými šancami, čo jej slúži ku cti.
Didier Eribon: Vie, vieillesse et mort d’une femme du peuple. Paris: Flammarion, 2023.
Autor je estetik a literárny teoretik
