Sama viem, aké je nedobrovoľne opustiť domov, niekoľkokrát som to zažila. Ešte na Silvestra ’92 som plakala pred televízorom, že chcem za prezidenta Havla, a na jar som už drilovala slovenskú gramatiku. Možno aj preto mi s odstupom troch dekád vŕtalo v hlave, ako sa dnes darí ukrajinským deťom na školách. Svoju reportáž som si však predstavovala inak.
Plánovala som, ako koncom leta oslovím učiteľky v rôznych mestách, strávim čas v triedach, porozprávam sa s rodičmi. Čoskoro som pochopila, že to nebol najlepší nápad. Na niektorých školách vôbec nemali čas, na iných zrušili rozhovor krátko pred stretnutím. Na ďalších nevedeli, koľko ukrajinských detí im v septembri nastúpi. A na všetkých sa borili s obrovským množstvom papierovania. Napokon som bola vďačná za každú minútu, ktorú mi venovali.
Na Slovensku po maďarsky
Slovenčinára Igora Bielicha som spoznala počas učiteľského mentoringu. Na jar 2022 som bola súčasťou expertného tímu, ktorý odpovedal na otázky z pedagogickej praxe. Navrhoval, ako podporiť adaptáciu ukrajinského žiactva, ako hovoriť na hodinách o migrácii alebo vojne a podobne. Angažovaného učiteľa z juhu Slovenska som si dobre pamätala.
Od príchodu prvých ukrajinských detí na základnú školu vo Veľkom Mederi si kládol vysoké ciele. Chcel ich zapojiť do výučby, riešiť s rodičmi problematické situácie, zlepšovať vzťahy v triedach. A popritom, samozrejme, naučiť ich gramatiku zrejme najťažšieho jazyka na svete. Bola som zvedavá, či sa mu to podarilo, a tak som mu po roku a pol zatelefonovala.
Igor Bielich má s vyučovaním slovenčiny ako cudzieho jazyka bohaté skúsenosti, vzdeláva aj žiadateľov o azyl v humanitárnych centrách. Školské hodiny musí viesť naraz pre slovensky hovoriace aj inojazyčné deti. So žiactvom z maďarských rodín sa stretáva bežne, do kúpeľného mestečka prišli v minulosti aj rodiny zo Srbska alebo z Egypta. Na hodinách si pomáha angličtinou, po vypuknutí vojny musel oprášiť ruštinu. Dohovorí sa ňou najmä na druhom stupni, na prvom je rozšírenejšia ukrajinčina. „Máme tu malý Babylon,“ hovorí s úsmevom.
Začiatky výučby ukrajinských detí neboli podľa neho ideálne, keďže väčšina učiteľského zboru používala najmä prekladač v mobile. „Niečo nahrali, dali to dieťaťu k uchu, ono odpovedalo… zo skúsenosti som bol proti. Ani jedna, ani druhá strana nehľadali cestu, ako komunikovať. Spoliehali sa na techniku, a to nefungovalo,“ spomína. Online slovníky nestačia na pochopenie cudzieho jazyka a bez jeho znalosti je takmer nemožné adaptovať sa v novom prostredí.
Pedagogický zbor predpokladal, že po slovensky sa žiactvo naučí na hodinách slovenčiny. Málokto mal motiváciu zmeniť výučbu. „Veď je to viac roboty za rovnaké peniaze!“ zhrnie Igor Bielich. Zaujímam sa, ako to ovplyvnilo jeho pedagogické ambície. „Sme ako mobilná nemocnica MASH (lekárske jednotky americkej armády, pozn. autorky). Prídeme, zachránime, niečo naučíme. Nič navyše sa pre ne nerobí,“ zhrnie.
Ukrajinské deti sa snaží motivovať ku komunikácii, neraz im učivo zahrá, zapojí ich do skupinovej práce so slovenskými spolužiakmi alebo im položí zdanlivo banálnu otázku. Napríklad sa dievčaťa, ktoré obľubuje žuvačky, opýta, akú má práve príchuť. A deti každou vetou strácajú trému hovoriť nahlas. Teória, že slovanské národy nemajú so slovenčinou problém, je podľa Igora Bielicha mýtus, s podporou zo strany rodiny rátať nemôže.
Aj keď majú rodičia vyššiu kvalifikáciu, živia sa manuálnou prácou v kúpeľoch vo Veľkom Mederi alebo dochádzajú do bratislavskej fabriky. Na školské povinnosti potomkov nemajú čas ani energiu. Niekedy deti prestanú chodiť do školy a nikto nevie, kam rodina odišla. Ak mladý človek predsa len dokončí základnú školu, čakajú ho ďalšie výzvy. Jeden z Bielichových žiakov urobil prijímačky na slovenskú strednú školu, po čase však štúdium vzdal. Všetky hodiny boli v maďarčine.
Na Slovensku závisí úroveň vzdelania od angažovanosti jednotlivcov. „My (ako škola, pozn. autorky) sme sa formálne zaviazali, že zoberieme desať-dvadsať detí z Ukrajiny, ale vytvárame im také podmienky, aby radšej odišli inam,“ konštatuje učiteľ. Informácie o napredovaní jednotlivých detí si v pedagogickom kolektíve vymieňajú aspoň neformálne. Systémovú podporu nedostávajú a učiteľská „supervízia je niečo, čo našu školu obchádza“.
Igor Bielich sa zapojil do ďalšieho vzdelávania, kde sme sa spoznali, vo voľnom čase. Ponúkala ho nezisková organizácia Človek v ohrození. Cítim z jeho hlasu, že rezignovať nemieni. „Prvoradá je komunikácia, keď o ňu dieťa prejaví záujem, pomôžem mu v rámci možností. Spoločne nájdeme cestu, ako sa dorozumieť,“ uzatvára Igor Bielich – muž, ktorý vyučuje dokonavý a nedokonavý vid trojjazyčne.
Na Slovensku po rusínsky
Ľudský mozog sa nedokáže naučiť nič nové, kým ho zaplavuje toxický stres. Pokiaľ sa dieťa v škole stretne s prijímajúcim prístupom, uľahčí mu to začlenenie a napredovanie. K pocitu bezpečia prispieva, či sa dokáže dohovoriť. Potvrdzujú to aj skúsenosti riaditeľky Tatiany Hribovej zo základnej školy na Východnej ulici v Trenčíne. Prichádzajúce rodiny oceňujú, že s nimi komunikuje po rusky, ukrajinsky a rusínsky.
Trenčiansku školu na Východnej poznám aj ja – odmalička. Bola najbližšie k nášmu novému, otrasnému bytu na Slovensku. Rodičia ma napokon zapísali inam, nevyhovovala im dvojzmenná prevádzka. No i tak mi prechod z českej školičky do obrovskej spádovej školy prišiel ako úder pod rebrá. Dodnes mi dlhokánske školské chodby vedia vyraziť dych. Na Východnej sa mi to nestane, aj keď budova sa navonok nezmenila. Vo vestibule čaká relaxačný kútik, akvárium a rozprávkové chalúpky, ktoré vyrába miestny školník. Keby niečo, prídem sa ukryť k Maťkovi a Kubkovi, pomyslím si.
Na riaditeľke Tatiane Hribovej vôbec nevidno, že práve uzatvára povinné výkazy pre ministerstvo školstva. Byrokraciou si nenechá pokaziť deň. „Na príchod detí z Ukrajiny sme boli pripravené najlepšie z trenčianskych škôl,“ povie hrdo. „Dva roky pred konfliktom ich k nám prišlo sedem, a tak sme mali skúsenosti so vzdelávaním a jazykovými kurzami. Vedeli sme, aké problémy môžeme očakávať.“ S migráciou má osobnú skúsenosť, do Trenčína prišla za prácou z východného Slovenska.
Spoločne s pedagogickým tímom poňali začleňovanie ukrajinských detí komplexne, postarali sa o celé rodiny. Od začiatku ich príchodu organizovali špeciálne stretnutia s rodičmi, prepojili ich s darcovskými organizáciami, sprostredkovali doučovanie slovenčiny. Školská psychologička a sociálna pedagogička poskytovali podporu všetkým deťom v škole, rodinám aj pedagogickému personálu. „Samozrejme, najväčšie ťažkosti mali deti, ktoré opustili vlasť nedobrovoľne, museli doma nechať otca, babku alebo milovaného psíka,“ vysvetľuje Tatiana Hribová. Pokiaľ sa dostali do triedy, kde chodí viacero ukrajinských detí, pomáhajú si navzájom. „Prišiel k nám napríklad taký užialený, uplakaný prvák. V triede si ho vzalo pod krídla dievča, ktoré sa v materskej škole naučilo po slovensky, a prekladalo mu,“ spomína pedagogička s aprobáciou slovenčina – ruština, ktorá pochádza z pohraničnej obce Ulič, a dohovorí sa rusínsky aj ukrajinsky. Využíva všetky jazyky: „Niekedy sa deti vyhovárajú, že mi nerozumejú, a tak na ne spustím inou rečou. Potom vznikajú rôzne zábavné situácie, napríklad keď použijú nadávku.“
V súčasnosti tvoria ukrajinské deti desatinu z celkového počtu žiactva (25 z 255 detí) na Základnej škole Východná. Ich rozumné prerozdelenie na trenčianske školy koordinoval školský úrad mesta Trenčín. „Správajú sa rovnako ako iné deti, ktoré prestúpia z jednej školy na druhú. Podám im pomocnú ruku, ale trvám na dodržiavaní pravidiel,“ objasňuje Tatiana Hribová. Dôrazne zakročí napríklad vtedy, keď sa v škole šíria konšpirácie o vojne. Počas rozhovoru si spomenie na slovenského žiaka, ktorého otec presvedčil, že Ukrajinci si môžu za ňu sami. „Obom som vysvetlila, že škola je apolitická. Chlapca som sa opýtala, či sa vie vcítiť do kože spolužiakov. V skutočnosti proti nim nič nemal.“ Ona sama pritom miluje ruský jazyk a kultúru, na hodinách sa však vyhýba materiálom, ktoré by Rusko nekriticky ospevovali. „Pravda, je to najväčšia krajina na zemi, ale ako povedal Václav Havel, vždy chcela byť väčšia a väčšia,“ povzdychne si.
Na záver návštevy ma Tatiana Hribová zoberie medzi prváčence. Predstavím sa ako novinárka, ukážem im vnútro fotoaparátu a vysvetlím, že som sa prišla pozrieť, či sa im páči v škole. „Áááno,“ zaznie zborovo. Je slovenčina a práve si precvičujú nové písmeno. V triede sedí dieťa so zrakovým znevýhodnením, s cudzojazyčným priezviskom aj s pedagogickou asistentkou. Jedno dievčatko náhle vyskočí a objíme ma. Takto vyzerá inklúzia v praxi, pomyslím si, a prisadnem si k nemu do lavice.
Na Slovensku po slovensky
Hoci sa to niekedy nezdá, za posledných tridsať rokov sa v školách veľa zmenilo. Pred základnou školou na Riazanskej ulici v Bratislave sa deti objímajú s rodičmi pri moderných dizajnových lavičkách. Učiteľka, majúca dozor na chodbe, nekričí, ale s úsmevom zdraví žiactvo a kolegyne. Namiesto zvonenia sa ozýva hudba, ohlasujúca začiatok ranného kruhu. Cítim sa čoraz lepšie, aj keď musím čakať pred riaditeľňou. S diktafónom v ruke sa niet čoho báť.
Riaditeľka Mária Rothensteinová a zástupkyňa pre nižšie sekundárne vzdelávanie Zuzana Ščibranyová spolu pracujú necelý rok, a predsa pôsobia ako zohratý tím. Otvorene hovoria o úspechoch aj problémoch školy. Z celkových 340 detí tvoria tretinu školáci z inojazyčného prostredia a deti v riziku. Obe skupiny potrebujú individuálnu podporu.
Pri strategickom plánovaní pomáhajú Márii Rothensteinovej dlhoročné pedagogické skúsenosti. „Vždy sa snažím rozmýšľať z pozície učiteľky. Prídem do triedy, kde sú deti, ktoré nerozumejú po slovensky, majú špecifické vývinové poruchy, pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo bežnej populácia. Čo s tým?“ vysvetľuje mi. Podľa riaditeľky ide v súčasnosti o štandard, ibaže niektoré školy o situácii mlčia.
„Chceme, aby každé dieťa napredovalo a rozvíjalo svoj potenciál. Zároveň sme sa dostali do fázy, že ďalším deťom nevieme zabezpečiť potrebnú kvalitu vzdelávania. Tento rok sme museli odmietnuť neskutočné množstvo žiadostí o prijatie,“ upozorňuje. Pre ukrajinských rodičov to znamená čakať, či sa v najbližšej škole neuvoľní miesto, hľadať vo vzdialenejších lokalitách alebo zaplatiť potomkovi súkromnú školu.
V deväťdesiatych rokoch 20. storočia si mohli rodičia vybrať, na ktorú školu ma prihlásia. Všetky mali podobnú úroveň, dôraz sa kládol na výsledky a poslušnosť. Cez prestávky sme krúžili po ľadovej chodbe, na hodinách v tichosti počúvali monológy spred tabule. Veľká inštitúcia, veľké pravidlá. Spolužiaci so slabším prospechom boli lajdáci, my jednotkárky bifľošky. Našťastie, doba sa zmenila a dnešné deti tiež. Čo ostáva nemenné, sú ľudské potreby. Každé dieťa sa chce cítiť prijaté a schopné, chce niekam patriť a byť užitočné pre iných. Rôznorodosť žiactva je nepochybne učiteľskou výzvou a súčasne úrodnou pôdou na rozvoj kompetencií pre život. Pri správnej opatere možno očakávať bohatú úrodu: mladí ľudia sa učia spolupracovať, porozumieť odlišnostiam aj riešiť konflikty.
Pedagogický tím na Riazanskej ulici si to uvedomuje, podporné aktivity cieli jednak na celé triedy, jednak na špecifické skupiny. Keď si škola urobila prieskum jazykových zručností, ukázalo sa, že hodiny slovenčiny ponúkané učiteľkami vo voľnom čase nestačia: „Vyšlo nám, že deti nie sú schopné napredovať spôsobom, akým ich dnes na Slovensku vzdelávame,“ upozorňuje Mária Rothensteinová. Do školského vzdelávacieho programu preto zaviedli hodiny slovenčiny ako cudzieho jazyka, ktoré žiactvo absolvuje trikrát týždenne namiesto iných predmetov.
Od septembra sú deti z Ukrajiny, Ruska, Srbska, Vietnamu alebo Číny na hodinách podelené podľa jazykovej úrovne, nie ročníka. Slovenčinárka Zuzana Ščibranyová si systémovú zmenu pochvaľuje. Vníma, že sa deti spontánne rozhovoria, prestanú sa hanbiť za prízvuk alebo nedokonalosti v skloňovaní. „Keď máme recitáciu, ukrajinské dieťa prednesie báseň s citom. Keď prekoná samé seba, je to obrovský pokrok! Mnohé si na Slovensku zvykli a chcú zostať,“ opisuje učiteľka.
Povolanie je pre Zuzanu Ščibranyovú poslaním. Podobne ako Igora Bielicha, aj ju som spoznala počas učiteľského mentoringu. Pracovať do školstva odišla z vysokej pozície v korporátnej firme. Citlivo vníma, ako deti napredujú aj ako sa cítia. „Nebola som fanúšičkou integrácie detí z Ukrajiny rovno do tried medzi slovenské deti. Potrebovali sa vyrovnať so všetkým, čo si priniesli vo svojom vnútri, nie učiť sa vybrané slová,“ tvrdí. Na Riazanskej sa snažili popasovať aj s touto výzvou.
Keď slová nestačia
Dôsledky vojny sa prejavili aj v bezpečnom prostredí, učiteľky opisovali deti z Ukrajiny ako mĺkve a pasívne. Vďaka spolupráci s centrom poradenstva a prevencie sa napokon podarilo nájsť ukrajinské odborníčky, ktoré za nimi prichádzajú priamo do školy. „Po dvoch mesiacoch sme videli, že sa deti začali viac usmievať,“ raduje sa Zuzana Ščibranyová. Postupne sa zapájajú do hier, zavtipkujú s učiteľkami, poškriepia sa so spolužiakmi. Vznikajú nové kamarátstva, kde nezáleží na národnosti ani pôvode.
Sociálny pedagóg Dávid Chmelár pôsobí na Riazanskej vyše päť rokov, počas ktorých sa mu podarilo vytvoriť voľnočasový klub pre druhý stupeň (väčšie deti už nemajú nárok na družinu) a rozvíjať preventívne opatrenia na škole. V súčasnosti s kolegyňami vyvíjajú celoročný program pre všetky ročníky. Zameriava sa na budovanie pozitívnej atmosféry, podporu porozumenia, rozvoj sebaúcty. Do aktivít pritom zapájajú žiactvo aj učiteľstvo, kľúčové sú triedne učiteľky a učitelia.
Schopnosť spolupracovať je jednou z kľúčových kompetencií budúcnosti. A to nielen pre tretie tisícročie. Homo sapiens nebol najsilnejší ani nemal najväčší mozog, prežil práve vďaka spolupráci. Dieťa sa ju najlepšie naučí vtedy, keď ju zažíva a odpozoruje medzi dospelými vo svojom okolí. „Súčasná spoločenská klíma silne vplýva na našu vnútornú motiváciu, strácame chuť navzájom si porozumieť,“ uvažuje riaditeľka Mária Rothensteinová. „Keďže sme sa dobrovoľne rozhodli byť súčasťou tejto organizácie, mali by sme prispievať k spoločnému fungovaniu. Hoci spolu možno nesúhlasíme, môžeme sa rešpektovať ako ľudia so svojimi danosťami, silnými aj slabými stránkami,“ zdôrazňuje na záver nášho stretnutia.
A práve rešpektujúci prístup je kľúčom k úspechu (a prospechu) všetkých školopovinných detí, nielen tých ukrajinských. Na všetkých školách, ktoré mi umožnili nazrieť do svojich tried a zborovní, sa ukázalo, že emocionálna podpora je zásadná pri začleňovaní a vzdelávaní žiactva s migračnou skúsenosťou. Obzvlášť to platí pre deti, ktoré museli svoj domov opustiť nasilu. Na úteku pred ruským agresorom si musia zo dňa na deň zvykať na nový byt, novú školskú triedu, nové kamarátstva, nový jazyk.
Dôverne to poznám – aj ja som musela vymeniť českú školu za slovenskú, zvykať si na anonymnom sídlisku, popasovať sa so svojou odlišnosťou. Zvyknúť si na novej škole mi pomohlo práve porozumenie pani učiteľky Turnerovej. Navyše, na vysvedčení mi dala dobrú známku z nemčiny, aj keď som v nej zaostávala o celý školský rok. Pravdou je, že som sa po nemecky nikdy poriadne nenaučila. Do života ma však vybavila dôležitým poznaním: Snaha sa počíta. A to aj vtedy, keď nedosiahneme zadaný cieľ.
Autorka je novinárka a dokumentaristka
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme vojny na Ukrajine môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Kristína Harmaňošová: „Ľudia chcú zo seba dostať svoje príbehy a emócie“ (JÁDU)
Peggy Lohse: Leto bolesti. Vojnová každodennosť na Ukrajine (JÁDU)
Serhiy Demchuk: Ukrajina je dnes amputačné centrum (JÁDU)
Oksana Shchur: Nad oponami. Ukrajinští umělci/umělkyně v exilu (JÁDU)
Tetyana Hrubenyuk: Prosiłam matkę, żeby zapomniała o dziecku, które miała, bo jej syn wróci z wojny jako kto inny (Kultura Liberalna)
WOJCZAL: Czy Ukraina jest niewdzięczna ? (Kultura Liberalna)
Witold Jurasz: Konflikt Ukraina – Polska. Zboże i embargo – kto ma racje? (Kultura Liberalna)
Aurelija Babinskienė: Lietuvoje besikuriantys ukrainiečiai: baiminamės, kad netrukus galime netekti darbo [Ukrainians setting up in Lithuania: we fear we may soon lose our jobs] (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „Šitaip moteris paima ginklą.“ Eglė Murauskaitė apie moteris – karo nusikaltėles [„This is how a woman takes a weapon.“ Eglė Murauskaitė about women – war criminals] (NARA)
