Koncom minulého roka sa konala diskusia[1] [2] , na ktorej sa zúčastnili viacerí autori úzko spätí s literárnym časopisom Mladá tvorba. Tomáš Janovic, Ivan Štrpka, Ján Buzássy, Ján Štrasser a Dušan Dušek spomínali na svoju prácu v tomto dnes už legendárnom periodiku, na vzťahy v redakcii i mimo nej, na radosť z priestoru, ktorý ponúkali mladým autorom, a na diela mnohých začínujúcich spisovateľov a spisovateliek, ktoré sa na jeho stránkach objavili. Odchádzal som z tej diskusie hlboko dojatý a ešte v ten deň som sa rozhodol, že musíme jedno číslo Kapitálu venovať mladým umelkyniam a umelcom – poskytnúť priestor ich sviežej tvorbe, a zároveň popísať, ako sa v jednotlivých kultúrnych odvetviach mladým ľuďom darí, aké sú ich možnosti, aké dosiahli úspechy. A na počesť spomínaného časopisu nazvať toto číslo Mladá tvorba.

 

Ako sa však v Kapitáli často stáva, redakcia toto moje sentimentálne nadšenie ani trochu nezdieľala. Hneď sa vynorilo množstvo otázok, ktoré môj nápad postupne podkopali z každej strany, až z neho nezostal kameň na kameni. Ako sa v mnohých spoločenských fenoménoch, akým je napríklad ageizmus, odráža kult mladosti? Ako sa fetišizácia mladosti prejavuje v tanci, literatúre či hudbe? Prináša dnešná mladá generácia skutočne nové témyalebo iba reprodukuje zaužívané modely? A ak aj áno, má dostatočnú inštitucionálnu podporu a záujem verejnosti? Ako už neraz predtým, znovu som si s radosťou uvedomil, prečo sa Kapitál nazýva kritickým mesačníkom. Bolo jasné, že v júni nás nečaká žiadna prvoplánová oslava mladosti, skôr naopak.

 

Potom ma už neprekvapilo, že rovnaký prístup zaujala aj väčšina prispievateľov do tohto čísla. Maja Hriešik píše o najzaujímavejších mladých slovenských tanečníkoch, ale zamýšľa sa i nad „starým telom na javisku“, o kreatívnych možnostiach tanečníkov strednej a staršej generácie. O možnostiach sa v tomto čísle hovorí veľa – Viliam Nádaskay sumarizuje možnosti mladých literátov publikovať svoje texty a Miro Zwiefelhofer popisuje cesty, akými by sa mohlo mladé slovenské divadlo prezentovať v zahraničí a analyzuje, prečo v tom zatiaľ zlyháva. Problémy s finančnou, inštitucionálnou a organizačnou stránkou tvorby sa týkajú aj mladých filmárov. Venujú sa im dva kolektívne rozhovory – jeden viedol Matej Sotník s mladými režisérkami aproducentkami združenými v centre Desant, druhý spravila Roberta Tóthová s absolventkami a absolventmi scenáristiky, ktorí sa v neľahkom prostredí slovenského filmu snažia svoje scenáre – často neúspešne – zrealizovať.

 

Nečudo, že v takejto situácii sa mnohí mladí ľudia rozhodnú odísť do zahraničiaalebo, ako vo svojom texte píše Martin Makara, majú strach zostať žiť v regiónoch. V prípade, že zostanú, môžu dnes mladí tvorcovia,samozrejme,mnohé z inštitucionálnych prekážok obísť tým, že svoje diela vytvoria v skromných domácich podmienkach a publikujú ich na internete. Novej a experimentálnej hudbe, ktorá sa takto rodí i produkuje v detských izbách, sa venuje Samuel Szabó. Nie všetka internetová tvorba je však inovatívna, mnoho mladých ľudí vo svojich internetových výstupoch len opakuje silno zakorenené stereotypy a spôsoby uvažovania. Dominika Moravčíková to dokazuje na tvorbe mladého slovenského youtubera PPPetra, ktorý vo svojich populárnych videách prezentuje prvky rasistického a koloniálneho spôsobu myslenia.

 

Kritický pohľad našich autorov sa nesústredí iba na sféru kultúry a umenia. Sociológovia Petr Mezihorák a Petr Kubala sa zamerali na to, ako sa dnes interpretuje, či skôr dezinterpretuje úloha študentov a mladých ľudí v revolučných udalostiach roku 1968 vo Francúzsku. Upozorňujú na to, že takéto jednostranné čítanie histórie nedovoľuje ani v prítomnosti využiť revolučný potenciál takejto občianskej angažovanosti. „Generačná optika, teda chápanie spoločenskej zmeny ako generačného stretu mladých ľudí a starých poriadkov, otvára možnosť veľmi jednoduchej kritiky akejkoľvej revolučnej aktivity. Vyzdvihuje sa horizontálna spolupatričnosť na základe veku, namiesto snahy porozumieť situácii tak, že ide o kolektívnu žiadosť o premenu vertikálnej mocenskej štruktúry a z nej vyplývajúcej nespravodlivosti,“ píšu vo svojom texte. Áno, mladí ľudia boli i tvárou nedávnych protestov na Slovensku, tiež však musíme ich úlohu a výsledky interpretovať a posudzovať veľmi opatrne a dôsledne. A vyvarovať sa toho, aby sme na celé toto hnutie nazerali iba spomínanou generačnou optikou.

 

Napriek všetkým týmto kritickým textom, pri ktorých je ťažké ubrániť sa vlne pesimizmu, presvitá týmto číslom Kapitálu aj trochu nádeje a radosti, akú som pocítil po diskusii o Mladej tvorbe. V spolupráci so združením Medziriadky, ktoré každý rok pripravuje týždenné sústredenie pre začínajúcich autorov, kde sa môžu stretnúť so skúsenými spisovateľmi, literárnymi vedcamii s rovesníkmi s podobným nadšením pre literatúru, sme pre vás pripravili výber z tvorby mladej slovenskej prozaičky a poetiek. Okrem toho v tomto čísle nájdete aj ukážku z knihy Miluji svou babičku víc než mladé dívky od Ondřeja Mácla, ktorý za ňu pred pár týždňami vyhral Ortenovu cenu, udeľovanú spisovateľom do tridsať rokov, a rozhovor s týmto autorom. V ňom spomína, že jeho dielo je „milostnou piesňou proti mladosti“. I keď je toto číslo Kapitálu tiež istou piesňou proti mladosti, piesňou kritickou a deziluzívnou, som rád, že aspoň v niektorých tónoch je to aj pieseň milostná.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *