Editoriál

Martin Makara12. decembra 2022671
Akt v krajine, Mikuláš Galanda, 1923–1925, Majetok TGM

Keď príde na „vyrovnávanie sa s minulosťou“, obľúbené klišé početných komentárov a prejavov k historickým štátnym sviatkom a výročiam, väčšinou nejde ani tak o vyrovnávanie sa kohokoľvek s čímkoľvek, ako o dôkladné prežehlenie dejín. Fortieľ zahládzať ich hĺbkové protirečenia a viacznačnosti je najvýznamnejšou kompetenciou intelektuála, ktorý síce nepestuje, zato patrične manifestuje svoj kritický vzťah k histórii. Mýtus borí mýtom, marxistickú teleológiu dejín rozbíja tou liberálno-demokratickou, v ktorej sú autokratické režimy dvadsiateho storočia odbočkou z „prirodzeného“ historického vývoja spoločnosti, ak nie jeho vysloveným suspendovaním. Dialektické chápanie histórie s jeho ústredným princípom, že totožný jav môže mať v odlišných súvislostiach celkom odlišnú kvalitu (a teda aj hodnotu), je pre takéhoto intelektuála neprijateľnou morálnou relativizáciou minulosti, ktorá automaticky destabilizuje aj našu prítomnosť a budúcnosť. Takýto prístup možno stačí na historické sebavedomie (v slovníkovom význame vedomia vlastnej hodnoty, sebaistoty), ale je žalostne nedostatočný pre historické sebauvedomenie.

***

Keď davisti začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia začali publikovať na stránkach Mladého Slovenska či Proletárskej nedele, boli síce neprehliadnuteľnou, avšak pomerne okrajovou súčasťou (česko)slovenského kultúrneho a politického života. V priebehu približne pätnástich rokov ich medzivojnového pôsobenia sa viacerí z nich stali umeleckými a novinárskymi autoritami, no tiež neodmysliteľnou súčasťou protifašistického frontu v prvých dvoch Československých republikách a následne aj v protektoráte a na „osamostatnenom“ Slovensku. Neostalo iba pri slovách: davisti (a príslušníci ich druhej generácie zo združení R 10 a Šíp) patrili nielen k účastníkom, ale prostredníctvom Novomeského a Husáka aj k najvyšším politickým organizátorom SNP. Po druhej svetovej vojne viacerí niekdajší členovia DAV-u zastávali oficiálne (aj vládne) funkcie, pomáhali ustanovovať nový politický režim, až sa na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov stali obeťami vlastných úsilí: Novomeský a Okáli boli v zinscenovaných procesoch odsúdení na dlhoročnú väzbu, Husák na doživotie a Clementis na slučku, ktorú mu okolo krku uviazali presne pred sedemdesiatimi rokmi: 3. decembra 1952. A jednako, a práve: v liste zo dňa pred popravou svoju manželku Lídu poprosil, aby od neho pozdravila „– o desať, o pätnásť rokov? – socialistickú Európu“.

Venovať v kontexte predchádzajúcich odsekov číslo časopisu „priekopníkom socialistických ideí mladej generácie na Slovensku, ktorí sú činní v oblasti myšlienkovej i umeleckej“, ako sa skupina DAV definovala v tiráži prvého vydania svojho rovnomenného časopisu, to môže dnes vyznieť podobne provokatívne, ako ho pred necelými sto rokmi založiť. Príspevky, ktoré sa na nasledujúcich stránkach stretli pri príležitosti storočnice od vzniku Voľného združenia študentov-socialistov zo Slovenska, „predvečera“ výročia vydania prvej slovenskej zbierky proletárskej poézie a budúcoročného vydania antológie davistickej prózy (ed. M. Habaj), nespája ambícia povedať k davizmu konečné slovo, „vyrovnať sa s ním“, ale skôr možnosť osvojiť si ho – a tým sa nemyslí nič iné než možnosť ho poznávať, hodnotiť a aktualizovať vo vzťahu k našej vlastnej situácii. Lenže pozor: osvojiť si ho nevyhnutne neznamená sa s ním stotožniť – a aktualizácia sama osebe neznamená jeho obnovu. Osvojený, či skôr osvojovaný DAV predstavuje vedomie jeho historickej jedinečnosti, no súčasne zovšeobecneného komplexu myšlienok, procesov a vzťahov tvoriacich akúsi „myseľ DAV-u“ s jej prednosťami aj nedostatkami, ktorá sa môže opätovne konkretizovať, vstúpiť do dejinnej reality. A zatiaľ čo historické sebavedomie nevníma minulosť ani tak ako zdroj poznania, ale v prvom rade ako zdroj svojej legitimity, historické sebauvedomenie znamená pochopenie sa v dejináchprostredníctvom dejín, porozumenie nielen tomu, čo je, ale aj tomu, čo (by) mohlo a môže byť. Povedané inak: ak má byť vyrovnanie sa s minulosťou zaujatím definitívneho postoja k nej, znamená to to isté ako zaujatie definitívneho postoja voči sebe a svojej situácii. Lenže ako napísal Ján Rozner, šlo by o presný opak davistického prístupu. „Davisti neboli zázračné deti: nevedeli rovnako mnoho v každom období svojho života. Vychovávala ich životná skúsenosť i meniace sa situácie. Ale nebáli sa z nových poznatkov vyvodzovať nové závery.“ Takto sa DAV písal – a ak stojíme o to si ho v rámci svojho historického sebauvedomenia osvojiť, takto ho musíme aj čítať.

Martin Makara

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: