Súčasná vážna hudba: Strhujúce rytmy atonálnej avantgardy

Michal Lipták12. decembra 2022310

Festival Melos-Étos z roku 2005 som na tomto mieste už spomínal v súvislosti s Janou Kmiťovou. Okrem jej skladby som tam počul aj Flat Lands and Plains od Mariána Lejavu, ktorá však už z mojich predstáv o avantgardnej hudbe vybočovala. Bola totiž akosi „priateľská“. Nebola v nej žiadna melódia, ale to, ako sa nad tiahlymi neurčitými drones rozohrával vibrafón, bolo priamočiaro zrozumiteľné z hľadiska nálady: akoby sa zvonkohra pohupovala v jemnom vetre.

Svojím spôsobom práve táto priateľskosť bola zároveň znepokojivá. Domnieval som sa, že prístup k avantgardnej hudbe si treba vybojovávať, že prekonanie prekážok ma pretvára ako poslucháča. Nebolo čosi „nesprávne“ v hudbe, ktorá sa ponúkala priľahko?

Na novom profilovom albume, ktorý vznikol z dlhoročnej spolupráce s Metrum Ensemble, Lejava stále žiadne zásadné prekážky nekladie. Ide o skladby, ktoré sú náladovo skôr v agresívnejšom spektre. Prvá veta The reVENIers síce len pokojne variuje timbre (a v niečom pripomína Ligetiho Komorný koncert), no aj táto skladba v druhej vete rytmicky exploduje. Vo svojej agresivite a drsnosti sú však skladby ľahko zrozumiteľné a je sa v nich čoho chytiť: nervóznych rytmov, expresívnych gest a suverénneho priamočiareho pohybu.

Stačí si pustiť Lost Sonata, Op. 18 pre klavír a husle. Hneď na začiatku klavír vytvorí „beat“ zložený z dvoch nízkych tónov a tupého dupnutia na pedále. Husle odpovedajú expresívnou trilkou zo „scratch tones“, škrípaní. Tento motorický beat sa následne začne lámať, no poslucháčstvo nemá problém rytmické variácie sledovať, nakoľko je od začiatku týmto rytmom uchvátené. The Wrath Sessions Vol. 1, Op. 12 postupuje rytmicky veľmi podobne, len s väčšou zvukovou farebnosťou, kde si „štafetu“ postupne posúvajú sláčiky, dychy, akordeón a cimbal s klavírom.

Na kondenzovanejšej ploche v podobnom duchu pôsobia dychové bagately či komornejšie Principium, Op. 15. Z radu vystupuje len raná skladba Violino Solo, Op. 1 napísaná pre huslistu Milana Paľu, ktorá oveľa viac pracuje s tichom a pauzami.

Ak ma dnes táto zrozumiteľnosť už neznepokojuje, možno to čiastočne znamená, že potreba boja bola tínedžerskou túžbou. Zároveň však čiastočne boj vybojoval sám Lejava: nerobí totiž kompromisy, ale postupným experimentovaním odhaľuje až telesne strhujúce jadro v atonálnej avantgarde; a v tom je Lejavova hudba jednoznačne výnimočná.

Metrum Ensemble Plays Marián Lejava. Hudobný fond, 2017.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: