Kapitalizmus požiera vlastné deti
Je to len pár dní, čo vlajková loď československého rapu v tele človeka, interpret Yzomandias, ohlásil pauzu od tvorby a vydávania albumov, prehovoril o úzkostiach a stiahol sa z verejného života. V ňom sa posledné roky držal v absolútnom popredí a viac než človeka pripomínal neúnavný stroj na generovanie mimoriadne úspešnej hudby, ktorá však viac než osobité výrazivo ponúkala mimoriadnu atraktivitu pre potreby digitálnych algoritmov. V súvislosti s prehovorením o osobných problémoch a vyčerpaní opäť vychádza do popredia jeho posledný projekt Painkillers, ktorý vznikol v spolupráci s druhým veľkým menom rapovej scény, PTK.
Párty sa nezvratne blíži ku koncu. Tak by sa dal jednou vetou popísať pocit z albumu, kde beaty stále šlapú, refrény dlho refrénujú, obaja interpreti spolu s featmi sypú jeden silný bar za druhým, no do popredia sa v kontraste so závratným tempom dostáva téma vyčerpania, bolesti (na ktorú nie je liek), ktorá si vyžaduje komplexnejšie riešenia a čas.
Album prekvapuje nie tak svojou koherenciou (v tej sú Yzo aj PTK majstri), ako skôr skvelou koncepčnou výstavbou a dramaturgiou. Klasická trapová nakládačka sa láme v refréne jedného z najväčších hitov albumu Painkillers s refrénom Luca Brassiho začínajúcim barom Na tú bolesť neni liek. V tomto bode začína atmosféra albumu pomaly potemňovať, vrcholiac v skladbách Uprostřed oceánu a Oko za Oko.
Yzo a PTK ako hlavné postavy albumu opakovane proklamujú, že „tohle nejsou tracky, ale dopisy“, narážajúc na osobnosť a introspektívnosť albumu hľadiaceho za kulisy sveta, ktoré obaja raperi roky budovali, aby za nimi objavili úprimnosť. Sympatický a zároveň výrazovo úprimný je fakt, že album nepredstavuje otočku o 180 stupňov. Painkillers stále obsahuje klasické bangre, ktoré však ostávajú efektne podfarbené skôr osobnejšou výpoveďou, než nabúravajúcim interpretačným kľúčom.
Patrím do generácie, ktorá s Yzovými albumami vyrastala a sledovala, ako sa od albumu Yzomandias ich obrazy viac a viac vzďaľovali od našej každodennej žitej skúsenosti a stávali sa (remeselne perfektným) simulátorom hyperrealizmu amerických rapových mixtapov (J.EDEN E.GEN). Na Painkillers v tomto smere prichádza zlom, kedy sa Yzo aj PTK vracajú do civilnejších obrazov a introspekcií. Lambá a heliporty nahrádzajú byty zahúlené ako Woodstock a ilúzia nesmrteľnosti ako z klasického superhrdinského komiksu ustupuje priznaniu vlastných slabín a zraniteľnosti.
Painkillers je progresívnym návratom na planétu zem, z ktorej chce Yzo (ako rád opakuje na albumoch) tak veľmi uniknúť. S výnimkou predošlých albumov sa dozvedáme prečo. Do rapu sa vracia život, ako sa hovorí „bez filtra“. Je to skvelá veľkorozpočtovka k nedávnemu albumu rapera Loudz1 Cloud alebo albumu Playboy 97 rapera Senseya, ktorý sa venuje téme látkových aj medziľudských závislostí v sérii nečakaných a vydarených introspekcií. Straight Boys Have Feelings Too.
Michael Papcun