Keď je hudba záchrannou sieťou

„Art is a weapon“ je nápis, ktorý vyčnieva medzi graffiti nastriekanými na múroch kultúrnych centier po celom Kyive. Symbolická veta zastrešuje premýšľanie a aktivity kultúrnej obce krajiny, ktorá už štvrtým rokom čelí totálnej ruskej invázii.

„Znamená to pre mňa viac, než len hranie. Milujem počúvať hudbu a hľadať niečo zaujímavé a výnimočné. Zároveň rada oboznamujem s niečím novým aj ostatných. Keď stojím na pódiu, vytváram atmosféru, ktorá k ľuďom prehovára,“ opisuje svoj vzťah k hudbe DJka Lisa. Dodáva, že vojna nezmenila jej spôsob vystupovania, ale časť jej vnútra. „Zrazu existujem vo svete, kde o vojne iba nečítam, ale ju žijem.“

Odkedy Rusko rozpútalo otvorené boje nie len na vojnovom fronte, ale zintenzívnilo aj systematické snahy o vymazanie ukrajinskej identity a kultúry, význam umeleckej tvorby nadobudol nový rozmer. Vplyv lokálnej elektronickej scény, ktorá dnes patrí medzi dôležité zjednocujúce sily v odpore a boji proti ruskej okupácii, siaha ďaleko za hranice nášho susedného štátu. Kyivská elektronická scéna patrí medzi najinovatívnejšie minimálne v Európe. Pred 24. februárom 2022 chodili do hlavného mesta Ukrajiny jej nadšenci z celého sveta. Tamojšia klubová scéna bola fenoménom schopným konkurovať aj Tbilisi či Berlínu. Neutíchla ani pod ťarchou ruského bombardovania.

Safe space v niekdajšom liehovare

S Lisou sa stretávame krátko pred siedmou večer. Doteraz sme komunikovali len cez Instagram. Šuchtavým krokom prechádzam areálom bývalého liehovaru, kde dnes sídlia dve kultúrne centrá a popri tom čo najnenápadnejšie skenujem tváre ľudí postávajúcich naokolo. Snáď v niektorej z nich spoznám dievča z profilovej fotky Lisinho Instagramu. Keď od niekdajšej vstupnej brány, kadiaľ v minulosti denne previezli litre alkoholu, niekto máva mojím smerom a z rýchlej chôdze prechádza do poklusu, som si istá, že sme sa našli. 

„Ahoj,“ povie po anglicky a vzápätí vychrlí asi päť viet v ukrajinčine. Stratila som sa po druhom slove. Okamžite zapochybujem, či naše jazykové výbavy postačia na to, aby sme si rozumeli. Myšlienku radšej ďalej nerozvíjam. Lisa dobehla, priam doletela, s takou pozitívnou energiou a entuziazmom, že sa prelial aj na mňa a zmyl všetky pochybnosti.

Dvadsaťštyriročná vyštudovaná scénografka dnes v kultúrnom centre Brukxt zahrá set pod umeleckým menom Lizolda. Svet elektronickej hudby a rave parties začala objavovať zhruba pred štyrmi rokmi, len krátko pred úplnou inváziou. „Dá sa povedať, že vojna ma doviedla k DJingu,“ povie Lisa po krátkom zamyslení a rukou si prejde po potom zrosenom čele.

Na to, že je takmer sedem hodín večer, je naozaj horúco. Pred neúprosnými slnečnými lúčmi unikáme cez dieru v červenej tehlovej stene na terasu Brukxtu. Od vonkajšieho sveta ju izolujú ošarpané tehlové múry budov niekdajšieho liehovaru. Dobre konzervujú chlad a pri pohľade na najdlhšiu stenu, natretú svetlomodrou farbou, si hneď spomeniem na oceán. Väčšinu prasklín a odhalenej štruktúry ďalšej steny prekrýva hustý brečtan. Rastlín je na terase viacero a aj vďaka nim pôsobí priestor mäkko, príjemne. Brukxt je zatiaľ skôr prázdny, a tak barmanka dokladá chladničku s nápojmi. Na starých kožených gaučoch postavených po bokoch tanečného parketu zopár ľudí vedie vášnivú debatu. 

To, že Ukrajina je vo vojne, cítiť všade. Aj v Kyive. Áno, na prekvapenie niektorých, aj tam je vojna. V ukrajinskom hlavnom meste sme zatiaľ spali tri noci. Mali sme šťastie. Všetky boli pokojné. Noc pred naším príchodom ale Rusi už po niekoľkýkrát ostreľovali mestskú časť Lukyanivka. Tentoraz útok zasiahol aj vstup do stanice metra, kde sa ukrývali ľudia.

Vojna sa pripomína aj v centre mesta, kde sa budovy nescvrkli do kopy rozstrieľaných tehál a betónu. Počet ukrajinských vlajočiek, zapichnutých na Námestí Nezávislosti za vyše stovku ľudí, ktorí zomreli počas masívnych protivládnych demonštrácií známych ako Euromajdan, sa za posledné tri roky niekoľkonásobne zvýšil. Pribudli stovky nových vlajok za padlých vo vojne, ktorú Rusko naplno rozpútalo vo februári 2022. Zastavujú sa pri nich ľudia so slzami v očiach, pokladajú k nim kvety či fotky.

No fungovať musia naďalej. Viac než tri roky po začiatku invázie sú ulice hlavného mesta plné ľudí, terasy podnikov v neskorších poobedných hodinách obsadené takmer do poslednej stoličky. Mesto však predsa pôsobí akosi vzdušnejšie, než by ste od metropoly typu Kyiv čakali. Keby nebola vojna. Angličtinu či iné cudzie jazyky počuť len zriedka.

A keď sa po polnoci vykloníte z okna, pohľad vám padne na vyľudnené ulice. Zákaz vychádzania platí v celej krajine.

Rave ako pominuteľný, no potrebný únik z reality vojny

Hudobné a tanečné podujatia počas vojny začínajú medzi treťou a šiestou poobede. Hodinu pred polnocou je už všetko zhasnuté a ľudia sa zberajú domov, aby stihli doraziť do večierky. Za normálnych okolností by jedenásť hodín večer bol čas, kedy sa účastníctvo akcie ešte len pozvoľna zhromažďuje pred vstupom do klubu. Akú atmosféru má rave, na ktorý v letných dňoch kráčate v tridsiatkach a s ostrým slnkom v pätách?

„Nie všetky akcie sú na terase. Vo vnútri vieš mať poriadny rave plný emócií aj poobede. V tomto nie je žiadny rozdiel,“ hovorí s úsmevom Artem, majiteľ Brukxtu. Otočí sa smerom ku vchodu do miestnosti, pred ktorou stojíme a kde organizujú niektoré akcie. „Rozdiel je v tom, že všetko je natlačené do kratšieho času,“ pokračuje. A kedykoľvek sa môže rozoznieť siréna.

Zvuky ponášajúce sa na húkanie alarmu sa objavujú aj v niektorých trackoch. „Môže to byť stresujúce, pretože v tom momente zostaneš zmätená. Je to skutočný alarm alebo len súčasť tracku?“ pripája sa k debate Lisa. Len čo dohovorí, presúva sa k mix pultu, aby sa nachystala na set.

Ja s Artemom zatiaľ prechádzame vnútornú časť Brukxtu. Pri pohľade do temnej miestnosti s drsnými štruktúrovanými stenami, kde kedysi skladovali alkohol, hneď lepšie chápem, že atmosféru na poriadny rave tam možno navodiť aj napriek tomu, že obloha je ešte belaso modrá. Tmu v miestnostiach s nízkym stropom preráža len decentné svetlo v teplých tónoch. Keď sa priestor zaplní, určite je v ňom vlhko a teplo, ako to už k tomuto typu akcií patrí.

Brukxt vznikol po začiatku ruskej invázie, patrí teda k novším klubom v Kyive. Artem, jeho zakladateľ, pracoval predtým ako filmový scénograf. Podieľal sa aj na projektoch zo zahraničnej produkcie. So začiatkom vojny radikálne klesol počet projektov a teda aj dostupných pracovných príležitostí. Vo voľnom čase tvorí hudbu, a tak sa v rámci kultúry presunul do inej oblasti. Začal vznikať Brukxt. O tom, že by sa v budúcnosti vrátil k filmu, zatiaľ neuvažuje. „Toto ma napĺňa a vidím v tom zmysel,“ hovorí, zatiaľ čo pohľadom prechádza po priestore postupne sa zaplňujúcej terasy.

Nielen elektronická, ale celá ukrajinská hudobná scéna zažíva rozmach. Artem ju opísal mojím obľúbeným klišé: „Interpreti rastú ako huby po daždi.“ Dôvodov je viacero, no súvisí to hlavne s tým, že za posledné roky sa časť DJstva a producenstva presunula do zahraničia alebo do armády. Kultúrnych akcií je však mnoho, a tak príležitosť dostávajú aj menej etablovaní umelci a umelkyne. Voľný priestor zostal aj po zahraničných menách, ktoré na Ukrajine v posledných troch rokoch vystupujú podstatne zriedkavejšie.

Nastya, prevádzkarka kultúrneho centra K41, ktorého súčasťou je jeden z najobľúbenejších klubov v Kyive, zároveň vníma, že v poslednej dobe pribúda čoraz viac experimentálnej hudobnej tvorby. Na popularite naberá napríklad spojenie prvkov akustickej ukrajinskej ľudovej hudby so synťákmi a basovými frekvenciami elektronickej hudby známe ako elektro-folk či folktronica.

K41 je vizuálne jedným z najzaujímavejších klubov, aké som doteraz videla. Fotky z neho by ste však hľadali márne. Klub totiž neexistuje. Aspoň to je význam jeho oficiálneho názvu, matematického symbolu „∄“. Dnes už zaužívané pomenovanie K41 alebo „Kyrylivska 41“, podľa ulice, kde sídli, dala priestoru komunita, ktorá sa okolo neho vytvorila.

Budova bývalého pivovaru prežila dve svetové vojny. „Tak snáď prežije…“ Nastya vetu nedokončí, no obe vieme, na čo myslí. Pre zákaz fotenia v celom objekte sa rozhodli, pretože chceli, aby si ľudia obraz o ňom vytvorili, až keď ho navštívia. Nastya vysvetľuje, že ich priestory môžu v návštevníctve vyvolať odlišné pocity, keďže sú samé o sebe tak trochu umením.  „Chceme, aby každý navnímal a zažil priestor na vlastnej koži,“ usmieva sa. Súčasťou centra je aj komunitná záhrada, kde namiesto rave parties organizujú napríklad ambientné koncerty alebo diskusie.

K41 pripomína bludisko. Poschodia prepojené nekonečnými schodmi aj plechovými výťahmi, minimálne osem stageov, záhrada s vonkajším pódiom aj oddychovou zónou. Mnohé z pôvodných prvkov pivovaru zostali zachované. Napríklad veľké okrúhle otvory, pod ktorými kedysi stáli nádoby s pivom. Nahradil ich bar a miesto na tancovanie. V strede jedného z menších parketov vraj už mali aj pole dance vystúpenie.

Vo februári 2022 podlahy šatní, toaliet aj niektoré pódiá K41 na viac než dva mesiace pokryli karimatky a spacáky. Priestory klubu sa s vpádom ruských vojsk na Ukrajinu premenili na dočasné útočisko pre tých, ktorí museli opustiť svoje domovy.

Nastya spomína, že prvé hudobné podujatie skúsili zorganizovať na prelome mája a júna 2022. O tom, či je to vhodné a bezpečné, viedli v tíme dlhú diskusiu. Nakoniec skúsili začať podujatím s ambientnou hudbou. Záujem bol mimoriadny. „Zrazu ľudia začali tancovať, hoci to bola ambientná hudba, žiadna párty. Vtedy sme pochopili, že to nie my by sme mali rozhodovať o tom, či obnovíme tanečné eventy. Je to na komunite,“ usmieva sa Nastya. Všetky peniaze, čo vyberú za vstupné, už od začiatku totálnej vojny posielajú armáde alebo na iné charitatívne projekty.

Tak ako K41, aj mnohé iné Kyivské kluby obnovili podujatia už na prelome jari a leta 2022. Cítili, že majú zodpovednosť voči komunite, ktorá potrebuje bezpečný priestor a miesto, kde môže prežiť a zdieľať svoje emócie.

Metamorfóza rave sveta

Celosvetovo populárny trend, kedy kolektívy umelcov vzkriesia priestory dávno zabudnutých fabrík a v spoločnosti vzbudia záujem o ne, v Kyive silno rezonuje. Najvyhľadávanejšie kluby, ktoré fungujú aj ako kultúrne centrá, sídlia v opustených industriálnych priestoroch jednej z najstarších mestských častí, Podil.

Hlavný kultúrny uzol Podilu je priestor niekdajšej fabriky na výrobu stúh zo sovietskej éry, dnes známy ako „N31“, podľa názvu a čísla ulice. Vedie doň úzka rozbitá cesta, lemovaná polorozpadnutými budovami, na ktorých sa realizovali pouliční umelci aj náhodní okoloidúci tvorcovia s farebnými sprejmi. V roku 2013, večnosť po tom, čo fabrika skončila s výrobou, jej priestorom vdýchli život ľudia z umeleckých kolektívov okolo klubov Closer, Oteľ či Mezzanine.

Kultúrny ekosystém, ktorý sa na N31 za tú viac než dekádu vyformoval, nezastavila ani ruská invázia. Ľudia, ktorí za ním stoja a roky ho budujú, sa prvé mesiace po vpáde ruských vojsk sústredili hlavne na fundraisingové aktivity pre armádu a pomoc oblastiam priamo zasiahnutých vojnou. So zbierkami neprestali, no v tieto dni areál opäť žije aj umelecky. Odreagovanie a podporu komunity v ňom nielen pri elektronickej hudbe nachádzajú ľudia z rôznych subkultúr. 

Eufória, silné emočné prežitky, spotené telá a časová fluidita parties trvajúcich do rána sa po vpáde ruských vojsk na Ukrajinu z areálu na N31 na čas vytratili. Tím klubu Oteľ a dobrovoľníci začali vyrábať Molotovove kokteily pre jednotky civilnej obrany, priestory sa zmenili na dočasný sklad ďalších zásob vecí a jedla. „Nemôže každý ísť na front. Niektorí krajinu a komunitu podporujú inak,“ hovorí Pavlo, spoluzakladateľ Oteľa, v súvislosti s ich dobrovoľníckymi aktivitami. Má niečo po tridsiatke a okrem prevádzky klubu sa aj on sám venuje tvorbe hudby. Z entuziazmu, s akým hovorí o klube, jeho histórii a zmysle aktivít, ktoré v ňom robia, je celkom zrejmé, akú významnú rolu v jeho živote hrá. Miesto opisuje ako bezpečný priestor pre každého.

Aj v čase vojny sa spoločenský význam hudby, podujatí a kultúry ako takej ukázal okamžite. Pavlo opisuje izoláciu, ktorú spôsobil vpád ruských vojsk. Tí, čo chceli a mohli, odišli za hranice, iní sa pridali k armáde, ďalších strach držal doma.  „Ľudia prichádzajú vyliať nahromadené emócie na parket,“ usmieva sa a pri spomienke na prvé akcie po začiatku plnoformátovej invázie hovorí o potrebe spolupatričnosti a pocitoch osamelosti, ktoré sa obnovením podujatí stali stráviteľnejšie.

Pavlo sa, na rozdiel od Lisy či Artema z Brukxtu, v klubovom a hudobnom prostredí pohybuje už roky. No všetci sa zhodnú na tom, že vojna ukrajinskú scénu zmenila. Prázdne miesto, čo po sebe zanechala časť etablovaných umelkýň a umelcov, zapĺňajú novovznikajúce hudobné projekty a zoskupenia. Aj v Oteli sa za mixpultom v posledných troch rokoch vystriedalo viacero zatiaľ menej známych mien. Podľa Pavla sa do nejakej miery mení aj chápanie techna a elektronickej hudby celkovo. Vysvetľuje si to tým, že najmladšia generácia návštevníctva a autorstva zažíva prvé akcie až teraz. Nechávajú im priestor robiť hudbu tak, ako ju vnímajú a cítia oni, vďaka čomu jednotlivým akciám dodávajú niečo nové, iné, jedinečné. Vo svete známe raves z obdobia pred vojnou a covidom totiž terajší teenageri väčšinou sami nezažili.

V jednej veci ma Pavlo prekvapí. Entuziazmus v jeho hlase pretrváva aj vtedy, keď hovorí o plnom, či skôr až preplnenom klube. Musím sa uistiť, či to naozaj vníma pozitívne. Vo mne akcie, kde sa veľmi nepozerá na kapacitu miesta, vyvolávajú úzkosť. Keď sa neviem pohnúť ani krok do strany bez toho, aby som niekomu nestúpila na nohu alebo nedala lakťom do brucha, hudba na mojej stupnici priorít nechcene klesá. Pavlo však aj tento nekomfort vníma ako súčasť jedinečného zážitku, čo každý večer prináša.

Oteľ aj ostatné kluby, či skôr už kultúrne centrá, na N31 sú tými povestnými „safe spaces“, v ktorých dnes všetci vyhľadávajú slobodu v sebavyjadrení a pocit prijatia. Pestrí ľudia tu môžu byť svojskí. Bývalá fabrika tak žije aj cez deň. V areáli sa stretávajú partie ľudí aj vtedy, keď žiadny z klubov nemá večernú akciu. Keď sa z niektorého z klubov rozozneje hudba, na parkete sa miešajú ľudia v jednoduchých tmavých outfitoch, ktoré umožňujú dostatok slobody v pohybe na rave pomerne nevyhnutnom, s punkáčmi, punkáčkami či napríklad anime a cosplay fanúšičkami a fanúšikmi.

Čisto subjektívny pohľad, no mám pocit, že kyivská undergroundová scéna netlačí až tak na to, že je undergroundová, ako som cítila na niektorých iných miestach, či už na Slovensku, alebo v zahraničí. Môj zážitok je samozrejme dosť silno limitovaný, no vnímam, akoby ten často podprahovo všadeprítomný boj medzi mainstreamom, undergroundom a nie dostatočným undergroundom tu jednoducho nebol. Alebo je aspoň o poznanie slabší, lebo do nejakej miery je asi prítomný všade. 

Do Kyiva prišiel, keď Rusi dobyli Cherson

Lisa hrá už takmer hodinu. Brukxt sa medzičasom pomaly zapĺňa. Pred mixpultom tancuje skupina piatich ľudí, občas sa niektorý z nich nakloní cez stôl, aby Lise niečo povedal. Nie je to žiadne hard techno. Lisine tracky sú nekonvenčné, označila by som ich za experimentálne spojenie viacerých vzájomne sa prelínajúcich žánrov, miestami prepletené abstraktnými zvukmi. Hudba je pohodová, dá sa popri nej rozprávať.

Na kožený gauč na okraji tanečného parketu si ku mne sadá Igor. Rovnako ako Lisa, aj on sa v posledných troch rokoch čoraz viac venuje DJingu. Do Brukxtu dnes prišiel podporiť svoju kamošku – Lisu. Elektronickú hudbu počúva už od útleho detstva. „Niektoré tracky, ku ktorým sa ešte aj dnes vraciam, som si pridal do playlistu ako osem alebo deväťročný,“ hovorí s úsmevom. Dvadsaťtriročný Igor pôsobí skromne a vyžaruje z neho podobná radostná energia ako z Lisy. Pracuje v oblasti kyberbezpečnosti a hudbe sa venuje vo voľnom čase.

Do Kyiva sa presťahoval až pred troma rokmi. Po tom, čo Cherson, odkiaľ pochádza, dobyli Rusi, sa s rodinou presťahoval do malého mesta na západe Ukrajiny, kde žijú ich vzdialenejší príbuzní. Tu len poznámka, že Ukrajincom sa podarilo získať Cherson späť pod svoju kontrolu ešte v novembri 2022. Ako strategicky významné mesto však naďalej čelí masívnym útokom Rusov.

Zo západu krajiny Igor cestoval do Kyiva pôvodne len na krátko, kvôli práci. „Hneď ako som sem prišiel, pochopil som, že tu chcem zostať. Rodičom som zavolal, či mi môžu nejako poslať moje veci,“ opisuje. Nadšenie v jeho hlase zrkadlí, aký vzťah si k tomuto mestu vytvoril.

Podobne náhodnou historkou vysvetľuje aj to, ako sa hlbšie ponoril do sveta elektronickej hudby a DJingu. V časti Kyiva, kde vtedy býval, vypadol prúd, a tak išiel pracovať do kaviarne. Tam si všimol chalana, ktorý pracoval v programe na mixovanie hudby, ktorý už predtým aj on sám zopárkrát skúšal. Prihovoril sa mu so záujmom o to, ako program používať. Potom to už šlo rýchlo.

Dnes Igor hovorí, že odohral sety na viacerých akciách. Keďže tiež patrí k nastupujúcej generácii kyivskej elektronickej scény, no aj predtým túto hudbu počúval, zisťujem, v čom sa podľa neho elektronická scéna zmenila.

„V Kyjeve máme veľa techno-ish akcií. Niektoré z nich sa veľmi rýchlo komercializovali a navzájom sa kopírujú. Iná časť akcií jednoducho existuje. Nehrajú hry typu ,sme mainstream alebo underground?ʻ, skrátka si dlhodobo držia vysokú úroveň,“ vysvetľuje Igor svoj pohľad. Čiastočne tak potvrdzuje moju dedukciu, že minimálne časť scény nerieši, kto je dostatočne alternatívny či trendový.

Za necelú hodinu, čo sme sa s Igorom rozprávali, náš rozhovor prerušili viacerí jeho kamaráti a známi. Niektorí tiež robia hudbu, iní si chodia na akcie pre dávku odreagovania a podporiť kamošov.

To, že sa pridali k nášmu rozhovoru, mi potvrdilo ďalší z mojich predpokladov a zároveň to, o čom hovoril Pavlo. Lokálna komunita je otvorená a priateľská. Predsa sa len mohli v hlave pozastaviť nad tým, čo na kultúrnej akcii robí cudzinka, keď je na Ukrajine vojna. No rozhodli sa začleniť ma medzi seba. A tak som aspoň v malom rozmere pocítila zmysel toho celého v čase vojny a vlastne aj mimo nej.

Autorka je absolventkou žurnalistiky a psychológie na Masarykovej univerzite v Brne

V rámci projektu Perspectives odporúčame k téme Ukrajiny napríklad tieto texty z partnerských médií:
Jakub Bodziony: Cały naród buduje drony. Reportaż z Ukrainy (Kultura Liberalna)
Janusz Andrzej Majcherek: Kto odpowiada za śmierć dzieci w Ukrainie i Gazie? (Kultura Liberalna)
Olena Apczel: Poezja i kule, plastik w okopach (Kultura Liberalna)
Jakub Bodziony: Na chłopski rozum Putina i Trumpa Ukraina nie powinna istnieć. Polska też? (Kultura Liberalna)
Konstanty Gebert: To Trump, a nie Zełenski podżega do wojny (Kultura Liberalna)
Haiane Avakian, Nataliya Parshchyk: Zmieniamy statystyki śmierci w historie, które żyją (Kultura Liberalna)
Kuba Benedyczak: Putin i Trump – friends with benefits (Kultura Liberalna)
Polina Tolpygina: Ukrainos jaunimo ateitis, nulemta karo. Kas laukia Kyrylo ir jo bendraamžių? (NARA)
Yulia Surkova: Ukrainische Todesdoulas (JÁDU)
Marlen Busse: „Doma jsem tam, kde mám svou skříňku“ (NARA/JÁDU)
Kristina Thomas: Topografie teroru dronů (JÁDU)
Anna Shpurik: Odpor máš v DNA. Pouliční kultury Ochtyrky (JÁDU)
Denis Vėjas: Architektova vize pro Charkiv budoucnosti (NARA/JÁDU)
Emma Novotná: Jak ukrajinská komunita na brněnské Tržnici podporuje obránce zpět doma (revue Prostor)

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.