Solidarita neslobodných: ukrajinské dejiny disidentstva

V eseji „Moc bezmocných“ Václav Havel svojho času vysvetľoval, prečo ho dráždi výraz „disident“. Akoby tým vznikal dojem „profesionálnych opozičníkov“, hoci v skutočnosti tí, ktorých nazvali „disidentmi“, boli predovšetkým práve ľuďmi – so svojimi profesiami, rodinami a strachmi. Disidentské hnutie sa v rámci sovietskeho systému formovalo rôzne. V Československu uprostred hudobného undergroundu, v Poľsku vo fabrikách, v Ukrajine na literárnych večeroch. Jednako v roku 1975 získalo spoločného menovateľa v podobe Helsinských dohôd a hnutia za ľudské práva. V Československu miestni disidenti podpísali Chartu 77, v Poľsku vzniklo Hnutie na obranu ľudských a občianskych práv (ROPCiO) a v ZSSR začali vznikať Helsinské skupiny – v Moskve, Jerevane, Tbilisi, Viľnuse a v Kyjeve. V Ukrajine sa vtedy súčasne prelínali národné hnutia v boji proti sovietskemu impériu a pokusy o ochranu ľudských práv. So svojou skúsenosťou boja proti impériu – vtedy aj dnes – sa delia politickí väzni sovietskeho režimu: Mustafa Džemilev, Josyf Ziseľs a Myroslav Marynovyč.

Ukrajinská helsinská skupina: „Odmietam sa báť“

„Bola to nová podstata disidentského hnutia – ochrana ľudských práv. Týmto krokom sa ukrajinskí disidenti zapísali do formátu medzinárodnej právnej ochrany. Sovietska vláda sa snažila predstaviť ukrajinských disidentov ako katov, vrahov, násilníkov a pod. Západná spoločnosť ich tak často aj vnímala. Práve to, že sa Ukrajinská helsinská skupina (UHS) postavila na svetové platformy, bolo obzvlášť dôležité a znamenalo to, že Ukrajinci tiež podrobili svoje snahy všeobecným snahám Európy a sveta. Bol to príbeh demokratizácie, príbeh o ľudských právach. Bol to symbolický, ale veľmi dôležitý krok“. Tak opisuje význam UHS Josyf Ziseľs, ukrajinský Žid, ako sa sám nazýva, ktorý si za svoju účasť v hnutí odsedel šesť rokov v táboroch. Ziseľs dodáva, aká dôležitá bola túžba demonštrovať falošnosť sovietskeho systému, aby Západ nemal ilúzie, že so ZSSR sa dá skutočne rozprávať v duchu práva. „Niečím to pripomína tie ilúzie, s ktorými sa často aj dnes stretávame v Európe vo vzťahu k Rusku“. 

UHS založili v roku 1976 celkovo iba desiati odvážlivci, ktorí chápali, že ich táto iniciatíva privedie do väzenia. Ale rozhodli sa konať z osobných, národných a celoeurópskych príčin. Pripojenie sa k európskej logike právnej ochrany kládlo pred ukrajinských aktivistov otázku: je ich činnosť bojom za ľudské práva alebo za práva národa? Mnohých ľudí predsa k disidentstvu viedla práve národná politika Moskvy, ktorá marginalizovala ukrajinskú kultúru a hrubo diskriminovala ukrajinský jazyk.

Filozof a teológ Myroslav Marynovyč spomína, ako sa pripojil k UHS v novembri 1976. Vnímal národnú diskrimináciu a keď vznikla konkrétna iniciatíva, Marynovyč, ktorý mal v tom čase iba 27 rokov, sa rozhodol konať: „Táto všadeprítomná falošnosť a klamstvo systému mi boli odporné. Dokonca som sa hanbil pred sebou priznať, že sa bojím. Odmietol som sa báť. Priezvisko Marynovyča sa objavilo vedľa deviatich ďalších – vedľa ľudí, ktorí otvorene vyhlásili, že legálne zakladajú skupinu pre ľudské práva. Pre Marynovyča spojenie národného a všeľudského bolo celkom organické: „Z tých piatich skupín, ktoré boli v ZSSR, iba moskovská bola čisto „demokratická“ a kládla si otázky výlučne k ľudským právam a slobode. Všetky ostatné si kládli otázky o slobode tvorby, o slobode sebavyjadrenia, o kultúrne práva – bol to boj o národné práva. Moskovským disidentom sa to nepáčilo. Neblokovali teda naše dokumenty, ale boli ironickí v zmysle: „Načo to robíte? Miešate jedno s druhým… Sústreďte sa na občianske práva“. Dvojitú podstatu sovietskeho systému – ako totalitarného režimu i sovietskeho impéria – v Moskve odmietali dokonca tieto disidentské kruhy“.

Od prvých memoránd UHS disidenti zdôrazňovali, že konajú legálne a budú dávať pozor na prípady porušenia ľudských práv, no hneď boli nútení konštatovať, že sa nedá zatvárať oči pred faktom, že väčšina porušení ľudských práv v ZSSR sa deje práve kvôli národnej príslušnosti.

Solidarita neslobodných

Mustafa Džemilev je už niekoľko desaťročí lídrom krymskotatárskeho národného hnutia. Narodil sa na Kryme v novembri 1943, ale už po pol roku ho – ako aj celý krymskotatársky národ – sovietska vláda násilne vysídlila z Krymu do strednej Ázie. Deportáciu neprežilo niekoľko desiatok tisíc krymských Tatárov. Džemilev viackrát počas nášho rozhovoru používa slovo „genocída“ a nie je to metafora. Krymskí Tatári prežili hrôzy okupácie, ale ich skúsenosť spolužitia so sovietskym režimom nebola o nič krajšia: „Samozrejme, počas nacistickej okupácie ľudia videli hrôzu – bolo to vraždenie židov, masové popravy a násilie. Ilúzie určite nemali – aj nacizmus, aj komunizmus sú zlo. Aj krymskí Tatári sa správali rôzne. Ale treba chápať, že deportácia krymských Tatárov nebola žiadnym spôsobom spojená s ich správaním alebo konkrétnymi činmi. Bola to časť všeobecnej stratégie Ruska ohľadne Krymu a najmä krymských Tatárov. Pamätám si ešte noviny, vtedy sa volali „Červený Krym“, kde sme čítali, že: „Krym sa má stať čisto ruským regiónom s ruským zriadením“. O toto sa snažili. Toto „presídlenie“ sa pre nás stalo genocídou. Vysmievalo sa všetko, čo bolo spojené s Tatármi – mešity, cintoríny, premenovávali sa dediny. Cieľom bolo zničenie národa“.

Pre Džemileva sa život zmenil na neustály boj za právo vrátiť sa domov. Aj dnes, po ruskej okupácii polostrova, má zakázaný vstup na Krym. Práve strata domova je prvotná príčina jeho disidentstva. Ale Džemilej zdôrazňuje, že od nacionálneho sa rýchlo obracal k všeľudskému. Mladého maximalistu ešte v šesťdesiatych rokoch dráždil submisívny tón mnohých listov a výziev na podporu krymských Tatárov. Hnutie radikalizoval Ukrajinec – generál Petro Hryhorenko. „Práve Hryhorenko nám vysvetlil, že nesmieme prosiť, ale vyžadovať. Texty jeho vystúpení boli zrejme v každej krymskotatárskej rodine. Žiaden Tatár nespravil pre našu národnú vec toľko, ako Petro Hryhorenko,“ spomína Džemilev. Hryhorenka niekoľkokrát väznili za aktivity na ochranu ľudských práv a s mnohoročným väzňom Džemilevom ho spájalo priateľstvo. Keď si raz Mustafa pri pokuse o útek pred agentmi KGB poranil nohu, pol roka žil a liečil sa v Hryhorenkovom moskovskom byte. „V určitom zmysle som bol vtedy jeho sekretárom, ktorý prijímal ľudí. Prichádzali rôzni ľudia. Ľudia rôznych národností, rôznych názorov – tí, ktorých prenasledoval sovietsky režim. Všetci šli k Petrovi Hryhorenkovi, ktorý bol v tom čase celkom zaslúžene považovaný za vodcu disidentského hnutia.“

Disidenti – či už Ukrajinci alebo krymskí Tatári – bojovali o svoje kultúry, ale to im nebránilo vzájomne sa podporovať a zdá sa, že naopak, posilňovalo ich to. Marynovyč spomína, ako musel sedieť v jednej cele s Arménom Išchanom Mkrtčanom: „Bol to chlapec, ktorý bojoval za slobodu arménskej kultúry. Veľmi miloval arménsky jazyk, všetko arménske. V tábore bol ako včela, ktorú odtrhli od jej roja a ona sa trápi sama. Vnímal som to. Keď som sa dozvedel, že budeme sedieť niekoľko mesiacov spolu, poprosil som ho: „Išchan, nauč ma arménsky jazyk“. Nadchol sa pre to, vysvetľoval mi abecedu, slová. Po čase som sa naučil ich piesne, spieval som „Cicernak“, teda Lastovičku. Znamenalo to preňho veľa – že sa niekto zaujíma o jeho kultúru“.

„Internacionalizmus“, vyhlásený stranou, práve v táboroch nadobúdal reálne kontúry. Ale nie také, ako by si žiadalo stranícke vedenie. „Podpora Balkáncov a národov Kaukazu bola zjavná, boli sme na jednej vlne. Ale najsilnejšie bolo spojenie Trojzuba a Dávidovej hviezdy“. Myroslav Marynovyč nebol jediný, kto spomína práve ukrajinsko-židovskú solidaritu, ktorú vysvetľuje takto: „Židia, ktorí sa dostali do tábora, zvyčajne podporovali národný štát Izrael. Boli to národne uvedomelí ľudia a pre nich bola pozícia Ukrajincov pochopiteľná. Lebo jedni aj druhí skrátka milovali svoj národ“.

Josyf Ziseľs zdôrazňuje, nakoľko prínosným bol preňho osobne vplyv ukrajinského národného hnutia: „Som Žid. Celá moja rodina je židovská. Je to moja kultúra a moja identita. Ale aj moje disidentstvo a môj všeobecný rozvoj ma potom priviedli bližšie k všeľudským a demokratickým veciam. Ukrajinskí disidenti mi našepkávali – nepriamo, ale sprostredkovane, že na tejto ceste nemôžeš minúť a ignorovať svoj etnický a náboženský pôvod. Musíš ich prežiť. Potom môžeš ísť ďalej, pokračovať na všeľudskú rovinu. Nemôžeš sa tváriť, že toto neexistuje. Preto som potom spravil krok späť […], utvoril prvú, práve židovskú organizáciu, po svojom druhom termíne“.

V centre impéria a proti nemu

Poznámku Myroslava Marynovyča o tom, že ruskí disidenti nemali radi, keď sa prerokovávali národné otázky, netreba vnímať ako retrospektívne prepisovanie dejín. V nijakom prípade to nezmenšuje úlohu moskovských disidentov a takých osobností, ako napríklad Andreja Sacharova, ktorých národné problémy nijako neznepokojovali. Veď Rusi neboli objektom diskriminácie iba kvôli tomu, že hovorili vlastným jazykom –  ich sa netýkal latentný antisemitizmus sovietskeho systému a motorom ich disidentstva nebola túžba vrátiť sa do ukradnutého domu.

Džemila rozpráva: „Spomínam si, myslím, že to bolo niekedy v roku 1988, pozvalo nás americké veľvyslanectvo a prišli tam všetci známi disidenti. Jedlo, kokteily, rozhovory. […] Šli sme tam s Vjačeslavom Čornovolom. Vidím, že sa so všetkými zdraví akosi chladne. Hovorím mu: „Vjačeslav, čo ti je, sú to predsa naši bratia“. Načo mi Černovil odpovedal: „Oni všetci sú demokrati len dovtedy, kým sa nedotkneme národných otázok“. A viete, v princípe mal Čornovil pravdu. Tak to bolo“.

V Ukrajine po roku 2022 ostáva populárnou téza, že „ruský liberál sa končí tam, kde sa začína ukrajinská otázka“. Myroslav Marynovyč sa v spomienkach vracia do svojich táborových čias: „Som z Halyčyny, odmalička sme vedeli, že sovietsky systém je nepriateľský. Ale potom som od predchádzajúcich generácií politických väzňov – ešte ukrajinských nacionalistov – často počul, že keď Ukrajina získa nezávislosť, bude vojna s Ruskom. Ja som protestoval, vravel som im, že všetkému, samozrejme, rozumiem, celým dejinám a nepriateľstvu, ale národ má múdrieť, nemôžeme sa neustále točiť v kruhu. V roku 1991 som sa dokonca trocha potešil – rozpad ZSSR, zmluva o priateľstve. Vyzeralo to civilizovane, myslel som si, že predsa len mám pravdu. Ale nie. Pravdu mali oni, bolo len treba trocha počkať. Rusko si zvolilo takú stratégiu – nastaviť košík a počkať, kým „ovocie dozreje a spadne samé“. Ale ono nijako nechcelo padnúť. Preto sa rozhodli „zatriasť stromom“, aby ovocie predsa len spadlo“.

Kolaps, rozpad, dekolonizácia?

Otázka číslo jeden v súčasnej Ukrajine je bezpodmienečne vojnová porážka Ruska. Ako bude vyzerať – rozpad, kolaps, dekolonizácia? Práve dekolonizácia je v Ukrajine rozšírenou ideou, ktorú sa viacerí odborníci snažia popularizovať na západe. Bývalí politickí väzni sú skôr zdržanliví optimisti. Josyf Ziseľs rozpráva, že udržiava v Rusku vzťahy s hŕstkou starých známych: „Samozrejme s nimi spolucítim, ale aj vysvetľujem, že s takými dejinami a v takých kontúrach sa Rusko nemôže zmeniť na demokratickú krajinu. Svojho času som túžil práve po rozpade ZSSR, lebo som chápal, že demokratický ZSSR proste nemôže existovať. A oni ho tam ešte doteraz budujú“. Ziseľs je presvedčený, že sa mení len geopolitický kontext, nie imperialistická identita Ruska, a toto by mal západ pochopiť. Pre Mustafu Džemiljeva je otázka ruskej porážky tiež otázka možnosti konečne sa vrátiť domov, keďže kým Ruská federácia existuje v súčasnej forme, jeho Krym ostáva v pazúroch okupantov. Podobne uvažuje Marynovyč: „Verím, že sa Rusko rozpadne, som o tom presvedčený. V marci 2022 som povedal, že som šťastný, lebo cítim mŕtvolný smrad ruského impéria. A stále ho cítim. Rusko neprehltne Ukrajinu, zadávi sa ňou. V tomto nemám pochybnosti, otázka je len – kedy a ako? Také isté otázky boli aj v prípade Sovietskeho zväzu, keď som sedel v tábore. Nikto nevedel kedy, ale vedeli sme, že sa určite rozpadne“.

Jednako, nech už je cena za víťazstvo akákoľvek a nech sa vojna skončí kedykoľvek, disidenti svedčia, že všeľudské hodnoty nielenže neprekážajú medzinárodnému porozumeniu, ale práve naopak, môžu ho živiť. „Najdôležitejšie,“ uzatvára Myroslav Marynovyč „je chápať, kde je náš spoločný nepriateľ a nehľadať vzájomné minulé krivdy, ale budovať spoločnú budúcnosť.“

Preložila Valéria Juríčková

The text was written as part of a Rozstaje scholarship. The project is co-financed by the Governments of Czechia, Hungary, Poland and Slovakia through Visegrad Grants from International Visegrad Fund. The mission of the fund is to advance ideas for sustainable regional cooperation in Central Europe.