Nestačí byť Ukrajincom

V centre Prešova stojí detský domov. Paradoxne, hneď vedľa materskej školy. Na druhej strane ulice nájdeme aj niečo, z čoho sa rozžiaria oči každému dieťaťu. Hasičskú stanicu. Deti, ktoré z balkónov darmo vyzerajú rodičov, tak majú na dosah ruky niečo, po čom túži nejeden trojročný chlapec: vidieť húkajúce záchranné auto vyrážať na akciu. Ukrajinská komunita na východe Slovenska mi v mnohom pripomína siroty na balkóne. Nik na Slovensku nemá geograficky bližšie k Ukrajine než východoslovenskí etnickí Ukrajinci. A predsa im chýba živé prepojenie s realitou za východnou hranicou. Dovidieť za hranicu dovidíme – ako na tých hasičov. Len niet toho, kto by nás tam priviedol za ruku.

Hoci dnes počujete ukrajinčinu u lekára, v knižnici aj kaviarni, ukrajinská menšina na východe Slovenska tu žila dávno pred vypuknutím konfliktov na Ukrajine v rokoch 2014 a 2022. Slováci na západnom Slovensku ju dovtedy vnímali len veľmi okrajovo, ak vôbec. Východniari síce registrovali Ukrajincov okolo seba, no nijako intenzívne ich pôvod neriešili. Často to boli jednoducho „tí, čo sem vozia lacné cigarety, alkohol“, alebo „toti zos Ruska“.

Na východnom Slovensku žijú dlhodobo tí, ktorí emigrovali z Ukrajiny s rodinami. Iní sa tam vydali, priženili. Niektorí prišli študovať alebo rozbehnúť biznis – v rôznom poradí. Veľkú skupinu tvoria etnickí Ukrajinci a Ukrajinky, ktorí a ktoré sa síce narodili na Slovensku, no pre pôvod predkov alebo sympatie k Ukrajine si uvádzajú ukrajinskú národnosť. Hlásim sa do klubu „slovenské občianstvo, ukrajinská národnosť, ukrajinskí predkovia“. A po devätnástich rokoch strávených v zahraničí zvedavo sledujem, ako sa ukrajinská menšina na Slovensku transformuje na okrajovú záležitosť. Konzervačný mód, ktorý tu panuje minimálne dvadsať rokov, naberá na sile. A to práve v čase, keď je východ plný študentstva a mladých rodín z Ukrajiny.

Menej azbuky

Keď som v 80. rokoch minulého storočia nastúpila v Prešove do prvého ročníka základnej školy, boli sme v triede traja. V tom čase to bola v Prešove spolu s gymnáziom jediná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským. Prvé čiarky a kruhy azbuky sme sa tak učili paralelne s latinkou. Komunita Ukrajincov v Prešove bola ako rodina, ktorá sa stretáva na povinných i menej formálnych oslavách.

Poznali sme sa medzi sebou, hoci sme boli roztrúsení v rôznych mestách a dedinách na severovýchode Slovenska (okolie Prešova, Svidníka, Bardejova, Humenného a Sniny). Bolo nás veľa. V roku 1980 podľa oficiálnych údajov až 36 850. Pri poslednom sčítaní obyvateľov v roku 2021 o štvrtinu menej. Dospelých, ktorí by si pri sčítaní ľudu zapísali ukrajinskú národnosť ako primárnu, ubúda. Detí, ktoré by ovládali azbuku, takisto.

Pokles počtu obyvateľov s ukrajinskou národnosťou je trendom už od 30. rokov minulého storočia, keď štatistiky uvádzali 91 079 Ukrajincov (Zdroj: Mušinka M., Mušinka A.: Národnostná menšina pred zánikom? Štatistický prehľad rusínsko-ukrajinských obcí na Slovensku v rokoch 1881–2001). V povojnových 50. rokoch to spadlo na 46-tisíc, hoci neoficiálne ich mohol byť dvojnásobok. Zatiaľ čo čísla išli dole, ukrajinská menšina po druhej svetovej vojne získala oficiálny status národnostnej menšiny. A to jej dalo priestor na založenie inštitúcií, ktorých misiou bolo propagovať alebo aspoň zachovať ukrajinskú kultúru medzi svojimi. V ukrajinčine sa začalo hrať divadlo, vychádzali noviny, vysielali sa programy v Československom rozhlase. Bol tiež vypracovaný školský systém: od materských škôl po vysoké školy. Dnes z pôvodných dvesto ukrajinských škôl fungujú dve: Spojená škola T. H. Ševčenka v Prešove a ZŠ Ruská Poruba s vyučovacím jazykom ukrajinským.

Dva tábory

Nádejné vyhliadky pre ukrajinskú menšinu, ktorá si buduje vlastný priestor, miznú po roku 1968. V 70. a 80. rokoch minulého storočia je to jeden krok vpred a tri vzad. Ukrajinci si zo strachu či pod tlakom začínajú uvádzať slovenskú národnosť. Po páde režimu, v divokých 90. rokoch už pre zmenu nebojujú len so systémom, ale aj sami medzi sebou. Pri sčítaní obyvateľov v roku 1991 majú dovtedy jednotní Rusíni – Ukrajinci už na výber: Rusín verzus Ukrajinec. Za jeden koniec povrazu sa už neťahá.

Zatiaľ čo Rusíni sa nevedia nadýchať porevolučnej slobody, Ukrajinci potrebujú kyslíkovú masku. Po tom, čo sa rusínsky jazyk stal v roku 1995 spisovným, rozpútala sa hra na dva tábory, kde sa Ukrajinci snažia zachrániť, čo sa dá. „Mám pocit, že ukrajinská komunita na východnom Slovensku bola v istej chvíli nútená sa viac sústrediť na konzerváciu, ktorá je nutná a dobrá pre prežitie. Ale zdá sa mi, že v slovenskom prípade mal na túto konzerváciu obrovský vplyv zanesený vírus politického rusínstva, ktorý rozštiepil miestne etnikum a jeho ‚ukrajinská‘ časť bola nútená sa zakonzervovať. Nie aby žila, ale aby prežila,“ komentuje krízu Lenka Víchová, popredná ukrajinistka žijúca v Prahe, pôvodom z východu Slovenska.

Ukrajinská menšina sa nevedela s rusínskou dohodnúť ani na správnom názve svojej identity. Zatiaľ čo Ukrajincom termín „Rusíni – Ukrajinci“ neprekáža – ba možno v niektorých prípadoch je „Rusín“ tajným heslom, ktorým sa predstavujú Slovákom, ktorí ich s týmto titulom prijmú skôr, ako keby boli „len“ Ukrajinci –; Rusínom sa pri tomto spojení dvíha krvný tlak. Sú čistí Rusíni a hotovo.

Aj v tomto sa dá odpozorovať, ako si ukrajinská menšina (ne)dokáže obhájiť svoju identitu. Sme trošku z toho aj z toho. Máme svoj jazyk, históriu, kultúru, sme autonómna jednotka, ale volať nás môžete hocijako. Obhajujeme sa tým, že názov „Rusín – Ukrajinec“ má historický pôvod. Lenže Rusíni vidia dejiny inak. Alebo si ich dotvoria.

Kto je tu cool?

V 90. rokoch rusínska menšina vyťahuje kartu s menom Andy Warhol, ktorého rodičia emigrovali do USA z dediny Miková pri Medzilaborciach, kde si vtedy rusínsku národnosť veru nezapisoval nik. O sto rokov neskôr byť Rusínom bolo zrazu cool. Andrijko Varchola zafungoval.

V roku 2018 sa objavuje hudobná hviezda Štefan Štec a jeho rusínske balady, ktoré sú de facto ukrajinskými ľudovými piesňami. V rozhovoroch sa nehanbí za to, v akom jazyku spieva a kam patrí. Texty v rusínčine chytajú za srdce, pohmkávajú si ich aj mladí. Skúšam si vybaviť aspoň jedno meno Slovenky alebo Slováka, ktorý by na verejnosti hrdo vyhlásil, že spieva ukrajinské piesne, a média by mu dali toľko priestoru, pozornosti a pochvaly. Márne.

Ukrajinci po rusínskom mediálnom ruchu začali cúvať. A pritom by stačilo vytiahnuť svoje esá a pripomenúť, odkiaľ má predkov Leonardo Di Caprio, Bob Dylan, David Duchovny, Milla Jovovich, Steven Spielberg, Dustin Hoffman, bratia Tkačukovci alebo Lenny Kravitz. Kto je tu potom cool?

Starší súrodenec z Prahy

Ukrajinská komunita na východe Slovenska sa držala tradičných osláv, odkedy si ju pamätám. V škole sme oslavovali každé jedno výročie narodenia a smrti „ukrajinskej literárnej trojky“ (Taras Ševčenko, Ivan Franko a Lesja Ukrajinka). Úryvky i celé ich básne sme vedeli naspamäť. Povinne. Každý mal predplatený detský časopis Veselka (v preklade Dúha), tiež povinne. V lete sa chodilo na letný folklórny festival do Svidníka s rodičmi, so starými rodičmi, a raz do roka so školským výletom na návštevu skanzenu.

Zapájali sme sa do recitačných, dramatických a speváckych súťaží, v ktorých dnes súťažia i deti utečenkýň a utečencov z Ukrajiny. Týmto sa ich prítomnosť v ukrajinskej komunite ale končí. Ako vysvetľuje Pavlo Bogdan, predseda Zväzu Rusínov – Ukrajincov Slovenskej republiky (ZRUSR), „problém je v tom, že mladí sú síce ochotní vystúpiť na scéne, obetovať čas na prípravu, ale nezapoja sa do ďalšej, hoci aj drobnej činnosti“. Výsledky nie sú také, aké by si ZRUSR želal, pričom majú pre mladých priestory v budove Slovensko-ukrajinského kultúrneho a informačného centra v Prešove alebo budovu ZRUSR v Košiciach, ktorú dali k dispozícii skautskej organizácii PLAST.

„Očakávame od nich nielen to, že ho náležite využijú, ale aj to, aby desiatky skautov a skautiek, ktorí a ktoré absolvujú každoročnú letnú školy ukrajinistiky, sa konečne prejavili vo väčšej miere aj v komunite Ukrajincov na Slovensku,“ dodáva Bogdan. ZRUSR tiež dúfa, že s konkrétnymi nápadmi prídu aj ukrajinskí gymnazisti a gymnazistky z Prešova. Lenže stredoškolák, ktorý buď sedí nad knihami, behá na krúžky a začína hľadať sám seba, potrebuje zrejme silnejšiu motiváciu ako len jazyk, ktorým sa v komunite dohovorí, aby sa začal aktivizovať v ukrajinskej komunite.

Faktom je, že recitačné súťaže nie sú pre každého. Ako súčasť učebných osnov sú fajn, no rutina „básne – koncert – skanzen“, ktorá pokračuje v alternáciách až po štúdium ukrajinistiky na vysokej škole, predsa len v určitom bode omrzí. Fakt, že Ukrajina je viac než básne klasikov a povinné koncerty, zažili na vlastnej koži len tí, ktorí vycestovali na Ukrajinu za rodinou, na stáž alebo na vlastnú päsť.

Prípadne stačilo nastúpiť na vlak do Prahy. Tam vás čakal iný svet. Prepojenie ukrajinskej menšiny s domácimi i so samotnou Ukrajinou nebolo len o vynútených návštevách koncertov a literárnych klasikoch. Ukrajinská komunita v Prahe bola v porovnaní s tou slovenskou ako starší súrodenec, ktorý učí mladšieho bicyklovať sa. Vie, že sa na začiatkoch padá, ale tiež vie, ktoré cesty sú (ne)bezpečné, kedy sa treba do toho oprieť a kedy je to väčšia zábava dole kopcom.

„Aj keď je ukrajinská menšina v Českej republike braná ako historická, nie je tu, na rozdiel od Slovenska, oblasť osídlená autochtónnym obyvateľstvom. Veľkú časť ukrajinskej menšiny tu už od 90. rokov tvorí nová emigrácia. Aj keď táto emigrácia bola ekonomická a v kultúrnom živote sa príliš neangažovala, v druhej generácii vidíme ľudí, ktorí už riešia aj iné problémy než ich rodičia. Práve táto generácia už formuje mladých ľudí, ktorí sa o svoj pôvod zaujímajú a môžu sa zapájať aj v oblastiach, ktoré neboli ich rodičom dovolené – napríklad z dôvodu neznalosti jazyka,“ komentuje jeden z rozdielov medzi komunitami Lenka Víchová.

Ja nič, ja som len politológ

To, že Prešov a Praha mali podobné podmienky pre vytvorenie ukrajinskej komunity, nezaručilo rovnaký výsledok.

V oboch mestách sa ukrajinistika študuje na univerzitách. V Prešove však často ako barlička, ktorá pomohla dostať sa študentom a študentkám na vysokú školu v kombinácii s iným odborom. Štúdium ukrajinčiny na Slovensku nikdy nebolo „in“.

Hovorí o tom aj Ľubica Babotová, bývalá riaditeľka Inštitútu ukrajinistiky a jedna z mála ukrajinistiek na Slovensku, ktoré na situáciu nehľadia skrz prsty. „V našom prostredí sa za ukrajinistiku skôr hanbia. Napríklad v minulosti do vrcholovej politiky kandidoval náš bývalý absolvent, ktorý ale v osobnom profile zatajil, že u nás študoval, a spomenul len odbor politológia. Tiež som si vďaka českej televízii všimla, že napríklad v súťažiach sú mladí hrdí na to, že sa venujú prekladom z/do ukrajinčiny, že ukrajinistiku študovali…” To sa žiaľ nedá odpozorovať v slovenskom kontexte. Tých, ktorí by ostali po štúdiu v odbore, je minimum. Ak sa tak stane, tak pokračujú na akademickej pôde alebo v učiteľstve.

V Prešove aj v Prahe existujú oficiálne organizácie, ktoré zastrešujú akcie pre ukrajinskú menšinu, organizujú nedeľné školy ukrajinčiny pre najmenších (v Prešove je to novinka, zatiaľ čo v Prahe ide o dlhoročnú záležitosť). Slovenský ZRUSR a pražské organizácie RUTA alebo Ukrajinská iniciatíva majú diametrálne odlišné výsledky, koncept – a tiež rozpočet.

Aj u nás, aj v Česku existuje akademická scéna mimo univerzít: vedecká činnosť profesorov, oddelenia slovanskej literatúry v knižniciach. Najnovšie sa v Prešove vytvoril fond ukrajinskej detskej literatúry v knižnici P. O. Hviezdoslava, do ktorého daroval veľvyslanec Ukrajiny na Slovensku hlavne detské knihy. V ukrajinskom jazyku.

Kontakt s Ukrajinou pomáhajú udržiavať občasné vystúpenia hosťujúcich speváckych zborov a divadiel, každoročný knižný festival ukrajinskej literatúry. Žiaľ, mladých v publiku vidieť iba sporadicky.

O sebe pre seba

V oboch mestách sa tiež vydávajú časopisy, noviny. A v tomto smere dnes vidím najväčší rozdiel v spôsobe, akým funguje menšina na Slovensku a v Česku. Zatiaľ čo Praha sa koncentruje na reflektovanie aktuálnej situácie na Ukrajine a tiež na sprostredkovanie informácií českej verejnosti, v Prešove mám dlhodobo pocit, že sa tam veci robia v móde „o sebe pre seba“. Keď sa začítate do archívov ukrajinských periodík vychádzajúcich na Slovensku, v drvivej väčšine ide o sumár podujatí za uplynulé obdobie, informácie o tých nadchádzajúcich a medailóniky Ukrajincov a Ukrajiniek žijúcich na východnom Slovensku.

Za celý čas, odkedy registrujem periodiká ZRUSR, sa do vnútornej štruktúry redakcie nedostal žiaden absolvent alebo absolventka prešovskej ukrajinistiky. Od roku 1951, kedy začali vychádzať noviny Nove žyťťa (Nový život) a detská Veselka, by nebolo na škodu otvoriť nové témy, zmodernizovať layout, rozprúdiť živšie debaty či prijať nových autorov a autorky.

Háčik je podľa Pavla Bogdana v tom, že na redaktorské miesto môžu len ťažko prijať niekoho, komu nemôžu zabezpečiť plat. Vydania týchto periodík sú financované z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, ktorého štatút nedovoľuje využiť financie na podobné účely. A tak fungujú len vďaka tomu, že v redakcii pracujú ľudia, ktorí nemôžu dostať honorár, no majú aspoň stabilný dôchodok. Pomohol by nový zákon o národnostných menšinách, na ktorý sa stále čaká. Už tridsať rokov.

Exkluzivita sa netýka len periodík. Keď sa v Prešove koná výstava, na vernisáži vidíte prevažne autorov, autorky, organizátorstvo a ich rodinných príslušníkov. Problém nie je len v obsahu akcií, ale hlavne v spôsobe, akým o nich komunikujú – primárne medzi „svojimi“. A iba minimálne, respektíve nedostatočne so Slovákmi, ktorí by mohli byť potenciálnymi návštevníkmi. Rovnako to platí pre migrantov a utečencov a utečenkyne, ktorí sa tak v spolupráci so ZRUSR angažujú iba zriedka.

Niežeby nemali záujem, skôr o jeho existencii netušia. Keď som sa spýtala svojej známej Margo, ktorá prišla na Slovensko pred troma rokmi z malej dediny pri Kyjeve, či o ZRUSR alebo ich aktivitách počula, začudovane pokrúti hlavou. „Ak sa aj niečo pre Ukrajincov organizuje, dozviem sa o tom často až po. Chýbajú informácie napríklad na sociálnych sieťach, ktoré mladí používajú. Tu na Slovensku je využitie sietí na šírenie informácií o aktivitách pre menšiny v porovnaní s Ukrajinou biedne,“ zhodnotila mladá Ukrajinka.

Kalendár akcií na webstránke ZRUSR je prázdny. Jediný spôsob, ako sa o akciách dozviete, je predplatiť si Nove žyťťa, sledovať ich facebookovú stránku (tá nesie názov organizácie, ktorú nájdu len tí, ktorí o nej vedia, na rozdiel od Česka, kde je skupina Ukrajinci v ČR určená primárne pre nečlenov ukrajinských organizácií) alebo si to prečítať na ich nástenke pred centrálou v Prešove. Ak patríte do úzkeho okruhu ľudí s väzbami na ZRUSR, tak sa o plánovaných podujatiach dozviete vďaka elektronickej pozvánke. Ak zvážime, kto je cieľovou skupinou ich aktivít – prevažne seniori a seniorky, sociálne siete nebudú komunikačnou prioritou.

Plášť neviditeľnosti alebo si krivdíme zbytočne?

Ukrajinská menšina zápasí aj s iným dlhodobým problémom. V priestore médií na Slovensku nosí plášť nevideľnosti. Nebolo to tak dávno, čo ste sa pri hlásení počasia susedných krajín v štátnom rozhlase dozvedeli teplotu vzduchu v Budapešti, Prahe a Varšave, no nie v Kyjeve. Dramaturgovia mali vlastnú mapu.

Opačný extrém nastal počas Oranžovej revolúcie, anexii Krymu a vypuknutí plnoformátovej vojny na Ukrajine. „Ukrajinská menšina pre slovenských politikov akoby neexistovala. Vidia Ukrajinu, spolucítia s ňou, nevidiac, že aj na Slovensku máme okrem utečencov nejakú ukrajinskú národnostnú menšinu. Keď sa bývalá prezidentka Zuzana Čaputová zastavila po ceste do Kyjeva v Prešove, nestretla sa s predstaviteľmi ukrajinských organizácií, ale s Rusínmi. Korešpondent Slovenského rozhlasu sa nám zase niekoľkokrát ospravedlňoval, že mu v Bratislave neschválili témy o našej činnosti, ktoré im navrhol,“ vysvetľuje Bogdan.

Verejnoprávna inštitúcia musí po novom odvysielať päťsto hodín programu pre národnostné menšiny. Zákon o Slovenskej televízii a rozhlase predpisuje STVR povinnosti, ktoré sa týkajú vysielania v jazykoch národnostných menšín žijúcich na území Slovenskej republiky.

Odpoveď STVR na našu otázku, či a prečo z ich strany dochádza k údajne zámernej diskriminácii voči ukrajinskej národnostnej menšine, však Bogdanove tvrdenie vyvracia. Oponuje, že si plní zákonné povinnosti voči ukrajinskej národnosti. „Vysielací čas pre ukrajinskú národnostnú menšinu vychádza z výsledkov sčítania ľudu v roku 2021. O tomto rozdelení vysielacieho času v televízii aj rozhlase bola informovaná niekoľkokrát aj Rada vlády pre národnostné menšiny, v ktorej sedia aj predstavitelia ukrajinskej národnostnej menšiny a voči pridelenému času nemali žiadne námietky,” komentuje Ivana Žečevič zo Sekcie marketingu a komunikácie STVR.

Dodáva, že zastupitelia ukrajinskej menšiny mali výhrady väčšinou k žánrovej zostave a pestrosti národnostných programov. A hoci sa STVR snaží vysielať žánrovo rôznorodý program v jazykoch menšín, vo vysielacom čase, ktorý je k dispozícii, nie je možné poskytovať plnoformátové programové služby. Redakcie sa preto fokusujú na spoločenský život menšín, ich jazyk a kultúru. V rozhlasových a televíznych programoch sa objavujú hlavne informačné, magazínové a publicistické formáty.

Ukrajinská menšina tiež patrí k štyrom spoločenstvám z pätnástich, ktoré majú pravidelné spravodajstvo – aktuálne je to dvakrát do týždňa. Žečevič rezolútne odmieta, že by zo strany STVR dochádzalo k nezáujmu o ukrajinskú národnostnú menšinu. „Naopak, je to v programe bohato adorovaná a prítomná národnostná menšina s kvalitnými rozhlasovými a televíznymi obsahmi.” Aktuálne redakcia Ukrajinského vysielania produkuje päť rôznych relácii s frekvenciou raz mesačne: Klub osobností, Ukrajinský magazín, relácia Korene, relácia Mosty, a Ukrajinská hitparáda. Je možné, že si krivdíme zbytočne?

Čísla nepustia

Ak sa však STVR musí zo zákona držať výsledkov sčítania obyvateľov, vyhliadky pre Ukrajincov a Ukrajinky na Slovensku na najbližších päť rokov, kým nebudeme mať k dispozícii nové štatistiky, nie sú ružové. Zatiaľ čo rusínsku národnosť si pri poslednom sčítaní uviedlo (ako prvú a druhú národnosť) 63 556 obyvateľov, ukrajinskú len 11 037. Rusínom preto STVR môže ponúknuť osemnásť premiérových hodín vysielania, zatiaľ čo Ukrajincom len štyri. Pomer počtu obyvateľov na reálne odvysielaný čas programom národnostných menšín sedí.

V roku 2024 Rádio Patria/Regina odvysielalo 114 hodín pre ukrajinskú menšinu (premiéry a reprízy), k tomu treba pripočítať osem hodín televíznych programov. Je to veľa, je to málo? Otázka by skôr mala znieť: Je o čom? Lebo aj keby pri ďalšom sčítaní obyvateľov čísla pre ukrajinskú menšinu vyskočili smerom nahor, problém sa nemení. Ponúkajú Ukrajinci a Ukrajinky na východnom Slovensku médiám dosť materiálu na to, aby z toho vznikli pútavé relácie?

Dídžej, móda a jedlo, ktoré spojí

Ukrajinská menšina na východe Slovenska funguje už roky v móde zotrvačníka. Možno jej to stačí. Stačí? Za posledný polrok sa na východnom Slovensku konal folklórny festival vo Svidníku, koncert ukrajinskej lyrickej piesne, fotografická výstava. Najbližšie tam Ukrajincov čaká Stretnutie s piesňou Nezabudni na svoju kolísku, festival duchovnej piesne.

Obmedzenú vekovú kategóriu na akciách zachraňuje skautská organizácia PLAST (Skaut) so sídlom v Košiciach, ktorá už tridsať rokov každoročne organizuje letné tábory a školu ukrajinistiky pre mladých skautov.

Pre strednú generáciu či rodiny s deťmi nenájdete v programe nič. Akcia, ktorá by oslovila aj tieto generácie, by pritom zrejme stála ZRUSR rovnako veľa úsilia aj financií ako vyššie spomenuté aktivity.

Praha má od roku 2017 svoj jesenný filmový festival ukrajinského filmu. Minulé leto si urobila dvojdňový Ukrajinský kultúrny festival. S hudbou, ale od dídžejov. S tradíciami, ale aj tými gastronomickými. S kultúrou, ktorú sprostredkovali Ukrajincom a Ukrajinkám, Čechom a Češkám i všetkým ďalším hosťom aj cez módu a výrobky z Ukrajiny. Dá sa to.

Praha vďačí za tento progresívny postoj ukrajinistom a ukrajinistkám, čo potvrdzuje aj Lenka Víchová: „Čiastočne sú to ukrajinisti s ukrajinskými koreňmi, aj tými zo Slovenska, čiastočne sú to Česi. Som presvedčená, že to je ich zásluha, že sa ukrajinské filmy premietajú nielen pre Ukrajincov, ale aj pre majoritné obyvateľstvo. Že sa ukrajinskí autori dostávajú k českým čitateľom. Že prerozprávajú ukrajinský príbeh pre českého poslucháča. Je to zásluha dnešných ukrajinistov, ale aj tých predchádzajúcich, ktorí celé desaťročia robili ukrajinistiku takpovediac do šuplíka.“

Kým česká scéna vytvára nový priestor a akcie, vďaka ktorým sa dokážu prepojiť nielen viaceré národnosti, ale aj generácie, na tie prešovské chodia mladí buď ako sprievod starých rodičov na koncert alebo mladších súrodencov, ktorí idú na víkendovú hodinu ukrajinčiny. A to môže iba ťažko motivovať k hlbšiemu vnímaniu svojho pôvodu. Darmo, že akcie majú v názvoch slová ako „korene“ a „predkovia“.

Nestačí byť Ukrajincom

To, čím žili predkovia Ukrajincov na východnom Slovensku, fantasticky dokumentuje Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku.

Aký kúsok histórie, zvyky a kontakt s jazykom zanechávame v roku 2025 pre ďalšie generácie my? O čom a kto bude robiť výskumy a písať ďalšie zborníky o desať, dvadsať rokov? Bude o ďalšie dve-tri generácie ukrajinská menšina Slovenska už len na papieri?

Odborníci a entuziasti budú čoraz viac žiadaní aj u českých susedov. „Ukrajinistov v Česku potrebujú aj samotní Ukrajinci. Aby ste vedeli niečo o Ukrajine, nestačí byť Ukrajincom. Ale skutočný boom nastal vďaka Vladimirovi Putinovi a jeho vojne. Práve vojna, lepšie povedané, ukrajinský odpor, odkryl pre Európu a Európanov nový národ, o ktorom sa chceli niečo dozvedieť. Ten národ žije v centre Európy tisíc rokov a my ho začíname objavovať až teraz,” vysvetľuje Lenka Víchová.

Neviem, akí sú hasiči vo vašom meste, ale tí prešovskí, keď vidia okoloidúce deti, začnú mávať, usmievajú sa od ucha k uchu. Ak sú v aute a mimo výjazdu, tak na dve sekundy zapnú sirénu. Vedia, ako na to. Ukrajinská menšina na Slovensku neraz potrebovala na aktivizovanie sa „oheň na streche“. Niekedy ho uhasila, ustála si svoje. Bojím sa však toho, aby jej do budúcna spoľahlivo fungoval poplašný systém, ktorý skôr, než vznikne veľký požiar, ohlási aj ten najjemnejší dym.

Ivana Grešlíková je reportérka a autorka cestopisov U vás zjem všetko.