Ukrajinky medzi pomocou a vylúčením

Po knihách Hrdinové kapitalistické práce a Hrdinové kapitalistické práce v Evropě máme v rukách ďalšiu knihu českej novinárky Saši Uhlovej. Tentoraz v nej dáva slovo ukrajinským utečenkám a utečencom, ktorí opisujú svoju situáciu od úteku z domova až do roku 2025.

Ak len zbežne sledujeme správy o integrácii ukrajinských rodičov a ich detí žijúcich na Slovensku, môžeme získať dojem, že sa to azda celkom podarilo. Môže nami otriasť reportáž odvysielaná v relácii verejnoprávnej STVR Reportéri o násťročných deťoch, ktoré u nás žijú celkom samy, nemajú často kde skloniť hlavu a neraz uviaznu v sieti rôznych gangov a zoskupení z takzvanej šedej zóny oscilujúcej na hrane zákona. Alebo tu i tam zachytíme príbeh chronicky chorej utečenky či Ukrajinky s inými ťažko riešiteľnými problémami, ktoré majú systémový, nie individuálny charakter. Avšak celkovo môžeme mať pocit, že je všetko v zásade v poriadku, keďže vo verejnom priestore neregistrujeme problémy, s ktorými sa utečenectvo stretáva. A netušíme, s čím všetkým zápasí.

Česká novinárka Saša Uhlová naopak systematicky upozorňuje na skutočnosť – a nielen v spomínanej zbierke reportáží V pasti české pomoci: Ukrajinci mezi solidaritou, odmítáním a selháním státu –, že dáta síce zachytia ľudí, ktorí sa prepadnú do chudoby či prídu o bývanie, ale nevieme o tých, ktorí a ktoré sa držia tesne nad pomyselnou hladinou. O tých, ktorí a ktoré nežijú v takzvanej extrémnej chudobe, čo na Slovensku znamená, že ich mesačný príjem dosahuje aspoň životné minimum (pre rok 2026 je to 284,13 eura na jednu plnoletú osobu). Faktom však je, že ani na Slovensku, ani v Česku sa zo životného minima vyžiť nedá.

Diery v systéme

Saša Uhlová necháva vo svojej knihe V pasti české pomoci rozprávať primárne ukrajinské respondentky. A nielen Ukrajinky, ktoré utiekli pred vojnou. K slovu sa dostanú aj tie a tí, ktorí pracujú v sociálnych službách, sú na pokraji vyhorenia alebo s ním už zápasia. U ľudí z Ukrajiny neraz dochádza k tomu, že z tých, ktorí prijímali pomoc, sa časom stali humanitárni pracovníci. Ukrajinky a Ukrajinci zapojení v sociálnych službách pomáhajú prichádzajúcim krajanom zorientovať sa, keďže medzi nimi nie je jazyková bariéra.

Uhlová postupne rúca vžitú predstavu či skôr mýtus, že utečenkám a utečencom z Ukrajiny nikto nekladie pod nohy prekážky, aby sa mohli naplno zapojiť do života v Česku. Prvým mylným predpokladom je to, že všetci Ukrajinci a Ukrajinky sa automaticky dostanú k českému systému podpory a sociálnych dávok. Opak je pravdou – nedostanú. A týka sa to často tých najzraniteľnejších: seniorov či ľudí s ťažkými a chronickými ochoreniami, na ktorých sa akoby zabudlo. Nepatria medzi tie a tých, ktorí sa môžu uplatniť na trhu práce, a tak žijú anonymizovaní a bez možnosti ozvať sa kdesi na ubytovniach, v nedostatku a bez adekvátnej zdravotnej starostlivosti.

Saša Uhlová v reportážach prepája viacero tém, ktorým sa dlhodobo venuje: pracovný trh a prekérna práca, dostupnosť bývania a služieb vrátane školstva a zdravotníctva. Teda tomu, čo v našom geografickom okruhu dlhodobo generuje celý rad problémov, ako sú nízke mzdy, žiadne alebo príliš drahé bývanie, nekompatibilita práce a školskej dochádzky u detí. A práve tieto faktory sa v príbehoch Ukrajiniek a Ukrajincov ešte znásobia. Problémy sa vyostrujú, pretože ľudia z Ukrajiny potrebujú prácu na skrátené úväzky. Ženy s deťmi potrebujú škôlky a školy, jazykové kurzy a adekvátne ohodnotenú prácu, aby sa dostali aspoň k akému-takému bývaniu.

Saša Uhlová v predslove knihy upozorňuje tiež na fakt, že systémová štátna pomoc sa od prijatia zákona Lex Ukrajina stále scvrkáva. Dokazujú to početné svedectvá pracovníčok a pracovníkov zo sociálnej sféry, ktorí sa tejto téme venujú od plnoformátovej ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022. Uvedená skutočnosť núti ľudí k tomu, aby mali viacero zamestnaní, pričom deti neraz zostávajú samy, pretože ich počas pracovnej doby rodičov nemá kto strážiť. Ľudia nedobrovoľne odchádzajú aj do takzvanej šedej zóny pracovného trhu – jedno zamestnanie majú obvykle so zmluvou, ďalšie vykonávajú načierno.

V zajatí náhody

K tiesnivej ekonomickej a sociálnej situácii sa pridávajú traumy z vojny, strach o blízkych na Ukrajine, traumatizované deti, ktoré túžia po návrate domov, malý priestor na bývanie… Výsledkom je často obrovská vyčerpanosť rodičov, ktorá sa prelieva do všetkého. Jedna z respondentiek otvorene priznáva, že hoci by za štandardných okolností dokázala problematické situácie riešiť, pri kumulácii zamestnaní, starostlivosti o deti a živote v malej bunke na ubytovni je natoľko unavená, že nemá energiu hľadať ďalšie spôsoby, ako z toho všetkého von.

Chronicky a hranične sú vyčerpané nielen Uhlovej respondentky, ktoré utiekli pred vojnou a snažia sa v Česku prežiť. To isté platí aj pre pomáhajúce profesie. Sociálne pracovníčky a sociálni pracovníci ťahajú nadčasy, zháňajú potrebné veci, kde sa len dá, a sú zúfalí zo systému, ktorý im to neuľahčuje. Deprimuje ich, že neraz musia klientkam oznámiť, že im nedokážu pomôcť, pretože v systéme pre ne skrátka pomoc neexistuje.     

V príbehoch možno dokonca vypozorovať určité systémové javy – faktory, ktoré rozhodujú o tom, komu sa adaptácia v Česku podarí, do akej miery, a komu už nie. Problémy majú pritom aj ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ktorých v našom priestore potrebujeme ako soľ. Systém im však kladie pod nohy množstvo prekážok, ktoré sa im môže aj nemusí podariť prekonať. Niekedy je to takmer nemožné. Ide napríklad o lekárky a lekárov, ktorí si musia v Česku doplniť vzdelanie.

Ďalšou skupinou sú právničky a právnici – v Uhlovej knihe ich „reprezentuje“ Jevgenia, avšak právo ako problematické odvetvie pri presune do inej krajiny spomína aj ďalšia respondentka. Keďže je právne vzdelanie kontextuálna záležitosť, absolvovať niekoľkoročné vzdelanie v cudzom jazyku a povinnú juniorskú prax bolo napríklad pre právničku po štyridsiatke už takmer nemožné. K vlastnej praxi by sa totiž dostala až po mnohých rokoch, ale dovtedy potrebujú s rodinou z niečoho žiť a ona si nemôže dovoliť čakať. Ľudia z Ukrajiny, ktorí sa doma venovali právu, tak v Česku pracujú na nekvalifikovaných pozíciách, pričom neskôr sa k svojej kvalifikácii už nedokážu vrátiť.

Lepšie sú na tom napríklad učiteľky či učitelia, špeciálne v materských školách. Overenie diplomu a znalosť jazyka v podstate stačia na to, aby časť pedagogičiek a pedagógov mohla učiť aj za riekou Morava. Odvrátenou stranou mince je, že kvalitné a povinné jazykové kurzy češtiny, ktoré by mali byť zadarmo, nie sú k dispozícii. Navyše, Ukrajinky a Ukrajinci nemajú dostatok času na to, aby sa mohli dobre naučiť jazyk a mali tak šancu získať adekvátnu prácu. Čas, ktorý potrebujú investovať do výučby českého jazyka, jednoducho nemajú alebo je veľmi obmedzený. Keďže pomyselný finančný vankúš je nedostatočný, musia sa v prvom rade sústrediť na zabezpečenie príjmu.

Osudy ukrajinských migrantiek a migrantov v Česku ovplyvňuje aj geografický faktor – kam sa konkrétny človek dostal. Niektoré aktérky Uhlovej reportáží mali šťastie, „zapadli“ do skvelej komunity a rýchlo si vytvorili sociálny kapitál, ktorý im dlhodobo pomáha. Iným sa to z objektívnych príčin nepodarilo. Niekde sa, našťastie, podarilo vytvoriť trvalú a funkčnú sieť pomoci vďaka majetným súkromníkom (napríklad Jan Popelák a jeho rodina). Ak sa však jednotlivci či rodiny dostali na miesto, kde komunitná organizácia a pomoc neexistovali, prípadne kde sa to všetko neskôr transformovalo na obchod s chudobou (agentúrne práce, predražené ubytovne), ocitli sa nadlho v otrasných podmienkach a situáciách, z ktorých sa nedokázali – a vlastne ani nemohli – vymaniť. Štát žiadnym zmysluplným spôsobom nezasiahol.

Neistá budúcnosť, stratená minulosť

Kniha V pasti české pomoci sa skladá z výpovedí utečeniek, sociálnych pracovníčok a pracovníkov, ale aj z textov, ktoré fungujú samostatne a rozširujú a prehlbujú tému. Keď Saša Uhlová pri výskume v teréne narazí na ukrajinskú ženu, ktorá vie písať reportáže, obe spolupracujú na pasáži o nezákonných ponukách bývania (cenou za bývanie je sex, prípadne starostlivosť o deti v striedavej starostlivosti a iné „služby“ požadované zo strany poskytovateľov).

Príkladom rozšírenia témy o príbehy mužov, hoci väčšinu tvoria vzhľadom na trvajúcu vojnu ženy, je časozberná reportáž o firme Stebal. Mohla by fungovať aj ako samostatný text o prekérnej práci cudzincov, ktorí sa stali rukojemníkmi zamestnávateľa. Ich príbehy sú plné solidarity, ale časť z nich sa končí tragicky. Uhlovej reportáž o firme Stebal, ktorá nevyplatila zamestnancom peniaze, dokonale ilustruje, ako spolu súvisí vykorisťovanie ekonomických a vojnových utečencov.

Saša Uhlová vyštudovala romológiu, preto neprekvapí, že jedna z kapitol sa venuje vývoju vzťahov medzi českými Rómami a Rómkami a ukrajinským utečenectvom. Hovorí aj obyvateľstve pôvodom z Ruska, ktoré sa intenzívne zapája do pomoci Ukrajinkám a Ukrajincom v Česku. Problematizuje a narúša tak naratívy, podľa ktorých zmienené skupiny stoja spravidla ostro proti sebe. Reportáže o firme Stebal, vzťahu Rómov a Ukrajincov či o Ruskách a Rusoch prítomných v sociálnej sfére fungujú v rámci konceptu knihy, ale vzhľadom na rozsah a špecifickosť by mohli existovať aj ako samostatné témy v samostatnej knihe.

Uhlová píše reportáže citlivým a jednoduchým jazykom, vďaka ktorému naplno vyznie sila a intenzita ľudských osudov. Jej novinársky prístup pripomína antropologický výskum. Publikácia by mohla byť aj prípadovou, kvalitatívnou štúdiou, ktorá odbornú i laickú verejnosť upozorňuje na to, čo nevidí, pretože určité zásadné súvislosti nám v tvrdých dátach unikajú. Uhlová však pracuje aj s dátami, predovšetkým s analýzami PAQ Research – opakovane sa o ne opiera v rozhovoroch s humanitárnymi pracovníkmi a pracovníčkami. A práve tieto dáta jej reportáže rozširujú, vysvetľujú a dopĺňajú.

Autorka nás prostredníctvom svojich textov prenáša do sveta, ktorý sa pred nami zhmotňuje v plnej nahote a plasticite. V prvom rade necháva hovoriť druhých – otvorene a bez príkras, no nerezignuje ani na vlastné pocity. Hlavné slovo však patrí Ukrajinkám. Autorka dokáže zachytiť ich osobnosť a autentický rozprávačský štýl tak presvedčivo, že ich zatúžite spoznať a spriateliť sa s nimi. Ešte sugestívnejšie vyznieva kniha vďaka čiernobielym portrétom, ktorých autorom je fotograf Jan Šípek. Hrdinky Uhlovej tak dostávajú aj konkrétnu tvár.

Saša Uhlová vytvorila obraz silných ľudských osudov, z ktorého na nás hľadia Ukrajinky a Ukrajinci, ktorí nemajú ani zďaleka „všetko zadarmo“. Vyvracia mýtus, ktorý sa v našich končinách používa ako osvedčený populistický refrén na adresu rôznych menšín – v závislosti od toho, ako sa to komu práve hodí. Hrdinky a hrdinovia jej reportáží nedostanú nič zadarmo. A neustále narážajú na stále nové prekážky, pričom na rozdiel od českých občanov nemajú prístup do siete podpory (do školstva, zdravotníctva, podpory v nezamestnanosti alebo k iným dávkam okrem mimoriadnej dávky okamžitej pomoci). Ich budúcnosť je neistá, o minulosť prišli. 

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.