Železnicou po vojnovej Ukrajine

Branislav Ondrášik12. decembra 2022680
Izjum | foto: Branislav Ondrášik

Za utečencom z Chersonskej oblasti.
Za novinárom, ktorý bol svedkom odeskej tragédie z roku 2014.
V práve oslobodenom Izjume a za rodinami ľudí z oslobodených obcí Charkovskej oblasti.

Druhú reportérsku cestu som logisticky absolvoval inak ako tú dva mesiace predtým. Vlastne ako bežný Ukrajinec. Do Kyjeva som sa dostal diaľkovým autobusom za 20 hodín, späť o dlhé hodiny viac pre kolóny na hranici. Letecká doprava, ktorá bola pre túto krajinu pred pár mesiacmi absolútnou samozrejmosťou, je v nedohľadne. A s najnovšími útokmi ruského agresora na kritickú energetickú infraštruktúru je Ukrajina ešte izolovanejšia, možno viac ako kedykoľvek počas tejto vojny. V septembri som prešiel časti Ukrajiny ako radový Ukrajinec: autobusmi a predovšetkým železnicami. Z Kyjeva do Odesy na juhu krajiny, z Odesy do Charkova na východe, juhovýchodne do Izjumu, z Charkova cez Sumy späť do Kyjeva.

Kyjev-Pasažyrskyj ako „civilná základňa“

Na hlavnej stanici Kyjev-Pasažyrskyj je rušno a už pri vstupe sa musíte legitimovať. Potom vaša batožina prejde röntgenom ako na letisku. Vojakov aj civilistov neúrekom, taká civilná základňa (keby sme hľadali paralely s vojenskou). Vlaky ale stále jazdia krajinou, aj keď niektoré linky po začiatku ruskej okupácie museli pozastaviť. Ale čo môže, je na koľajach. Železnice sú pre mnohých jediným cenovo dostupným a hlavne relatívne bezpečným dopravným prostriedkom, akým sa dá dostať z bodu A do bodu B.

Kyjev, stanica | foto: Branislav Ondrášik

Relatívne bezpečným. Železnice sú pod neustálymi ruskými útokmi. Počet obetí medzi železničiarmi je viac ako 250, ďalšie stovky boli zranené, niektorých držali ako rukojemníkov. Pri štvrťmilióne zamestnancov železníc, tu známych ako Ukržaliznicja, je to zároveň relatívne nízke číslo. A tiež dôkaz ich odhodlania a profesionality. Keď Rusi okupovali sever krajiny a okolie Kyjeva, aj vtedy mala Ukrajina pod kontrolou 75 % zo svojej železničnej siete. Na konci leta to už bolo 90 %. Okolo 22-tisíc kilometrov, toľko koľají brázdi Ukrajinu a robí ju jednou z najväčších železníc v Európe. A pre ruské vojská nie je zaujímavá len z hľadiska ochromenia ukrajinskej infraštruktúry, ale aj pre potenciál využitia železných koľají na vlastnú logistiku. Aby mohli koľaje používať, majú na ich „vlakovú obsluhu“ na okupovaných územiach pomocný vojenský železničný personál v sile až 29-tisíc mužov, uviedol The Economist. Železničných staníc a zastávok má pritom Ukrajina takmer 1 500.

Pri ostreľovaní strávil na podlahe vlaku dva dni 

Valerij Teljuk je (53) je vo vlaku Kyjev – Odesa, do ktorého nastupujem, sprievodcom. Pre železnice robí 30 rokov.

Aj keď sa začala vojna, bol vo vlaku. Už bol po nočnej ceste trochu ospalý. Mal na starosti staršiu pasažierku, na ktorú dával pozor, keďže už zabúdala. „Prišla za mnou: sprievodca, začala sa vojna. Aká vojna, teta, to sa vám iba snívalo,“ dodáva a smeje sa na tom, ako prespal začiatok invázie. Hneď totiž zbadal v spacích kupé cestujúcich, ako freneticky telefonujú. Začala sa vojna.

Na druhý deň už mu to bolo ešte jasnejšie po ceste na kyjevskú hlavnú stanicu.  Vo vlaku bola iba posádka. Vypukli pouličné prestrelky, ostreľovalo sa. Ľahli si na zem. Vlak nešiel: streľba porušila elektrické vedenie. Vo vlaku boli celé dva dni. Jedli a pili veci z bufetu, pripraveného pre pasažierov. „Teraz sme vodou a potravinami zásobení lepšie než predtým. Odkedy sa začala vojna, pre prípad núdze máme toho viac. Nemusíte sa báť,“ ubezpečuje ma.

Pred vlakom ma víta vedúci tejto jazdy Vitalij Šarifov (51). Nehovorí sa mu ľahko, jeho rodina je z Irpiňa, kde Rusi zanechali svoju pečať zverstiev. Rovnako ako Valerij má na sebe modré sako s dvojradovým zapínaním. Nebyť farby, spolu s čiapkou by pripomínali vojenskú uniformu. Rovnako ako u nás.

„Chodili sme úplne bez svetiel. Teraz sa už trochu svieti, ale ako vidíte, okná kupé sú zastreté,“ vysvetľuje.

Vitalij Sarifov | foto: Branislav Ondrášik

Spomína, ako bol vedúcim evakuačného vlaku z Pokrovska na Donbase. Na začiatku vojny do Ľvova, Dnipra alebo Černivcov odviezli veľké množstvá pasažierov-utečencov. „Pomáhali nám na staniciach dobrovoľníci – s vodou, jedlom, oblečením,“ hovorí. Staníc evakuačného donbaského vlaku bolo okolo desať.

Zo železničných staníc sa po Ukrajine často stávajú humanitárne centrá, dialo sa tak najmä na začiatku vojny. V spomínanom Irpiňi sa takým centrom stal dokonca aj jeden spací vlak Ukržaliznicje. Volajú ho „železno-železničné mesto“ a žijú v ňom desiatky ľudí.

Železnice sú druhá armáda a cieľom ruskej agresie 

„Sme ako druhá armáda a Rusi na našu infraštruktúru systematicky cielia,“ povedal v jednom z rozhovorov pre francúzsku agentúru AFP šéf železníc Oleksandr Kamyšin. „Volajú nás železní ľudia,“ dodal v inom rozhovore pre Bloomberg. Zaliznyčnyk – železničiar, železný muž – po ukrajinsky. A len čo sa podarilo ruských okupantov vytlačiť, obnoviť železnicu bola pre Ukrajincov prvá priorita. Na východe krajiny som teraz bol iba pár dní po oslobodení obcí v Charkovskej oblasti, a už vtedy začali testovať železničnú trať z práve oslobodenej Balaklije, juhovýchodne od druhého najväčšieho mesta krajiny. Železničný most na predmestí Kyjeva v Irpiňi obnovili za neuveriteľných 29 dní. A rovnako po nedávnom oslobodení Chersonu, riaditeľ železníc bol v meste čo najskôr, aby s armádou a úradmi začal koordinovať obnovenie železničného spojenia, ktoré dnes už funguje.

Útokov na železničné stanice či trate a civilistov na nich bolo mnoho. Malé aj veľké. Od Užhorodu a Ľvova cez Kyjev, Odesu a, samozrejme, oblasti neďaleko alebo priamo na frontových líniách. Koncom augusta zomrelo pri ruskom útoku na železničnú stanicu v dedine Čaplyne najmenej 25 ľudí – vrátane dvoch detí a troch zamestnancov Ukržaliznicje. Americká agentúra AP spolu s verejnoprávnou televíziou AP už v lete potvrdili 40 útokov na železnicu, stanice a autobusové zastávky, ktoré sa môžu považovať za vojnové zločiny. Zomrelo pri nich najmenej sto civilistov.

Niekoľko nočných hodín vo vlaku je za mnou. Keď ráno pristaneme v Odese, zastaví sa pri mojom vagóne vlakvedúci Vitalij, aby sa rozlúčil. Jeho mama je Češka, tak sme mali aj československú „connection“.

Utiekol z Chersonskej oblasti

Cestu zo stanice lemujú ukrajinské zástavy, železné ostne postavené ako zábrany, ploty chrániace prístav a zaklincované okná prevádzok. Ale do centra sa v lete vrátil život. Aspoň miestnych. Len v jedno popoludnie prechádzam hneď okolo dvoch mladých neviest a ženíchov. V očiach majú radosť, aspoň na chvíľu si ich myseľ môže oddýchnuť od všadeprítomnej vojny a uvoľniť priestor fantáziám o svetlejších zajtrajškoch.c

Stretávam sa s 55-ročným Valerijom Dejevom, ktorý pred pár týždňami ušiel z Chersonskej oblasti. Konkrétne z Novej Kachovky, kde sa nachádza obrovská priehrada a vodná elektráreň. Presne tá, ktorá plní stránky novín pokračujúcimi bojmi a hrozbou, že po ruskom útoku by voda zatopila mnohé obce vrátane miestnej metropoly Cherson.

Valerij Dejev, Cherson | foto: Branislav Ondrášik

Cesta do bezpečia mu evakuačným autobusom trvala tri dni. Bežne to je okolo päť hodín. Po ceste už v lete nebola voda, museli si vystačiť s dvomi fľašami. Všetko, čo mali, sa muselo zmestiť do dvoch kusov batožiny.

„Každý deň tam bolo ostreľovanie, už sa tam nedalo žiť, chceli sme sa zachrániť. Žiť tam bolo veľmi nebezpečné, smrť si po vás mohla prísť každý deň,“ hovorí mi muž v stredných rokoch, ktorému dal miestny hotel prácu údržbára a ochranky zároveň. Náš rozhovor prerušia sirény oznamujúce nebezpečenstvo prelietavajúcich rakiet.

Dnes je Cherson zároveň symbolom jednej z najväčších ruských potúp tejto vojny. V novembri oznámili náhle stiahnutie z mesta. Hoci ruský diktátor Putin iba pár týždňov predtým vyhlasoval, že „bude naveky ruský“. Po ruskom úteku z mesta ho rýchlo oslobodili. Nova Kachovka, odkiaľ je Valerij, je na druhej – ľavej strane Dnepra. Ale aj odtiaľ už mali Rusi začať s evakuáciou časti obyvateľov, náznak ústupu.

Valerij sa chce vrátiť domov, ani si nepripúšťa, že by sa do Novej Kachovky v Chersonskej oblasti a do svojej práce v mlyne nevrátil. „Raz sa to skončí, len neviem kedy.“

Tanky vystlané kobercami

Pýtam sa ho, ako ruská okupácia vyzerá, ako spravujú tieto oblasti. Nenazve ju inak ako terorom. Po začiatku ukrajinskej protiofenzívy tam prišlo ešte viac ruských vojakov a techniky. Začali ľudí, najmä mužov, ešte väčšmi kontrolovať. Kontrola mobilov, tetovaní, či nemajú vec s ukrajinským tryzubom (trojzubec – ukrajinský štátny znak), je dlhodobo známy nedôstojný šport ruských vojakov. Tieto zážitky som si po ceste na Ukrajine vypočul neraz. Za ukrajinský znak, či dokonca iba za ukrajinskú hudbu prišlo zatknutie. Miestnych kolaborantov podľa Dejeva obliekli do policajných uniforiem. Domnieva sa, že si ich na spoluprácu vyhliadla ruská tajná služba FSB.

Ukrajinskí civilisti – muži museli pre Rusov vykonávať práce najrôznejšieho druhu. Tento teror sa však prejavoval naprieč celým obyvateľstvom tohto takmer 50-tisícového mesta. Ešte v chladných dňoch im brali teplé oblečenie, ktoré potom sami nemali. Alebo aj koberce. „Pýtate sa, prečo koberce? Ani nám to najprv nebolo jasné. No potom sme videli, že si nimi vystlali tanky, bolo v nich totiž chladno,“ hovorí očitý svedok Dejev. Brali im potraviny, dobytok či hydinu.

Keď tam bol, mohli aspoň bývať vo svojich domoch, hoci permanentné boje ich nakoniec vyhnali. „V Chersone to bolo ale inak. Mám tam brata. Tam zaberali domy a byty utečencov, kde nikto nebýva. Vyhľadávali tam takéto civilné domy a používali ich ako vlastné ubytovne. Vlastne si mysleli, že už sú ich, že v nich budú bývať nie iba cez vojnu, ale aj keď sa skončí.“ Dnes už vieme, že sa našťastie mýlili.

Ale už na jeseň bolo zjavné, že samotná vojna na Ukrajine sa tak rýchlo a úplne neskončí. Aj v noci počuť hlasné výbuchy: Ukrajinci zostrelili ruské rakety, dozvedám sa zo skupiny na Telegrame.

Bol pri odeských nepokojoch, požiar domu odborov livestreamoval

V Odese sa stretávam aj so známym miestnym novinárom Serhijom Dibrovom (50), zástupcom šéfredaktora spravodajského webu Dumskaya, vyhľadávaného informačného zdroja nielen pre občanov mesta, ale aj celú Odeskú oblasť. Odesa je jedným z miest Ukrajiny, ktoré si vojnu na vlastnej koži okúsili už v roku 2014.

Dibrov bol očitým svedkom tragických udalostí z 2. mája 2014 v Odese, pri ktorých zomrelo celkovo 48 ľudí. Najviac pri požiari Domu federácie odborových zväzov na Kulykovom poli v centre mesta. Stojíme na obrovskom námestí, je už večer, osvetľujú ho iba vzdialené lampy. Presne na tom mieste stál, keď ako jediný a po celý deň nepretržite livestreamoval na webe svojho média nepokoje a následne túto tragédiu. Vtedy však večernú oblohu osvetľoval masívny požiar.

Serhij Dibrov pred Domom odborov, Odesa
Serhij Dibrov pred Domom odborov, Odesa | foto: Branislav Ondrášik

V sovietskych časoch tam bola centrála miestnej komunistickej strany, po páde režimu to bolo populárne miesto na verejné zhromažďovania. Vzhľadom na históriu aj rozsahom štedrý priestor, niet sa čo čudovať, že si ho protimajdanovskí a proruskí protestujúci vybrali za svoju základňu.

„Bol to prvý deň vojny v Odese. Bojovali vlastne medzi sebou iregulárne ruské a ukrajinské jednotky. Niečo také som tu nikdy nezažil,“ hovorí mi v aute, ktoré má už svoje najlepšie roky za sebou, keď mi ukazuje miesta udalostí tých dní. Podľa neho to bolo prvýkrát, keď takíto „polovojaci“ bojovali na ukrajinskej strane ako obrancovia. Dovtedy boli takéto strety iba s ruskými ozbrojenými a nevojenskými „jednotkami“. Jedným dychom dodáva, že v uliciach bola iba hŕstka Odesanov, niekoľko tisíc z miliónového mesta. Absolútna väčšina bola doma, centrum bolo až na demonštrantov vyľudnené.

Prechádzame miestami odeského „dňa hnevu“. „Aby si to ale pochopil, musíme sa vrátiť na začiatok a čo tomu predchádzalo,“ hovorí a spustí históriu detailov o mesiacoch, týždňoch až dňoch pred udalosťami. Jednou z tých kľúčových bol pokus proruských politikov vyhlásiť v oblasti separatistickú republiku podľa vzoru Donecka a Luhanska. „V miestnom parlamente nezískali protimajdanovské sily prakticky žiadnu podporu od významných politikov, ktorí tu držali nie iba politickú, ale aj ekonomickú moc,“ vysvetľuje, prečo tento pokus relatívne rýchlo narazil na dno neúspechu. Protimajdanovskí demonštanti však mali celé mesiace na Kulykovom poli svoj hlavný stan. Niekedy sa tam prívržencov Ruska a odporcov zvrhnutia proruského prezidenta Viktora Janukovyča stretlo aj niekoľko tisíc.

V piatok 2. mája sa v meste mal hrať futbalový šláger medzi odeským Čornomorcom a charkovským Metalistom. Futbaloví ultras boli naladení proukrajinsky. Rovnako ako demonštranti za „ukrajinskú jednotu“. Proruskí demonštranti logicky nie. „Ale predstavitelia oboch táborov sa predtým stretli na spoločnej grilovačke a dohodli sa, že v daný deň proti sebe nepôjdu a každá skupina bude demonštrovať na inej trase mestom,“ tvrdí Dibrov. Štvrtok bol totiž voľným dňom, aj tu je 1. máj stále tradičným dňom Sviatku práce. V tento deň ešte pokojne protestovali demonštranti proti Majdanu. Preto až do istého momentu nič nenasvedčovalo, že tento predĺžený víkend nebude viac-menej pokojný.

Zaútočili, Botsman zabíjal, dom odborov vyhorel

Fanúšikovia futbalových tímov už v minulosti urobili viacero pokojných pochodov mestom pred zápasom. Teraz to mali byť ultras z Odesy a Charkova, začiatok o tretej popoludní. No napriek dohode sa na ruských sociálnych sieťach podľa Dibrova niekoľko hodín predtým šírili výzvy, aby proruskí „demonštranti“ zastavili tých proukrajinských. Mal teda tušenie, že niečo sa zomelie. Zobral telefón s kamerou, nepriestrelnú vestu, pre istotu. Vestu so sebou nosil od marca, keď mu ju priatelia darovali. Prilbu si ale nevzal, radšej dáždnik a náhradné nabíjacie baterky na smartfón. „Toto rozhodnutie nevziať prilbu som veľmi rýchlo oľutoval. Namiesto dažďa tam padali dlažobné kocky. Ale na druhej strane, vďaka náhradným baterkám, som mohol byť s videom naživo sedem hodín,“ dodáva. Hoci v redakcii čakali, že tieto udalosti budú spravodajsky zaujímavé, až takú krvavú konfrontáciu nepredpokladali. Od manželky si v ten deň vypočul, či sa nechce nechať zabiť. Jeho šéf z Dumskaye, Oleh Konstantinov, išiel bez ochranného vybavenia, hoci ho Serhij varoval. Skončil so strelnými zraneniami v nemocnici.

Videl, ako sa dve stovky Antimajdanu zhromažďujú. Boli ozbrojení a neboli to iba palice a dlažobné kocky. Mali tiež nepriestrelné vesty, helmy a zbrane. Neďaleko od nich bola asi tisícka futbalových fanúšikov, prívržencov Majdanu. Neboli podľa Dibrova tak veľmi vyzbrojení ako proruskí vandali.

Prechádzame sa ulicou Deribasovskaja, z jednej strany úrad prokurátora, z druhej mestský park. Zavedie ma do „tunela“ jednej z historických budov. „Tuto padli prvé výstrely,“ ukazuje mi, čo videl. Ruský antimajdanovský aktivista Botsman (Vitalij Budko) mal kalašnikov. Do druhého davu strieľal ostrými spoza policajného kordónu. Tí sa snažili davy udržať a zároveň ho kryli. Jeho prvou obeťou bol aktivista Pravého sektora Ihor Ivanov. Ďalšou z prvých obetí bol proukrajinský demonštrant Andrij Birjukov. Prichádzame na roh ulice a námestia, k pamätnej tabuli. „Ale tu Ivanov nezomrel, to majú nesprávne. Všade bola krv, ľudia boli zranení a vtedy sa to začalo. Ale bolo to pár stoviek metrov od tohto miesta,“ hovorí. Aj niektorí prívrženci Majdanu mali zbrane. Tvrdí však, že oni sa zamerali na ochranu davu Ukrajincov pred útokom, ktorí vyvolali antimajdanisti. Na ulici sa už hádzali Molotovove koktaily a dlažobné kocky hlava-nehlava.

Serhij Dibrov v „tuneli“ | foto: Branislav Ondrášik
Pamätná tabuľa, Odesa | foto: Branislav Ondrášik

Botsman potom nastúpil do sanitky so šéfom miestnej polície, plukovníkom Dmitrijom Fučedžim. Obom sa podľa novinára podarilo ujsť, najskôr do Podnesterska, separatistickej republiky v Moldavsku pod ruskou kontrolou. Šéf polície následne priamo do Ruska, kde získal aj občianstvo. Napriek tomu Dibrov políciu ako celok neviní. „Snažili sa a robili, čo mohli.“

Antimajdanisti sa dali na útek k svojmu hlavnému stanu pri dome odborov, táto občianska vojna v uliciach Odesy už trvala niekoľko hodín. Ukrajinskí demonštranti na ich priestor zaútočili a antimajdanisti sa išli zabarikádovať do domu odborov. Zo strechy hádzali na Ukrajincov zápalné fľaše, Ukrajinci im to opätovali zdola.

Prečo proruskí demonštranti priestor neopustili, keď bolo iba otázkou času, kedy budova od lietajúcich Molotovových koktailov vzbĺkne? „Medzi demonštrantmi sa rozšírila fáma, že im majú prísť na pomoc ruskí vojaci z neďalekého Podnesterska, a tak vyčkávali. Ale aj Botsman, ktorý stál dole, vedel, že je zle, a ľudí sa odtiaľ pokúšali dostať,“ hovorí Dibrov, ktorý bol neďaleko. Hoci väčšina sa zachránila, 42 ľudí tam podľa Dibrova zomrelo (šiesti zomreli pri konfrontácii v uliciach): zadusili sa, resp. zomreli na otravu oxidom uhoľnatým, zhoreli, niektorí zomreli pri skoku z okna.

Ešte jeden príbeh z tohto rozprávania mi utkvie v pamäti. „Na tomto mieste sa začala aj éra dezinformácií – fake news,“ hovorí Dibrov. Má na mysli fotografiu asi 50-ročnej ženy z domu odborov, ako leží prehnutá cez stôl, mŕtva. Ruské médiá a používatelia sociálnych sietí rýchlo rozšírili správu, že bola tehotná aj znásilnená. Fotku pritom urobila na mieste žena, ktorá hľadala svojho nezvestného príbuzného, a zverejnila ju na Facebooku. Ľutovala, že neurobila záber z viacerých uhlov, aby bolo jasnejšie, ako zomrela, ale rozhodne nebola tehotná, išlo o staršiu ženu. Malo ísť o zamestnankyňu odborov, ktorá bola v budove v zlom čase a na zlom mieste. V skutočnosti zomrela na otravu oxidom uhoľnatým.

„Rozprávali sme sa s manželom jednej zo žien, ktorá v budove zomrela. Manžel jej volal a prosil ju, aby z budovy odišla. Ona ale odmietla, tie udalosti chcela vidieť priamo na mieste,“ hovorí Dibrov, ktorý je zároveň členom tímu expertov a novinárov Skupiny 2. mája, ktorá roky poctivo zbiera informácie o tragédii. Ich závery, ako aj jeho zábery poslúžili tiež nezávislému medzinárodnému vyšetrovaniu. Knihu, ktorej je spoluautorom a ktorá sa tragédii venuje, mi nakoniec podaruje.

Železničiar evakuoval ľudí z Kramatorska a Slovianska

Keď nastupujem do rýchlika z Odesy do Charkova, opäť sa budem rozprávať so sprievodcom. Denis (38) túto trasu tiež jazdí celú vojnu, a nie iba do Charkova. Tiež bol v evakuačných vlakoch zo Slovianska a z Kramatorska. Valerij Teljuk mi už po ceste do Odesy hovoril, že v takýchto vlakoch mali v kupé aj 12 ľudí, čo je dvakrát viac než kapacita. Keď sa do vozňa podľa jeho typu zmestí 36 až 52 ľudí, počas evakuácií to bolo vždy úplné maximum, čo sa do vozňa natlačilo.

Mimochodom, práve Kramatorsk a jeho železničná stanica, odkiaľ viedol vlak Denis, bol cieľom ruského útoku začiatkom apríla. Zomrelo tam 60 ľudí. Denis vtedy na stanici našťastie nebol a podobne dramatický incident si počas svojich ciest nevybavuje. „Hlavne pasažieri utekajúci z Charkova o svojich zážitkoch veľa hovorili a plakali,“ dodáva. „Naša brigáda pôvodne chodila do Konstantynivky v Doneckej oblasti až do začiatku vojny. Potom sme tam chodil už iba občas, na evakuácie. Evakuovali sme ľudí vo vlakoch z Kramatorska a zo Slovianska,“ vysvetľuje. Asi dva mesiace brali všetkých, aj bez lístka. Bolo to prvýkrát, čo museli ľudia utekať v takomto zhone. Niektorí mali iba to, čo mali na sebe, a osobné dokumenty. V jednom transporte mohli byť aj tisícky ľudí. Traja-štyria ľudia na jedno miesto. Dokopy asi 80-tisíc, práve v jeho vlakoch. Najmä na západ Ukrajiny: do Ľvova a Užhorodu, ale aj do Kyjeva a Charkova.

Až štyri milióny Ukrajincov a Ukrajiniek sa evakuovali z juhu a východu na západ, státisíce do zahraničia. Ďalšie tisícky ton predstavovala humanitárna pomoc. Ukrajinská pošta Ukrpošta zapojila po viac ako 20 rokoch do prepravy pošty opäť aj železnice: dve desiatky batožinových vagónov využívajú ako poštové, vypravia ich desať denne. Celkovo ich od apríla do septembra vypravili takmer 1 700, povedala mi Julia Pavlenková z Ukrpošty, ktorá tam vedie odbor pre medzinárodné operácie a logistiku.

Vojaci a ich rodiny

Asi desatinu civilného rýchlika podľa železničiara tvoria pasažieri vojaci. Jeden z nich s malou dcérou prejde okolo. Vojaci využívajú vlak či už cestou na „opušťák“ za rodinou alebo cestou do miest, odkiaľ ich potom armáda odvezie na front. Nie sú to však skupiny, je vidieť, že sú to ich individuálne cesty.

Ako každý jeden občan, mimo služby vojaci využívajú na osobnú dopravu vlaky či autobusy. Keďže krajina je vo vojne, títo vojaci alebo aj príslušníci teritoriálnej obrany sa logicky stali súčasťou koloritu ruskou vojnou sužovaných miest: od ulíc cez reštaurácie po zastávky metra, železničné stanice aj vlaky.

Cesta do Charkova je o poznanie hlučnejšia, aj vlak sa trasie viac ako do Odesy. Prechádzame lesmi, niekedy menšími zničenými obcami, až kým nedorazíme do Rusmi zdevastovaného Charkova.

Najviac ľudí ale už vystúpilo po ceste, najmä v Dnipre. Do východnej metropoly už zostáva iba hŕstka. Vrátane jednej mamičky s kojencom, ktorá vystúpi práve z nášho vagóna.

Do Charkova prichádzam akurát v čase, keď Ukrajinci vedú najrozsiahlejšiu a úspešnú protiofenzívu oslobodzovania miest a obcí v tejto oblasti. Mojím cieľom je aj Izjum, ktorý bol oslobodený iba pred niekoľkými dňami.

Izjum | foto: Branislav Ondrášik

Oslobodený a zničený Izjum má dozvuky aj v Charkove

Už pár desiatok kilometrov pred Izjumom sa objavujú prvé znaky bojov. Bližšie k mestu sú už všadeprítomné. Prechádzame miestami, kde iba nedávno stáli ruské kontrolné stanovištia. Nápisy ruských separatistických republík sú stále viditeľné. Rovnako ako „zetká“ na zničenej ruskej vojenskej technike, ktorá ešte niekde lemuje cestu. Pre Rusov bolo mesto strategickou logistickou základňou frontu v Donbase.

Ukrajinci už začali zničenú techniku aj s nevybuchnutou muníciou fakticky okamžite odstraňovať. Niektoré také bomby vidieť, jedna nevybuchnutá raketa je na zarastenom sídliskovom športovisku, bytovky v okolí sú zrútené po ruských leteckých útokoch. Hoci Izjum je už oslobodený, ticho prerušujú sporadická streľba alebo výbuchy znejúce z diaľky.

Izjum | foto: Branislav Ondrášik

Pri miestnom cintoríne ukrajinskí vojaci len pred pár dňami objavili obrovské pohrebisko s takmer 450 mŕtvymi. Les za cestou páchne smrťou. Pach rozkladajúcich sa tiel je úplne všade a ani povinný respirátor nepomáha. Nasiakne do šiat a cítiť ho ešte hodiny po tom, ako človek opustí miesto tragédie. Vojenskí a policajní vyšetrovatelia aj za pomoci hasičov exhumujú telá z provizórneho pohrebiska. Len za dve hodiny našej návštevy ich vykopali do dvadsať, vyše štyridsať ich bolo poukladaných v plastových vreciach pri stane. Detailnejšie som zápisky z miesta tejto tragédie ešte v septembri rozobral v reportáži pre SME.

Izjum | foto: Branislav Ondrášik

No beštiálny postup ruskej armády zasahuje aj ukrajinské obyvateľstvo ďaleko od Izjumu, v miestnej metropole Charkov. Keď už som tu, musím sa zastaviť za mojimi priateľmi z minulej cesty, Larysou Velyčkovou (51) a Tarasom Savčenkom (49). Ak niekto robí najviac pre ukrajinské víťazstvo, sú to oni dvaja. Ako som už v poslednej reportáži pre Kapitál spomínal, obaja organizujú multimiliónovú humanitárnu pomoc a logistiku v Charkove. Spoluzaložili charkovskú pobočku organizácie Depaul.

Taras a Larysa | foto: Branislav Ondrášik

Rozprávali sme sa o Izjume. Taras tam má tetu Dusu. Mysleli si, že je mŕtva – má 86 rokov. Ale vydržala, pred pár dňami im po viac ako polroku mohla zavolať. Ale iba raz, stále tam nie sú telekomunikácie.

To bolo radosti, keď deň predtým na webe IzyumLive (cez aplikáciu Telegram) uvideli jej fotku. Usmiatu a s humanitárnou pomocou.

On sa do Izjumu ako humanitárny pracovník dostane najskôr až o dva týždne, hovorí. Takže je to radosť, že žije, ale tiež smútok, bolesť a asi aj hnev. A odhodlanie. Chce vidieť moje fotky z tohto miesta. Stále ich v médiách nie je veľa a hlavne nie také kvantum ako v mojom mobile. Skroluje obrazovkou. Vtedy sa jeho inak usmiata tvár zháči šokom, smútkom, neskôr hnevom.

Izjum | foto: Branislav Ondrášik

„Aj my sa tam chystáme, ale ešte to nie je bezpečné. Zajtra však ideme s humanitárnou pomocou do Cupivky. A neskôr do mesta Derhači pri Charkove. Tam máme dobrovoľníka, ten už identifikuje ľudí a domácnosti, ktoré nás najviac potrebujú,“ hovorí mi. A na humanitárnu pomoc v týchto obciach miestni netrpezlivo a úpenlivo čakali. V Izjume sa zhromažďovali na rozbombardovanom centrálnom námestí. Čakali, kým niekto nepríde. Nevedeli kedy, nevedeli kto.

Taras a Larysa mi ukazujú aj svoje zábery v mobile, ako už do niektorých oslobodených obcí išli. Jej bývalý manžel Jura tam bol počas celej okupácie. V dedine Lipci neďaleko Boršovy. Keď ju uvidel, ako krátko po oslobodení prišla, bol v šoku. A to bol doslova iba pár kilometrov od nej. Rozplakal sa. „Neverím, Larysa, si to ty?“ reprodukujú mi toto nedávne rodinné stretnutie. Muž mal iba 50 kíl, pred vojnou 70. Aj jeho tvár a telo podľa fotografií zostarlo azda o desiatky rokov. Muž v stredných rokoch teraz pripomína starca.

Aj toto stretnutie mi pripomína, že táto vojna mala na jeseň ešte ďaleko od konca. Rovnako aj dnes.

Autor je novinárom na voľnej nohe

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: