Venezuelská doktrína eufórie
Sobotné ráno (3. 1. 2026) v štvrti Estación Central Santiaga de Čile prišlo s ohlušujúcou radosťou. Medzi výškovými budovami, ktoré sú usporiadané do štvorca tak, že si susedia vidia priamo do okien, sa nesú výkriky a hlasné skandovanie. Táto oblasť je vynúteným domovom tisícov venezuelských expatov a expatiek – najpočetnejšej migrantskej skupiny v Čile. Ešte predtým, než si mnohí stihli uvariť kávu, tu začala panovať atmosféra nečakaného víťazstva a nákazlivej eufórie. „Se lo llevaron!“ („Odvliekli ho!“) je prvý výkrik, ktorý dokážem identifikovať. Nasleduje „Viva Venezuela!“ (Nech žije Venezuela!), potom „Konečne!“. Spolu s nimi piskot a hudba vibrujúca tenkými stenami.
Historické narodeniny
V noci z 2 . na 3. januára americké špeciálne jednotky vtrhli do prezidentského paláca Miraflores v Caracase. Nicolás Maduro a jeho manželka Cilia Flores boli zajatí a unesení do New Yorku, kde čelia obvineniu z drogového prevádzania a porušovania ľudských práv. Prezident Trump oznámil intervenciu na sociálnej sieti.
Ľudia vyťahujú vlajky a z bytov sa ozývajú nové a nové výkriky prebúdzajúcich sa susedov. Eufória sa stupňuje. Rýchlo sa oblečiem a po hlavnej ulici sa snažím dostať na stretnutie s priateľom Lucasom. Už pred ôsmou sa začínajú plniť ulice autami, bicyklami, motorkami aj ľuďmi s detskými kočíkmi. Venezuelské vlajky vejú priviazané k spätným zrkadlám, deti majú pomaľované tváre na žlto-modro-červeno. Všetky rytmy mesta dnes znejú oslavne.
„Svet si navždy zapamätá, že na moje tridsiate narodeniny sa zmenili dejiny,“ povie na odľahčenie Lucas, ktorý sa narodil na púštnom severe Čile. Stojíme blízko kultúrneho centra Gabriely Mistral a pozorujeme plniace sa ulice. „Akoby vyhrali majstrovstvá sveta, ale neviem, čo také vlastne vyhrali,“ dodá ironicky a ukáže na zväčšujúci sa dav. „Ráno ma zobudil brat, potom mi volala mama, že zavreli Madura. Že bude prevrat.“ Brat mu dodatočne zavolal znovu, pretože mu zabudol zablahoželať.
Väčšinu venezuelských expatov a expatiek v Čile tvoria mladí ľudia vo veku 25 – 34 rokov, ktorí utiekli pred Madurovým režimom. Venezuela sa za posledných desať rokov prepadla do humanitárnej katastrofy. Hyperinflácia zlikvidovala úspory bežných ľudí, nemocnice ostali bez liekov, v supermarketoch chýbajú základné potraviny. Viac než sedem miliónov Venezuelčanov a Venezuelčaniek opustila krajinu. Maduro sa držal moci kombináciou represií, volebných podvodov a podpory armády. Prezidentské voľby v júli 2024 vyhral podľa opozície a nezávislých pozorovateľov opozičný kandidát Edmundo González Urrutia, režim však výsledky sfalšoval a vyhlásil víťazstvo Madura. Nasledovali masové protesty, ktoré bezpečnostné zložky brutálne potlačili, pričom zahynulo viac než 125 ľudí a tisícky boli zatknuté.
Dnes sme mali v pláne oslavovať. S Lucasom sme sa nevideli viac než dva roky. Začiatkom roka 2023 som do Čile prišla antropologicky skúmať priestory nádeje, ktorú v Latinskej Amerike obnovila Andská jar – séria ľavicových predcovidových povstaní, ktoré sa snažili spochybniť neokoloniálnu stigmu spojenými štátmi dosadených diktatúr. S Lucasom, ktorý je zároveň preživším policajného násilia, ktoré sprevádzalo Spoločenský výbuch (ako čilské povstanie nazvali ľudia), sme obývali autonómne centrum, ktoré vzišlo z tejto nádeje. Odvtedy sa v Čile takmer zmenila ústava, takmer sa ukončil stav vojenskej výnimky vo Wallmapu (ancestrálne územie národa Mapuche), takmer sa potraty stali legálnymi a zdarma. Ľavicová vláda Gabriela Borica však nič z toho nesplnila a pred mesiacom tu voľby vyhral ultrapravicový potomok nacistu José Antonio Kast.
Na pravicovú latinsko-americkú jeseň dnes pozeráme ako na požiar. V Argentíne vládne anarchokapitalista Javier Milei, v Ekvádore ultrapravicový Daniel Noboa, v Salvádore Nayib Bukele. A rok 2026 začal bombardovaním Caracasu vojenskými jednotkami vyslanými Donaldom Trumpom.
„Teraz ešte Kubu!“
Držíme sa narodeninového plánu. Ideme sa naobedovať na Vegu Central, dať si džús z chirimoye, stretnúť sa s priateľmi, večer vyliezť na úpätie Ánd a sledovať západ slnka. Snažíme sa prejsť zatarasenou ulicou. Vyťahujem diktafón a foťák. Chcem zachytiť Lucasove narodeniny aj geopolitické udalosti. Žena v aute s dieťaťom na zadnom sedadle si všimne môj objektív a vytiahne vlajku s nápisom „Slobodná Venezuela“. Pohľadom sa opýtam o dovolenie zachytiť ju. Namiesto odpovede vytrúbi energický rytmus a zvýši hlasitosť venezuelskej neoficiálnej hymny Alma Llanera. Muž s čilskou zástavou sa poklusom pridá do obrázku a odhodlane ňou zaveje. „A teraz ešte Kubu!“ zvolá. „A potom Nicaraguu, seňor,“ odpovedá žena. Muž sa nakloní do okna auta a snažia sa objať, vzájomne si šúchajú ramená, potľapkávajú sa po pleciach. Ich radosť je nákazlivá a vytláča zdesenie, s ktorým Lucasovi volal brat, no snažíme sa ho zatajiť.
„Konečne je tu nádej vrátiť sa domov pre nás Venezuelčanov, ktorí sme museli odísť s jedným kufrom,“ vysvetľuje svoju prítomnosť na oslave mladá žena s klaksónom, keď mi rukou stlačí zápästie, v ktorom držím diktafón. „Tento deň sme si želali dlho.“
Aj na narodeniny je možné si niečo želať. Čo si priať, keď je zvrhnutý diktátor? A v čo je možné dúfať, keď sloboda začína imperiálnym porušením medzinárodného práva?
Keď Naomi Klein píše o doktríne šoku, popisuje moment kolektívnej paralýzy, ktorý je využitý pre zavedenie radikálnych politických a ekonomických reforiem. Čile bolo v roku 1973 jeho učebnicovým príkladom: kým sa krajina spamätávala zo zbombardovaného prezidentského paláca, smrti prezidenta Salvadora Allendeho a nástupu Pinocheta, Chicago Boys prestavali celú ekonomiku na neoliberálny experiment. Predpokladá sa, že zdesení ľudia paralizovane prijmú podmienky, na ktoré by za bežných okolností nepristúpili.
To, čo dnes cítim z eufórie Venezuelčanov a Venezuelčaniek v Santiagu, na mňa pôsobí ako iná verzia toho istého mechanizmu. Niečo ako doktrína eufórie – náchylnosti pristúpiť na imperiálne násilie z radosti z padnutého tyrana.
Ropa, územie a arepas
O tom, čo sa deje v Caracase, sa dozvedáme zo sociálnych sietí. Zatiaľ čo Madurovým priaznivcom bolo dovolené zhromaždiť sa pred prezidentským palácom s transparentmi žiadajúcimi prepustenie prezidenta, vo východných štvrtiach, tradičných lokalitách opozície, panuje ticho a čaká sa na to, čo príde.
Začínajú prúdiť prvé meme, AI upravené zobrazenia zatknutého Madura, oslavné statusy, antiimperiálne profilovky vo venezuelskej trikolóre aj vydesené správy mojich rodičov, že začala vojna. Nad jedným výrokom sa pozastavím. Oslavujúceho muža v Buenos Aires sa novinári pýtajú na tvrdenia o tom, že USA ide len o venezuelskú ropu a nie o ľudské práva. „Tí, čo hovoria, že USA má záujem len o našu ropu, pýtam sa vás: Čo si myslíte, že tu chceli Rusi a Číňania? Recept na arepas?“ (Arepas sú tradičné venezuelské kukuričné placky.)
Počas 13-tich rokov Madurovej diktatúry mali obe autoritárske veľmoci vo Venezuele jasné geostrategické a ekonomické záujmy. Peking sa stal najväčším importérom venezuelskej ropy. V roku 2025 smerovala na čínsky trh väčšina exportu čierneho zlata z Caracasu. Rusko aj Čína odsúdili americký zásah a žiadali prepustenie Madura. Peking operáciu označil za „hrubé použitie sily“ a „porušenie medzinárodného práva“, zatiaľ čo Moskva hovorila o „neprijateľnom útoku na suverenitu“. Obe krajiny teraz stratili kľúčového spojenca a zdá sa, že aj prístup k venezuelským zdrojom.
Pokračujeme na Vegu Central. Napriek tomu, že je sobota, tu nie je až tak rušno. „Dnes sa už nevyjednáva, proste sa koná, chápeš? Nie je čo riešiť,“ zhrnie situáciu naša spoločná priateľka Luna, ktorá sa k nám pridá a objedná si vychladený broskyňový džús z pouličného stánku. Zdalo by sa, že zatiaľ čo mocní konajú, ostatným sa udalosti dejú. Dnešok taktiež prenechávame neintervenovanému konaniu. Necháme sa objať v rade na drink a neinvazívne sa podieľame na radosti muža s úľavou v tvári. Euforicky pokrikujúcim šoférom áut „Venezuela Libre!“ ironicky, no s rovnako entuziastickým tónom, odpovedáme „Viva Imperialismo!“.
Napriek politicky polarizovanej situácii v krajine si nikto nedovolí kaziť radosť Venezuelčanom a Venezuelčankám v uliciach. Novozvolený prezident Kast tu zvíťazil najmä vďaka svojej tvrdej antiimigračnej rétorike a sekuritizačnému diskurzu. Nelegálnym migrantom vyhlásil 90-dňovú lehotu na dobrovoľný odchod pred marcovou inauguráciou. Potom prídu deportácie – podľa vzoru „ďalšieho fašistického blondína“, ako Trumpa označuje Luna.
V autobuse na ceste z centra stretneme ďalšiu skupinu Venezuelčanov. Začneme ležérnu konverzáciu. „Som Venezuelčan, ale dnes hovorím, že som Kolumbijčan,“ nesmelo začne mladý muž s ruksakom s logom donáškovej služby. Po chvíli dodá: „Chcem slobodnú Venezuelu. Samozrejme. Ale nie takto – nie cez Trumpovu intervenciu. Moji krajania sú… hlúpi,“ povie zmierlivo, no vážne ukazujúc bradou smerom k svojim priateľom. „Oslavujú, ako keby zabudli, čo znamená, keď USA oslobodzuje krajinu.“
Americká intervencia vo Venezuele je vyvrcholením dlhého kontinua. Venezuela drží najväčšie dokázané zásoby ropy na svete spolu so značnými zásobami zlata a iných strategických surovín. Bezpečnostné naratívy o „narkoterorizme“, z ktorého sú Maduro a jeho manželka obvinení, slúžia ako nepresvedčivý legitimizačný naratív akcie proti vládam, ktoré sa bránia americkej hegemónii (no vplietajú sa do iných mocenských dynamík). Trumpova administratíva otvorene hovorí, že USA „povedie“ Venezuelu do neurčitej budúcnosti. Imperiálna autorita už znovu nepotrebuje eufemizmy.
Imperiálna normalita
Od sobotňajšej intervencie vládne (v čase vzniku textu) v Caracase napätá atmosféra. Ozbrojené polovojenské skupiny známe ako colectivos obsadili ulice pod výnimočným stavom vyhláseným v pondelok. Ten zakazuje Venezuelčanom a Venezuelčankám verejne prejavovať podporu americkému zásahu. V pondelok 5. januára bolo zadržaných 14 novinárov a mediálnych pracovníkov, 11 z medzinárodných médií, pričom väčšina zatknutí sa odohrala pri budove Národného zhromaždenia, kde sa konala inaugurácia Delcy Rodríguez ako dočasnej prezidentky. Všetci boli neskôr prepustení, okrem jedného zahraničného novinára, ktorý bol deportovaný. Dekrét o výnimočnom stave, ktorý platí od 3. januára, nariaďuje úradom „okamžite začať pátranie a zatknutie“ osôb oslavujúcich Madurov pád v krajine.
Lucasove narodeniny zakončíme návštevou spoločného bývalého domova v štvrti prilepenej na pohorie Ánd. Dnes je z neho zakvitnutá ruina. Zapadá dokonalé slnečnicové slnko. „Nechcem znieť paranoidne, ale desí ma, aké je to pokojné,“ povie Luna. „Okrem pár ľudí pred americkou ambasádou, žiadne protesty. Toto je asi tá nová normalita. V sobotu ráno si privlastniť krajinu.“ Stihnúť to ešte pred prvou kávou.
Ultrapravicová Kastova vláda v Čile však nevyžaduje únos. Šoková doktrína tu efektívne vstúpila do politických infraštruktúr, území a väčšiny subjektivít. Unášajú a vraždia sa len tí, ktorí sa jej odvažujú vzoprieť – aktivisti a aktivistky, mapučské obhajkyne a obhajcovia územia. Macarena Valdéz, Julia Chuñil, Matías Catrileo.
Pre mnohých Venezuelčanov a Venezuelčanky však pôsobí šoková doktrína, zhmotnená v zbombardovanom centre Caracasu a zatknutím hlavy štátu, ako doktrína eufórie. Z takej perspektívy Madurov únos nepredstavuje porušenie suverenity a medzinárodného práva, ale javí sa ako akt spravodlivosti. Akéhosi nečakaného zázraku. Úľava z pádu diktátora, nádej na návrat domov, víťazstvo nad 13-timi rokmi represií. Neodňateľné právo na radosť spôsobuje dezorientáciu. Mechanizmus moci, ktorý má za cieľ paralyzovať a zneprehľadniť svoje úmysly, mobilizuje radosť ako imperialistickú zbraň. V momente kolektívnej eufórie sa krajina mení rovnako efektívne ako v momente šoku.
Autorka je doktorandkou na katedre antropológie.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.