Na obrazy ukrajinskej vojny sme si v Európe už takmer zvykli. A začali ich zároveň ignorovať. Moderátor CNN stojí pred mapou Ukrajiny a ukazuje pohyby ruských vojsk. Znázorňuje, kde všade opäť dopadli ruské rakety, koľko životov si vyžiadali, čo všetko zničili – predovšetkým civilné objekty. To všetko doplnené silnými a dnes pre niektorých divákov zároveň nudnými zábermi horiacich bytoviek, obchodných domov, univerzity… Znie to takmer ako predpoveď počasia na Ukrajine. Preto sme sa s fotografom Michalom Burzom rozhodli priniesť iné príbehy a zábery. Za týmito zábermi deštrukcie budov sú totiž skutočné ľudské osudy: jednotlivcov, rodín a komunít.
Devastácia, ktorú okupačné ruské vojská v krajine napáchali, je oveľa väčšia, než by ste si na základe televíznych záberov dokázali predstaviť. Možno by sa vám to aspoň sčasti podarilo, keby ste len na pár minút postáli pri civilnej bytovke, ktorú ruskí agresori považovali za legitímny cieľ. Naším cieľom je priniesť komplexnejší obraz toho, čo sa na Ukrajine deje. V plastickom opise nielen deštrukcie, ale aj ľudí, ktorí na Ukrajine žijú, bojujú, pomáhajú. Snažia sa poraziť bomby, ktoré prichádzajú z neba a mínometnú paľbu zo zeme. Snažia sa nie iba prežiť, ale aj žiť.
Na Ukrajine sme strávili dva a pol týždňa a prešli sme ju krížom-krážom. Začali sme na vojnou takmer nedotknutom západe, kde ju pripomínajú najmä milióny vnútorne vysídlených ľudí a občasný raketový útok. Pokračovali sme cez Kyjiv a jeho okolie, ktoré bolo viac ako mesiac pod ruskou okupáciou. Cez mestá Buča, Irpiň, Horenka, Boroďanka, Hostomel a Černihiv, neďaleko bieloruských hraníc, kde sa Rusi realizovali nielen na civilných bytovkách, ale aj množstve škôl. Cez Sumy, neďaleko ruských hraníc, kde sa Rusi v meste nedostali ďaleko, ale aspoň zničili okolité obce Trostyjanec a Ochtyrku. Do Charkiva, druhého najväčšieho ukrajinského mesta, kde je ruština, ktorou množstvo miestnych hovorí, dnes vnímaná ako trest. Kde ruské bomby a mínometné granáty už zničili časť sídliska Saltyvka. Miesto, kde je stále aktívna fáza vojny, kde denno-denne útočia cez cestu rakety z ruského Belgorodu a na určitých miestach v minútovom rytme prebieha aktívne ostreľovanie. Kým ja som ešte dokončoval príbehy ľudí z Kyjiva, Michal išiel do Slovjansku, ktorý v tom čase začínal byť novou frontovou líniou ruských vojsk postupujúcich Donbasom.
Užhorod: Útočisko vnútorne vysídlených ľudí
Cestu začíname prekročením hraníc vo Vyšnom Nemeckom, smerujeme do Užhorodu. Ruská invázia na Ukrajinu priniesla aj najväčšiu utečeneckú krízu v rámci Európy od čias druhej svetovej vojny. Stovky slovenských dobrovoľníkov a dobrovoľníčok pomáhali desiatkam tisíc utečencov fakticky od začiatku vojny aj na našich východných hraniciach. Ukrajinu museli opustiť milióny ľudí. O čom sa však hovorí menej, je podstatná časť Ukrajincov utekajúcich pred vojnou vo vnútri krajiny: podľa OSN je to až 8 miliónov ľudí. A hoci sa mnohí vracajú domov (ako dve ženy, z miest neslávne známych zverstvami ruskej armády Buča a Irpiň, ktoré sme previezli cez hranicu do Užhorodu), prílev vnútorne vysídlených ľúdí z východu na západ Ukrajiny stále pokračuje.
Práve ľuďom na ukrajinskej strane hranice so Slovenskom stále pomáhajú desiatky našich dobrovoľníkov. Užhorodu, „hlavného“ mesta Zakarpatska, sa vojna zatiaľ priamo nedotkla. Aj tak tu organizácia Človek v ohrození počas štyroch mesiacov pomohla viac ako 30-tisíc vnútorne vysídleným ľuďom.
Práve tu, aj s pomocou slovenskej humanitárnej organizácie, prevádzkuje miestna neziskovka Ja pomôžem ubytovňu bez akejkoľvek pomoci štátu. Momentálne v nej ako komunita žije 132 ľudí.
Štyridsaťštyriročná Stepanida je s rodinou – dvomi malými dcérami (Tatianou a Danielou) a dvomi tínedžermi (Vladislavom a Anastasiou) – na úteku už druhýkrát. V roku 2017 utekala z Donecka, teraz z Kramatorska. Je rusky hovoriaca Ukrajinka a Rusi jej a jej rodine opäť zobrali domov. Po rusky hovorí iba preto, lebo v ukrajinčine sa ešte necíti úplne isto. Na otázku, či s nami môže urobiť rozhovor v ruštine, iba stroho odpovie: „Bohužiaľ, v ruštine.“ Je to pochopiteľné, z Kramatorska na severe Doneckej oblasti musela ujsť pred blížiacimi sa ruskými vojakmi, vlastne sa jej to podarilo iba deň pred útokom na miestnu železničnú stanicu. Pár rokov žila v separatistickej Doneckej ľudovej republike, vrátiť sa tam nechce. „Je to otroctvo. Ukrajina je sloboda. Do Ruska nikdy,“ hovorí. Verí, že domov, do Kramatorska, sa vráti – ale s podmienkou: „Ak to ešte bude Ukrajina.“ Od Ruska ale nečaká nič dobré.
„Ľudia si tu na vojnu už zvykli,“ hovorí Tayisiya Symočková. Naplno sa nám to potvrdí počas najbližších vyše dvoch týždňov.
Megakryt v Charkive zachránil tisíce ľudí
Keď zhruba o desať dní dorazíme do Charkiva, pochopíme našu skúsenosť s deťmi utekajúcimi pred vojnou, ktoré sme videli v Užhorode. Prichádzame do obrovského protibombového krytu v severnej časti mesta, jeho presnú lokáciu z bezpečnostných dôvodov nemôžeme zverejniť. Momentálne je azda najväčší v meste a určite aj jeden z najväčších v krajine. Pred pár týždňami to mohli byť chodby a stanice miestneho metra. V čase najintenzívnejších náletov sa v tomto úkryte schovávalo až 3000 ľudí. Dnes ich tu je okolo 400. Pohľad na podzemný megakryt sa nám naskytol vďaka humanitárnym dobrovoľníkom z organizácie Depaul Ukrajina. Aj v najhorších časoch, za zvukov bômb v nezastaviteľnom rytme doň odvážne a odhodlane nosili potraviny, drogériu, vodu a ďalšiu pomoc.
Oľga Jaceňuková (39), ktorá je v kryte už od začiatku vojny aj so svojou sedemročnou dcérou Aliciou, hovorí: „Bolo to strašné,“ a aj dnes sa jej trasú ruky. „Deti tu navštevuje psychológ raz za týždeň. Báli sa vyjsť von na denné svetlo. Schovávali sa pri každom zvuku zvonku. Musel ich naučiť vyjsť znovu na svetlo.“
Deti sú skutočne mĺkve, ale usmievajú sa. Ovládajú dokonca angličtinu, najväčší stres z nich nateraz, chvalabohu, opadol. Navyše, my, ako zahraniční novinári, sme pre nich aj veselá kuriozita a osvieženie temných dní. Na podzemnom schodisku si Anton, Sofia a Alicia púšťajú šarkana. Páčilo sa vám to? – pýtajú sa pohľadom. „Bolo to super,“ odpovedá im Michal.
„Práve ste stúpili do krvi“
Charkiv počas nášho pobytu zažíval opäť intenzívne útoky. Trvajú dodnes. Na začiatku vojny Rusi vybombardovali sídlisko severná Saltyvka. V tomto zhruba 1,5 miliónovom meste žilo na ploche 23 kilometrov štvorcových najmenej 300-tisíc ľudí (podľa niektorých odhadov aj viac). To sú asi tri Petržalky. Mnohé bytovky sú teraz neobývateľné, pribudlo ďalšie množstvo ľudí, ktorí sa stali utečencami. Odvtedy Charkiv a najmä okolité obce zažívajú ostreľovanie a niekedy aj raketové útoky. Zopár ich z ruského Belgorodu vypálili aj počas niekoľkých nocí, ktoré sme tam strávili.
V jeden podvečer Rusi opäť zaútočili na ťažko skúšané sídlisko. Sanitky prišli na miesto prakticky okamžite, obetiam už ale nebolo pomoci. „Práve ste stúpili do krvi,“ hovorí mi ukrajinský vojak, keď vystupujeme z auta. Následne nám samopalom ukazuje dieru v zemi, tá má byť z kazetovej bomby.
Nezasiahla iba prejazdový most, kde pred chvíľou zomreli dvaja ľudia. Na ceste a chodníku je čerstvá krv. Na zemi chlieb, čerešne a balíček cigariet. V tomto meste a špeciálne na tomto sídlisku neďaleko aktívneho frontu môže aj pri ceste z obchodu ísť o život. Miestni prechádzajú cez most bez povšimnutia. Podobné útoky sú tu v posledných mesiacoch bežné, hoci teraz sa opäť vystupňovali.
Útok na prejazde, ale aj pri zasiahnutej rezidenčnej budove, znamenal smrť pre desiatich ľudí. Pridali sa k smutnej štatistike vojny, ktorá si od začiatku ruskej invázie iba v tomto meste vyžiadala zhruba tisíc obetí a obrovské škody na majetku a civilnej infraštruktúre.
Velyka Danylivka je vidiecke predmestie Charkiva, severozápadne od sídliska. Ešte bližšie k oblasti, kde sa stále bojuje. „Je to sivá zóna,“ hovorí Taras Savčenko (49). Iba dve písmená v mene ho delia od najväčšieho ukrajinského poeta Tarasa Ševčenka. Sme kúsok od oblasti, kde si ruské a ukrajinské jednotky vymieňajú streľbu už každých pár minút. Nie je znepokojený, vie určiť, ako ďaleko od nás sa toto ostreľovanie nachádza: asi desať kilometrov. Aj tak nás pre istotu inštruuje, kedy a či už je bezpečné vystúpiť z auta.
Dobrovoľníci z Depaulu: Humanitárni kuriéri
Savčenko pracuje v humanitárnej organizácii Depaul. Od začiatku vojny pomohli 100- tisíc miestnym asi 500-tisíc tonami materiálnej pomoci (od drogistického tovaru cez potraviny až po veci dennej spotreby). Pomoc zo slovenského Depaulu chvália. „Je to veľká pomoc a mení veci, životy,“ dodáva riaditeľka Larysa Velyčková (51).
Obaja sú právnici. Keď s Tarasom kráčame blízko frontovej línie, má na veste a na výložkách nápis „Advokát“. Novinári nosia výšivku s nápisom „Press“. Larysa je tiež právnička, pracuje na univerzite. Obaja však teraz takmer všetok čas venujú pomoci Charkivčanom.
Charkivské centrum Depaul bolo v krajine založené ako druhé, hneď po Kyjive. „Denne roznesieme pomoc zhruba 1500 ľuďom,“ hovorí Larysa. Sú v každom okrese Charkivskej oblasti a nerozvážajú iba na autách, približne tridsať dobrovoľníkov používa bicykle. Ako kuriéri, taká charkivská humanitárna donáška. Dvadsať dobrovoľníkov rovná sa zhruba tisíc „obslúžených“ ľudí týždenne.
Títo pojazdní dobrovoľníci neroznášajú iba jedlo. Často chodia domov k imobilným – postihnutým alebo starým ľudom, ktorí sa k pomoci dostávajú iba ťažko. Umývajú ich, pomôžu v domácnosti a sú zároveň aj ich psychológmi.
Príbehy zverstiev na civilistoch
Kým na východe Ukrajiny dobrovoľníci pomáhajú ľuďom neďaleko frontovej línie, do Kyjiva a okolia sa veľmi pomaly vracia predvojnový život. No stopy na obydliach a ľuďoch, následky vojny v oblasti vidíme počas celej cesty. Keď sa dnes vyberiete do mestečiek a dedín severozápadne od Kyjiva, ktoré prežili najsilnejšie ruské bombardovanie, pozemnú inváziu a mesačnú okupáciu, vidíte, ako cesty lemuje jedna zničená budova za druhou. Za každým domom, za každým zhoreným autom je tragický ľudský príbeh. A zároveň aj odhodlanie začať odznova, na tom istom mieste.
V Irpini, ďalšom meste, do ktorého sme sa dostali, zomrelo okrem zhruba 300 civilistov aj 50 ukrajinských vojakov obraňujúcich mesto. Pre 39-ročného Maksima Menšuna sa skutočné peklo začalo 5. marca ráno. Už niekoľko dní pomáhal s evakuáciou priateľov a susedov zo svojho kedysi 60-tisícového mesta. V to víkendové ráno robil to isté. Tesne predtým, než sa začalo ostreľovanie a ulice neďaleko jeho bytovky zaplavili ruské tanky, sa mu podarilo vypraviť ešte posledné autobusy.
Šrapnel delostreleckého granátu ho zasiahol pri rebrách. Peňaženka v náprsnom vrecku mu možno zachránila život. Jediné, čo mu v tej chvíli zostávalo, bolo skryť sa vo svojej bytovke. Zostal na prízemí, hneď pri miestnej lekárni, kde už Rusi vylamovali dvere a začali rabovať. Vedel, že je to otázka minút, kedy spozorujú aj jeho. Lekáreň bola s prízemím jeho domu prepojená.
„Nestrieľajte, som tu sám, povedal som im a dal ruky hore,“ hovorí Maksim. S puškou za chrbtom ho vyviedli na detské ihrisko, pred domom. Prvú pomoc pri zraneniach mu nedali, hoci práve vyrabovali lekáreň. Práve naopak, vonku ho začali puškami biť. Možno ho chceli doraziť. Prikázali mu vyzliecť sa úplne donaha. Asi boli sklamaní, keď neobjavili žiadne nacistické tetovania. Hoaxy o tom, ako má každý druhý Ukajinec vytetovanú svastiku, šíri ruská propaganda doma aj vo svete niekoľko mesiacov. Maksim sa s nami rozpráva oblečený v raperskom tričku.
Toto utrpenie sa však iba začalo a trvalo do noci. Rusi ho zobrali do jedného z bytov, kde medzitým vylomili dvere. Popíjali ulúpenú pálenku a strážili ho dlhé hodiny. „Strieľali popri moje nohy a vyhrážali sa, že ma zabijú,“ spomína Maksim, ako si na mol opití vojaci krátili chvíľu čakaním na veliteľa. Nedočkali sa ho, a tak Maksima, našťastie, nechali tak.
Väčšinu ďalších dní okupácie strávil v zničenej bytovke a jej okolí, pomáhal preživším. O niekoľko dní sa im dokonca podarilo zorganizovať evakuačné autobusy z Irpiňa do Kyjiva. Pred ruským checkpointom bola kilometrová rada civilných áut posledných unikajúcich z mesta. Mnohé z nich rozstrieľané, s mŕtvymi vo vnútri.
„Na vlastné oči som videl, ako ruský vojak zastavil auto s troma dospelými. Podišiel pár krokov dozadu a celé ho rozstrieľal. Boli okamžite mŕtvi,“ hovorí. Na checkpointe zastavili aj ich evakuačný autobus, v ktorom bolo aj veľa žien a detí. Na stanovisku ostali celý deň a noc a nevedeli, čo s nimi bude. „Autobus sme mali odstaviť na stanovisku, vypnúť svetlá a čakať. Vyhrážali sa, že ak ho opustíme, zabijú nás. Použili nás ako ľudské štíty. Vedeli, že Ukrajinci nezaútočia na stanovisko, kde je autobus plný civilistov,“ dodáva.
V Černihive ničili školy
Podobne to vyzeralo v Černihive, severovýchodne od Kyjiva, kde sme sa dostali o niekoľko dní neskôr. Vitalij (30) je členom černihivskej miestnej teritoriálnej obrany, ktorú vytvorili z mužov-nevojakov. Dnes už je táto obrana súčasťou armády. Stala sa ňou deň po vypuknutí vojny.
Zakrátko nás zoberie do dvoch zničených škôl. Jednu mal za úlohu strážiť, pri ruskom nálete zahynulo aj niekoľko jeho spolubojovníkov. Bol to zároveň úkryt pre civilistov a stredisko humanitárnej pomoci.
Skupinka maturantov zo školy číslo 1 – iba jedna zo siedmich škôl, ktoré Rusi nezničili alebo aspoň nepoškodili – je v centre. Dvadsaťosem miestnych škôl má ešte ďaleko od toho, aby sa v nich mohlo učiť.
Študenti sú teraz pred zničeným hotelom Ukrajina, na námestí, ktorému len pred pár rokmi dominovala socha Lenina. Dnes ale patrí im, tancujú pri známej ukrajinskej popovej pesničke Sen (Mrija). Rovnaký názov má aj najväčšie vojenské lietadlo na svete (Antonov 225, známy ako Mrija, je ukrajinský), ktoré agresori zničili počas prvých dní vojny. Majú ho na maturitných šáloch. Tie nie sú v tradičnej žiarivo zelenej farbe, ale s maskáčovým vzorom.
Z takmer tridsiatky žiakov z ich triedy na Černihivskej jednotkovej strednej zostalo doma len 11. Mnohí z nich sú za hranicami. „Čo som sa najviac naučila, je, že aj s padajúcimi bombami sa dá žiť,“ hovorí 17-ročná študentka Anastasia Fylová.
Po celé týždne mali v meste iba limitované množstvo potravín a vody a elektrinu iba pár hodín denne. Nočné bombardovanie a ostreľovanie každý jeden deň trvalo dva mesiace. „Dali sa podľa toho nastaviť hodinky. Každý deň v noci o jedenástej,“ hovorí 35-ročný Dima Borščan, ktorý pracuje v IT a ťažko sa mu na tieto dni teroru spomína.
Okolie Sumy ako ruská strelnica
O tom, ako sa Rusi realizovali, sú dôkazy aj neďaleko ďalšieho mesta, ktoré sme navštívili – Sumy. Aj tam museli odstraňovať nevybuchnuté míny. Z Trostyjaneca si Rusi urobili strelnicu.
63-ročná Larisa Belavskaja bývala na treťom poschodí dnes už zbombardovanej a zhorenej bytovky. Jej sused z vedľajšieho domu bol zabitý v aute, našli ho až o pár dní. Hlas sa jej pri rozprávaní zachveje, hoci je výrečná. K ruským vojakom bola, aspoň podľa vlastného rozprávania, patrične drzá. „Vás tu spálime a pochováme, choďte preč,“ hovorili jej. „Toto je naša zem, ja som odtiaľto, z Ukrajiny, a tu aj ostanem,“ odpovedala. Dnes im nepovie inak ako svine, prípadne svine pijanské. Nejeden okupant asi berie svoj ukrajinský „výsadok“ iba ako dlhú pálenkovú párty, dozvedáme sa.
Z nákupu potravín, spoza vystaveného tanku, kde bol predtým trávnik a kvetiny a hrávali sa deti či stretávali mladí, prichádza druhá žena, Ľudmila Nikolajevna Kovalčuk (54). Dnes jej kroky nevedú cez malý park, ale cez rozrytú zem, okolo ktorej sa nachádzajú rozbombardované budovy centra obce. Iba vystavený pamätník tanku vydržal v celosti. Ľudmila bývala v bytovke na najvyššom, piatom poschodí. Vyjdeme cez rezidenčnú budovu až hore, do jej bytu. Schodisko drží. Aj väčšina stien, hoci nie všetky. Inak je bytovka celá zhorená a vo vnútri nevydržalo nič. Takýmito troskami sa boríme prakticky od začiatku. Videli sme, ako lemujú diaľnicu zo západu do Kyjiva. Novinári ju začali nazývať „diaľnica smrti“.
Príbehy LGBT komunity
Okrem príbehov ľudí, ktorých nachádzame počas celej cesty, zameriavame sa aj na osudy rôznych komunít, jednotlivcov a ich schopnosti prežiť a žiť.
Viktor Pylypenko, 36-ročný vojak 72. ukrajinskej brigády nachádzajúcej sa vtedy na bojisku neďaleko Torecka v Doneckej oblasti, je prvým otvorene homosexuálnym vojakom v ukrajinskej armáde. Svoj príbeh doma rozpráva už štyri roky. S Rusmi sa na bojisku viackrát dostal do priameho a ostrého kontaktu.
V jednom takomto boji, keď bol asi päť-desať metrov od ruského vojaka, ktorý následne umrel, prišiel o svoju vojenskú bundu. Roztrhala sa v boji. Bola by to úplne obyčajná vojenská bunda, keby na nej nebola špeciálna výšivka – jednorožec a plameň – symbol LGBT komunity v miestnej armáde, ktorá je vcelku špeciálna a zatiaľ aj pomerne vzácna.
Jednorožec zišiel na um práve Viktorovi. Vysvetľuje prečo: „Vybral som túto bytosť, lebo je neviditeľná, nikto ju nikdy nevidel. Ale nejako predsa len existuje, aspoň teda v rozprávkach. Rovnako je to v armáde, snažili sa nás nevidieť, ale existujeme.“ O túto „výložku“ síce v boji prišiel, no našťastie má ešte jednu, ktorú teraz používa.
Prichádzame do malebného zákutia neďaleko Kyjiva. Na včelej farme nás privíta 32- ročný Artur Ozerov. Keď nie je v záhrade, robí v organizácii pracujúcej pre kyjivskú samosprávu, vyrábajú rakvy a konštrukčné materiály na obnovu zničených budov. Keďže pracujú pre armádu, maskáče sú jeho pracovným oblečením.
Okrem práce, záhrady a štúdia biochémie je aj drag queen, teda hercom, ktorý sa na klubovom javisku prezlečie za ženu, aby priniesol publiku radosť. O tom, že sa stane drag queen, uvažoval tri roky, ale finálne rozhodnutie padlo na Nový rok, dva mesiace pred vojnou. Jeho javiskové meno je Aura. Vojna síce dala Aure stopku, avšak iba čiastočnú – nevystupuje na javisku, ale prezentuje sa na Instagrame.
Ochrancovia zvierat
Vo vojne majú miesto aj hrdinské príbehy ochrancov zvierat. Hostomel je iba pár kilometrov od Kyjiva zo severnej strany, opačným smerom ako Arturov včelín. V miestnom útulku, rozprestierajúcom sa na ploche 1,3 hektára, žije 800 psov s asi stovkou mačiek. Už 22 rokov sa o ne spoločne so šiestimi zamestnancami a desiatkami dobrovoľníkov stará Asja Serpinská (77). Zvieratám sa venuje odmalička. Rešpekt, úctu a lásku k nim do nej vrylo už detstvo v učiteľskej rodine. Sama bola 40 rokov učiteľkou a vysokoškolskou výskumníčkou matematiky. Aj dnes je popredným hlasom vo viacerých organizáciách lobujúcich za zlepšenie stavu ochrany zvierat na Ukrajine. Považuje to za svoju celoživotnú misiu, ktorú nemohla zastaviť ani vojna, aj keď ju urobila ešte náročnejšou.
„Psom neviete vysvetliť, že je tu vojna,“ hovorí. Ukazuje nám dieru v zemi po delostreleckej míne uprostred útulku. Psy príchod ruských vojsk znášali ťažko, zo zvukov bômb besneli. Útulok bol celé týždne priamo uprostred paľby ruských a ukrajinských vojakov. „Keď sa to vo februári začalo, povedala som trom zamestnancom, ktorí tu so mnou zostali: vojaci majú svoj front, chrániť tieto zvieratá je zasa ten náš,“ spomína. „Hoci všade naokolo bola ruská okupácia, tento útulok bol celý čas ukrajinský,“ dodáva s hrdosťou v hlase.
Epilóg
Priestor na detailnejší opis všetkých príbehov je v novinách obmedzený, aj teraz som už prekročil požadovaný rozsah.
Text som začínal opisom televíznych správ. Dnes sme už voči informáciám o východnom susedovi rezistentní. Keď pozornosť publika nedokážu udržať správy, sekunduje im kakofónia samozvaných „ľavicových“ politikov ako Ľuboš Blaha v súzvuku so samozvanými „antifašistickými“ a „mierovými“ aktivistami. Ich ódy na pravdu niekde uprostred, jasnozrivé obhajovanie vymyslených dôvodov putinovskej Rusi, ku ktorej sa so záľubou upínajú v rozmarnej spomienke na druhú svetovú vojnu.
Na Ukrajine by ste asi ťažko našli ľudí, ktorí by si neželali mier a možnosť žiť v Európe zjednotených národov a spoločností. Nechcú žiť vo väzení, ktoré sa agresor na ich území snaží aktívne vybudovať. Nemajú ten luxus gauča a pokoja ako politici a „aktivisti“, ktorých ničivý prístup musí byť zrejmý aj nezainteresovanému čitateľovi.
Kritikom, ktorí sa opakovane, so železnou pravidelnosťou so svojou deštrukciou vyroja ako ruské tanky na Donbase, môžeme iba povedať, že ich škriekanie je ľuďom z Ukrajiny málo platné. Nepomáha im absolútne nijak, skôr naopak. To ale jedinci zahľadení takmer výlučne do vlastného obmedzeného sveta a bytia môžu len ťažko pochopiť. My sme tie príbehy počuli, tú skazu a krv videli, tie rakety a výbuchy cítili. Stretli sme desiatky ľudí, počuli desiatky ich príbehov. Boli sme v 12 mestách a mestečkách, Michal aj v Slovjansku.
Mali sme tú „luxusnú“ možnosť zažiť a prežiť to, lebo sme vedeli, že sa vrátime späť do mieru. Tieto príbehy sme s Ukrajincami a Ukrajinkami napísali, nafotili a uverejnili: detailné reportáže, ktorých časti tu používam, nájdete v denníku SME; súhrnný pohľad uverejňujeme práve tu, v Kapitáli.
Autor je novinárom na voľnej nohe
Text bol podporený Nadáciou Rosa Luxemburg
