COP v srdci Amazónie, Amazónia v jadre klimatických zmien

Mal to byť prvý klimatický summit, ktorý dá skutočne hlas lesu a ľuďom lesa. COP30 sa konal v novembri 2025 v Beléme, druhom najväčšom meste brazílskej Amazónie a od samého začiatku ho sprevádzali veľké očakávania: nielen kvôli symbolickému umiestneniu, ale aj pre priaznivý vzťah súčasnej brazílskej ľavicovej vlády k otázkam ochrany klímy.

Už onedlho však bolo jasné, že konferencia bude prebiehať v náročných podmienkach — kvôli geopolitickým konfliktom, absencii Spojených štátov, kríze environmentálnych hnutí a logistickým problémom hosťujúceho mesta. Táto reportáž vznikla počas ciest brazílskou krajinou, najmä Amazóniou, a usiluje sa znovu upriamiť pozornosť na to, čo malo byť od začiatku v centre samitu: na budúcnosť Amazónie a jej obyvateľov.

O nás bez nás

Október 2025, môj príchod do Brazílie sprevádzajú zmiešané pocity. Stále zvažujem, či na COP30 pôjdem a či to celé stojí za vynaloženú energiu. Keď som pred pár mesiacmi začala zháňať ubytovanie v Beléme, kam som sa chystala so svojím partnerom, prekvapili nás ich ceny. Čakali sme síce výrazné predraženie, ale nie čiastky vyššie ako za ubytovanie v centre Paríža. „Ceny ubytovania stúpli v mnohých zariadeniach až 30-krát,“ pripustil André Corrêa do Lago, prezident COP30.

Domorodé hnutia aj zástupcovia krajín globálneho Juhu od začiatku upozorňovali na zjavný rozpor: COP sa prezentuje snahou o inkluzitivu a jeho vedenie vyzýva občiansku spoločnosť k participácii, ale zároveň neponúka dostupné bývanie a logistiku.

Už asi tretíkrát obvolávame všetky naše kontakty v Brazílii a snažíme sa zistiť, či niekto nemá informácie o dostupnom bývaní a či sa na COP tiež nechystá. „Nikto z nás nakoniec nejde,“ hovorí mi Paulo, environmentálny inžinier z João Pessoa z grassrootového hnutia. „Všetci vidíme COP30 ako konferenciu pre cudzincov. Budú sa preberať naše problémy, ale my pri tom nebudeme – bude to o nás bez nás.“ My sa napokon rozhodneme, že pôjdeme na poslednú časť COP30, ale viac času strávime tam, kde leží jadro debát konferencie – v Amazónii.

Od Ria až po Mato Grosso do Sul

Letiská, autobusové zastávky, verejné budovy – všetky miesta, ktorými od São Paula až po Belém prechádzame, sú plné odkazov na COP30. Či už ide o neprehliadnuteľné veľkoformátové video pútače, výstavy na ekologické a domorodé témy, knihy pred univerzitnou knižnicou alebo miestne pivovary, ktoré na svoje plechovky pridali logo COP30.

V mestách, cez ktoré cestujeme, sa pýtame známych aj neznámych na názor na samit. Väčšina vie, o čo ide, ale málokto má názor – nieto ešte pozitívny. „Všetky možnosti máme na stole, teraz ide len o to, aby ich niekto naozaj aplikoval,“ zaznie jedna z mála zainteresovaných odpovedí. Fabrício, asi 25-ročný mladík, v Brasílii nás naberá autom na návštevu za spoločnou kamarátkou. „Udržateľnosť sa v Brazílii, žiaľ, stále spája s greenwashingom.“ Dodáva, že pracuje v oblasti udržateľnosti zameranej na festivaly.

„Čo taká klimatická konferencia prinesie? Radšej si prečítaj Ako odpáliť ropovod,“ hovorí mi kamarád Samuel, pôvodom z Venezuely. Sedíme v Riu de Janeiro neďaleko Ipanemskej pláže a zdieľame skúsenosti o hnutiach a bojoch v Európe a Latinskej Amerike. Zhodneme sa, že máme radi pirátov a stromy a diskutujeme o lesných okupáciách vo Francúzsku či Nemecku. „V Európe nič neriskuješ,“ podotýka na margo protestov aj radikálnejších foriem občianskej neposlušnosti v Európe. So začiatkom COP‑u k nám dorazí tragická správa. Ludwig, domorodý aktivista z etnika Mapuče, nám píše, že neďaleko Brazílie bol zabitý domorodý aktivista. Išlo o mladého, len 36-ročného muža, ktorého zastrelili pri snahe o re-okupáciu domorodého územia v Mato Grosso do Sul.

„Deje sa to tu stále, vlastne to nikdy neprestalo, už od začiatku kolonizácie,“ hovorí nám cez videohovor. „Ide o územie s rozlohou 41-tisíc hektárov, ktoré etnikum, ku ktorému patrí aj Guarani-Kaiowá), požaduje späť. Vicente Guarani-Kaiowá bol zastrelený najatými pištoľníkmi. Ďalšie štyri osoby boli zranené. Ľudia tu dlhodobo žijú v strachu a panike, že sem niekto ozbrojený vtrhne. My zbrane nemáme.“

Zaujímala nás reakcia polície. „Domorodí ľudia ju nevolajú, tá drží s druhou stranou. Väčšina poľnohospodárskej pôdy sa koncentruje v rukách pár ľudí a tí majú konexie aj vo vláde. Podľa správ organizácie CIMI bolo len v roku 2024 zavraždených 211 domorodých ľudí a 208 spáchalo samovraždu. Uvádzam obe čísla, pretože v rámci domorodých kultúr samovražda predtým nebývala bežná.“

Amazonizácia tela

Náš príchod do Amazónie sa nezaobíde bez drobných fyzických ťažkostí. Sedím napoludnie v lacnom botecu a bojujem s dýchavičnosťou. Snažím sa zmierniť šok z vysokej vlhkosti a teploty studeným nápojom a dvomi ventilátormi. Nepomáha to. Deň predtým sme prileteli do Manausu, srdca Amazónie, a zároveň jej najobývanejšej oblasti, obklopenej tropickým dažďovým pralesom.

Eliane Brum, brazílska spisovateľka a dokumentaristka, v knihe Banzeiro òkòtó píše o tom, ako džungľa človeka poznačí a do hĺbky zmení. Fyzický diskomfort je jedným z hlavných znakov tejto premeny – či už ide o rany z predierania sa hustým porastom, bodnutia hmyzom alebo všadeprítomnú vlhkosť. Les sa fyzicky zapustí do tela, telo zase do lesa.

Dýchanie sa mi po pár hodinách ustáli, doslova si vydýchnem. Všimnem si však pulzovanie na prstoch ľavej ruky. Skúmam pôvodne malé ranky na rukách, ktoré som si privodila krájaním tupým nožom. Po jednom dni v Amazónii sa z nich stávajú škaredé krátery, ktoré si vyžadujú dezinfekciu každých pár hodín. V Amazónii všetko vzniká a zaniká rýchlo, najmä keď ide o rozkladné procesy. Telá rastlín, živočíchov a ďalších bytostí sa menia na živiny pre tie ďalšie skôr, než ich stihne vstrebať pôda. Brum sa zároveň snaží prevracať patriarchálne koloniálne metafory o prenikaní do lesa, zmocňovaní sa „panenskej“ pôdy, jej deflorácii a ovládnutí. Odpoveďou pre ňu je iný politický pohľad, ktorý zdôrazňuje ženskú sexualitu. Prenesene tým myslí starostlivosť a kultiváciu zeme a environmentálnych vzťahov, ktoré nie sú zamerané na dobývanie a ťaženie, ale na nenásilnú kultiváciu a starostlivosť.

V skutočnosti Amazónia nikdy nebola panenská ani neobývaná. Nové perspektívy na jej históriu priniesli objavy z roku 2024 získané vďaka digitálnej technológii LiDAR. Potvrdili, že pred príchodom conquistadorov mala Amazónia milióny obyvateľov. Nejde len o známu černozem, ktorá je zrejme výsledkom cielenej kultivácie, ale aj o celé osadnícke štruktúry zahŕňajúce úpravu pôdy, pyramídy či kanály. Výskumy naznačujú, že tieto centrá života využívali ekologicky udržateľné materiály na stavbu budov, takže po opustení miest ruiny rýchlo zmizli pod nánosmi bujnej vegetácie.

„Domorodé protesty, bordel to je.“

Prvá vodička taxíku, ktorú v Manause stretneme, nás vezie do mestského parku. Danielle Bianca, svetlovlasá štyridsiatnička, je hrdá na svoje mesto, hoci uznáva, že je dosť izolované. Odporúča nám výlety do džungle aj návštevu domorodej komunity. Na otázku o COP‑e v neďalekom Beléme reaguje tým, že v televízii videla, ako domorodí aktivisti a aktivistky prenikli na rokovania. „Bordel to bol, neschvaľujem to.“ A podporuje domorodé protesty? „Bez komentára,“ odpovie s ironickým úsmevom.

Dvanásteho novembra vniklo niekoľko desiatok domorodých aj nedomorodých aktivistov do Modrej zóny určenej na oficiálne rokovania belémskeho COP‑u. Vyrazili pritom nejedny dvere, prešli cez detektory kovov a dostali sa do menších potýčok s ochrankou. Niesli transparenty s nápismi ako „Náš les nie je na predaj“. O dva dni neskôr približne 50 aktivistiek a aktivistov z etnika Munduruku zorganizovalo pokojnú blokádu pred hlavným vstupom do Modrej zóny a žiadali stretnutie s brazílskym prezidentom. Munduruku dlhodobo čelia dôsledkom nelegálnej ťažby zlata, ktorá kontaminuje miestnu rieku toxickým odpadom. Podľa štúdie z roku 2019 malo až 99 percent testovaných obyvateľov vysoké hladiny ortuti a mnohí vinia kontamináciu za rôzne zdravotné znevýhodnenia v komunite. Ekosystém a ryby tiež preukázateľne trpia nadmerným obsahom ortuti.

Po štyroch rokoch, keď sa konferencia konala v krajinách s autoritárskymi režimami, je COP30 opäť miestom veľkých protestných pochodov. Najväčšieho z nich – Globálneho pochodu za klímu 15. novembra – sa podľa organizátorov zúčastnilo až 70-tisíc ľudí. Jeho symbolom bola 15-metrová socha kobry odkazujúca na domorodé kozmológie o zrode života z vodného hada, ako aj na portugalskú slovnú hračku „a gente cobra“, čo znamená „požadujeme, čo nám dlžíte“. Bola smerovaná na brazílsku vládu, ako výzva na ochranu lesa a prúdenie financií k domorodým komunitám.

Kolonizácia Amazónie

Večer v komunitnom bare neďaleko centra stretávame Daviho, mladého queer umelca. Rozpráva o tom, ako cíti rasizmus zo strany ostatných Brazílčanov, ktorí si myslia, že v Manause nie je nič okrem pralesa, opíc a domorodých ľudí. „Vnímajú nás ako kolóniu a vstavanú skriňu domorodej kultúry a džungle.“

Manaus je jedno z najizolovanejších miest na svete – spoľahlivo sa doň dá dostať len letecky, zo všetkých strán ho obklopuje džungľa. Davi sa tu narodil a ešte nikdy necestoval za jeho hranice, chýbajú mu peniaze. V tvorbe sa inšpiruje fosíliami prehistorických zvierat, amazonskou riekou a faunou. „Keď ideš do lesa, mal by si požiadať o povolenie vstúpiť. Ako keď zaklopeš, kým vojdeš k niekomu domov.“ Zdieľam s ním svoje postrehy z čítania o inteligencii rastlín z kníh Stefana Mancusa. Nie tak dávno vedecká verejnosť uznala fakt, že rastliny sú schopné vnímať svetlo a svojím spôsobom vidieť. Pocit, že ťa les sleduje, teda nemusí byť len fantázia. Davi zasvätene prikývne a dodáva, že v džungli sa dá ľahko zošalieť. Spomína na príbeh z miestnych novín o dvoch tínedžeroch, ktorí sa na celé týždne stratili v džungli. Keďže vyrastali v okolí lesa, dokázali si nájsť potravu a prežili. Novinárom následne tvrdili, že ich v lese mátal Curipira, mýtická bytosť z amazonského folklóru, ktorá ochraňuje les a jeho obyvateľov, no nepovolaných môže priviesť k záhube. Davi nám ukazuje svoje maľby Curipiry v smartfóne. COP30 si za maskota samitu zvolil práve túto lesnú bytosť.

Všetky jazyky lesa

Aj keď sa rozhodnete pre pokojnú, nenáročnú cestu do Amazónie, musíte sa pripraviť na to, že vstupujete do lesa, kde platia iné štandardy a pravidlá než v mestskej „džungli“. Môže sa vám stať, tak ako nám, že v priebehu pár hodín zostanete bez elektriny, dvakrát sa vám pokazí loď, kanoe na nočnej plavbe príliš zateká a v istom momente doňho spadne kajmanie mláďa (z čeľade aligátorovitých). Miestny sprievodca z jednej riečnej komunity sa nad tým všetkým len pobavene usmieva, ale inak nepohne ani brvou. Dokáže imitovať mnohé zvuky vtákov, opíc či krokodýlov. Na nočnej plavbe nič nevysvetľuje, sústredí sa iba na stopovanie kajmaních očí v tme a zvuky džungle. Les má svoj vastný jazyk a my sme pozvaní na pokojnú observáciu. Plnú mlčania, čakania a svetla jednej čelovky osvetľujúcej igarapé, úzky prítok Amazonky.

V interiéri budovy, kde čakáme na večeru, nachádzam mnohonožky a desiatky jašteríc.

Večerná únava prichádza skoro (najmä, keď vypadne elektrina). Chcem ešte chvíľu počúvať zvuky lesa, no hneď zaspávam v ledabolo zavesenej hamake. Hypnagogická fáza zaspávania je plná obrazov ľudských figúr, ktoré sa transformujú na jašterice s kajmaními očami. Keď sa prebúdzam, uvedomím si, že práve rána tu prekypujú životom najviac. Amazónia sa ťažko popisuje bez jej zvukového plánu. Budí ma krik postriežkárov palmových, ktorých tu stretnete na každom rohu, podobne ako na Slovensku vrabce. Horizontom sa preženú kŕdle hlučných, svietivo zelených papagájov. Zimomriavky vyvoláva drásavý, elektronicky znejúci zvuk, ako z noisového koncertu. „Vrešťan,“ pokojne konštatuje náš hostiteľ. V priebehu dní sa v rôznych častiach pralesa v okolí Manausu učíme rozoznávať kaučukovník, açaí, angelim-pedra či sumaúmu, ktorá je u väčšiny domorodých národov Amazónie považovaná za posvätný strom. „Má široké korene, ktoré silne rezonujú, takže keď doň búšite, zvuk sa nesie zemou široko-ďaleko. A ak používate nejaký kód, slúži to ako dobrá signalizácia. Kedysi fungoval ako telefón,“ vysvetľuje nám jeden z miestnych ďalší jazyk lesa.

Gentrifikácia džungle

Kráčame piesčito-blatistým údolím Amazónie len v šľapkách a nasledujeme Adelina. „Ešte pred piatimi rokmi tu bol hustý les. Dnes je preč. Ľudstvo všetko zničí,“ hovorí, zatiaľ čo nás vedie do jednej z riečných komunít (v Brazílii známe ako ribeirinhos) v okolí Manausu, Nossa Senhora de Fátima.

„Ako vidíte, vznikla tu umelá pláž. Zbohatlíci z Manausu a São Paula tu vyrúbali stromy, postavili víkendové domy a doviezli piesok.“ Pýtame sa, ako je to možné. Adelino vysvetľuje, že toto územie nie je chránená rezervácia, ale formálne mestská časť – hoci tu nemáme ani signál a do mesta je to polhodina člnom. „Odlesňovanie kvôli stavbe je však ilegálne.“ Miestni podávajú podnety organizácii IBAMA (Brazílsky inštitút pre životné prostredie a obnoviteľné prírodné zdroje), no výsledkom býva len pokuta a povinnosť vysadiť nové stromy. „Cyklus prírody je narušený. Pred pár rokmi tu bývala normálna rieka, dnes vidíte len plytký, takmer neexistujúci prúd vody. Keď sa zbavíte stromov, pôda zhutnie, voda sa nevsakuje a hladina podzemnej vody klesá – čo môže viesť k zániku riek.“

Vstupujeme do riečnej komunity, ktorá má celkom iný ráz ako oblasť umelej pláže. Miesto na nás pôsobí ako nepravdepodobná amazónska utópia. Riečne komunity sú spolu s domorodými osadami a quilombami pre povodie Amazonky kľúčové. Ich život stojí na rybolove, chove sliepok a moriek, pestovaní ovocných stromov a spracovaní manioku – koreňovej zeleniny, ktorá je základom amazonského jedálnička. Podľa Adelina počet obyvateľov komunity posledné roky rastie. Majú tu aj malú nemocnicu, školu, niekoľko obchodov a kaviarní. „Presťahoval som sa sem, aby moje deti žili zdravšie. Všetko si vieme dopestovať sami. Pred časom sme sa báli, že budeme musieť odísť do mesta za prácou. Manželka však dostala miesto v neďalekom múzeu – to nás zachránilo. Mestá sú ako väzenia.“ Na chvíľu sa zastavíme u Adelina na záhrade, podáva nám ignu edulis a z nej podomácky pripravený džús. Na otázku, čo si myslí o COP‑e, len pokrčí plecami – názor vraj nemá. Zato nám opisuje ďalej zložité ekologické súvislosti – o kolobehu sezónneho vzostupu Amazonky, ovocí, ktoré následne konzumujú ryby a aké jednoduché je taký cyklus narušiť.

Ekologický spektákel

Po prílete do Belému sa hneď vydávame do Mestského parku, miesta konania COP‑u. Okolo nás prechádzajú ľudia vo formálnom oblečení aj niekoľkí v etno šatách. Dobrovoľníci nás navedú na autobusy kyvadlovej dopravy do Zelenej zóny otvorenej verejnosti mimo rokovacie sály. Míňame množstvo policajných a armádnych vozidiel. Ich počty sa po opakovaných domorodých protestoch značne znásobili.

„Bývalo tu letisko. Mnohé budovy sa prebudovali špeciálne pre COP,“ vysvetľuje hrdo jedna z organizátoriek, ktorá cestuje s nami. Vstupujeme do svietivo zeleného areálu, ktorý pôsobí ako ekologický veľtrh. Viaceré rečníčky a rečníci majú prejav, ktorý akoby vypadol z motivačného videa; emocionalita nechýba skoro žiadnej prednáške. Zopár aktivistiek a aktivistov rozdáva letáky. Témy sú rôzne: od udržateľnej dopravy na ďalší COP cez kontroverzné projekty v Amazónii až po transparenty na podporu vegánstva. V „amazonskej“ kaviarni si kupujeme predraženú kávu a hľadáme pokojný kútik, kde by sme sa mohli skryť pred davmi ľudí.

Domorodá estetika je všadeprítomná: predávajú sa domorodé jedlá, nápoje aj dekorácie. Predajcu etnických suvenírov sa pýtame – medzi andskými taškami a klobúkmi ponúka aj sveter s Bobom Marleym –, kde by sme našli stanovištia domorodých organizácií. „Tu určite nie,“ odpovie a odkáže nás na areál miestnej univerzity.

Domorodé hlasy

Na autonómnom mieste pre domorodý program a kempovanie Aldeia COP je atmosféra úplne odlišná. Všadeprítomné domorodé aktivistky a aktivisti nepotrebujú zo svojej prítomnosti robiť reklamu. V jednoduchých stanoch prebiehajú početné paralelné prednášky a workshopy. Sadáme si do priestranného bufetu s ľudovými cenami. Väčšina ľudí naokolo je domorodého pôvodu, mnohí majú tradičné oblečenie svojich etník.

„Naláda je tu mierne optimistická. Lula prišiel s odvážnymi návrhmi, ktoré predtým neboli na agende. Demarkácia a ochrana desiatich nových domorodých území je veľký krok. Veľké množstvo akreditovaných domorodých ľudí je tiež dôležitý precedens,“ hovorí pri obede Milla, brazílsko-kanadská politologička, ktorá večer moderuje debatu o udržateľnom manažmente lesa a v tejto oblasti aj pracuje.

Wiratan, tridsiatnik v bielej formálnej košeli a výraznej domorodej čelenke, má podobný názor. „Je dôležité, že COP sa deje práve tu v Beléme, v Amazónii. Dnes nie je možné hovoriť o klimatickej zmene a udržateľnosti bez toho, aby sme vypočuli tých, ktorých sa to dotýka najviac – domorodých ľudí.“ Pochádza z etnika Gavião Kyikatêjê a pôsobí ako námestník štátneho tajomníka pre pôvodné obyvateľstvo v štáte Pará. „Posledné dni v Beléme priamo ukazujú klimatickú krízu, ktorú môžu účastníci COP‑u pocítiť na vlastnej koži. Či už ide o prudké dažde, alebo extrémnu vlnu horúčav, akú sme ešte nikdy nezažili. V Beléme sa zdá, akoby slnko bolo bližšie,“ rozpráva počas toho, ako sa spolu schovávame v jednom zo stanov a čakáme, kým hustý lejak ustane. Záverečné dni COP‑u sprevádza fyzický diskomfort – akoby sme boli nonstop v saune. Z mnohých zahraničných návštevníčok a návštevníkov tečie pot prúdmi. Nemať pri sebe zásobu litrov vody sa javí ako veľké zdravotné riziko.

Zastúpenie žien

V jednom z menších stanov prebehol ešte pred našim príchodom navštívime workshop o autonómnom vzdelávaní domorodých žien. „Situácia zastúpenia domorodých žien sa za posledné roky zlepšila. Cítiť to aj tu na COP‑e. Máme svoje organizácie, ženy sú zastúpené v práve aj medicíne, ešte by to chcelo viac diplomatiek,“ hovorí Kaya, komunikatívna štyridsiatnička v slnečných okuliaroch. Pochádza z etnika Kurâ Bakairi zo štátu Mato Grosso. Na COP prišla predávať domorodé remeselné výrobky svojho ľudu. Vysvetľuje, že vzory, ktoré sa nám zdajú abstraktné, predstavujú domorodú geografiu, ale aj konkrétne zvieratá. „Obchody idú dobre. Tradičné domorodé umenie je dôležitý zdroj príjmu, najmä pre domorodé ženy.“

Pýtame sa jej, prečo sem vlastne prišla. „Je dôležité, že sme tu, na COP‑e – hovoríme s ľuďmi, vysvetľujeme. Médiá o našich bojoch často podávajú skreslený obraz. Osobne vidím nádej aj v mladých domorodých ľuďoch, ktorí vďaka sociálnym sieťam priamo sprostredkovávajú domorodé hlasy. A potom, určenie nových demarkovaných území je pre našich ľudí dobrým signálom. V oblasti, z ktorej pochádza mnoho etník, na navrátenie územia stále čaká.“

Pravda o COP‑e

O výsledku záverečnej podoby deklarácie, Mutirão global, sa dozvedáme v prístave. Sedíme pri Pamätníku domorodých etník, počas siesty tu vládne takmer neprirodzený pokoj. Sledujeme dvojmetrového leguána plávať v jazere, keď nám zazvoní notifikácia o schválení deklarácie. Je ťažké ubrániť sa sklamaniu. Všetky dôležité body, ktoré by aspoň čiastočne mohli zmierniť dopady klimatickej krízy a jej prehlbovania, boli vypustené. Plán na odklon od fosílnych palív sa do finálnej podoby deklarácie nedostal. Príspevky na financovanie adaptácie na zmenu klímy sa síce strojnásobili, no tento rok bol ich celkový objem mimoriadne nízky (aj kvôli absencii USA).

George Monbiot, environmentálny novinár, tvrdí, že ekologické konferencie sú navrhnuté tak, aby nefungovali. Ich výsledky sú nezáväzné, rozhodovací model je neefektívny a rokovaní sa zúčastňujú aj subjekty, ktoré opatreniam proti klimatickej zmene aktívne bránia. Historicky sa COP‑u zúčastňujú tisíce lobistov fosílneho priemyslu; tento rok ich prišlo viac ako 1600, pričom ich prítomnosť oproti minuloročnej konferencii vzrástla o 20 percent.

„Musíte si uvedomiť, že ekológia ako ju chápeme dnes, je koloniálna veda,“ reaguje Nurit Bensusan, odborníčka na Amazóniu, biodiverzitu a domorodú epistemológiu z Brazílie, keď sa jej pýtame na zhodnotenie COP‑u. „Neprekvapuje ma, že nič podstatné nepresadili. Ako pozitívum však vnímam hmatateľnú prítomnosť domorodých ľudí a tiež ambície Brazílie a Kolumbie.“ Brazília ohlásila vznik fondu na ochranu tropických lesov (TFFF) a Kolumbia v spolupráci s Holandskom usporiada v apríli konferenciu zameranú na odklon od fosílnych palív – čo sa na COP30 nepodarilo presadiť.

Pravda sa napokon ukázala – no inak, než sľuboval brazílsky prezident Lula, keď tvrdil, že „COP pravdy“ odhalí, ako veľmi krajinám skutočne záleží na zvrátení klimatickej krízy. Konferencia nepriniesla zásadný impulz ani jasný smer, ktorým by sa globálne úsilie mohlo uberať. A práve v záverečnej deklarácii samitu, ktorá obsahuje len jedinú zmienku o Amazónii, sa odráža jedna podoba pravdy. No jej druhá, podstatnejšia podoba leží inde – tam vonku, v stretnutí s lesom a jeho schopnosťou premieňať samotné chápanie telesnosti; v rozhovoroch s členkami a členmi tradičných komunít, ktorí hovoria jazykmi pralesa a bránia ho nie v deklaráciách, ale ako existenčnú nevyhnutnosť. Ako pripomína brazílsky antropológ Eduardo Viveiros de Castro, pre kolonizované národy lesa nie je koniec sveta ničím novým, ale každodennou realitou posledných 500 rokov – a v tejto realite sa naučili žiť s obdivuhodnou zručnosťou. Ak sa dnes zdá naivné očakávať prelomové riešenia od samitov, v ktorých sa prelínajú veľké politické a obchodné záujmy, možno by sme mali obrátiť pozornosť práve tam: k tým, ktorí žijú v bezprostrednej blízkosti ohrozenia a ktorých vedomosti aj odhodlanie predstavujú skutočný základ pre budúcnosť.

Ema Kovalčíková je ekologická aktivistka, venuje sa prekladu a audiovizuálnej tvorbe.

David Šír je doktorandským študentom na Univerzite Brasília. Venuje sa súčasnej brazílskej a francúzskej filozofii.