Richard Sťahel: Žijeme v oligarchocéne. Musíme radikálne prehodnotiť to, ako vidíme seba i svet
Vo svojom výskume sa špecializujete na koncept antropocénu a jeho filozofickú reflexiu. Čo pojem antropocén znamená?
Koncept antropocénu sa snaží kvantifikovať vplyv ľudstva ako celku na planetárny systém a stabilitu jeho kľúčových cyklov a procesov. Pojem antropocén je zložený z gréckych slov anthropos, teda človek, a kainos, teda nový, prípadne vek. Veľmi zjednodušene ide o „vek človeka“, alebo ešte presnejšie o „vek spôsobený človekom“. Poukazuje teda na to, že človek sa stal geofyzikálnou či biogeofyzikálnou veličinou – silou, ktorá svojimi dôsledkami konkuruje prírodným geologickým procesom.
Pojem antropocén má v geologicko-klimatických dejinách Zeme označovať epochu, ktorá nasleduje po holocéne, teda po období trvajúcom od konca poslednej doby ľadovej. Holocén sa vyznačoval takou klimatickou stabilitou, teda pravidelnosťou meteorologických javov a relatívnou miernosťou klimatických výkyvov i extrémov, že umožnil vznik usadlého spôsobu života, stálych sídel, poľnohospodárstva, a tým aj civilizácie. Jednou z hlavných charakteristík antropocénu je pritom klimatická nestabilita a rastúca frekvencia a intenzita extrémnych klimatických javov. Sú nimi napríklad vlny horúčav a následné rozsiahle požiare či hurikány s čoraz vyššími rýchlosťami vetra a úhrnmi zrážok spôsobujúcimi katastrofické povodne.
Aké sú hlavné riziká, hrozby a výzvy antropocénu ako novej geologicko-klimatickej epochy?
V dôsledku týchto javov, ale aj znečisťovania, odlesňovania a čoraz intenzívnejšieho využívania pôdy priemyselným poľnohospodárstvom sa zrýchľuje aj vymieranie rastlinných a živočíšnych druhov. Tieto javy však spôsobujú aj zmenu geografického výskytu rozličných druhov hmyzu a parazitov, a tým aj chorôb – zvierat, rastlín, ale aj ľudí. Roztápanie ľadovcov a permafrostu uvoľňuje nielen metán – jeden z plynov spôsobujúcich skleníkový efekt v atmosfére –, ale aj tisíce rokov uväznené vírusy, baktérie a parazity. Rýchlo sa roztápajúce ľadovce dokonca ovplyvňujú rýchlosť rotácie planéty a jej sklon.
A dôsledky pre globálnu civilizáciu?
Sociálno-politické riziká týchto procesov plynú z toho, že z roka na rok rastie počet ľudí, ktorí čelia akútnemu nedostatku pitnej vody a potravy, alebo sú počas čoraz dlhšieho obdobia v roku vystavení vlnám horúčav, ktoré priamo ohrozujú ich život a fakticky znemožňujú produkciu potravín. Bezprostredným dôsledkom týchto trendov je rastúci počet environmentálnych utečencov. Životné prostredie sa totiž mení bezprecedentnou rýchlosťou a v takom rozsahu, že environmentálne predpoklady života, donedávna vnímané ako absolútna samozrejmosť, sa stávajú nedostupné čoraz väčšej časti populácie. To vedie k faktickému obmedzovaniu a nezriedka aj porušovaniu základných ľudských práv, v nejednom prípade aj práva na život, či len holé prežitie.
Zhoda panuje v tom, že koncept antropocénu predstavuje aj akademickú výzvu k interdisciplinárnemu a transdisciplinárnemu prístupu, k spolupráci prírodných a spoločenských a humanitných disciplín.
Koncept antropocénu pôvodne vznikol v geológii, a to v súvislosti so snahou uchopiť jej výskumnými metódami čoraz rozsiahlejšie antropogénne vplyvy na litosféru planéty. Geológia sa tak zameriava na antropogénne vrstvy sedimentov, ale aj často doslova drastické zásahy do krajiny alebo morského dna vytvorené ľudskými činnosťami, ako sú napríklad ťažba a presuny hornín, ale aj vytváranie skládok rozličných druhov odpadov či takzvaných technofosílií.
Rýchlo sa však ukázalo, že to je len časť mozaiky vplyvov ľudstva na planetárny systém. Spaľovanie fosílnych palív totiž mení chemické zloženie atmosféry, ale aj hydrosféry a pedosféry, rovnako ako výroba a masívne používanie chemických hnojív a ďalšej agrochémie. Výstavba priehrad, ale aj odvodňovacích či zavlažovacích kanálov a raketovo rastúca spotreba úžitkovej i pitnej vody v priemysle, potravinárstve či rovnako rýchlo rastúcich mestách zas ovplyvňuje regionálne i celosvetové hydrologické cykly. Celosvetovo prebiehajúce procesy urbanizácie a odlesňovania menia nielen charakter krajiny, ale aj schopnosť biosféry reprodukovať sa a zachytávať oxid uhličitý či dažďovú vodu. A to sú len niektoré z množstva procesov, ktorými ľudstvo ovplyvňuje lokálne, regionálne i globálne ekosystémy a cykly.
Antropocén teda nemožno redukovať len na súbor fyzikálnych, chemických či biologických procesov, ale je úzko previazaný s politickými rozhodnutiami. Čo to znamená pre spôsob, akým o ňom musíme vedecky uvažovať?
Áno, väčšina týchto aktivít je výsledkom konkrétnych politík – energetických, technologických, vohodospodárskych, ale aj vzdelávacích. Tie zas plynú z predstáv o svete a človeku, o úlohách a možnostiach štátu, ekonomiky či dobre spravovanej spoločnosti. Každou z týchto oblastí sa však zaoberá iná veda – geológia, oceánológia, klimatológia, ekológia, politológia, sociológia a v neposlednom rade aj filozofia, a samozrejme množstvo ďalších.
S konceptom antropocénu úzko súvisí aj koncept takzvaných planetárnych hraníc, biofyzikálnych a biochemických parametrov planetárneho systému, v rámci ktorých môže ľudstvo bezpečne „fungovať“. Ktoré z nich sme už prekročili a čo to môže znamenať pre ľudstvo i planétu Zem?
Koncept planetárnych hraníc bol formulovaný mimoriadne vplyvným článkom publikovaným v roku 2009 pod názvom Planetary boundaries: exploring the safe operating space for humanity. Identifikoval deväť planetárnych hraníc – parametrov subsystémov planetárneho systému nevyhnutných pre zachovanie environmentálnych predpokladov existencie komplexných ľudských spoločností – s tým, že prekročenie jednej alebo viacerých planetárnych hraníc môže mať až katastrofické následky. Môže totiž spustiť nelineárne, skokové zmeny systémov kontinentálneho až planetárneho rozsahu. Koncept pritom poukazuje na to, že planetárne hranice sú vzájomne závislé, takže už prekročenie jednej, nie to ešte viacerých, môže zmeniť rozsah bezpečného fungovania v rámci iných hraníc alebo spôsobiť ich prekročenie. Poukazuje na riziko kaskády kolapsov či domino-efekt, keď kolaps jedného subsystému spustí kolaps ďalšieho atď.
Ako konkrétne sa prejavuje prekročenie planetárnych hraníc v súčasnosti a aké dôsledky to môže mať pre stabilitu civilizácie v blízkej budúcnosti?
Článok kvantifikoval sedem z planetárnych hraníc – klimatickú zmenu, respektíve koncentráciu CO2 v atmosfére, ktorá by mala byť nižšia ako 350 ppm, acidifikáciu oceánov, úbytok stratosférického ozónu, biochemický cyklus dusíka a fosforu, globálnu spotrebu sladkej vody, mieru využívania zemského povrchu a mieru poklesu biologickej diverzity. Pri ďalších dvoch planetárnych hraniciach – miere chemického znečistenia a emisiách aerosólov do atmosféry – nebolo v roku 2009 možné dostupnými vedeckými metódami kvantifikovať hraničné hodnoty, ktorých prekročenie by bolo kritické. Pri troch z tých, ktoré bolo možné kvantifikovať – klimatickej zmene, respektíve koncentrácii CO2 v atmosfére, miere poklesu biodiverzity, teda rýchlosti masového vymierania rastlinných a živočíšnych druhov, a planetárnom biochemickom cykle dusíka, ktorého narušenie je do veľkej miery spojené s celosvetovou výrobou a používaním dusíkatých hnojív v industrializovanom poľnohospodárstve, však už autori konštatovali prekročenie hraníc, v rámci ktorých môže ľudstvo bezpečne fungovať. Ďalší výskum identifikoval klimatickú zmenu a integritu biosféry, ako dve základné hranice, z ktorých každá má sama osebe potenciál posunúť systém Zeme do nového stavu.
A čo prináša rozšírenie konceptu planetárnych hraníc o perspektívu spravodlivosti a politickej zodpovednosti štátov a prečo je to kľúčové pre udržateľnú budúcnosť civilizácie?
Neskôr sa objavila práve snaha zahrnúť do konceptu planetárnych hraníc nielen environmentálnu bezpečnosť ale aj spravodlivosť, ako sociálno-politickú kategóriu, a to s cieľom kvantifikovať nielen bezpečné ale aj spravodlivé hranice systému Zeme (Safe and Just Earth System Boundaries – ESBs). Koncept tak má ambíciu brať popri kvantifikácii biofyzikálnych hraníc do úvahy aj kritérium spravodlivosti, čo znamená, že do výpočtov a modelovania parametrov planetárnych cyklov kľúčových pre udržanie stability systému Zeme cielene integruje požiadavku na ochranu najzraniteľnejších skupín svetovej populácie pred poškodením životného prostredia.
Za nevyhnutnú, ale nie postačujúcu podmienku spravodlivosti, pritom považuje minimalizáciu škôd spôsobovaných zmenou systému Zeme, respektíve jeho kľúčových parametrov, všetkým ľudským bytostiam. Inak povedané, koncept hraníc systému Zeme berie do úvahy, že každý človek má absolútne právo na vodu, potravu, energiu a zdravie spolu s právom na čisté životné prostredie. Na základe novších dát pochádzajúcich z omnoho komplexnejších a presnejších meraní než boli k dispozícii v roku 2009, výskum sumarizovaný v roku 2023 konštatuje, že už bolo prekročených sedem z ôsmich globálne kvantifikovaných hraníc systému Zeme, čo reálne ohrozuje predpoklady života nielen budúcich, ale už aj súčasných generácií.
V antropocéne je ľudstvo biologicko-geologicko-klimatickou silou, ktorá ohrozuje environmentálne predpoklady svojej vlastnej existencie, rovnako ako existencie väčšiny rastlinných a živočíšnych druhov. Je to naozaj ľudstvo, ktoré je zodpovedné za globálnu devastáciu životného prostredia alebo môžeme zodpovednosť pripísať aj iným faktorom?
Táto otázka je živo diskutovaná a vyvoláva aj množstvo sporov, pretože z nej priamo vyplýva aj otázka zodpovednosti – a to nielen morálnej, ale aj politickej a právnej. Z hľadiska prírodných vied vystupuje ľudstvo ako celok. Tieto vedy sa totiž pozerajú na množstvo emisií skleníkových plynov a ďalších znečisťujúcich látok a ich vplyv na planetárny systém. Primárne teda neskúmajú to, ktoré krajiny, prípadne ktoré národy či sociálne skupiny sa na týchto emisiách podieľajú viac a ktoré menej, respektíve, ktoré z nich z devastácie prírodného prostredia profitujú, a ktoré sú naopak ich obeťami.
Aká je teda perspektíva sociálnych vied a humanitných vied?
Z tejto perspektívy sa potom ukazuje, že za významnú časť znečistenia a devastácie planetárneho systému je zodpovedný kapitalizmus – tak vznikol koncept kapitalocénu. Iný pohľad presvedčivo dokazuje, že hlavným vinníkom je spoločenstvo anglicky hovoriacich krajín, takzvaná anglosféra – preto sa objavil koncept anglocénu. Ak sa však pozrieme na pôvodcov emisií podľa ich sociálno-ekonomického postavenia, ukáže sa, že desať percent najbohatších ľudí planéty produkuje až 48 percent skleníkových plynov. A 50 percent svetovej populácie – štyri miliardy ľudí, ktorá sa radí k najchudobnejším obyvateľom planéty, je zodpovedných len za osem percent emisií. Preto možno uvažovať aj o koncepte oligarchocénu.
Vo všeobecnosti sa zvykne konštatovať, že naše životy prežívame v systéme liberálnej demokracie západného typu. Liberálna demokracia je však inštitucionálne previazaná s neskorým kapitalizmom, ktorý je environmentálne neudržateľný. Nemali by sme v tomto kontexte uvažovať o alternatíve?
Nemalá časť environmentálneho myslenia sa presne o to snaží. Spomeniem napríklad koncepty ekologickej demokracie, ekologickej civilizácie, environmentálneho občianstva a demokracie, politickej a sociálnej ekológie a mnohé ďalšie. Koncepty liberálnej demokracie, sociálnej demokracie či konzervatívnej (kresťanskej) demokracie sú hlboko zakotvené v novovekom myslení, ktoré je charakteristické oddeľovaním prírody a spoločnosti a redukovaním prírody na zdroj surovín a odkladisko odpadu. Pracujú s obrazom sveta, v ktorom je príroda vnímaná ako externalita. Navyše s prakticky nevyčerpateľnými zdrojmi a neobmedzenou schopnosťou absorbovať znečistenie generované ťažbou a spotrebovávaním všetkých druhov surovín, ktoré spoločnosť potrebuje na svoj rozvoj.
Hlavné politické spory posledných storočí, rámcované týmito konceptami, sa točili okolo prerozdeľovania a prakticky nebrali do úvahy situáciu, v ktorej už nebude čo prerozdeľovať. Poznatky súčasných prírodných vied jednoznačne ukazujú, že všetky tieto predpoklady a prístupy sú nesprávne, že sú to fikcie ignorujúce prírodné zákony.
Dôsledkom implementácie týchto prístupov je globálna environmentálna kríza.
Globálna environmentálna a v rámci nej aj klimatická kríza vznikli práve preto, že moderné inštitúcie aj ciele rozvoja industrializovaných spoločností boli formulované práve z perspektívy vyššie zmienených konceptov a ich mylných východiskových premís. Uvažovanie o alternatíve si preto vyžaduje iné koncepty človeka, spoločnosti, ekonomiky, práva, ale aj spravodlivosti či rozvoja.
Tieto koncepty musia vychádzať z faktu konečnosti prírodných zdrojov i konečnej schopnosti planetárneho systému absorbovať znečistenie, musia brať do úvahy zraniteľnosť základných predpokladov života na planéte a poznanie ako veľmi už ľudstvo tieto predpoklady ohrozuje. To však znamená radikálne preformulovanie toho, ako vidíme seba a svet, a to až na ontologickej úrovni. Obzvlášť západný svetonázor totiž stále vychádza z implicitného predpokladu nemennosti prírody, ktorý je prítomný vo väčšine zachovaných textov zakladajúcich myšlienkovú tradíciu, ktorú spájame so Západom.
Ste kritikom ekonomického rastu. Tvrdíte, že spoločnosť postavená na ideológii rastu je neudržateľná, a to nielen environmentálne, ale aj sociálne a politicky.
Netvrdím to len ja, ale aj množstvo autorov, ktorí sa touto problematikou zaoberali a zaoberajú, a to už od 60. rokov minulého storočia, keď začalo byť zjavné, že ekonomicko-politické systémy postavené na ideológii rastu likvidujú predpoklady svojej reprodukcie alebo dokonca samotnej existencie. V uzavretom planetárnom systéme jednoducho nie je možný trvalý rast výroby a spotreby.
Naopak, len niekoľko desaťročí snahy o takýto rast narušilo dynamickú rovnováhu väčšiny kľúčových planetárnych cyklov. A to v takom rozsahu, že návrat do stavu, ktorý umožnil vznik civilizácie, by aj pri okamžitom zastavení používania fosílnych palív, odlesňovania, chemického znečisťovania a nadspotreby vody trval niekoľko storočí, podľa niektorých vedeckých modelov dokonca aj dlhšie ako tisícročie. Trvať v tejto situácii na ideológii, ktorá spôsobila taký zásadný zásah do fungovania planetárneho systému, je zjavnou patológiou rozumu – alebo slovami viacerých odborníkov na túto problematiku – vedomá samovražda civilizácie. Je to politika sebazničenia.
Politika založená na ideológii rastu je teda politikou autodeštrukčnou.
Navyše, už teraz sú touto politikou umocnené sociálne rozdiely také závratné, že fakticky pozorujeme rozpad spoločností. Klasici politického myslenia, počnúc Aristotelom a Rousseauom, upozorňovali na to, že ak sa rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími príliš prehĺbia, spoločnosť sa rozpadne. Ľudia potom totiž žijú v takých rozdielnych svetoch, majú tak odlišné životné skúsenosti, perspektívy a obavy, že ich už nemá čo spájať. Spoločný jazyk, viera či mesto alebo krajina nestačia na to, aby cítili vzájomnú spolupatričnosť. Preto nie je náhoda, že takýto rozpad pozorujeme vo vysoko industrializovaných spoločnostiach, teda v tých, ktoré sú zároveň zodpovedné za najväčšiu časť emisií skleníkových plynov a ďalších foriem devastácie prírody a krajiny.
Sociálne nerovnosti pretrvávajúce generácie sú navyše umocňované aj environmentálnymi nerovnosťami, na čo už pred niekoľkými desaťročiami poukázal nemecký sociológ Ulrich Beck. Pokračovať v politikách formulovaných v intenciách ideológie rastu je teda zaručenou cestou k sociálno-environmentálnemu kolapsu. Použijem opäť často spomínaný príklad – súčasné trhovo-konzumné spoločnosti sú od rastu rovnako závislé ako narkoman od svojej drogy. Zvyšovanie dávky prináša krátkodobé uspokojenie, ale približuje fatálny koniec.
Väčšina štátov globálneho severu dlhodobo žije spôsobom života, ktorý autorské duo Ulrich Brand a Markus Wissen označuje za „imperiálny“. Je to neudržateľný spôsob života s vysokou environmentálnou stopou.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nejde len o život s vysokou environmentálnou stopou, ale aj o život na úkor druhých. Práve tento aspekt považujú Brand a Wissen za kľúčový pre imperiálny spôsob života. Definičným znakom impéria je totiž zvyšovanie spotreby centra zdrojmi získanými drancovaním prírody a vykorisťovaním ľudí v kolóniách.
Aj Slovensko ako krajina bez imperiálnej minulosti si rýchlo osvojilo predstavu, že rast našej životnej úrovne je samozrejmosťou, ktorú treba presadzovať bez ohľadu na to, aké dôsledky má takáto politika na kvalitu života v iných štátoch. Napríklad v tých, z ktorých dovážame „lacné“ potraviny. Málokto sa zaujíma o to, aká je skutočná cena – environmentálna i sociálna – „lacného“ tropického ovocia či produktov vyrobených pomocou „lacného“ kokosového oleja v našich obchodoch. Nechceme vidieť fakt, že nízka cena je zaplatená zdravím obyvateľstva krajín premenených na plantáže, ich nízkou životnou úrovňou a devastáciou ich životného prostredia.
Čo je teda z tejto perspektívy príčinou krízy?
Príčinou globálnej environmentálnej, sociálnej a politickej krízy sú tak podľa Branda a Wissena dominantné spôsoby výroby, distribúcie a spotreby (a z nich odvodené predstavy o spoločnosti a vlastnej identite jednotlivcov), ktoré sú hlboko zakorenené v každodenných rutinách strednej a vyššej triedy spoločností globálneho severu. Práve tie sme si stotožnili so životným štýlom „Západu“, ktorý sa snažíme napodobňovať a dobiehať. A to bez snahy o pochopenie toho, ako veľmi je takýto životný štýl závislý od lacnej pracovnej sily, lacnej prírody a surovín získavaných v krajinách globálneho juhu, teda prevažne v bývalých kolóniách západoeurópskych krajín, rozličnými politikami neokolonializmu.
Základné predpoklady imperiálneho spôsobu života sú nedemokratické. Chýba v nich totiž nielen princíp rovnosti v obchodných a medzištátnych vzťahoch, ale aj mechanizmus stanovujúci limity spotreby zdrojov či produkcie znečistenia. Ak však v uzavretom systéme planéty s konečnými zdrojmi nie sú stanovené limity spotreby či zisku, a tým aj akumulácie bohatstva a individuálnej environmentálnej stopy, výsledkom je celosvetové prehlbovanie nerovnosti, a to nielen sociálnej, ale aj environmentálnej.
Je možné normatívne vymedziť environmentálne, sociálne, politicky a ekonomicky udržateľný spôsob života ľudskej civilizácie?
Environmentálna filozofia dlhodobo poukazuje na tieto javy a na základe ich kritiky sa snaží formulovať normatívne koncepty, ktoré by mohli byť inšpiráciou pre spoločnosť, ktorá sa vedome snaží nežiť na úkor iných ľudí a prírody. Brand a Wissen v tomto kontexte hovoria o solidárnom spôsobe života, ktorý umožňuje nežiť na úkor iných a na úkor prírody. V praxi to znamená prekonať spôsob výroby, ktorý spočíva na vykorisťovaní ľudskej pracovnej sily a ničení bio-fyzikálnych predpokladov života na Zemi. Vzťahy vo vnútri spoločnosti a vzťah spoločnosti s prírodou by tak sledovali predovšetkým uspokojovanie základných potrieb celej populácie, ale bez prehlbovania devastácie planetárneho systému.
Za kľúčový preto možno považovať princíp dostatku, ktorý sleduje zabezpečenie prístupu k základným ľudským potrebám (vzduch, voda, potrava, bývanie, zdravotná starostlivosť, znesiteľná klíma) pre každého, a nie stále viac pre niekoľkých. Inými slovami: „dobrý život pre všetkých v rámci planetárnych hraníc“. Ten možno chápať ako cieľ sociálno-ekologickej transformácie alebo aspoň ako normatívny horizont pozitívnej vizualizácie environmentálne a sociálne udržateľnej spoločnosti. Ja v nadväznosti na to považujem za kľúčový koncept environmentálnej demokracie, ktorý dopĺňam o koncept environmentálneho životného minima.
V knihe Úvod do environmentálnej politickej filozofie, ktorú ste napísali štvorručne s profesorom Břetislavom Horynom, tvrdíte, že environmentálna politická filozofia je myšlienkový útvar, ktorý sa nachádza na rozhraní politickej filozofie, politickej ekonómie, politickej teórie antropocénu a sociálno-kritickej teórie spoločnosti. Aké sú hlavné výzvy environmentálnej politickej filozofie v 21. storočí?
Environmentálna politická filozofia sa snaží reflektovať vzťahy medzi politikou a životným prostredím. Tie sú mnohoraké a obojstranné. Akúkoľvek formu organizácie spoločnosti podmieňuje, ale zároveň aj limituje stav životného prostredia. Práve spomenuté limitovanie však neberú konvenčné politické teórie do úvahy. Ľudské aktivity, obzvlášť tie politicky organizované, však majú zároveň významný vplyv na stav životného prostredia. Poznatky vied o Zemi teraz ukazujú, že tento vplyv má omnoho väčší rozsah a dôsledky, a to aj tie sociálno-politické, než si aj pomerne dobre vzdelaný človek dokáže predstaviť.
Stav životného prostredia, predovšetkým však čoraz častejšie klimatické extrémy, ale aj ubúdanie zdrojov, napríklad pôdy vhodnej na pestovanie potravín či pitnej vody, robí zo vzťahu spoločnosti a životného prostredia ústrednú otázku politickej teórie, ale v nejednej krajine už aj praxe. Základnou otázkou sa stáva schopnosť existujúcich ekonomicko-politických systémov transformovať svoje organizačné princípy tak, aby zodpovedali novej environmentálno-politickej realite, alebo slovami Bruna Latoura, novému klimatickému režimu.
Aký je váš osobný pohľad?
Z môjho pohľadu možno túto otázku formulovať aj tak, či sa súčasné spoločnosti budú transformovať skôr smerom k environmentálnemu autoritarianizmu – čomu nasvedčujú mnohé súčasné trendy, a to aj v krajinách, ktoré sa označujú za liberálne alebo ústavné demokracie, alebo smerom k environmentálnej demokracii.
Jednou z hlavných myšlienok konceptu environmentálnej demokracie je tvrdenie, že ak nie je na konečnej planéte možný nekonečný rast, je nutné zaviesť mechanizmy limitujúce nielen koncentráciu a zneužitie politickej moci, ale aj ekonomickej a technologickej moci. Inými slovami, environmentálna demokracia znamená rozšírenie demokratických princípov kontroly, deľby a ohraničenia moci aj na iné ako politické inštitúcie. A tiež odmietnutie prístupu, ktorý považuje devastáciu prírodného a sociálneho prostredia za nevyhnutnú daň pokroku.
V kontexte tohto uvažovania a jeho konfrontácie s realitou súčasných ekonomicko-politických vzťahov sa však vynára množstvo rozporov, ktoré je nutné filozoficky uchopiť. Ide napríklad o rozpor medzi potrebou demokratizácie spoločnosti a potrebou prijímať rozhodnutia so znalosťou fungovania planetárneho systému a vplyvu ekonomických a technologických politík na jeho destabilizáciu alebo o rozpor medzi potrebou globálnych socio-environmentálnych politík a demokratickými princípmi predpokladajúcimi rešpektovanie vôle väčšiny teritoriálne vymedzeného politického spoločenstva (štátu), prerastajúci do reálnych politických konfliktov.
Špecializujete sa aj na filozofiu ľudských práv. Ak je základným ľudským právom právo na život, tak globálna environmentálna kríza, ktorej ľudstvo čelí, ohrozuje ľudské práva.
Pojmom antropocén sa označuje zmena planetárneho systému, ktorý sa už teraz zmenil tak výrazne, že mnohé kľúčové parametre jeho hlavných cyklov sú významne odlišné od tých, v ktorých nielenže vznikli všetky civilizácie, ale dokonca sa aj zavŕšila evolúcia človeka ako živočíšneho druhu. Napríklad koncentrácia CO2 v atmosfére je už teraz na úrovni, ktorú planéta naposledy zažila pred niekoľkými miliónmi rokov. Dýchame teda vzduch s odlišným zložením než naši predkovia. Zatiaľ nie je celkom jasné, aký to bude mať z dlhodobého hľadiska vplyv na ľudské zdravie. Doterajšie výskumy však ukazujú, že táto zvýšená koncentrácia CO2 má vplyv na kvalitu a nutričnú hodnotu väčšiny ľudstvom pestovaných plodín.
Navyše, CO2 je však aj významným skleníkovým plynom, takže to, čomu čelíme bezprostredne, sú čoraz častejšie a čoraz ničivejšie klimatické extrémy – horúčavy, suchá, rozsiahle lesné požiare, extrémne búrky a prívalové dažde, atď. A s nimi rastie aj počet ľudských obetí. Práve klimatické zmeny tak ukazujú, že skutočným predpokladom ochrany základných ľudských práv vrátane práva na život sú nielen uznané, ale aj naplnené environmentálne práva – prinajmenšom právo na vodu, potravu a prístrešie – teda environmentálne životné minimum, ktoré som už spomínal.
Voda, potrava a v nemalej miere aj klimatickým extrémom odolné prístrešie či bývanie sú determinované kvalitou životného prostredia a sú jeho súčasťou. Ich dostupnosť počas vĺn horúčav,i mrazov, povodní či veterných smrští rozhoduje o živote a smrti. Čoraz častejšie a rozsiahlejšie obdobia sucha však ohrozujú aj produkciu a následnú dostupnosť potravín. Faktom tiež je, že prístup k vode, potrave i prístrešiu, nieto ešte bývaniu zodpovedajúcemu platným hygienickým a stavebným normám, je u nás plne komercionalizovaný. Sociálne nerovnosti sa tak prehlbujú ešte aj v dôsledku environmentálnej nerovnosti.
Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike