Útecha z tautológie
Temná ekológia, hyperobjekty, ekológia bez prírody – to sú pojmy najčastejšie spájané s filozofiou Timothy Morton*a. V zahraničných diskusiách o klimatickej kríze rezonujú už roky. Slovenské čitateľstvo sa až teraz, vďaka vydavateľstvu Atrakt Art, dostáva k prvému prekladu jeho*jej knihy s názvom Realistická mágia: objekty, ontológia, kauzalita.
Celé autorove*kine dielo osciluje okolo problematického pomeru človeka k prostrediu, pričom zároveň ruší tradičné definície oboch pólov tohto vzťahu. Človek je len jeden z objektov a prostredie či príroda ako vonkajšie pole pôsobenia vlastne neexistujú. Neexistuje ani hierarchia nadraďujúca jeden objekt inému. Morton vždy vychádza z aktuálnej perspektívy klimatickej krízy a masového vymierania druhov a pokúša sa uniknúť antropocentrizmu, či už rieši ekológiu, estetiku, umenie, politiku alebo filozofiu.
Do značnej miery preberá ontológiu Grahama Harmana, zakladateľa objektovo orientovanej ontológie (OOO). Existujú len objekty. Subjekt je jedným z objektov. Objekty nie sú pevne ohraničené fyzikálne telesá, ktoré by existovali v homogénnom časopriestore a podliehali mechanistickej kauzalite. Objekty sa zďaleka nevyčerpávajú ľudským vnímaním, sú odtiahnuté, a teda medzi javom a podstatou vzniká Trhlina. Nemáme privilegovaný prístup k svetu. Vzťah vedomia a bytia je prirodzene základom filozofického skúmania, ale potom vzniká dojem, že máme izolovaný aktívny subjekt, ktorý nahliada pasívny objekt, čo je antropocentrická ilúzia. Kritika korelacionizmu ako antropocentrizmu je dôležitým príspevkom OOO k súčasnej filozofii. Skutočnosť nie je stretnutie vedomia a bytia.
OOO predpokladá, že všetko sú objekty – bez toho, aby verila v objektivitu poznania. Pozitivizmus je jej nekonečne vzdialený. Objekty sú v podstate nepoznateľné a nedajú sa zamieňať za ich fenomenálny rozmer – sú odtiahnuté. Len pojem „odtiahnutia sa“ umožňuje uvažovať o objektoch bez toho, aby sa rozplynuli na vzťahy ako v štrukturalizme. Priestor a čas sú funkciami takto chápaných objektov, nie neutrálnymi súradnicami. Objekty generujú to, čo nazývame priestorom a časom. Aj keď sú objekty vždy prestúpené inými objektmi, tým, že ich priamo obsahujú alebo na ne odkazujú (rezonujú zvukom ako cudzorodým objektom, zrkadlia iné objekty, žijú pod vplyvom iných objektov), nie je možné ich redukovať na časti, ani na ľudské vnímanie.
Na druhej strane nie je možné definovať ich ani ako časti väčšieho celku či manifestáciu skrytých presahujúcich síl. V tom tkvie ich samostatnosť, neuchopiteľnosť a zároveň by to mala byť, podľa Harmana aj Morton*a, ich definícia. Hoci všetko prestupuje všetkým, neznamená to úplnú tekutosť či rozplynutie, pretože objekt nikdy nie je vyčerpaný inými objektmi ani svojou pozíciou voči iným objektom. Morton tvrdí, že každý objekt je odtiahnutý, ale zároveň ho nemožno definovať len ním samým, pretože na jeho existencii vždy participuje ešte iný objekt. Tým, že podľa OOO za objektmi už nič nie je (žiadne pozadie, priestor, čas, príroda, prostredie), kauzalita je chápaná ako pole pred objektmi, ako rôzne formy odkazovania objektov jeden na druhý a ich vzájomného prestupovania sa. Toto pole je v knihe označené ako interobjektivita.
Krv vecí
Kniha radikálne postuluje, že žiadna kauzalita nie je jednoduchá, deterministická a mechanistická. Každá kauzalita je metaforická, nepriama, a teda estetická. Je to sféra odkazovania, náznakov, stotožnení a prekladov. Aj keď sú objekty odtiahnuté, sú previazané kauzálno-estetickou dimenziou. Každá udalosť je v skutočnosti stopou, ktorú jeden objekt zanecháva v inom. Estetická dimenzia nemá byť vnímaná ako javová forma podstaty veci, ale ako „krv vecí“. Z kauzality/estetiky sa stáva „obrovská nelokalizovateľná sieť pred objektmi, nečasová aj nelokalizovateľná“. Ak sú objekty odtiahnuté, môžu medzi sebou komunikovať len nepriamo, cez estetickú dimenziu.
Argumentácia rozvinutá v knihe si však vyberá dávno mŕtvych súperov. Keď nás Morton do omrzenia presviedča, že estetika nie je „cukrová poleva na povrchu vecí“, teda nie je to dekorácia, forma či okrášlenie, snaží sa zúčtovať možno s nejakým populárnym predsudkom z 19. storočia, ale určite nie so súčasnými prúdmi v estetike a filozofii. Morton chce šokovať, ale keď vás chce niekto šokovať v každej knihe a na každej strane prostredníctvom podobnej myšlienkovej operácie a s použitím rovnakých prirovnaní, začne vás tým iritovať. Operácia je nasledovná: vezmeme tradičnú dichotómiu a ukážeme, ako sú protiklady v zákulisí prepojené tak, že dokážeme jeden redukovať na druhý: subjekt na objekt, človeka na prírodu, estetiku na príčinnosť. Potom prídeme k tomu, že ani jeden člen nie je definovaný správne, respektíve, že definícii uniká. Ide o prehodnotenie základných kategórií, na základe ktorých sme predtým veci porovnávali. Táto operácia vie byť užitočná, ale len vtedy, keď je dichotómia naozaj polarizujúcim obmedzením súčasného myslenia. Ak zistíte, že filozofia neurobila za posledných dvesto rokov nič iné, len túto dichotómiu rozbíjala, potom ide o vykopávanie otvorených dverí.
Knihy o estetike by mali byť dobre napísané. Ak Morton vyzdvihuje nepriamu kauzalitu, teda metaforickosť ako základ estetickej dimenzie, mal*a by si dávať pozor, s akými metaforami sám*sama pracuje. Áno, estetická dimenzia nie je formou, povrchovým javom, ale je krvou vecí. Práve preto nie sú hlúpe metafory a donekonečna opakované prirovnania len štylistickou chybou knihy, ale menia a oslabujú jej posolstvo. Realistická mágia je príliš komplikovaná a ambiciózna na to, aby mohla byť populárnou a príliš povrchná na to, aby bola filozofickou. Čím teda je?
Je teóriou všetkého. Nie náhodou nesie slávna Harmanova kniha názov Objektovo orientovaná ontológia: Nová teória všetkého. Morton pokračuje v tejto tradícii. OOO v jeho*jej podaní si berie niečo z Kanta, Heideggera, fenomenológie, analytickej filozofie aj budhizmu. Vyjadruje sa k marxizmu, hermeneutike, psychonalýze, naratológii či ku kvantovej fyzike. Rieši všetky minulé rozpory a v niekoľkých vetách sa dokáže vysporiadať s existencializmom, so štrukturalizmom aj s dekonštrukciou, s Burkom, Kantom aj Marxom. Tieto zázraky umožňuje pružná argumentácia prelietajúca z jednej sféry do celkom inej, selektívna a účelová práca so zdrojmi, parafráza nahrádzajúca priame citácie, ale najmä popový jazyk, v ktorom sa dá zamaskovať každá povrchnosť ako sexy priblíženie sa čitateľstvu. Povrchnosť je daň, ktorú Morton platí za svoj široký záber. Nie, Marx v Kapitáli naozaj netvrdí , že spolu s rozvojom techniky vznikol nejako automaticky priemyselný kapitalizmus, ale presný opak, že technologickej zmene nutne predchádzalo násilné pretvorenie základných socioekonomických vzťahov. Nie, Burke nie je celý „len o útlaku“, „o moci kráľov“, „o moci tyranského Boha“, ale otvára cesty k prekonaniu antropocentrizmu. Takto by sme mohli pokračovať.
Štylistická mágia
Kniha prináša okrem explicitných problémov ontológie aj jednu nevyslovenú otázku o povahe disciplíny. Čím má byť filozofia dnes, vo vzťahu k prírodným vedám, literatúre, umeniu, mimoľudským entitám? Aký jazyk a výklad si má osvojiť, aby si zachovala legitimitu a presvedčivosť? Filozofický jazyk sa výrazne posunul od čias, keď Adorno písal Žargón autenticity. Temné pojmy existencializmu a fenomenológie sa trochu presvetlili, prešli kritickou selekciou a nezrozumiteľnosť už neplatí automaticky za dôkaz hĺbky. A predsa aj Morton kombinuje blízkosť s auratickým oddialením, aj v jeho*jej texte vládne tautológia nad dôkazom, aj tu sa snúbi popový jazyk, ktorý nás familiárne potľapkáva po pleci, s najtemnejšou filozofickou hantírkou. Podivnú zmes pompéznosti, naivity a klišé tvoria napríklad prvé vety záveru knihy. Sú pokusom o hlbokomyseľné a poetické rámcovanie historického poslania OOO. Morton balansuje na hrane medzi deleuzovskou tvorbou nových pojmov a reprodukciou filozofického žargónu a žne s tým úspech.
Treba uznať, že kniha obsahuje aj veľmi podnetné kapitoly, bohužiaľ prekladané povrchnými, eklektickými až celkom nezmyselnými pasážami. Nestačí vymýšľať a opakovať neologizmy, potrebujeme nové a lepšie definície. Niektoré formulácie sa v knihe opakujú aj dvadsaťkrát, ale pri spätnom pohľade si uvedomíme, že sme sa nikdy nedočkali presvedčivých argumentov. Prečo napríklad je objektovo orientovaný výklad kvantovej teórie lepší než jej interpretácie z pohľadu relacionizmu či procesuálne zameraných ontológií? Prečo by dôkazy proti mechanistickej kauzalite, mali vyvracať aj všetky ostatné procesuálne ontológie od Herakleita cez Nietzscheho a Bergsona až po Deleuza? V knihe sa týmto problémom venuje veľa strán, ale tie nič neobjasňujú. Napriek prízvukovaniu, že objekty sú dialethetické, teda vnútorne rozporné, sa dominantnou štylistickou figúrou v texte nestáva oxymoron, ale pleonazmus. Hranice racionálneho uvažovania sa potom odhaľujú v tautologických záveroch: „vtáky vtáčia o ropnej škvrne, búrka hrmí o komíne, fotón fotónuje o elektróne“ či v pojmoch ako „totosť“ alebo „budúca budúcnosť“.
Ekobytie (novšia kniha od Morton*a, ktorá vyšla minulý rok v češtine) sa končí asi najreakčnejšou vetou v dejinách ekologického myslenia: „Nemusíte byť ekologickí. Pretože ekologickí už ste.“ (Vzhľadom na to, že ste ako ľudia previazaní s inými formami života a ste „symbiotickým“ bytím.) Posolstvo Realistickej mágie je v niečom podobné: nemusíte myslieť, ak ste už prijali útechu plynúcu z opakovania dobre znejúcich a do seba uzavretých premís OOO.
Timothy Morton: Realistická mágia: objekty, ontológia, kauzalita. Preložila Magdaléna Kobzová. Atrakt Art, 2024.
Jakub Huba. Autor je predpojatý.