Proti kapitalizmu nestačí len kritika. Potrebujeme aj logiku a presnosť

Jedným z prvých titulov edície Filosofie a sociální vědy s novým dizajnom je Emancipace a útlak Martina Brabca. Vzhľadom na tradičný minimalizmus grafického riešenia edície a trochu generický názov knihy tento zväzok pôsobí nenápadne, avšak stojí za pozornosť už len vzhľadom na svoju tému, ktorou je analytický marxizmus. Ak takéto označenie pôsobí akosi odťažito, alternatívou je „non-bullshit marxism“, ako svoj filozofický projekt nazvala tzv. Septembrová skupina usilujúca sa od začiatku 80. rokov pojmovo precizovať a systematizovať marxistické myslenie. Kto má skúsenosť napríklad s francúzskym esejistickým marxizmom, vie, že už len ambícia upratať v kritickom žargóne ľavice, je záslužná. 

Autor už v predslove píše, že predmet jeho práce je oblasťou „která marxisticky orientované čtenáře popudí“ (s. 14). Prečo? Možných dôvodov je hneď niekoľko: nielen, že „v podstatě celý analytický marxismus je silně akontextuální a ahistorický“ (s. 32), ale tiež odmieta dialektiku ako špecifickú marxistickú metodológiu a je výrazne racionalistický v tom význame, že jeho kľúčovým predpokladom je racionalita ľudského konania a rozhodovania sa – odtiaľ aj označenie „marxizmus racionálnej voľby“.

Základná otázka znie, či je akontextuálny a ahistorický marxizmus ešte vôbec marxizmom. Nesporne ním je tematicky, keďže sa zaoberá pojmoslovím klasického marxizmu, ale skôr než o ucelený filozofický program ide o noetiku uplatnenú na ústredné problémy revolučnej filozofie oslobodenia, ako ich vyjadrujú aj názvy jednotlivých kapitol: Dějiny a emancipace, Emancipace a svoboda, Emancipace a ekonomická moc, Emancipace a dvě podoby demokracie a Nepodmíněný základní příjem jako nástroj emancipace. Táto výhrada sa však týka len označenia predmetnej akademickej školy, nie jej prínosu pre marxistickú teóriu: vedecká a/alebo filozofická rigoróznosť sú pre ňu totiž aspoň tak dôležité, ako jej tvorivá aplikácia a pôsobivé podanie.

O čo teda analytickému marxizmu – ak toto označenie podmienečne prijmeme – ide? „To, co ho charakterizuje a spojuje, je spíše výše zmíněný způsob psaní a styl argumentace, spočívající v jazykové jasnosti, snaze o přesné definice a logickou koherenci argumentů, které aplikuje na tradiční marxistické pojmy a otázky. Dalo by se při určité míře zjednodušení říci, že to, čím analytický marxismus přispěl k rozvoji marxismu, vychází více ze způsobu jeho argumentace než z originality jeho tezí“ (s. 134 – 135). To všetko je vítaná výbava proti výrazovému diletantstvu kritického písania, ktoré z filozofických a ekonomických termínov urobilo ideologické loci communes bez akéhokoľvek zreteľného vecného obsahu. 

Otázku špecificky marxistickej teórie a praxe poznania ponechajme bokom: vzťah dialektiky a súčasnej epistemológie je príliš komplexný na to, aby malo zmysel sa mu tu venovať, akokoľvek je pre tému recenzovanej knihy dôležitý. Namiesto toho sa oplatí pristaviť pri predpoklade racionality sociálnych aktérov, na ktorom stoja a padajú tézy analytického marxizmu. Isteže, ako upozorňuje sám autor, nejde tu o naivný predpoklad dokonalej racionality ako primárnej motivačnej sily všetkého konania a rozhodnutí všetkých jednotlivcov a skupín, ale skôr o modelovanie sociálnej dynamiky. Povedané inak „model racionálního aktéra se […] používá z toho důvodu, že při jeho aplikaci lépe a přesněji predikujeme chování aktéra, než kdybychom použili jinou metodu – model racionální volby má silnější predikční schopnost“ (s. 139). Predpoklad racionality je tu teda využitý v duchu pragmatizmu, prípadne inštrumentalizmu. Znamená to, že tento predpoklad nevyjadruje nijakú objektívne danú pravdu o svete (ktorá by nám aj tak bola principiálne nedostupná), ale najlepšie nám pomáha svetu porozumieť, a teda v ňom aj efektívne konať.

To všetko je teoreticky v poriadku – dá sa však z predpokladu racionality aktéra skutočne najlepšie predvídať jeho konanie a rozhodovanie sa v súčasnom svete? O príklady iracionality vôkol nás niet núdze: pracujúci, ktorí si volia miliardárov za svojich premiérov a prezidentov, odmietanie vedeckého poznania alebo likvidačný životný štýl jednotlivcov aj spoločnosti voči sebe samým aj svojmu životnému prostrediu zásadne spochybňujú predikčný potenciál predpokladu racionality sociálnych aktérov. Je tu však ešte jedno možné alternatívne vysvetlenie: ľudia sa skutočne správajú a rozhodujú prevažne racionálne, avšak vzhľadom na celkom odlišné a čoraz fragmentovanejšie skúsenosti a informácie, čo vedie k celkom odlišným dôsledkom v sociálnej praxi. To by oprávňovalo racionalistický predpoklad analytického marxizmu, zároveň sa však nemožno vyhnúť otázke, či za takýchto okolností ešte má racionalita nejaký univerzálny alebo aspoň spoločenský obsah.

Kapitola Emancipace a svoboda ponúka zásadnú a oprávnenú polemiku s klasickým marxizmom, ktorý počíta(l) so zákonitým prekonaním kapitalizmu v dôsledku neustále sa zhoršujúcej situácie pracujúcej triedy. Robotníci a robotníčky mali byť takýmto spôsobom – objektívnym historickým vývojom – „donútení“ k revolúcii. Táto prognóza sa od devätnásteho storočia nenaplnila a zrejme sa ani nenaplní – okrem iného aj pre neexistenciu revolučného subjektu s dostatočnou kapacitou na takto radikálnu transformáciu spoločnosti. Odtiaľ autor vyvodzuje, že „proto třeba rozvíjet normativní teorie, t. j. morální obhajobu socialismu, které by odůvodňovaly, proč je rovnost žádoucí, co ospravedlňuje snahu o její dosažení a jak ji institucionálně realizovat“ (s. 75). Morálka sa iste môže a má podieľať na argumentácii v prospech prekonania kapitalizmu, nemala by jej však dominovať. Hoci postup k inému ekonomicko-politickému systému nie je historicky nijak zaručený, pre jeho podporu sa nemusíme utiekať len k etike, ale dostatok argumentov poskytujú aj ďalšie spoločenské vedy, nech už je to psychológia, sociológia alebo bárs aj ekonómia. Prednosti väčšej rovnosti a kontroly nad vlastným životom sú empiricky dokázateľné, nie sme odkázaní len na svoje osobné presvedčenia.

V tomto kontexte tiež vyznieva rozpačito „že právě v normativních koncepcích je Cohen i analytický marxismus dnes nejpodnětnější a živý“ (s. 74). Nespochybňujem tento prínos analytického marxizmu, len ťažko sa však možno ubrániť údivu nad tým, keď je analytická škola najpodnetnejšia normatívnymi myšlienkami. Alebo inak: keď hlavná hodnota prístupu, ktorý má zo svojej podstaty popísať, čo je, spočíva v uvažovaní nad tým, čo má byť.

Aj napriek tomu je Emancipace a útlak prínosným teoretickým (menej už historickým) úvodom do analytického marxizmu nielen pre Brabcov výklad a predvedenie argumentácie tejto školy, ale tiež pre doplnok v podobe medailónov jej hlavných predstaviteľov. Čitateľsky ústretovejšie by bolo zaradiť rámcujúcu – pritom vari ťažiskovú – kapitolu Co je to analytický marxismus? hneď na úvod zväzku a nie ako jeho apendix, a oželieť by sa dali tiež niektoré často sa opakujúce myšlienky (čo je dôsledkom toho, že kniha vznikla z viacerých už skôr samostatne publikovaných statí), vcelku však titul ponúka popri logickej systematike pre kritiku kapitalizmu aj kompaktné porovnanie liberálneho a socialistického emancipačného programu či obhajobu nepodmieneného základného príjmu. O kritickom myslení a originálnom vyjadrovaní sa v ostatných rokoch napísalo dosť; táto kniha dáva príležitosť pohovoriť si aj o metodicky správnom myslení a presnom vyjadrovaní – a to nie nutne len v kontexte marxizmu.

Martin Brabec: Emancipace a útlak. Praha, Filosofia, 2025.

Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.