Kontaminovať sa navzájom

Predstavte si parlament, v ktorom popri poslankyniach a poslancoch majú zastúpenie aj článkonožce, vírusy, trávy či lišajníky. Aké by boli ich požiadavky? Aké zákony by presadzovali? Zdá sa vám to ako fikcia? V Nemecku už takáto prax existuje. Politicko-umelecký experiment s názvom Organisms Democracy, ktorý presadzuje rovnosť všetkých živých organizmov a spochybňuje antropocentrické modely spoločnosti, vznikol už v roku 2018 a inšpiroval sa myšlienkami americkej filozofky Donny J. Haraway. Ja som v júni čítala nedávno vydaný český preklad jednej z Harawayovej kníh a zúčastnila som sa sympózia Kontaminácie, ktoré hostilo zástupcov spomínaného parlamentu a reflektovalo rôzne formy medziľudského prepájania a spolu-uvažovania. Obe skúsenosti boli pre mňa väčšou výzvou, než som čakala.

Kniha Donny J. Haraway, na ktorú sa odvoláva aj iniciatíva Organisms Democracy, vyšla pôvodne v roku 2016, český preklad pod názvom Zůstat u nesnází – Utváření příbuzenství ve chthulucénu vyšiel vo vydavateľstve Utopia Libri 1551. Autorka v nej vyzýva k hľadaniu iných spôsobov premýšľania a k vytváraniu nových typov príbuzenstiev. Éru antropocénu, v ktorej sú hlavnými aktérmi a aktérkami ľudia, navrhuje nahradiť érou takzvaného chthulucénu, v ktorej človek opúšťa predstavu seba ako dominantného druhu na planéte a vstupuje do spoluprác, spolu-myslenia či spolunažívania s mimoľudským aktérstvom. Názov tejto transformatívnej epochy odkazuje na chápadlové bytosti, ktoré majú rôzne podoby – môžeme si ich predstaviť ako pavúky, medúzy, ako fiktívnu entitu Cthulhu z poviedky H. P. Lovecrafta s hlavou hlavonožca či dokonca ako IT siete a cloudy. Chápadlovosť sa stáva metaforou prepájania, prepletenia všetkého so všetkým.

Haraway totiž píše, že na to, aby sme dokázali zvládnuť pobyt na vyčerpanej a poškodenej planéte, sa potrebujeme otvoriť novým formám medzidruhového spoločenstva a koexistencie. Nie je vždy nevyhnutné hľadať na krízy riešenia a nástroje, pokúšať sa ich vyriešiť a premýšľať o lepšej budúcnosti. Potrebné je skôr naučiť sa spoločne „zotrvať v ťažkostiach“, znášať bremeno žitej prítomnosti. Zvládnuť to môžeme aj tým, že budeme počúvať iné a iných: „Zůstat u nesnází vyžaduje tvorbu jinovztahů; vyžadujeme se tedy navzájem v neočekávaných vazbách a kombinacích, v hromadách horkého kompostu. Spolustáváme se společně, nebo vůbec.“ Harawayovej koncept kompostu odmieta antropocentrické naratívy a namiesto toho buduje mnohodruhové aliancie založené na starostlivosti, regenerácii a vzájomnom partnerstve. Kompost je tiež alternatívou k tradičným lineárnym príbehom pokroku; pripomína nám, že sme súčasťou väčšieho ekosystému, v ktorom sa naše telá a činy nakoniec vracajú do zeme ako živiny. „Tvorové – lidští i mimolidští – se společně spolustávají, skládají a rozkládají.“

Znie to trochu neuchopiteľne? Či dokonca ako science-fiction? Nevadí, je to zámer. Pre Haraway je SF kľúčovou metodológiou, či, ako píše, „základnou figúrou“. SF nielen ako science-fiction, ale aj ako „spekulativní fabulace, splétání forem, spekulativní feminismus, sdílená fakta, so far“. Máme však v dnešnom svete alarmujúcej klimatickej krízy, enormných sociálno-ekonomických nerovností a pretrvávajúcich genocíd energiu venovať sa nie ľahko zrozumiteľným špekulatívnym filozofiám a konceptom? A máme vôbec dôvod sa im venovať?

Zapleť sa do mojich chápadiel

Na trojdňovom sympóziu Kontaminácie, ktoré sa konalo v polovici júna v bratislavskej Novej Cvernovke pod hlavičkou Platformy pre súčasný tanec (PlaST), som si túto otázku kládla v podstate neustále. Jeho výzvy boli podobné Harawayovej apelom – prepojiť umelecké a neumelecké praxe, nechať vzájomne kontaminovať výtvarné, tanečné či vedecké poznatky, artivistické a imaginatívne projekty, a to všetko najmä v kontexte súčasných environmentálnych problémov. Ako napísal kurátorský tím v zložení dramaturgičky Maji Hriešik, dramaturga Mila Jurániho a tanečnice Evy Priečkovej: „Kontaminácie chcú rozvibrovať vzájomnú kontamináciu v snahe o iniciáciu sveta, ktorý ešte nevznikol, nenastal, ktorý si môžeme predstaviť a spolupracovať na jeho tvorbe.“

Podľa Maji Hriešik sympózium reagovalo tiež na dopyt tanečnej komunity zapájať do procesov tanečnej tvorby mimoľudských aktérov a aktérky: „Je to taký paradox – tancujeme pomocou ľudského tela, ale čoraz viac je tu prítomná zvedavosť, ako môže tanec riešiť aj iné ako ľudské príbehy a kde všade je možné rozmýšľať o telesných a tanečných postupoch a metódach.“ Moja zvedavosť spočívala najmä v tom, či ma praktické napojenie sa na chápadlá iných perspektív uvažovania priblíži k abstraktnému jazyku a mysleniu Donny J. Haraway.

Podobne ako Haraway vo svojich textoch vytvára množstvo neologizmov, Kontaminácie sa usilovali ponúknuť účastníctvu nové hybridné formáty – poznatky sme nemali prijímať len sluchom či zrakom, prostredníctvom tradičných prednášok, ale načúvať celým svojím telom. „Chceli sme účastníčky a účastníkov podnietiť, aby boli skúmavejší k tomu, čo všetko a ako môžeme robiť inak,“ hovorí Hriešik. Čo konkrétne si pod tým predstaviť? Zapojiť sme sa mohli napríklad do pohybových praxí, počas ktorých sme sa učili inak vnímať svoje telo, jeho vzťah k priestoru či k telám iných. Ohmatávali sme listy paliny, ochutnávali huby, vdychovali vôňu variaceho sa lipového oleja. Viedli sme dialóg s vírusom a rozmýšľali  o tom, či bunker zo starých plachiet a vankúšov môže zachrániť svet. Prechádzali sme sa lesom a kráčali po stopách ľudskej prítomnosti. Počas prezentácií rôznych artivistických platforiem sme sa učili, ako vytvoriť účinnú blokádu, ako je do protestu možné zapojiť humor a spoločne sme uvažovali, ako môžeme zlepšiť aspoň kvalitu nášho života, keď asi nedokážeme zmeniť celý ekonomický systém. Vracali sme sa v diskusiách do minulosti, skúšali si predstaviť blízke či vzdialené budúcnosti. Počúvali sme príbehy, ktorých koniec sa neraz nachádzal v hmle. Vtedy som si spomenula na Haraway, ktorá píše, že „(…) potřebujeme příběhy (a teorie), které jsou tak akorát velké, aby zachytili všechnu komplexnost a přitom nechaly okraje otevřené a lačné po překvapivých nových i starých spojeních“. 

Stret dvoch realít

Keď sme v piatok večer kráčali na performatívnu prechádzku Jakuba Jautza s názvom Traces, ktorá sa odohrávala v neďalekých lesoch Malých Karpát, istá účastníčka spomenula, ako jej ráno počas prezerania si grafík v jednom z obchodov v Novej Cvernovke cinkla na telefóne správa o bombardovaní Iránu Izraelom. Vraj sa na chvíľu zasekla a nevedela, ako sa vysporiadať so stretom takýchto dvoch odlišných realít. Sympózium vytvorilo naozaj zdanlivo nepriepustnú bezpečnú bublinu, do ktorej sa skryli umelci, teoretičky či vedci z rôznych svetových miest. A hoci sme diskutovali o globálnych problémoch a výzvach, na chvíľu sa nás ako keby priamo nedotýkali.

Znepokojenie však kdesi na pozadí pretrvávalo. Aký má zmysel, že sa tridsať minút zbližujeme s lipou (ako znelo zadanie jedného workshopu), keď práve v Palestíne zomierajú ďalšie desiatky detí od hladu či po útokoch izraelskej armády? Niektorí účastníci začali objímať kmeň stromu. Iná účastníčka sa zavesila do jeho koruny. Ďalší ľudský aktér si zaboril tvár do konárov husto obsypaných lipovými kvetmi. Jedna žena si ľahla do tieňa lipovej koruny a zatvorila oči. Na čo asi myslela?

Učiteľka a tanečnica Ali East mi prezradila, že počas jednej podobne meditatívnej praxe, kedy sme si mali v mysli projektovať svetlejšiu budúcnosť, myslela na to, ako nechala doma otvorené okno. A keďže na Novom Zélande, odkiaľ prišla, je práve zima, bude mať zrejme po návrate v byte mrazivo. Vtedy som si uvedomila, že sa netreba hanbiť za to, ak nie sme schopné vždy sa napojiť na špekulatívny jazyk podobných podujatí. Alebo ak nevieme opustiť myšlienku zmysluplnosti abstraktnejších teórií. Sympózium nás nenútilo počúvať prednášku o filozofii bezrastu do konca (ale všetci sme ostali a tlieskali) či uveriť, že parlament všetkých organizmov a rastlín sa raz stane bežnou praxou. Avšak mnohé jeho malé príbehy ukázali, že to, čo je možno na začiatku špekuláciou, sa niekedy dokáže výrazne pretnúť s realitou (viď prezentované akcie iniciatív ako Limity jsme my či Znepokojené matky).

Pri čítaní textov Donny J. Haraway sa mi vynára otázka, či potrebujeme toľko nového jazyka. Neuzatvárame potenciálne spolupráce ľudských a mimoľudských aktérov do príliš komplikovaných lingvistických hier, ktorým porozumie len určitá zasvätená komunita? Je jazyk plný novotvarov cestou k utváraniu nových príbuzenstiev? Môže sa ťažko uchopiteľné raz stať predstaviteľným? Nemám na to jasnú odpoveď. Ale možno vtedy prichádzajú na pomoc podujatia ako napríklad Kontaminácie, ktoré sa abstraktný filozofický jazyk usilujú preniesť do živej skúsenosti, fyzického zážitku. Nie vždy je na konci porozumenie, ale je to jeden zo spôsobov, ako sa pokúsiť pre-myslieť to zaužívané nanovo. Alebo ako povedala Maja Hriešik: „Keď stagnuje spoločenský diskurz, špekulácie sú pomerne dobrý spôsob, ako sa aspoň na chvíľu pohnúť z miesta.“

Autorka je kultúrna publicistka