Julia Reznak je španielska pastierka, filozofka a poetka. Študovala filozofiu a francúzsku literatúru na Universite de la Sorbonne v Paríži a magisterské štúdium literárneho prekladu ukončila na Complutense de Madrid. Po ukončení štúdia strávila dva roky v Kolumbii, kde sa učila o poľnohospodárstve a chove zvierat, okrem oviec. V roku 2018, po návrate do Španielska, absolvovala oficiálny pastiersky kurz v Andalúzii a krátko nato sa pridala k poľnohospodárskemu kolektívu a družstvu Los Apisquillos v Puebla de la Sierra v okrese Madrid.
S Juliou som sa zoznámila v roku 2022 počas stáže v Inland/Campo Adentro v Madride (https://inland.org/). Campo Adentro je umelecká organizácia, ktorá sa zameriava na prepojenie medzi vidiekom a mestom. Tento kolektív, okrem mnohých iných projektov, prevádzkuje komunitný priestor v Madride, agroekologickú dedinu v Astúrii a tiež alternatívnejšiu formu pastierskej školy. To všetko dokonale zodpovedalo môjmu súčasnému záujmu a výskumu. V rámci tejto pastierskej školy Inland spolupracoval s miestnymi, už etablovanými pastiermi a družstvami a jedným z nich bolo, samozrejme, Los Apisquillos.
Na jar 2022 som chcela urobiť komiks o stáde oviec v parku Casa de Campo, veľkom mestskom parku v Madride, kde ovce trávia zimný čas, pasú sa, kým porodia. Tam som spoznala Juliu, strávila som s ňou veľa nasledujúcich jarných dní na pastve, potom som trochu pomáhala pri rodení jahniat a nakoniec som sa k nej pridala aj pri jarnej transhumácii (ktorú reflektujem v ďalšom texte) a odvtedy som týmto stádom a aj Juliou úplne nekriticky ohromená.
Čo bol ten zásadný bod, keď si sa rozhodla stať pastierkou?
Keď som študovala na magisterskom stupni v Madride, stále som chodila do Andalúzie, aby som sa naučila niečo o včelárstve, o včelách a mede. A s nevlastným otcom som realizovala taký projekt – rozsiahly chov hospodárskych zvierat s dvesto ošípanými, ktoré som pásla vonku. Okrem toho som robila kurzy prípravy syra a ďalšie kurzy spojené s poľnohospodárstvom a remeslami. Stále som však bola na magisterskom štúdiu, takže som nemala toľko času. Keď som ho dokončila, dva roky som sa učila poľnohospodárstvu a žila na kolumbijskom vidieku a po návrate do Španielska som sa prihlásila do školy pre pastierov. To bolo v roku 2018 a univerzitu som dokončila v roku 2015, takže si nemyslím, že tam bol nejaký zlomový moment, skôr postupné smerovanie… jednoducho som chcela žiť na vidieku. Takým tým bukolickým, poetickým spôsobom života.
Čítala si vtedy Virgília či inú pastorálnu literatúru?
To je hrozná nuda!
Čítať to, je nuda, ale vlastne je to aj celkom zábavné, ak si to predstavíš ako ranú formu rapových bitiek, nie? Vždy sú tam dvaja alebo viacerí pastieri, jeden príde a povie: „Hej, ty, čo si prišiel pod tento strom, ukáž, čo je v tebe, zarecituj alebo zaspievaj!“ A potom pozvú aj niekoho, kto posúdi, kto je v takejto súťaži lepší. Takže mi to prišlo také milé, lebo poznám nejakých pastierov z Česka, ktorí sú básnici ako ty, ale robia aj rap alebo hudbu.
Krása. Ale nie, neprišla som na vidiek kvôli literatúre, skôr kvôli politickým postojom a kvôli tomu, že mi už vtedy nestačil punkový život v meste. A tak som hľadala nové politické miesto, ktoré som videla na vidieku a o ktorom som si myslela, že bude viac individualistické a koncentrované. Mala som predstavu ostrova, kde som len ja a moje knihy a moja malá zeleninová záhradka, a som tam šťastná, no potom som sa trochu zbláznila, akoby ma niekto počaroval, a začala som kupovať zvieratá a starať sa o ne. Bola to vlastne náhoda.
Takže si mala istú bukolickú predstavu života…
Odmalička som hovorila, že chcem žiť na vidieku. Chodila som k nevlastnému otcovi a vždy som si predstavovala svoj vlastný dom, vieš, ako keď si malé dieťa kreslí a predstavuje si svoj vysnívaný dom. Takže som vedela, že raz budem žiť na vidieku. Keď som však na skutočný vidiek prišla, nemyslela som si, že odtiaľ budem môcť žiť a pracovať. Predstavovala som si to skôr, ako miesto s niekoľkými zvieratami a nejakými zeleninovými záhradami. Možno by som odtiaľ mohla pracovať na knihách alebo niečo podobné. A potom som si ho jednoducho začala vážiť nielen ako miesto na rozjímanie, ale aj ako miesto, z ktorého sa dá žiť, s ktorým sa dá žiť. Takže áno, istým spôsobom to je bukolické, ale aj politické, je to oceňovanie miesta a práce.
Čo je na pastierstve najťažšie a čo najkrajšie?
Najťažšie je, keď to nedáva zmysel. Môže to byť preto, že ste príliš unavení, takže nemáte energiu a nedáva vám to zmysel, alebo je to preto, že ste sa šesť mesiacov snažili, aby ste dochovali jahňatá a nikto ich potom nechce. Vtedy to pôsobí nezmyselne. Alebo s vami nikto nechce byť, ste preťažení a ste tam sami… to sú také beznádejné chvíle.
A najkrajšie sú tie prosté veci, dni, keď ovce dobre jedia a sú pokojné. Vtedy ste pokojní aj vy a viete, že sú v bezpečí a šťastné. A cítite, že ste ich súčasťou.
Postava pastiera má silnú duchovnú konotáciu aj vďaka kresťanstvu, ktoré prevzalo obraz dobrého pastiera ako metaforu dobrého vodcu, toho, ktorého treba nasledovať. V literatúre sú pastieri označovaní aj za sprostredkovateľov medzi „zvieracím“ a „ľudským“ svetom. Kde je tvoja pozícia, ako ju vnímaš ty? Máš ako pastierka nejakú osobnú spiritualitu alebo kozmológiu?
Nevnímam žiadnu konkrétnu spiritualitu alebo kozmológiu. Aj keď je pravda, že keďže trávite veľa času vonku, cítite sa viac prepojený s týmto vonkajším prostredím. Viac si uvedomujete ročné obdobia, silu hôr alebo riek, sucho alebo vlhkosť. Odkedy som pastierkou, naozaj to viac cítim. Oceňujem dážď alebo kvety a to najmä pre ich užitočnosť, nie pre krásu.
Na pastierstve sa mi páči, že je tam určitý vzťah, akýsi neustály tanec medzi zvieracím a ľudským svetom, pretože raz ste bližšie k zvieraťu a potom sa vraciate k človeku a ste v takom medzičase, medzi niečím divokým a domestifikovaným.
Vždy je potrebné rozhodovať sa medzi tým, čo chcú ony (zvieratá) a čo chcete vy. A tiež sú stále so mnou, aj keď ja s nimi nie som. Ako napríklad dnes: som vo vile mojej starej mamy neďaleko Madridu a celý deň som myslela len na ovce a vlka a na to, ako na nich volám a kontrolujem ich v GPS. Snažila som sa im priblížiť, aj keď som teraz akosi ďaleko. Človek sa od toho nedokáže úplne odpútať, ale mňa naozaj baví tancovať medzi týmito dvoma svetmi. Poskytuje to akýsi cool pohľad na veci. Ale osobne to necítim, ako niečo duchovné… je to skôr filozofický pohľad.
Zohráva v tomto kontexte úlohu tvoje filozofické vzdelanie, napríklad pri budovaní nejakej inej perspektívy?
Nie som si istá, či moje vzdelanie alebo pôvod zohrávajú nejakú osobitnú úlohu. Vlastne mám pocit, že je to skôr o osobnosti, ktorej nevadí ísť viac do seba, čím to uľahčuje. Napríklad, ak budeš musieť byť sám niekde v horách a si nerád sám so sebou, tak to možno nie je práca pre teba. Rada čítam, rada píšem, rada sa pozerám a rada nič nerobím. Aj preto som študovala filozofiu a možno aj preto ma baví byť pastierkou.
Píšeš aj počas obdobia, keď sa venuješ paseniu?
Teraz píšem len o svojich osobných problémoch. Už dávno som o ovciach nenapísala báseň. Vlastne, minule som napísala jednu s nimi. Nie sú však mojimi najvyššími múzami a inšpiráciou, to nie. Ale keď som začínala, cítila som toľko nových vecí. Učila som sa toľko nových vecí. Vtedy som aj veľa písala. Avšak s odstupom času… nebudem klamať, píšem čoraz menej. Teraz píšem len „zoznamy úloh“ a o svojich problémoch s mužmi.
Existujú nejaké hrdinské príbehy o pastieroch, ktoré súvisia so španielskou históriou, napríklad o pastieroch, ktorí boli súčasťou odbojových/povstaleckých síl počas občianskej vojny alebo iného politického/spoločenského konfliktu? A povedala by si, že pastierstvo je anarchistickou praxou – ak áno, akým spôsobom?
Napadá mi len fiktívna postava pastierky Marcely v Donovi Quichotovi.
Tú spomínaš aj vo svojich básňach.
Áno, to je ona. Tá je strašne cool. Je to slobodná pastierka, ktorá žije v horách a všetci ju chcú. No ona hovorí, že cieľom jej túžob sú hory. Čo môže byť anarchistickejšie?
Je aj veľa iných skvelých ľudí, napríklad El Cabrero. Alebo taký jeden super ľavák, ktorý má kozy a je to pesničkár a básnik, jeho tvorba je úžasná. Je trochu militantný, ale vždy som sa s ním chcela stretnúť. Alebo chlapík, ktorý ma učil o pastierstve v Granade, on bol tiež výraznou anarchistickou postavou. V Španielsku sú buď fašisti, alebo superkomunisti či superanarchisti, ako všade. A potom je tu pár ľudí, ktorí to cítia ako ja – keby som nebola pastierka, tak sa pridám k partizánom alebo by som sa stala teroristkou alebo niečo také.
Takže byť pastierkou považuješ za akýsi alternatívny, anarchistický spôsob života?
Nie, nie, my nie sme ako pastieri, ktorí žijú len v horách, divoko. Poznám niekoľko pastierov, ktorí sú naozaj samostatní – žijú v horách a z toho, čo vyprodukujú. My v Apisquillos sme však napojení na súčasný systém, na mestá a kapitalistický svet. Asi spotrebujem viac plynu ako ty…
Stretla si sa niekedy s nejakou kritikou toho, že si žena – pastierka?
Myslím, že nie viac ako ktorákoľvek žena v inej oblasti. V pastierskej škole sme boli prvá generácia s rovnakým počtom žien a mužov, v predchádzajúcej generácii bola len jedna žena a tá to mala naozaj ťažké, pretože všetci boli hlupáci. Ale potom sú, samozrejme, zvláštne chvíle, napríklad, keď som s ovcami a niekto príde a pýta sa ma, kde je pastier. Pretože nevedia prijať myšlienku, že by som mohla byť pastierkou. A niektorí chlapi, napríklad iní pastieri, veterinári, úradníci atď… môžu spôsobiť, že sa cítite neviditeľné. Ale nie je tonič, čo by nepoznala ktorákoľvek iná žena pracujúca v „nie tradičnej ženskej práci“, ako hudobná skladateľka alebo chirurgička.
Aké sú podľa teba najväčšie súčasné výzvy a problémy pastierstva?
Povedala by som, že prvým veľkým problémom, a to nielen pastierstva, ale všeobecne španielskeho vidieka, je jednoducho opustenosť. Nie je dostatok ľudí, rúk, ktoré by chceli pracovať. Krajina, ktorú sme spásali, sa teraz stráca a nevytvárame novú pre budúcnosť. Je to taký zúfalý moment, v ktorom potrebujeme nejaký plán hospodárenia, kolektívnu víziu o chotároch a poľnohospodárskom manažmente, aby sme niečo mohli zanechať ďalším generáciám.
A tiež treba uznať skutočnú hodnotu práce, ktorú tu robíme – aby malo poľnohospodárstvo silnú ekonomickú pozíciu alebo silnejšie sociálno-ekonomické postavenie. Potrebujeme viac výmenných platforiem, alternatívnych podporných systémov, ako sú malé miestne trhy alebo komunitou podporované poľnohospodárstvo, nič nezvyčajné, proste len viac možností pre menších poľnohospodárov. To všetko môže prísť len s kultúrnymi zmenami.
Môžeš na koniec predstaviť družstvo, ktorého si súčasťou?
Los Apisquillos má 24-ročnú históriu, vytvorilo ju množstvo ľudí, ktorí prichádzajú a odchádzajú a niečo do nej priniesli. Je to skupina ľudí s viac-menej podobným videním sveta a života, ktorí sa snažia žiť spoločný život. Nežijeme dokonalý kolektívny život, ale snažíme sa o to. Je to proces a neustále sa mení, pretože závisí od ľudí, ktorí sú v danom čase jeho súčasťou. A hoci je to niekedy beznádejné, stále verím, že sa oplatí neustále skúšať.
Každopádne ide o to, že chceme žiť na tomto mieste a z tohto miesta pomocou pastierstva, lesníctva a stolárstva, teraz sú to najmä tieto tri činnosti. Silnou stránkou tejto komunity je určitá autonómia, sebestačnosť, vzájomné učenie, zdieľanie zručností a keďže sme tím, spolu zvládneme veľa vecí.
Mojím cieľom je, aby bol tento projekt životaschopný, aby sme ľuďom ukázali, že sa z neho dá žiť a chcem podporiť aj nových ľudí, aby prišli a pripojili sa k nášmu životu – vzájomne sa od seba učili, a to zahŕňa všetko od práce s koňmi na poliach alebo v lesoch, tesárstva, pestovania zeleniny v podmienkach, ktoré tu máme, až po umelecké remeslá.
Rozhovor pripravila Kateřina Žák Konvalinová
Z angličtiny preložil Tomáš Hučko
