„Užívam si zdravé telo a mier, ešte kým trvajú.“ Pohľady mladých ľudí z Litvy na vojnu

„Mohol by som byť vycvičený takmer ako člen špeciálnej jednotky, ale predstav si, že to vypukne a nejaký obyčajný dron za 500 eur mi amputuje nohy,“ hovorí mi Andrius. V roku 2022 sa pridal k dobrovoľníckej organizácii Rifleman’s Union, polovojenskej skupine, ktorá by v prípade vypuknutia ozbrojeného konfliktu spolu s litovskou armádou zabezpečovala civilnú obranu. Z jeho rozprávania cítiť pokoj a vyrovnanosť, s akými sa doma bežne nestretávam. Akoby preňho predstava, že vojna je nablízku, nebola zdrojom úzkosti, ale vedomým prijatím sveta, v ktorom žijeme.

Sedíme na zasneženom dvore kaviarne v centre Vilniusu. Do mesta som prišla, aby som zistila, ako mladí ľudia prežívajú vojnou poznačenú súčasnosť. Litva má v kontexte ruskej invázie na Ukrajinu špecifickú pozíciu. Ako prvá označila Rusko za teroristický štát, odstrihla sa od jeho energií a patrí medzi krajiny s najvyšším podielom vojenskej pomoci v pomere k HDP. Spolu s Poľskom stráži Suwałský koridor, pohraničné pásmo oddeľujúce Bielorusko od ruskej enklávy Kaliningrad, považované za najnebezpečnejšie miesto v Európe. Dlhodobo presadzuje jednu z najsilnejších proukrajinských politík, ktorú definuje spoločná história, trauma okupácie a obava, že ak Ukrajina padne, Litva bude ďalšia na rade.

Blízkosť ohrozenia pretvára náš jazyk, predstavy o sebe i budúcnosti. Primátorka estónskej Narvy Katri Raik používa v tomto kontexte výraz rozbitá identita (broken identity). Opisuje ním človeka nachádzajúceho sa na pomedzí konfliktu: ešte nie priamo v ňom, ale už ani celkom mimo neho. Pri otázke, čo v takejto situácii robiť, preto hľadám spôsob, ako robiť aspoň to, čo viem. V snahe uniesť pocity paralýzy a neistoty, ktoré so sebou psychika vojny prináša, som sa rozhodla zbierať príbehy a písať o identite mladých ľudí v súčasnej dobe polykríz.

Vojna a korene

Moja mama sa narodila v dedine Storona pri západoukrajinskom meste Ľvov. Na Slovensko prišla začiatkom 90. rokov krátko po páde komunizmu, pretože – ako vravela babka – „v Ukrajine ju nič dobré nečaká“. Trochu sa hanbím priznať, že som svoje korene začala vnímať až po vypuknutí plnoformátovej vojny. Neovládam jazyk, v detstve som Ukrajinu navštívila len dvakrát a spojenie s tamojším prostredím mi nahrádzajú krátke telefonáty s rodinou cez WhatsApp, ktoré od začiatku invázie trvajú vždy len dovtedy, kým sa nerozoznie siréna. Preto sa nechcem tváriť, že viem, čo Ukrajinky a Ukrajinci prežívajú. Ale občas ma to pohltí natoľko, že strácam predstavu o vlastnej identite, ktorá sa nachádza mimo tohto konfliktu.

Z rozhovorov s kamarátstvom viem, že mnohým z nás sa hranica medzi zdravým súcitom a deštruktívnym pohltením hľadá ťažko. Ako generáciu, ktorá vyrástla v ére globálneho pacifizmu a presvedčení o svetovom mieri, nás vojna núti prehodnocovať všetko, čo považujeme za samozrejmé. Keď Rusko koncom februára 2014 anektovalo Krym, mala som pätnásť rokov. Podobne sú na tom ľudia, s ktorými som sa o vojne rozprávala. Preto sa tento text dotýka výhradne európskej perspektívy a časového horizontu posledných štyroch rokov. Mojich rovesníčok a rovesníkov sa pýtam, ako a či vôbec sa na prípadný konflikt pripravujú, ako bojujú s apatiou, strachom a vytesnením a tiež ako vnímajú atmosféru sveta, ktorý sa nám práve mení pred očami.

Putin, Haag na teba čaká

Po príchode do Vilniusu narážam na všadeprítomné prejavy solidarity. Litovská metropola ležiaca na rieke Vilnia je zaplavená ukrajinskými vlajkami. Budovu mestskej radnice zdobí neprehliadnuteľný nápis „Putin, the Hague Is Waiting For You“. Krátko po začiatku ruskej invázie vo februári 2022 ho inicioval vtedajší starosta Remigijus Šimašius ako verejnú pripomienku Medzinárodnému trestnému súdu vyšetrujúcemu vojnové zločiny a genocídu.

„Krajiny nášho regiónu dlhodobo a márne varovali Západ pred ruským imperializmom,“ tvrdí Austėja (24), členka mediálneho kolektívu NARA a študentka európskych a ruských štúdií. Vnímanie Litvy ako ďalšej v poradí v nej vyvoláva pocit neistoty, s ktorým sa však naučila žiť. Pobaltské štáty sú často vnímané ako nárazníková zóna (buffer zone), ktorá tvorí kľúčový obranný val východného krídla NATO. Platí to aj po vstupe Fínska, ktoré má s Ruskom najdlhšiu, viac ako 1300-kilometrovú hranicu spomedzi členských štátov Severoatlantickej aliancie. Preto v tomto regióne zohráva budovanie obrannej infraštruktúry kľúčovú úlohu. Litva napríklad v januári tohto roku schválila vybudovanie vojenského cvičiska pri meste Kapčiamiestis v oblasti Suwałského koridoru. Stokilometrový pás územia medzi Litvou a Poľskom spájajú len dve pohraničné cesty. Ide o strategicky zraniteľnú oblasť, ktorá by v prípade obsadenia ruskými jednotkami odstrihla Pobaltie od zvyšku Európy. 

Snažím sa žiť vo svojej ilúzii

Kazys (22), študent sochy na Vilniuskej akadémii umení, približuje inú perspektívu. Tvrdí, že jeho vzťah k vojne by sa dal definovať skôr snahou o mentálny odstup. Kým mnohí a mnohé v jeho okolí prepadajú úzkosti, on sa vedome snaží nevpustiť strach do svojej hlavy. Odmieta naratív o tom, že Litva je krajinou malého národa, ktorý sa nedokáže brániť. „Ak nevidíte perspektívu a budúcnosť sa vám zdá nestabilná, berie vám to chuť niečo budovať. Nemali by sme podliehať propagande, že budeme napadnutí a že nemáme žiadnu perspektívu.“

Vysvetľuje mi, že sa vždy snaží racionálne pomenovať dôvody, prečo je Litva v bezpečí, či už kvôli členstvu v NATO alebo preto, že Rusko je vyčerpané konfliktom v Ukrajine. Jeho názor potvrdzujú bezpečnostné analýzy, podľa ktorých je eskalácia priameho konfliktu dnes menej pravdepodobná než v prvých rokoch vojny. Rusko čelí obrovským personálnym a ekonomickým stratám, ktoré obmedzujú jeho schopnosť viesť konflikt na viacerých frontoch. Preto sa čoraz viac spolieha na hybridné taktiky, napríklad ovplyvňovanie volieb s cieľom zlomiť politickú vôľu podporovať Ukrajinu či investovať do vlastnej obrany. „Musíme sa brániť zvnútra, nie zvonku – kvôli ruskému vplyvu a proruským stranám, ktoré sa snažia presadiť svoje zákony. Myslím si, že práve na to by sme sa mali zamerať.“

Napriek svojmu racionalizmu Kazys priznáva, že od vypuknutia vojny cíti neustály pocit ohrozenia. „Je to podobný pocit, ako keď stojíte na okraji útesu a pozeráte sa do priepasti. Snažíte sa pozerať inam a žiť svoj život, ale ten pocit tam stále je. Straší vás to.“ Zrazu sa rozosmejeme, ani nevieme prečo. Možno je to naša obranná reakcia na absurdnosť celej situácie. Možno sa vedome snažíme potlačiť ten zvláštny pocit, ktorý nás prepadá v slnkom vyhriatej kaviarni, kým na pozadí hrá skladba Kyiv ukrajinskej umelkyne Aliny Pash. 

Vo vojne nie sú žiadni hrdinovia

Študent architektúry Gediminas (21) považuje vojnu za zlovestnú hrozbu. Spomienky na začiatok invázie sú preňho stále živé – prvý týždeň trpel panickými atakmi. Jeho rodina vtedy vo svojom dome prichýlila dvanásť utečencov. „Prichádzajú doslova z vojnových zón, takže to najmenej, čo môžeš urobiť, je ponúknuť im svoju posteľ.“ O hrdinstve si nerobí žiadne ilúzie: „Vo vojne nie sú žiadni hrdinovia, nie sú tam dobrí ani zlí, je to len mlynček na mäso…“

Pri spoločnej prechádzke mestom si všímam označenia na budovách verejných inštitúcií. Gediminas mi vysvetľuje, že ide o sieť podzemných krytov, ktoré sa mesto snaží udržiavať v stave pripravenosti. Vilnius má totiž vypracovaný podrobný evakuačný plán, ktorý je súčasťou scenára nazývaného Hodina X, moment invázie.

Stratégia spočíva v aktivácii evakuačných trás a varovaní obyvateľstva prostredníctvom mobilnej aplikácie Kovas o aktuálnej situácii. Už vlani v apríli úrady zasielali do schránok manuály s jasnými pokynmi. Je dôležité mať pripravený evakuačný batoh (emergency go-to bag) so zásobami na tri dni. Pre ľudí, ktorí sa nedokážu evakuovať samostatne, mesto vyčlenilo šesťdesiat zberných miest, odkiaľ budú do bezpečia prevezení v konvojoch. K dispozícii je už dnes aj linka civilnej obrany, prostredníctvom ktorej môžu obyvatelia požiadať o pomoc dobrovoľníctva.

Gediminas sa podľa vlastných slov radí k ľuďom so zvýšenou mierou ostražitosti. Overil si najbližšie kryty v okolí domu, školy aj práce. Pravidelne sleduje vládne manuály či pokyny úradov. „Snažím sa získať aspoň základné informácie. Ale moja príprava je skôr mentálna ako materiálna. Nemám napríklad zbalený evakuačný batoh.“

Viac než mentálna príprava

Pre Austėju sa diskusie o evakuačných batohoch a zásobách trvanlivých potravín stali bežnou súčasťou debát s priateľmi. S úsmevom spomína na nedávnu udalosť, keď sa s kamarátom dohadovali, že si pôjdu vyzdvihnúť tablety jodidu draselného. Litovské úrady ich distribuujú obyvateľom ako preventívne opatrenie pre prípad jadrovej havárie v neďalekej bieloruskej elektrárni Astravyets. Keďže lieky majú obmedzenú účinnosť, Austėja si ich pôjde zobrať už po druhý raz. Prípravy na potenciálnu hrozbu pre ňu nie sú ničím paralyzujúcim. Prijala ich podobne ako rutinu chodenia do práce.

Zvažuje tiež nákup rádia s externou powerbankou, ktoré by jej v prípade kolapsu elektrickej siete a internetu poskytol aspoň základný prístup k informáciám z národného rozhlasu. „Ak je človek pripravený, cíti sa trochu lepšie,“ vysvetľuje svoju normalizáciu prípravy na vojnu. Po ruskej invázii na Ukrajinu viedla s rodinou praktické rozhovory o tom, kto by sa v prípade ozbrojeného konfliktu evakuoval a kto by zostal. Sama by v krajine chcela zostať a pokračovať v novinárskej práci.

Naopak, Kazys sa snaží od vojnovej agendy udržať odstup. V tieni potenciálnej hrozby, o ktorej všetci vedia, ale nikto s ňou nemôže nič urobiť, je podľa neho dôležité nestratiť kontakt s prítomnosťou. „Niekedy začínate byť z tých obrazov a predstáv o vojne unavení,“ priznáva. Aby sa vyhol zahlteniu, filtruje správy cez ekonomickú optiku. „Na začiatku som čítal Guardian, ale bolo to na mňa príliš. Teraz čítam skôr o ekonomickom dopade konfliktov, napríklad na ceny komodít. Je to pre mňa menej desivé a paralyzujúce ako sledovať utrpenie ľudí v priamom prenose.“

Citlivo reflektuje tiež postavenie rusky hovoriacej komunity vo Vilniuse, voči ktorej narastá negatívny sentiment. Všíma si to aj na sebe a snaží sa to vedome korigovať, aby sa vyhol zbytočným predsudkom. Mnohí rusky hovoriaci obyvatelia sú totiž starousadlíci z čias Sovietskeho zväzu, ktorí Litvu vnímajú ako svoj demokratický domov, prípadne ide o utečenectvo z Ukrajiny alebo tých a tie, ktorí ušli pred autoritárskym režimom proruského prezidenta Alexandra Lukašenka z Bieloruska.

Nemôžete byť vo vojne skôr, než sa začne

Silným bol pre mňa rozhovor s Andriusom (28), ktorý pracuje v reklamnej agentúre, no už štyri roky zasväcuje voľné víkendy výcviku v civilnej obrane. Jeho život sa radikálne rozštiepil vo februári 2022. Pred vypuknutím plnoformátovej ruskej invázie by ho jeho blízki opísali skôr ako pacifistu, ktorý mal k svetu zbraní a násilia extrémne ďaleko. „Vieš, bol som ten romantický citlivý chlapík… A zrazu prišla vojna a ja som ju nemohol len tak nechať prejsť okolo. Cítil som zodpovednosť.“

Do Litovského zväzu strelcov vstúpil len týždeň po začiatku vojny. V súčasnosti ho tvorí vyše 18-tisíc dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, čo je v krajine s polovičnou populáciou oproti Slovensku naozaj veľa. Andrius, podobne ako ďalší v zväze, do prípravy investoval už tisíce eur a stovky hodín neplatenej práce. Dnes vlastní dlhú poloautomatickú zbraň kategórie B. „Predstava, že mám túto zbraň na hromadné ničenie, pre mňa bola pred pár rokmi úplne surreálna.“ V prípade vypuknutia konfliktu bude považovaný za takzvaného kombatanta, teda niekoho, kto môže v rámci vojnového práva zabíjať.

Hoci blízki vnímajú jeho prípravu hrdinsky, on s nimi o detailoch výcviku radšej nehovorí, aby si nepokazil život v čase mieru. Kamarátka jeho súčasnú fázu trefne nazvala obdobím sociálnej renesancie. „Snažím sa neodmietať pozvania von, na rodinnú oslavu či na festival. Nechcem pre vojenský dril obetovať súkromný život. Chcem si užiť svoje zdravé telo a mier, ešte kým trvajú,“ vysvetľuje. V zapätí však dodáva, že prípravám venuje stále množstvo času, bez ohľadu na osobné želania. „Mierové obdobie je obmedzené. Žijeme medzi vojnami.“

V prípade vypuknutia konfliktu má hodinu na to, aby opustil byt v centre mesta a pripojil sa k jednotke na určenom mieste. „Ozvú sa mi cez telefón, buď Signál, ProtonMail alebo máme aj vysielačky. Prosto pôjdem tam, kde bude treba. A ďalej neviem. Môžem sa nachystať na akýkoľvek scenár, ale v momente prvého výstrelu je tento plán stratený. To, čo sa na výcviku učíme, je schopnosť rýchlej adaptácie. Musíme zachovať pokoj a rýchlo navrhnúť ďalšiu stratégiu podľa aktuálnej situácie.“ V batohu má pripravený spacák, termooblečenie, plynovú bombu, lekárničku, náhradné ponožky a powerbanku. Najdôležitejšiu vec si však plánuje prišiť do náprsného vrecka uniformy – SD kartu, na ktorú nahral celý svoj doterajší svet, všetky fotografie a spomienky. „Možno tú kartu niekto nájde a dozvie sa o mne niečo viac,“ opisuje, ako ľahko sa identita rozplynie v krutej realite boja. Rovnaký digitálny archív plánuje pripraviť aj pre svoju mamu.

Vidím sa mŕtva

Režisérka oceňovaného animovaného filmu I Died in Irpin Anastasiia Falileieva v nedávnom rozhovore pre Denník N priznala: „Tretia svetová vojna už je tu, len to zatiaľ nikto nepovie takto doslovne.“ Mnohým z nás pri takomto tvrdení prebehnú hlavou dve veci: iste, niečo na tom je, ale čo s tým vlastne robiť?

Jednou z odpovedí na všeobecnú skepsu je koncept totálnej obrany (Total Defence). Ten nestojí len na zbrojení a militarizácii, ale najmä na budovaní psychickej odolnosti. Ako izolovaní jednotlivci máme v kríze obmedzené možnosti, no v koordinovanej a solidárnej komunite sa naše bežné zručnosti menia na takzvané „superschopnosti“, ktoré posilňujú stabilitu celku. V praxi môže ísť napríklad o to, či vlastníte auto alebo či máte pod domom pivnicu.

Slovensko prípravu na krízové scenáre dlhodobo podceňuje. Vojnový reportér Tomáš Forró preto v spolupráci s expertmi a expertkami aktuálne pripravuje Príručku prežitia a spoločenskej odolnosti. Manuál s pracovným názvom Ak raz vojna príde k nám prispôsobuje skúsenosti z ukrajinského frontu a koncept totálnej obrany slovenským podmienkam. Ukazuje, ako môžu jednotlivci a komunity zostať funkčné v situácii kolapsu infraštruktúry a verejných inštitúcií. Prvým krokom je však podľa Forróa pokojné a pravdivé pomenovanie reality. V podcaste Ľudskosť pripomína, že „vojna je hrozná vec, ale neznamená koniec sveta.“ Práve vedomá príprava môže potenciálnu hrozbu urobiť znesiteľnejšou. 

Žijeme v časoch, keď čelíme viacerým typom kríz: od vojenských hrozieb po environmentálne katastrofy či občianske konflikty. Céline Semaan v príspevku pre Everything is Political opisuje, ako sa o vojne rozpráva so svojimi deťmi. Nečaká, kým začnú vyjadrovať svoje pocity, ale radšej im vopred a citlivo opíše svet taký, aký naozaj je. Ak niečomu nerozumejú, nenecháva ich tápať v neistote. Uznáva, že ich pocity sú skutočné a nepopiera ich. „Je to však len emócia a existuje mnoho spôsobov, ako túto emóciu vyliečiť,“ dopĺňa. Zdá sa, že úprimné prijatie sveta je nevyhnutné pre zvládanie ťaživých pocitov, ktoré nám súčasnosť prináša.

Asi to bude znieť ako klišé, ale rozhovory s rovesníkmi a rovesníčkami z Litvy mi dodali určitú nádej. Zaujal ma pokoj, s akým o týchto vážnych veciach hovorili. Vo všetkom mali jasno. Ich odhodlanie nepodľahnúť bolo prítomné v každom malom náznaku či úsmeve. Hoci som už pred touto cestou bola presvedčená o tom, že byť uvedomelá neznamená byť alarmistka ani prepperka, dnes chápem, že pocity, ktoré od začiatku plnoformátovej ruskej invázie do Ukrajiny cítim, nie sú zbytočné ani prehnané. Nie som vystrašená, ani sa nesnažím udržiavať si od situácie odstup. Cítim len to, čo som cítila v ťažkých situáciách už mnohokrát. Dôstojnosť a istotu, že to zvládneme.

Autorka je umelkyňa a spisovateľka

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.