I ako inteligencia

Pri čítaní slovenských denníkov mi často napadá otázka, odkiaľ sa berie tá zarputilá protiľavicovosť, príznačná pre nezanedbateľnú časť inteligencie ako spoločenskej vrstvy. Rozumiem historickým dôvodom zášti niektorých intelektuálov voči čomukoľvek ľavicovému: úradné obmedzovanie slobody tvorby – či dokonca osobnej slobody –, ktoré zažívali pred rokom 1989, ich priviedlo k zovšeobecňujúcemu presvedčeniu, že prednosť verejného princípu pred súkromným právom zákonite vedie k totalite priemeru a väčšiny, voči ktorým sa autentická intelektuálna tvorba vymedzuje. Obávam sa, že ľavica, zvlášť v krajinách bývalého Východného bloku, podceňuje významové splývanie „osobného“ a „súkromného“. Dôsledkom je falošná skratka, že to, čo sa začína obhajobou verejného záujmu pred súkromným, sa nevyhnutne skončí v panovačnom vpáde štátu do osobného života jednotlivcov. Ani toto nedorozumenie však plne nevysvetľuje, prečo sú v našich štandardných médiách ľavicové perspektívy zastúpené tak zanedbateľne. 

Historická skúsenosť s režimom KSČ nesporne formovala a sprostredkovane aj naďalej formuje ráz slovenskej intelektuálnej elity. Na vysvetlenie toho, prečo nášmu mediálnemu prostrediu a  verejnej diskusii dominuje liberálno-konzervatívny tandem, však po takmer štyridsiatich rokoch od Novembra už „boľševik“ nestačí. Otázka teda znie: má inteligencia ako sociálna vrstva vzhľadom na svoju súčasnú spoločenskú, najmä ekonomickú, pozíciu objektívnu tendenciu prikláňať sa ku konkrétnej ideológii? Ak totiž predpokladáme, že spoločenské vedomie je popri histórii ukotvené aj v aktuálnej životnej praxi, potom objektívna situovanosť v ekonomickej štruktúre spoločnosti zakladá aj objektívny sklon k zaujímaniu istých názorov.

Z hľadiska triednej analýzy spoločnosti je sporné, či inteligencia predstavuje samostatnú triedu. Kým zamestnanci a zamestnávatelia sledujú protikladné záujmy, ktoré v kapitalizme generujú základné ekonomicko-politické napätie, postavenie inteligencie – podobne ako živnostníkov – je v tomto systéme nejednoznačné.

Na jednej strane vlastnia intelektuálne profesie aspoň časť svojich produkčných prostriedkov: mám tým na mysli samotný intelekt, kognitívne schopnosti, ktoré sú spoločensky vzácnejšie a technologicky ťažšie nahraditeľné než jednoduchá mechanická sila nekvalifikovaného robotníka. Najmä v prípade tvorivých – napríklad umeleckých či vedeckých – profesií je intelektuálna jedinečnosť zdrojom zvláštnej hrdosti, pre ktorú sa napríklad filozof voči úradníkovi cíti byť čímsi-kýmsi iným, hoci sú v podobne závislom postavení a bez štátneho zamestnávateľa by obaja prišli o svoje živobytie. Na rozdiel od väčšiny pracujúcich však majú príslušníci inteligencie o čosi viac autonómie a vysoká kvalifikácia v kombinácii s možnosťou budovať si vlastnú „značku“ – jednoducho vysoký symbolický kapitál, ak chceme – ich zvýhodňuje na pracovnom trhu. Aj v tomto aspekte je však inteligencia ako sociálna vrstva rôznorodá, a má dva póly: na jednom sú jej príslušníci v celkom závislom postavení, a preto v pozícii veľmi podobnej väčšine pracujúcich (napríklad muzikológ, ktorý svoju intelektuálnu prácu dokáže predať len univerzite, ale neuživí sa ňou na voľnom trhu), na druhom sú intelektuáli v relatívne nezávislom postavení, a preto bližší ozajstným živnostníkom (ako trebárs novinári s osobnými mediálnymi projektmi, ktorí svoj produkt či službu dokážu predávať priamo zákazníkom-publiku).

Na druhej strane príslušníci inteligencie nežijú zo zisku, ale z predaja svojej práce. Akonáhle intelektuál niekoho zamestná za účelom zisku, z hľadiska triednej analýzy sa stáva podnikateľom, mení svoju triednu pozíciu – jedným z celosvetovo najznámejších príkladov je umelec Damien Hirst. Takéto prípady sú však najmä medzi humanitnou inteligenciou vzácne – máloktorý učiteľ či vedec má ambíciu zvýšiť si svoju životnú úroveň podnikaním, založením vlastnej súkromnej školy či výskumného ústavu. Z tohto hľadiska sa zdá, že inteligencia nemá nijaký bezprostredný záujem na pravicovej ekonomickej politike, ktorá v konflikte kapitálu a práce podporuje a zvýhodňuje kapitál. A jednako sa aj medzi literárnymi vedcami nájdu voliči neoliberálov. Ako tomu rozumieť?

Zo všetkých spoločenských skupín najmä v prípade inteligencie totiž platí, že do úvahy je potrebné brať aj iný než len ekonomický kapitál. Klasická marxistická teória podcenila, že pracujúca trieda sa bude štiepiť podľa životnej úrovne, ktorú je vďaka svojej mzde schopná dosiahnuť. Z toho, čo sa kedysi nazývalo „robotníckou aristokraciou“ – dobre platenou vrstvou vyššie kvalifikovaných pracujúcich –, je dnes celá stredná trieda zamestnancov, ktorí dokážu popri splácaní hypotéky živiť rodinu aj dve autá, mať doma elektroniku najnovšej generácie, a zároveň si vyraziť na niekoľko dovoleniek ročne. A bárs títo ľudia môžu pociťovať sociálnu solidaritu, ako to vidieť najmä na zbierkach týkajúcich sa zdravotných ťažkostí v rodinách pracujúcej chudoby, najlepšie zarábajúci pracujúci len sotva pestujú politickú solidaritu s nízkokvalifikovanou „pracovnou silou“ – a už vonkoncom nemajú pocit akéhokoľvek spoločného údelu s ňou. Analogicky to platí aj pre inteligenciu: kým napríklad práca technických vývojárov produkuje významný ekonomický kapitál – a ako taká je v aplikovanom výskume aj náležite platovo ohodnotená –, len máloktorý humanitný vedec dokáže na základe výsledkov svojho bádania finančne zbohatnúť. Zásadný rozdiel oproti ostatným pracujúcim však u inteligencie spočíva v tom, že aj mzdovo nezaujímavé profesie sa spravidla spájajú s nadpriemerným symbolickým kapitálom. Klasickými historickými príkladmi sú dedinskí kňazi a učitelia, žijúci často v biede porovnateľnej so susedmi-roľníkmi, zato s významným mienkotvorným vplyvom na obec. Dnes je situácia už len pre zvýšenie všeobecnej vzdelanostnej úrovne iná, ale intelektuálne profesie – typicky ich reprezentujú novinári, umelci či vedci – majú stále istý typ prestíže, hoci v súčasnosti pod vytrvalým náporom politického antiintelektualizmu. Tento symbolický kapitál – vystihnutý Hogwashom („Má vzácne poslanie, to by jej malo stačiť“) – môže fungovať ako kompenzácia inak nedôstojného platového ohodnotenia a pracovných podmienok v komerčne nezaujímavých zamestnaniach najmä v kultúre či sociálnych službách, a pacifikovať tak výraznejšiu politickú mobilizáciu inteligencie, napríklad prostredníctvom odborového organizovania sa. (Ďalším faktorom komplikujúcim kolektívnu akciu najmä u tvorivých profesií je, že povaha ich práce si vynucuje odlíšenie sa od ostatných. Samé o sebe to nie je problém, nekompromisné presadzovanie vlastnej individuality a subjektivity aj za rámcom tvorivého procesu však často paralyzuje aj kolektívne úsilia závislé na spoločnom postupe.) Zďaleka nie ojedinelé presvedčenie, že materiálna chudoba k intelektuálnej práci prirodzene patrí – vari ju dokonca istým spôsobom ctí a povyšuje –, ďalej apolitizuje časť inteligencie, hrdej na to, že jej tvorba nie je klasickou prácou, a teda ani nemôže byť klasickým spôsobom ohodnotená.

Prikláňanie sa intelektuálov naľavo či napravo v neposlednom rade závisí aj od celkovej ideologickej situácie medzi kultúrnou elitou. Ako si totiž všimol Pierre Bourdieu, intelektuálne polia sú polaritné: na jednom póle ocenenie prichádza zvonku poľa (typicky ako komerčný úspech), na opačnom póle sú zdrojom uznania seberovní aktéri vnútri poľa (napríklad novinárske alebo spisovateľské ceny, ktoré udeľujú profesijné autority). V tomto druhom prípade o tom, čo je intelektuálne objavné, zaujímavé či žiadané – jednoducho hodnotné – rozhoduje komunita. Rozmery jej Overtonovho okna (škály prijateľných myšlienok) podmieňujú, kto sa môže stať súčasťou toho-ktorého intelektuálneho poľa a nadobudnúť v ňom status „seberovného“. Ktokoľvek sa teda chce v tomto prostredí etablovať, má systémovú tendenciu reprodukovať kľúčové koncepty a hodnoty daného spoločenstva. Môže pritom ísť o spontánny proces, teda prijímanie istého svetonázoru jednoducho preto, že mu je človek dlhodobo a všestranne vystavený, alebo o pragmatické rozhodnutie, kalkul s tým, ako medzi kultúrnou elitou čo najjednoduchšie uspieť, skrátka: intelektuálny populizmus. Za tým, že liberalizmus je už od deväťdesiatych rokov ideologickým „common sense“ inteligencie vymedzujúcej sa voči autoritárstvu, klerikalizmu a nacionalizmu, teda treba vidieť kombináciu vplyvu osobnostnej a inštitucionálnej siete liberalizmu (zvlášť v treťom sektore) a príjemnej kompatibility tejto ekonomicky umiernenej politickej filozofie s kariérnym rastom v štruktúrach štátu aj biznisu.  Čo to znamená v praxi – a osobnej skúsenosti?

Keď som chodieval na gymnázium (2011 – 2015), k výraznej väčšine spoločenskovedných súťaží, do ktorých sme boli ako žiaci pozývaní, patril pravicovo-liberálny étos. Debatné turnaje, mládežnícke parlamenty, blogy o úspešných podnikateľoch – to boli najdostupnejšie spôsoby, akými sa vtedy mohli humanitne orientovaní gymnazisti realizovať. V kombinácii s tým, že svojho času sa v stredoškolskej súťaži dalo vyhrať predplatné Trendu, Jaroslav Haščák nechal na „najlepšie stredné školy“ rozposielať .týždeň, a Denník N pravidelne distribuuje svoje vzdelávacie príručky na vyše 580 škôl so zásahom až pol milióna študentov, sa zdá byť celkom zrejmé, aké zázemie medzi dospievajúcou generáciou si ešte pred aktuálnou konzervatívnou vlnou vytváral liberalizmus v porovnaní s ľavicou. Istý typ aktivít a gest mladých ľudí – nech už je to otvorený list dekanovi, odmietnutie podania ruky prezidentovi alebo kriedový odkaz premiérovi – navyše v liberálnych médiách spoľahlivo zarezonuje a zaistí človeku pozornosť vplyvných ľudí, otvárajúcich dvere k exkluzívnym príležitostiam. Neznamená to, že by sa preto ľavicový intelektuál v medzinárodných inštitúciách, médiách alebo mimovládnom sektore nemohol presadiť – stávka na liberalizmus je ale v týchto prostrediach podstatne istejšia a vlastne sa ňou nedá nič pokaziť. A hoci sa v ostatných rokoch dostáva liberalizmus do defenzívy, jeho inštitucionálna infraštruktúra je stále dostatočne robustná na to, aby poskytla útočisko inteligencii vytlačenej zo štátneho aparátu krajnou pravicou. Aj to je dôvod, prečo medzi liberálnymi intelektuálmi nedochádza k takému typu excesov, aké sa systémovo dejú v ľavici: keďže slovenská ľavica na rozdiel od liberálov aj konzervatívcov nemá nijaké významnejšie paralelné štruktúry (médiá, mládežnícke a vzdelávacie organizácie, think-tanky, strany…), viaceré niekdajšie (potenciálne) ľavicové osobnosti sa po vytlačení zo svojich pôvodných pozícií – alebo pod vplyvom prehliadania v médiách – prepadávajú do mútnych vôd fám a napokon ich celkom pohltí krajná pravica. To, isteže, neospravedlňuje spôsoby, akými si viacerí títo ľudia šli ostrakizácii naproti – ide mi skôr o poukázanie na to, že liberalizmus aj konzervativizmus v súčasnosti ponúkajú pre intelektuálne pracujúcich ľudí, ktorým sú isté príležitosti odrieknuté pre ich verejne prejavovaný názor (najnovšími prípadmi sú FPU či STVR), viacero záloh sebarealizácie a živobytia než ľavica.

Niet divu, že dejiny vzťahov medzi inteligenciou a ľavicou sú plné rozpakov. Keďže je inteligencia sociálnou vrstvou žijúcou a živiacou sa ideami, tie pre ňu majú takmer silu materiálnych podmienok existencie – svetonázor intelektuálov je preto z ich pozície v ekonomickej štruktúre spoločnosti predvídateľný ešte menej než u ostatných skupín a tried. Inteligencia a ľavica v sebe historicky vzájomne videli podmienku úspechu svojich úsilí, ale neraz aj prekážku; práva a povinnosti, ktoré voči sebe formulovali, sa len málokedy zaobišli bez „ale“.

Karl Kautsky vo svojom článku Intelektuáli a stranícke princípy (1912) navrhoval, aby sa v duchu socialistických ideálov výroba organizovala komunisticky, ale intelektuálna tvorba anarchisticky. Ide, pravdaže, skôr o bonmot, ale vyjadruje dôležitý princíp, že spolupráca inteligencie a ľavice by mala byť k ich vzájomnému a spoločnému prospechu, nie obmedzovaniu sa. V pravicových víziách spoločnosti – dovedených do dôsledkov – musia intelektuáli svoje myšlienky alebo predávať, alebo na svoju prácu žiadať milodary od osvietených mecénov.

A naopak, v spoločnosti, kde človek trávi menej času v robote, má viac času čítať, premýšľať, tvoriť.

V spoločnosti, kde – povedané s Erichom Frommom – človek túži viac byť, než mať, je zvedavejší na to, ako byť.

V spoločnosti, kde sa človek nestrachuje o to, či mu banka budúci mesiac nevezme byt, dokáže dať svojej práci a dielu rytmus podľa vlastnej potreby, a nie splátkového kalendára.

Nie sú práve toto najvlastnejšie záujmy ľudí, ktorým namiesto zisku ide o porozumenie sebe, druhým a svetu navôkol?

Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike