F ako fámy

Starší pán si vykračuje po ulici, naproti zbadá známu tvár a strhne sa:

„Je to možné?! Ty žiješ?“
„Ako vidíš, žijem.“
„To vidím, ale človek, ktorý mi povedal, že si zomrel, je oveľa dôveryhodnejší ako ty!“

Je to vlastne ešte vtip? Pozostalí, ktorí odmietali vážnosť pandémie aj po strate svojich blízkych, účastníci Veľkého vlasteneckého výletu, ktorí ani priamo na Ukrajine neprijali realitu tamojšej vojny, či preživší stále častejších a extrémnejších živelných pohrôm, ktorí odmietajú ľudský pôvod klimatickej krízy: to sú len tie najpriamočiarejšie príklady rozporov medzi presvedčením a skúsenosťou, s akými sa v súčasnosti môžeme stretnúť.

U tej istej osoby si neraz všimneme celkom protirečivé sklony – na jednej strane relativizáciu i celkom bezprostredných vnemov a zážitkov (bárs i masového hrobu, ktorý predsa môže byť narafičený!), na druhej strane nepriestrelná istota o globálnom sprisahaní: čím menej dôkazov preň je, tým viac sa jeho strojcovia usvedčujú z toho, že sa nám čosi pokúšajú zatajiť.

Jedným zo zložitých problémov filozofie a teórie vedy je dokazovanie, najmä ak ide o tvrdenia o skúsenostnej realite. Dokazovanie sa končí vtedy, keď je argumentácia dovedená alebo k axiómam, alebo k zmyslovej evidencii; povedané jednoduchšie, keď v zdôvodňovaní toho, čo tvrdíme, narazíme na čosi, čo ďalej nemožno zdôvodniť a môžeme sa len rozhodnúť prijať to alebo neprijať, uveriť alebo neuveriť svojím vlastným zmyslom. V Truman Show (1998) žije hlavná postava celý svoj život v simulácii, najväčšom televíznom štúdiu na svete. Reality šou, ktorá sa tam natáča, je natoľko reálna, že si jej protagonista ani neuvedomuje, že v nejakej reality šou vôbec účinkuje. Ako si môžeme byť istí, že sami nežijeme v Trumanovom svete?

Samozrejme, život v matrixe je krajnou podobou simulovaného sveta. Práve na ňu však potrebujeme myslieť, kedykoľvek s istotou hovoríme o dôležitosti odlišovania faktov od dezinformácií, mizinformácií, hoaxov či konšpiračných teórií, ktoré sumárne možno nazývať fámami. Každý fakt je totiž podmienený vierou – v tej najkritickejšej, najvedeckejšej podobe prinajmenšom vierou vo vlastné zmysly, ktorými získavame informácie o svete. To, že nejde o nijakú samozrejmosť, zachytáva aj jazyk: podobne ako muž v úvode, neveríme vlastným očiam, ak to, čo vidíme, odporuje nášmu presvedčeniu. Radšej než ho v takom prípade zmeniť, presvedčíme sa, že musí ísť o akýsi klam.

Stále väčší podiel informácií získavame sprostredkovane. Kým ešte začiatkom minulého storočia získaval človek-milión väčšinu informácií, ktorými disponoval, alebo z prvej ruky, alebo od ľudí, ktorých osobne poznal, spoločenská komunikácia sa po línii tlač – rozhlas – televízia – internet stala čoraz mediovanejšou. Paradoxne tak v istom význame veríme viac než naši predkovia: svetonázor súčasníka, nech je akokoľvek filozoficko-kritický a vedecko-skeptický, stojí prevažne na faktoch, ktoré si vlastnou, bezprostrednou skúsenosťou nikdy neoveril a neoverí. Nie je to v našich možnostiach. Hádam, že čitateľ či čitateľka tohto textu má nejaký názor na Stakčín (prinajmenšom, či existuje), jadrovú energetiku alebo vojnu na Blízkom východe. Ak je to tak, som si takmer istý, že či už Stakčín pripúšťame ako možný alebo ho kategoricky odmietame; či už budovanie atómových elektrární podporujeme, alebo odmietame; či už boje v Gaze považujeme za spravodlivú sebaobranu alebo genocídu, prinajmenšom pri jednom z týchto názorov – ak nie pri všetkých – vychádzame z viery. V mapu, vedu, médiá – v konkrétnych ľudí či inštitúcie.

Pravda je tak celkom doslova závislá na tom, čomu veríme; nijakej pravdy mimo viery niet. Pravda totiž nie je vlastnosťou sveta, ale vyjadrenia našej skúsenosti s ním. A tá je rôzna.

Klasický filozofický pragmatizmus preto navrhuje namiesto o pravde hovoriť o „zdôvodnenom presvedčení“. K akejsi platónskej pravde, k tomu, aký je svet sám osebe, bez našich subjektívnych skreslení, totiž nemáme nijaký prístup. Ako ľudia svet poznávame len tak, ako nám dovoľujú naše zmysly a intelekt – akokoľvek si dokážeme technologicky pomôcť, naše kognitívne schopnosti spracovať dáta získané za pomoci techniky sú stále konečným limitom nášho poznania. A ako spoločenské bytosti svet poznávame len tak, ako nám umožňuje jazyk a priama či nepriama životná skúsenosť.

Rozdiel medzi pravdou vedy a umenia spočíva len v miere a podmienkach platnosti ich tvrdení. Nemusíme veriť v gravitáciu, ale keď zakopneme, padneme – túto skúsenosť nemožno nijako obísť, je univerzálna. Avšak skúsenosťami s presťahovaním sa, hľadaním si zamestnania alebo vplyvom na verejný priestor v demokracii sa medzi sebou jednotlivci aj skupiny už výrazne líšia. „Pravda“ mladého muža, ktorý pochádza z bohatej mestskej rodiny a má zahraničné vzdelanie, nevylučuje „pravdu“ dôchodkyne s učňovkou, ktorá žije na vidieku; neplatí, že pravda je len jedna. Tieto „pravdy“ sú však rôzne zdôvodnené, a v spoločenskej praxi môžu prísť do konfliktu, v ktorom sa budú snažiť presadiť jedna voči druhej.

Počujem vás namietať: takáto relativizácia faktov je tým posledným, čo v súčasnom informačnom zmätku potrebujeme. Lenže parafráza pravdy ako zdôvodneného presvedčenia neznamená, že všetky tieto presvedčenia sú si rovnocenné, že všetky sú zdôvodnené rovnako relevantne. Ako fámy teda označujeme tie presvedčenia, ktoré podľa kritérií, ktoré uznávame, nie sú zdôvodnené dostatočne: majú logické chyby, odporujú našej skúsenosti, neuznávajú ich inštitúcie, ktoré považujeme za dôveryhodné.

Čo to všetko znamená pre ľavicu a jej prístup k fámam? V prvom rade potrebu uvedomiť si, čím sami zdôvodňujeme svoje presvedčenia. Historický dôraz komunizmu na vedu nie je náhodný, a nevyčerpáva sa ani vymedzením sa voči náboženstvu: pre ľavicové hnutia aj vedeckú gnozeológiu je – alebo by mal byť – univerzalizmus základným princípom. Ten spočíva v predpoklade, že samotná ľudskosť produkuje skúsenosti, ktoré sú natoľko spoločné a všeobecné, že z nich možno abstrahovať racionalitu ako súhrn zásad reflexie sveta. Na tomto základe je potom možné aj zmysluplne konať v súlade s našimi cieľmi. Tie sú v prípade ľavice opäť univerzálne: nazvime ich podmienkami pre úplnú realizáciu každého človeka a spoločenstva; isteže, nie na úkor iných.

Ľavica tak má možnosť vyhnúť sa ako konzervatívnemu transcendentalizmu, pravde danej v Bohu, ktorú možno objaviť prostredníctvom tradície a viery, tak liberálnemu objektivizmu, pravde danej vo svete, ktorú sprístupňuje technokratické vzdelanie. Pravda chápaná ako zdôvodnené presvedčenie je totiž vecou ľudskej a spoločenskej interakcie so svetom, a ako taká má spektrum podôb: od individuálne unikátnych skúseností až po tie všeľudské. Na otázku, prečo veriť vo vedu, platí rovnaká odpoveď, akú dal Blaise Pascal na otázku, prečo veriť v Boha: pretože sa to oplatí. Oplatí sa to však v celkom inom zmysle, než je možnosť spásy.

Akékoľvek spoločenské úsilie, to ľavicové nevynímajúc, je síce možné aj bez vedy, ale v takom prípade pripomína šmátranie v tme, hoci by sme si mohli posvietiť. Rovnaký pragmatický argument platí aj pre umenie a žurnalistiku, avšak s tým rozdielom, že miera ich relevancie je závislá od podobností a odlišností v skúsenostiach medzi tým, kto píše, a tým, kto číta. Skúsenosť s pozorovaním štiepenia atómu má málokto, a tí, ktorí ju už majú, ju zrejme majú veľmi podobnú – zato skúsenosť s utečenkyňami a imigrantmi majú mnohí, a navyše veľmi rôznorodé: kým pre vysokokvalifikovaného, liberálne orientovaného človeka s vlastným bývaním znamená poskytnutie útočiska tým, ktorí ho potrebujú, morálnu sebarealizáciu a kultúrne obohatenie bez akýchkoľvek osobných nákladov, pre človeka pracujúceho na nekvalifikovanej pozícii (alebo dvoch, troch) a bývajúceho v podnájme znamená solidarita s cudzincami aj strach z toho, že bude v zamestnaní nahradený, a riziko straty strechy nad hlavou. Aká je teda pravda, sú „cudzinci pred bránami“ obohatením alebo ohrozením? Na základe rozličných životných skúseností môžu byť dobre zdôvodnené obe presvedčenia – v závislosti od toho, ktorý aspekt problému je v centre našej pozornosti.

Ani v tomto príklade si ľavica nemá vyberať z možností ponúknutých konzervatívcami a liberálmi, ale prísť s vlastnou. A tou je poukázanie na systém, v ktorom pomoc človeku v núdzi znamená ohrozenie vlastného živobytia, a nahradenie takéhoto systému iným. Analogicky musí ľavica pristupovať k všetkým fámam. Tie, ktoré vznikajú zámerne, totiž slúžia celkom konkrétnym záujmom, a sotva sú to záujmy tých, ktorí si tieto fámy autenticky osvojujú a na základe nich robia praktické rozhodnutia, včítane tých politických. Dôvera je bytostne založená na konzistentnosti: preto nás nemôže prekvapovať, že veľká časť spoločnosti nedôveruje „tradičným médiám“ ukotveným v skúsenosti a ideológii ľudí, ktorí tvoria ich obsah. Akokoľvek kvalitnú investigatívnu prácu alebo vyvracanie fám teda tieto médiá ponúkajú, prostredníctvom svojej publicistiky podceňujú alebo znevažujú životnú skúsenosť človeka-milióna. Dôsledkom je, že ich osvetový program pre záchranu demokracie končí ako kabaret rovnomyseľných, v ktorom široká verejnosť neosieva zlaté nugáty faktov, ale bez akéhokoľvek FOMO ich ignoruje, pretože samotná zvesť, že demokracia je dávno mŕtva, je v pomere k ich životnej skúsenosti oveľa dôveryhodnejšia.

Fámy sú problém. Nie metafyzický, ale praktický: trieštia spoločenskú pozornosť, konštruujú falošné problémy, hatia zmysluplnú kolektívnu akciu. Aby bola možná, potrebujeme spoločnú realitu, ku ktorej sa môžeme vzťahovať, a spoločný jazyk, ktorým ju môžeme reflektovať. Odlišné skúsenosti však produkujú odlišné obrazy reality, podávané v odlišných jazykoch. V kombinácii s tým, že čoraz viac informácií o svete k nám prichádza prostredníctvom mimoriadne členitého mediálneho systému, to ľavicu vedie k nutnosti nerezignovať na hľadanie zdieľaných „zdôvodnených presvedčení“, no súčasne ich nepresadzovať po liberálnom vzore. Znamená to trvať na vede, kedykoľvek ide o univerzálne ľudské skúsenosti, hájiť poznanie vplývajúce zo skúsenosti utláčaných skupín proti poznaniu ukotvenému v skúsenosti elít, a napokon skúmať princípy viery a dôvery v konkrétnej spoločenskej praxi.

Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra