H ako hegemónia

Krátko po vianočnej večeri roku 1917, kdesi na Dolnej Nitre. Pri stole sedia domáce Ivka a Teta so Svákom, tuláčka Paulína a slúžka dedinskej učiteľky Gustína, rozprávajú sa.

– Ako ste odbavovali večeru? Len vy dve ste boli, pani učiteľka a ty?
– Len my dve.
– A ako ste jedli, pozvali ťa pani učiteľka sadnúť s nimi k stolu alebo…
– Čoby! – ohradila sa Gustína.  – Ony mali prestreté v izbe a ja v kuchyni. Ako sa patrí!
– Niekde, – zamiešala sa do reči Paulína, – je taký zvyk, že páni jedia v izbe a čeľaď v kuchyni. Inde je taká obyčaj, že v tento večer sedia páni a sluhovia spolu pri stole. Ba je na tejto zemi aj kraj, kde v takýto večer neobsluhujú pri stole sluhovia, ale ich obsluhujú mladí z rodiny.
– Ešteže čo! – zhrozila sa Gustína. – To sa nepatrí! […]
– Prečo by sa to nepatrilo? – opýtala sa Pekná Paulína a nahnevane sa dívala na Gustínu. – Prečo by sa to nemalo patriť, aby raz do roka mladí páni a kišasonky obslúžili čeľaď, čo ich obsluhuje celý rok?
– Lebo sa to nepatrí! – nástojila Gustína. – Lebo páni sú páni a sluha je sluha, teda nemajú čo sedieť za jedným stolom a aby ich obsluhovali, to sa už vonkoncom nepatrí!
– Za jedným stolom sa nepatrí, – huhňali Svák potichučky, ale dalo sa im rozumieť, – ináč je to s posteľou. V jednej posteli ležať, to sa patrí!

Tento rozhovor sa udial v spomienkovej próze Kataríny Lazarovej Vdovské domy (1977). Odvtedy už pánov a sluhov niet, všetci sme občanmi, akurát niektorí cestujú a žijú prvou triedou, kým väčšina druhou. Keďže človek otvorenej mysle, no súčasne realistického zmýšľania – volajme ho liberál – hierarchie biologického aj kultúrneho pôvodu odmieta, s občianskou pospolitosťou reštauračného vozňa, v ktorom by pri jednom stole sedeli manažér aj nezamestnaný, minister aj montážnik, by na rozdiel od Gustíny nijaký problém nemal. Ak by sme sa však tohto kriticky uvažujúceho ducha opýtali, prečo si navzájom rovní občania žijú tak nerovne, že sa pri jednom jedálenskom ani rozhodovacom stole nikdy skutočne nestretnú, jeho odpoveď by bola na nerozoznanie od Gustíninej: „Takto sa pýtať nepatrí!“

Najefektívnejšia je totiž moc, ktorá sa presadzuje zdanlivo nemocensky: vynútené rozhodnutia sa tak javia ako slobodné a vlastné. Práve v tomto zvnútornenom súhlase s vlastným podvolením spočíva princíp hegemónie, ako tento pojem rozpracoval Antonio Gramsci. Každá čo i len trochu dôvtipnejšia moc rozumie, že sa nemôže opierať len o hrubú silu, a tak sa usiluje o istý typ konsenzu s ovládanými. Vzdor potom nie je len zbytočný, ale najmä nezmyselný. Ak o tom, ako bude vyzerať váš život, rozhoduje Boh, príroda alebo vaše vlastné schopnosti a úsilie, bolo by hlúpe búriť sa voči kráľovi, mužom alebo globalizovanému voľnému trhu: môžete sa nanajvýš spoliehať na spravodlivosť v posmrtnom živote, rozhodiť rukami a dúfať v priaznivejší žreb pri ďalšom narodení, alebo sa hnevať sami na seba.

Nech ide o akýkoľvek vzťah nadriadenosti a podriadenosti, každá ideológia voči nemu musí zaujať stanovisko – či ho uznáva ako oprávnený, alebo nie. V závislosti od toho potom pri presadzovaní sa v spoločenskej praxi čelí špecifickým výzvam. Konzervativizmus, ktorý mnohé hierarchie považuje za prirodzene dané, ich môže obhajovať dvomi spôsobmi: alebo ako čosi, čo nemožno zmeniť, prípadne len za cenu veľkých spoločenských škôd (ktoré by boli dôsledkom zrovnoprávnenia heterosexuálnych a homosexuálnych vzťahov), alebo ako vlastnosť najlepšieho z možných svetov (v ktorom zamestnávatelia poskytujú živobytie aj tým, ktorí by si ho inak sami nevedeli zabezpečiť). Konzervatívna hegemónia spočíva v sedliackom rozume, ospravedlňovaní existujúcich nerovností ako nutných, a preto je jednoduché ju udržiavať, až pokým ju nerozvráti skúsenosť – že napríklad ženy nijak intelektuálne nezaostávajú za mužmi.

Inak je to v prípade liberálnej hegemónie, ktorej nestačí hájiť mocenský status quo, ale musí navyše zastierať jeho rozpor s deklarovanými hodnotami, predovšetkým rovnosťou. Keďže je súkromné vlastníctvo pre liberalizmus nespochybniteľné, medzigeneračne sa prehlbujúce nerovnosti v kontraste k deklarovanej rovnosti všetkých ľudí nútia liberálny establišment zahladzovať skutočnú povahu moci. Tomuto účelu slúži špecifické poňatie slobody, totiž jej zúženie na negatívnu slobodu, slobodu od obmedzení a útlaku, vzťahovanú na jednotlivca. „Majetkové nerovnosti sú problém,“ mohol by sa nechať počuť liberál, „ale obmedzovanie súkromného vlastníctva je omnoho vážnejším ohrozením slobody.“ Spýtali by sme sa čej slobody, takto sa však klásť otázku nepatrí. Hegemonický dôraz na jednu nedeliteľnú slobodu, demokraciu, morálku atď. (ktoré sú v takom prípade vždy slobodou, demokraciou, morálkou atď. vládnucej elity) má za účel ich čo najväčšmi zovšeobecniť, a urobiť tak zo spochybnenia týchto úzko chápaných hodnôt ohrozenie celej spoločnosti, útok na to, kým síce nie som, ale mohol by som byť: úspešným podnikateľom, politikom, umelcom… Kým konzervatívna hegemónia môže fungovať vďaka úľave, ktorú prináša – nevyžaduje nijaké veľké rozhodnutia ani odvahu, keďže nič podstatné nemožno zmeniť –, liberálna hegemónia spočíva v potenciáli. Kým čo i len trochu veríme, že možnosť by mohla byť skutočnosťou – možnosť zbohatnúť tvrdou prácou alebo aspoň zázračným žrebom či šťastným dedičstvom –, majetkové práva nespochybňujeme: znamenalo by to vzdať sa prísľubu úspechu, rezignovať naň, závidieť. Celá legitimita kapitalizmu, jeho srdnatá obhajoba aj zo strany tých, ktorí nijaký kapitál nemajú, spočíva v šanci predostretej každému, kto o ňu stojí: odmietnuť ju znamená priznať, že človek nemá na to, aby ju využil. A môže si za to sám, lebo sa a) zle učil, b) nevystúpil zo svojej komfortnej zóny, c) jedol priveľa avokádových sendvičov.

Moc nemožno udržiavať ani výhradne silou, ani výhradne ideológiou. Hegemónia preto môže fungovať len vtedy, ak pre ňu existujú materiálne podmienky. Neznamená to nič iné ako dôveryhodnosť prísľubu založenú na životnej skúsenosti. Ak by sme nepoznali nikoho, kto si kupuje tretí investičný byt, získal doktorát na prestížnej zahraničnej univerzite alebo aspoň vycestuje na tri luxusné dovolenky ročne, celá ideológia „from zero to hero“ by bola úsmevnou fantáziou na úrovni utopického sci-fi. Ale ak sa to podarilo kolegyninmu synovi, spolužiakovi z gymnázia alebo susedovi odnaproti, prečo by sa nemohlo aj…? Pokiaľ je moc schopná uspokojovať potreby ovládaných – bárs ich aj sama produkuje –, jej hegemónia má solídny základ. To je prípad sociálneho štátu v kontexte kapitalizmu: pri súkromnom podnikaní sú zamestnanci zákonite vykorisťovaní, ale ak súčasne zarábajú toľko, že si na úver môžu postaviť rodinný dom s garážou pre dve-tri autá, potom sú nadhodnota, ktorú si nespravodlivo privlastňuje zamestnávateľ, a podliehanie politickým rozhodnutiam veľkokapitálu prijateľnou daňou za pohodlie vysokej životnej úrovne. A ak systém poskytuje ešte aj realisticky pôsobiacu nádej, že možno postúpiť ešte vyššie, to je už podvolenie, ktoré priam pobáda po fábryovsky zvolať: Kytice tomuto životu! 

Nič proti dôstojnému životu, ale práve: dôstojnosť je viac než len mať čo jesť a kde bývať – s elektrinou a teplom. (Najambicióznejšie ciele, aké si dnes „reálpolitici“ kladú a o akých „reálintelektuáli“ píšu a hovoria.) „Človeka napadne, prečo sa s tým ľudia dokážu zmieriť. Ale oni tomu privykli, nedokážu pochopiť, že by to mohlo byť inak. Neprekvapuje ma, koľko toho ľudia chcú, ale ako málo,“ píše v Intimite Hanif Kureishi. Kto je ale zodpovedný za túto všeobecnú krotkosť voči skutočným princípom a zdrojom moci v súčasnom svete? Podľa A. Gramsciho sú to intelektuáli ako „poverenci vládnucej skupiny k vykonávaniu podriadených funkcií spoločenskej hegemónie a politickej vlády“, teda kňazi, novinári, učitelia a pod., ktorých úlohou je harmonizácia subjektívnych záujmov v spoločnosti, získavanie širokého uznania pre hodnoty presadzované elitou. A hoci túto funkciu pre isté publiká (napríklad tzv. štandardných médií) stále plnia, samotná hegemónia stráca relevanciu súbežne s fragmentarizáciou verejného priestoru. Status quo totiž možno zachovať nielen tým, že preň prácne získate rozhodujúcu časť verejnosti a tento konsenzus navyše musíte neustále obnovovať, ale ešte jednoduchšie a účinnejšie zachováte mocenskú štruktúru spoločnosti tým, že znemožníte akúkoľvek konsolidáciu protimoci. V kapitalizme je moc tvorená organizovanými peniazmi, a ohroziť ju môže jedine konkurencia organizovaných ľudí. Atomizovaných jednotlivcov stratených v informačnom chaose netreba zjednocovať nijakou hegemóniou, stačí ich ponechať vybíjať sa medzi sebou alebo ich neustále rozptyľovať – moc medzičasom ostáva nielenže nedotknutá, ale naďalej sa zhromažďuje u oligarchie.

To je dôvod, prečo pre kapitalizmus nie je všeobecná nespokojnosť a rukolapnosť toho, že nefunguje, nijakým ohrozením. Súčasné elity už nepotrebujú mobilizovať intelektuálov, aby verejnosť presviedčali, že všetko je v poriadku, akékoľvek figové listy medzinárodného práva, rovnosti príležitostí či sociálnej spravodlivosti sa stali zbytočnými: moc môže byť surová, pretože ju nemá čo ohroziť. Nepotrebuje aktívnu podporu, stačí, že voči nej neexistuje alternatíva; isteže, ak ňou nemá byť anómia, teda rozpad spoločnosti do situácie svojvoľného uplatňovania sily. Proti pozostatkom konzervatívnych aj liberálnych hegemónií, ktoré majú spoločných užívateľov konečných výhod – držiteľov menšieho či väčšieho ekonomického kapitálu – musí ľavica bojovať praxou, historickým vedomím a odhaľovaním rozporov medzi formálnou a skutočnou distribúciou moci. Znamená to utvárať skúsenosti, ktoré „prirodzené“ nerovnosti (medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, mužmi a ženami, Severom a Juhom či Západom a Východom atď.) ukážu ako nesamozrejmé, pripomínať už dosiahnuté zmeny, ktoré sa nám dnes zdajú byť nepredstaviteľnými (historické rozširovanie volebného práva a samosprávnych princípov), a pýtanie sa otázok, ktoré sa nepatrí klásť – napríklad ako dôležitá je formálna občianska rovnosť proti neformálnej ekonomickej nerovnosti, a aký je ich pomer, čo sa týka dôsledkov pre každodenný život a možnosti slobodného rozhodovania sa v ňom.

Napokon je možno Gustína najambicióznejšou postavou Lazarovej románu. Vraví „páni sú páni a sluha je sluha“ a prieči sa myšlienke ich spoločného stolovania, ale trebárs neprehovára ako slúžka, ale práve ako pani. Ešte ňou nie je, ale keby raz… V čo ako pracujúca verila, ako rentiérka akoby našla!

Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike