G ako gesto

Keď Donald Trump začiatkom tohto roka nastúpil po druhý raz do prezidentského úradu, musel sa cítiť dotknutý. Nebol totiž najdôležitejšou postavou dňa svojej inaugurácie – prinajmenšom, ak šlo o mediálne ohlasy na ňu. Celý svet zaujal jeden z jeho hostí, zhodou okolností najväčší donor jeho kampane, Elon Musk. Na podujatí, ktoré nasledovalo po oficiálnom programe, Musk za rečníckym pultom euforicky vystrelil svoju pravicu strmo nahor, a podobné gesto vzápätí zopakoval iným smerom. O tom, či šlo o nacistický pozdrav, sa nielen v Spojených štátoch diskutovalo niekoľko dní. Zatiaľ čo sám Musk takúto interpretáciu odmietol, krajná pravica sa k jeho gestu prihlásila, a o mesiac neskôr veľmi podobný pohyb ruky vo verejnom prejave zopakoval ďalší Trumpov blízky spolupracovník, Steve Bannon. Stalo sa to na Conservative Political Action Conference, kde obratom zrušil svoj prejav Jordan Bardella z francúzskeho nacionalistického Národného zhromaždenia, zato tam bez rozpakov vystúpil Robert Fico. Extrémistické gesto ho nemohlo rozhodiť, keďže mu neprekáža ani na fotkách, kde sú zamestnanci ministerstiev jeho vlády.

Na všetkých týchto gestách je najzaujímavejšie to, prečo sa im venovalo toľko pozornosti. V čom spočíva rozdiel medzi tým, či sa Trumpovi poradcovia zdravia po rímsky, alebo po berlínsky? Prečo záleží na tom, ako si poskladá prsty akýsi grobian? Gestá sú totiž znakmi – podobne ako logá alebo slová. Samé osebe nijaký význam nemajú; získavajú ho až tým, na čo odkazujú. Každé zámerné gesto je správou, lenže nie každý jej dokáže porozumieť. Neurčitosť, ktorá je gestu ako každému znaku vlastná, umožňuje odovzdať správu tým, ktorým je určená, a súčasne sa vyhnúť zodpovednosti za jej obsah.

Zvláštnosťou, ktorá gesto odlišuje od iných typov znakov, je jeho dynamickosť. Gesto nie je, ale deje sa. Isteže, gesto môže mať aj statickú podobu, ňou sa však zvecňuje a stráca svoju podstatu. Význam gesta sa musí neustále obnovovať tým, že ho ktosi aktívne robí; uskutočňované gesto nemôže byť „mladíckou nerozvážnosťou“ ako pochybné tetovanie spred dvadsiatich rokov alebo čímsi, čo raz vzniklo a samovoľne trvá, dokiaľ nezasiahneme ako v prípade názvov ulíc či pamätníkov na námestiach. Gesto je vždy aktuálnym, činným vzťahovaním sa k tomu, na čo ten-ktorý pohyb odkazuje, a to veľmi bezprostredným, osobným spôsobom: vlastným telom. Čo a kto v geste splýva.

V jadre významu každého gesta je konanie. Gestom si možno čosi vyžiadať od iných alebo im, naopak, dať najavo vlastný úmysel. Nech je gesto akokoľvek abstraktné, ako je to napríklad v prípade politických gest, jeho význam môže byť až prekvapivo konkrétny, priam fyzický. Vztýčená pravica má v sebe veľa energie na úder; zaťatá päsť pripomína ruku zvierajúcu pracovný nástroj alebo zbraň. Gesto vyjadruje pripravenosť konať istým spôsobom – podobne ako prísľub Věrní zůstaneme v predvečer nacistickej okupácie Československa alebo trikolóry v novembri 1989 –, a takýmto spôsobom úzko súvisí aj s osobnou či kolektívnou identitou. Ak sme definovaní nie tým, čo si myslíme – a už vonkoncom nie tým, čo máme –, ale tým, čo robíme, potom cítime spriaznenosť zvlášť s tými, ktorí konajú podobne ako my. Gestá tak môžu mať popri situačných významoch, napríklad pripravenosti brániť sa pred agresorom na ulici, aj hodnotový obsah, trebárs odhodlanie vzdorovať autoritárskej moci na námestiach.

Gestá však majú rozptyl aj v inom význame: od mimovoľných, ktoré prezrádzajú, odkiaľ pochádzame, až po zámerné, ktorými deklarujeme, kam patríme či smerujeme. Kto videl Tarantinových Nehanebných bastardov, iste si spomenie na scénu, kde sa Archie Hicox ako britský agent v nemeckej uniforme vyzradí gestom, ktorým si objedná tri pivá. A so strachom z vyzradenia svojej identity, tento raz však nie národnej, ale triednej, má skúsenosť aj Édouard Louis: „[K]dyž k nám občas večer přišel lékař a naše těla se už jen jeho přítomností změnila, stáli a seděli jsme jinak, mluvili jsme jinak, báli jsme se, že nějaké gesto prozradí naši společenskou podřadnost.“ Podobne ako výber slov, skladba viet alebo prízvuk, aj pohyby rúk môžu rozochvieť symbolický kapitál, ktorým človek disponuje, alebo za ktorým sa práve načahuje. Takéto gestá sa znakmi stávajú nezámerne, sú vyabstrahované z rutinných pohybov a úkonov podobne, ako Picasso zredukoval býka na črtu z čistých línií.

Inak je to s gestami, ktorými sa chce človek cielene vyjadriť. Najprenikavejšie zapôsobia vtedy, keď tvoria, alebo naopak, narúšajú manifestačnú jednotu. Na jednej zo vzácnych fotografií manifestácie za obranu republiky v septembri 1938 pred sídlom československého parlamentu je zachytený zástup s pozdvihnutými pravými rukami, ktorými prisahá svoju oddanosť ideálom, na ktorých o dvadsať rokov skôr vzniklo Československo. Hoci v čase tejto demonštrácie už republike hrozilo okyptenie, ktoré sa zakrátko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže stalo skutočnosťou, jednota vyjadrená spoločným gestom v centre Prahy dodávala neskoršiemu odboju v protektoráte aj slovenskej klérofašistickej republike vážnosť sľubu a robila vzdor voči okupácii a kolaborácii vecou osobnej i kolektívnej cti, ktorou sa voči sebe aj histórii symbolickým gestom zaviazala občianska pospolitosť.

Jednota na fotografii spred Rudolfina je posilňujúca; jednota na fotografiách, ktoré v uliciach a na námestiach Československa vznikali už o niekoľko mesiacov neskôr, bola zastrašujúca. I tá však postihuje zmysel gesta. Niet názornejšieho príkladu než iná historická fotografia – tá, na ktorej má v hajlujúcom dave August Landmesser ostentatívne založené ruky. Nemusí však ísť o tak vyhrotenú situáciu, aká panovala v roku 1936 v Nemecku, aby sme pochopili, že symbolické narušenie jednoty alebo konvencie, na ktorých autoritatívna moc vždy trvá, v sebe má vznetlivý potenciál. Pokľaknutie amerických športovcov pri národnej hymne v dôsledku besnej policajnej brutality; odchod diplomatov z miestnosti pri prejave ruského ministra zahraničných vecí po invázii na Ukrajinu; odvrátenie sa švajčiarskych šermiarov od izraelskej vlajky pri vyhlasovaní výsledkov turnaja – to sú len niektoré z nedávnych príkladov prenikavých telesných protestov, ktoré nepôsobia demonštráciou moci, ale svedomia. Doslovne v takýchto situáciách ukázať, že k tomu, čo sa od nás očakáva, existuje alternatíva, znamená odhaliť, ako moc zareaguje na to, keď sa jej niekto nepodvolí.

Politický zmysel gesta spočíva v jeho bezprostrednosti. Je nasadením vlastného tela, vyjadrením identity, náznakom schopností človeka alebo odhalením jeho zraniteľnosti. Predstavte si zábery z novembra 1989, na ktorých verejnosť nečelí ťažkoodencom Zboru národnej bezpečnosti odhalenými dlaňami nad hlavou, ale zaťatými päsťami pred sebou; predstavte si fotografiu Ladislava Bielika, na ktorej by sa Emil Gallo nepostavil tanku s odhalenou hruďou, ale pištoľou z prstov; predstavte si vojakov vyrážajúcich do povstania, ktorí nemajú zdvihnuté ruky so zbraňou na znak odhodlania, ale zvesené hlavy ako odvedenci. Šlo by o celkom iné príbehy. A keďže sú gestá – pôvodné, uskutočňujúce sa gestá – vždy situačné, nie sú len akýmisi abstraktnými výzvami, ale konkrétnymi odkazmi: som tu, pripravený, pripravená konať, nie ste sami, máte sa ku komu pripojiť. Gestá mobilizujú, ale presne podľa svojej povahy: zbabelé gestá k zbabelosti, a odvážne gestá k odvahe.

Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike