A ako avantgarda
Ľavicový abecedár - 1. časť

Dilema ľavice sa prehlbuje: na jednej strane dávať hlas tým, ktorí ho nemajú, na druhej strane kriticky objasňovať čoraz zložitejší svet. Je nutné vybrať si? Keď pred sto rokmi redakcia DAV-u uvažovala nad podobným problémom – pripomienkami čitateľov, že ich články zaujímajú, ale často im nerozumejú –, davistom napadlo zaradiť do časopisu výkladový slovník. S podobnou spätnou väzbou sme sa stretli aj v Kapitáli, a Ľavicový abecedár je pokusom odpovedať na ňu. Oproti davistickému slovníku však nejde o význam slov, ale o to, čo znamenajú pre súčasnosť, a prečo ich ľavica vôbec potrebuje a používa. Martin Makara v Ľavicovom abecedári každý mesiac interpretuje jeden ľavicový pojem, ktorý môže pomôcť jazykovo uchopiť to, čo sa v nás a okolo nás deje.
Avantgarda, to je vôľa viesť dejiny. Ak na nás takáto ambícia pôsobí pateticky, príčinou je predpona navyše. Kým avantgarda historicky vychádzala z étosu modernizmu, jej ciele aj prostriedky dnes vnímame a hodnotíme pod vplyvom postmodernizmu. Nejde o to, či je stále aktuálny; dôležité je, že ostáva relevantným pre to, ako dnes uvažujeme o vývoji v kultúre aj spoločnosti. Kým modernizmus a avantgarda chápu vývoj ako smer, postmodernizmus za vývoj považuje zmenu – bez jej jasného časového či priestorového určenia. A tak aj navzdory tomu, že avantgarda aj postmodernizmus majú isté spoločné črty – oba pojmy majú kultúrny aj politický význam, obom konceptom ide o spojenie raz oddeleného, nech už je to umenie a každodennosť alebo vysoké a nízke –; zreteľne ich vzájomne odlišuje ambícia usmerňovať vývin.
Už z etymológie slova avantgarda vyplýva, že je orientovaná k istému cieľu. Od 18. storočia avantgarda vo francúzštine označovala „predný oddiel vojska“, neskôr sa jej význam stal všeobecnejším. Z oddielu sa medzičasom stala skupina a z vojakov priekopníci, no aj vo výklade zhustenom do jediného slova – predvoj – je zreteľný vplyv bojovej metafory na spôsob, akým uvažujeme o pokroku v akejkoľvek oblasti. Nikdy sa nedeje bez prekážok – a tí najodhodlanejší, ktorí sa podujmú čeliť im ako prví, sa môžu stať avantgardou vývoja, pokiaľ ho správne odhadnú alebo strhnú za sebou. Predvojom, pokiaľ ide o dejiny, totiž skutočne možno byť dvojako: buď tušením či poznaním ich smerovania, alebo prevzatím ich oprát.
Keď Lenin v Čo robiť? písal o politickej organizácii proletariátu ako o avantgarde pracujúcej triedy, mal na mysli oba spôsoby, ako má byť komunistická strana rušňovodičom revolúcie – lokomotívy dejín (Marx). Historický materializmus rozumie dejinám teleologicky: nepovažuje ich za výsledok nevyspytateľnej náhody, ale predpokladá ich cielené smerovanie podľa istých zákonitostí. Poznanie týchto dejinotvorných vplyvov tak umožňuje predvídať budúcnosť a raziť k nej cestu. Namieste je však otázka: načo dopomáhať čomusi, čo príde tak či tak, ak ide o historickú nevyhnutnosť?
Odpoveď spočíva v pôsobení faktorov, vďaka ktorým sa vývoj vôbec môže uskutočniť. Tak, ako dieťa bez dostatočného napĺňania svojich životných potrieb nemôže dozrieť v dospelého človeka, ktorým sa za normálnych podmienok zákonite stane, ani dejiny nemôžu postúpiť do novej etapy bez toho, aby v nich nositelia pokroku zohrali aktívnu úlohu a naplnili tak svoj historický potenciál. Ako napísal Marx v Osemnástom brumaire Ľudovíta Napoleona: „Ľudia tvoria svoje vlastné dejiny, ale nie podľa ľubovôle; netvoria ich v podmienkach, ktoré si sami zvolili, ale v už existujúcich podmienkach, ktoré zdedili z minulosti.“
Komunistická strana tak podľa Lenina mala združovať najuvedomelejšiu, najvyspelejšiu časť pracujúcej triedy, aby pomohla rozvinúť historický potenciál proletariátu. Ten by sa síce mohol naplniť aj spontánne, ako na tom najdôraznejšie trvali anarchisti, avšak obhajcovia avantgardistického prístupu argumentovali rýchlejším a efektívnejším postupom, pokiaľ budú pracujúci vedení stranou, organizujúcou profesionálnych revolucionárov. Tí však v Leninovej koncepcii mali dohliadať napríklad aj na ideologickú čistotu v hnutí – namiesto metodologickej disciplíny však tento „predvoj“ napokon dbal skôr o politickú lojalitu pracujúcich a ich predákov. Keďže avantgardu charakterizuje zomknutá organizovanosť a vysoká akcieschopnosť, ak nadobudne vážnejší politický vplyv, riziká vyplývajúce z koncentrácie jej moci sa stávajú obzvlášť závažnými: sama história boľševikov o tom podáva najpresvedčivejší dôkaz.
Avantgarda však má aj všeobecnejší význam, pokiaľ označuje priekopnícke úsilie. Ak majú dejiny vývinové pravidlá, potom pre takúto avantgardu vždy existujú objektívne predpoklady. Či sa ňou pionierska snaha aj skutočne stane, sa ale vždy ukáže až spätne: v závislosti od toho, či za predvojom nasleduje aj (vý)voj. Pokiaľ sa vydá inokadiaľ, znamená to, že predvoj zablúdil alebo jeho vôľa presiahla jeho schopnosti. A hoci sa avantgarda umelecko-historicky spája najmä s ľavicou, v politickom význame ju dnes tvorí krajná pravica. Akokoľvek totiž definujeme súčasné vývinové trendy v spoločnosti, nemôže byť sporu o tom, že prajú reakcii a tá preberá aj kultúrnopolitickú iniciatívu. A kým ekonomický aj kultúrny liberalizmus ešte stále čerpá zo svojho slabnúceho momentu po krachu komunistického projektu, ľavica akoby prestala hrať v aktuálnom vývoji akúkoľvek rolu.
Má však pred sebou nádej a výzvu, ako z bezpečnej bezvýznamnosti historického tylu postúpiť vpred, osvedčiť svoje kritické zvesti o tom, kam povedie bezuzdný kapitalizmus, a presvedčiť, že k tomuto vývoju stále existuje alternatíva. Nádej, akokoľvek trpkú, vystihuje záver ilustrovanej interpretácie Komunistického manifestu od Martina Rowsona: sochy revolucionárov sú zbúrané, na ich mieste vyrastajú sklobetónové vežiaky, do budúcnosti vedie červený koberec. Odrazu sa však čosi zvráti: technológie prestávajú slúžiť pokroku, ekonomika kolabuje, nastupujú silové zložky a naťahujú oceľový plot, za ktorý je z obrazoviek do davu chrlená propaganda. Na poslednej strane knihy sú už len chatrče, za nimi neprekonateľný múr, nad nimi kamery a ostnaté drôty, a celkom hore, vysoko na balkóne, hŕstka ľudí popíja víno a nadol steká krv. Vsakuje do zeme, na ktorej nechce nikto žiť, len spod nej sa ozýva akési strašidlo…
Donedávna boli podobné vízie technoplutokratickej totality doménou sci-fi či antikvárnych vydaní karmínovej knižnice, no najnovší vývoj v Spojených štátoch amerických ich dostáva na titulky denníkov. Ak je prognózou už pre najbližšie roky barbarstvo, výzva spočíva v otázke, či mu možno čeliť inak ako radikálnou kritikou statusu quo a pozitívne formulovanou odpoveďou na to, čo ho má nahradiť?
Cynická pravica a dystopická ľavica svojím spôsobom avantgardou už sú – stačí sa pridŕžať vedeckých predpovedí a je jasné, že prinajmenšom (!) z dôvodu klimatickej krízy bude Zem pre čoraz viac ľudí čoraz menej znesiteľným miestom na život. A keďže sa dejinný optimizmus historického materializmu ukázal ako neopodstatnený, radikálny humanizmus má jedinú možnosť, ako sa stať predvojom spoločenského vývoja: k modernistickému odhodlaniu potrebuje aj schopnosť dať pokroku aktuálny význam a predstaviť plán, ako ho presadzovať v súčasných podmienkach. Ľavica na to nemá inštitucionálnu autoritu ani prostriedky ako v minulom storočí – alebo ako globálna oligarchia dnes –; avšak môže sa vrátiť k zmyslu Ježišovej výzvy: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ Povedané inak, objektívnym predpokladom avantgardy ako konania podľa či v prospech budúceho vývoja je neudržateľná situácia súčasného človeka. Predvojom sa stanú tí, ktorí ho z nej vyvedú živého – a posilneného, ak v to po postmodernizme ešte smieme dúfať.