E ako elita

V hre Schlageter (1933) nemeckého dramatika Hannsa Johsta hovorí hneď v úvode jedna z postáv: „Keď počujem ‚kultúra‘… Odisťujem svoj Browning!“ Ja zbraň nemám, ani po nej netúžim, ale podobne na mňa pôsobí slovo „elita“. Možno je to tým, ako často je u nás samozvaná. Hádam je na vine to, že v slovenčine príslušníka či príslušníčku elity nedokážeme jednoslovne označiť inak ako elitár/elitárka. A možno len vytesňujem roztrpčenie z toho, že sa už do rebríčka Forbes 30 pod 30 nedostanem. Na tom, napokon, vôbec nezáleží, pretože ak populizmus podľa niektorých definícií spočíva v odpore voči elitám, tento resentiment bude na Slovensku (a nielen u nás) všeobecnejším sociálnym javom. V domácich pomeroch by sme však mali hovoriť skôr o elite lite, totiž elite odľahčenej o zodpovednosť vyplývajúcu z jej verejného vplyvu. Lebo elita, to znie hrdo, ale keď sa delí účet za stav spoločnosti, podiel elít je vraj demagogicky nadhodnotený.

Dovoľte mi zapojiť vás. Predstavte si spoločnosť ako trojuholník. Do ktorého cípu by ste umiestnili elitu? Predpokladám, že váš trojuholník má základňu naspodku, a elita teda bude v protiľahlom cípe – navrchu. Je to pochopiteľné: ak trojuholník používame ako schému (Maslowova pyramída, výživová pyramída alebo ktorákoľvek z variácií La Pyramide du système capitaliste), jeho hodnotovou osou je jeho výška. Čokoľvek trojuholníkom ilustrujeme, vždy naň hľadíme akoby zboku. Čo je hore, to je najvýznamnejšie, najvzácnejšie alebo najvplyvnejšie. Čo je, naopak, dole, to je základné, bežné alebo slabé. Kognitívna semiotika túto vertikálnu hodnotovú stupnicu odvodzuje od držania a usporiadania ľudského tela. Hlava je elita — riadiace centrum, zvyšok tela vykonáva jej príkazy.

Skúsme však tento trojuholník poštuchnúť. Padnutý pred nami zrazu leží ako forma na biliardové gule, a nehľadíme naň už zboku, ale zvrchu. Kam by sme umiestnili elitu teraz? Všetky cípy sú si rovné, všetky ležia v jednej horizontálnej rovine. Každému vrcholu náleží akýsi superlatív: jeden je najzápadnejší, ďalší je najviac vpravo, tretí trebárs leží najbližšie k stredu stola. Ťažko však povedať, ktorý z nich je vo všeobecnosti „najprestížnejší“, ak by sme doň symbolicky chceli situovať spoločenskú špičku.

Však len uvážme: kto predstavuje trebárs slovenskú hokejovú elitu? Aké meno by ste uviedli, ak by ste pre jednoduchosť mohli zmieniť len jedno? Bol by to Zdeno Chára, Slovák s najvyšším počtom zápasov v NHL? Peter Šťastný s najvyšším počtom bodov v rovnakej súťaži? Alebo by to bol Dominik Graňák, ktorý má najväčší počet reprezentačných štartov? Možno Peter Bondra, ktorý nám vystrelil v roku 2002 na šampionáte v Göteborgu zlato? A prečo nie Nela Lopušanová, o ktorej sa hovorí ako o jednej z najtalentovanejších hokejistiek súčasnosti? Nepredstavujú však vlastne hokejovú elitu najmä tréneri, ktorí vychovávajú úspešných hráčov a hráčky? Alebo hráči, ktorí možno nevynikajú v bodovej produktivite, ale najlepšie v sebe spájajú hráčske a ľudské kvality, za ktoré sa v zámorí udeľuje King Clancy Memorial Trophy? Otázky neprestávajú dobiedzať a silnejú.

Čím vágnejšie sú výnimočnosť alebo úspech definované, tým hmlistejší je konkrétny obsah pojmu „elita“. A teraz hovorme o kultúrnych, spoločenských a politických elitách, ktorým nepomôžu góly, body ani sekundy! Čo je to — kto je to? Kultúra, spoločnosť aj politika sú totiž mnohorozmerné systémy, v ktorých je každý superlatív relatívny. Vcelku jednoducho možno identifikovať „naj“ podľa jednotlivých parametrov: ktorá slovenská umelecká osobnosť je v zahraničí najznámejšia, kto pred domácou verejnosťou požíva najväčšiu dôveru, komu sa v moderných dejinách Slovenska podarilo najdlhšie udržať pri moci. Prečo by však pre vymedzenie elity mali byť určujúce práve tieto, a nie iné kritériá? Špičku v príslušných oblastiach predsa v istom význame predstavujú aj tí, ktorí cieľavedome vedú kultúrny vývoj v určitom smere, organizujú spoločnosť podľa tých-ktorých hodnôt a záujmov alebo politicky vynikajú komplexnosťou svojho programu a schopnosťou ho prakticky presadzovať — vtedy hovoríme o štátnictve. 

Nech už teda hovoríme o ktorejkoľvek z uvedených oblastí, ich modelom je skôr ležiaci než stojaci trojuholník, skôr trojuholníkový pôdorys než bokorys: iba pri veľmi úzkom vymedzení dokážeme spoločenskú elitu identifikovať celkom jasne. Omnoho častejšie sú prípady, keď rôzne časti spoločnosti uznávajú za elitu kohosi iného — a na základe rozličných kritérií. Ideologický kumšt spočíva práve v tom, že spontánne za vrchol spoločenského trojuholníka považujeme len ten, ktorý sa javí „najvyššie“. Matematika aj kritická teória nás však učia, že vrcholov je vždy viac, a závisí od perspektívy, ktorý z nich uznáme za najprestížnejší, a v tomto zmysle elitný. Vždy, keď sa stretneme s akýmsi rebríčkom či zoznamom osobností, pozorujeme propagandu: zo všetkých cípov v jednej rovine je jeden ohnutý, pozdvihnutý do priestoru a vytýčený ako hodnotová dominanta. Ľudia s najlepším vzdelaním meraným podľa renomé ich alma mater. Alebo ľudia s najbohatšou praxou hodnotenou podľa množstva firiem a pozícií, na ktorých pôsobili. Prípadne ľudia najvyšších etických kvalít posúdených súladom s étosom a rétorikou „slušnosti“.

Ak by sme pre účel úvahy uznali, že „spoločenská elita“ nesie za spoločnosť najväčšiu zodpovednosť, o akom kolektíve to vlastne hovoríme? Ide o jednotlivcov s najväčším politickým vplyvom? Ide o expertov a expertky, ktorí sú „technicky“ najkompetentnejší riešiť spoločenské problémy? Alebo tým myslíme morálne autority? Problém je zatiaľ akosi abstraktný, ale ľahko ho urobiť plastickejším: stačí si všímať skladbu ľudí — a najmä spoločenských skupín, ktoré reprezentujú —, ktorí sú aktívni v prominentných občianskych kampaniach, ktorí sú iniciačnými signatármi medializovaných otvorených listov, ktorí bývajú ako osobnosti oslovovaní v najrozmanitejších anketách. To sú mená a tváre elity. Na čo by sme prišli, keby sme sa medzi nimi pokúsili nájsť akéhosi spoločného menovateľa? A dokázali by sme vôbec nejakého nájsť?

Elita v hodnotovom význame je ideologickým pojmom skrz-naskrz. Zložitosť spoločenského sveta totiž premieta do jednorozmernej hierarchie, v ktorej existuje jediná špička — tak, ako kapitalizmus predpokladá jedinú morálku, jedinú motiváciu k práci, jedinú ľudskú podstatu. Tento priemet je, samozrejme, účelový. Elita je vo verejnom diskurze utváraná tak, aby sa v tejto spoločenskej pozícii sama reprodukovala. Za jej príslušníka či príslušníčku tak môže byť uznaný len ktosi, kto prinajmenšom rešpektuje, ak nie aktívne presadzuje, ten-ktorý „elitotvorný“ princíp. Jeho jadrom je z podstaty veci hodnotový konformizmus, pre postup medzi elitu však musia byť splnené aj ďalšie predpoklady. V prípade liberálnej elity je to napríklad výrazné morálne gesto, ktoré, ak upúta pozornosť a je sprevádzané príslušným pátosom, takmer automaticky zaručuje vstupenku medzi osobnosti verejného života, a teda umožňuje ovplyvňovať verejnú mienku z mediálne privilegovanej pozície.

Dôležité je to, že elita ako crème de la crème jednotlivej oblasti spoločenského života alebo spoločnosti ako takej reprezentuje „príkladné“ hodnoty a princípy, ktorých sa načim pridržiavať, ak človek chce byť uznaný za popredného intelektuála/intelektuálku, športovca/športovkyňu alebo politika/političku. Striedmosť v myslení a štýle, tvrdá práca na sebe so zakončením na amerických a kanadských klziskách či slušné správanie sa a vystupovanie s trochou pragmatizmu sú vcelku spoľahlivou cestou na vrchol príslušnej oblasti. Odvaha radikálne uvažovať proti common sense, rozhodnutie rozvíjať hokejový klub a komunitu v okresnom meste alebo záväzok taviť ušľachtilé ideály do konkrétnych, a teda nutne kontroverzných politických rozhodnutí — to vydá nanajvýš na miernu stráň. 

Elita však má aj iný, terminologický význam, a v ňom je užitočným analytickým nástrojom. Navzdory pochybnostiam, či teória elity rozvíjaná od 19. storočia má čím doplniť triedny výklad spoločnosti, sa zdá, že v súčasnom kapitalizme je rozlišovanie medzi vládnucou triedou a mocenskou elitou zvlášť dôležité. Ako totiž vo svojej knihe Třídy, vrstvy a moc (1966, česky 1969) detailne objasňuje Włodzimierz Wesołowski, postfeudálne oddelenie ekonomickej a politickej moci predpokladá aj prinajmenšom formálnu autonómiu ich držiteľov a/alebo vykonávateľov. Táto deľba moci umožňuje dostať sa do vplyvových pozícií aj silám, ktoré nepôsobia v bezprostrednom súlade so záujmami triedneho panstva. Ide napríklad o situáciu, keď sa v kapitalistickom rámci presadí politická strana obmedzujúca súkromný majetok (napríklad povojnové labouristické vlády vo Veľkej Británii) alebo keď v mienkotvorných médiách sporadicky dostane priestor disentný hlas (nerastový aktivista, kritik izraelskej politiky voči Palestíne, marxistický filozof). Zatiaľ čo vládnuca trieda drží rozhodujúcu ekonomickú moc a ňou háji kľúčové princípy systému (právo na súkromný majetok a jeho ochranu zo strany štátu s jeho monopolom na „legitímne“ násilie), mocenská elita vykonáva praktické každodenné rozhodnutia v záujme údržby, no najmä udržania systému. Jeho prežitie si niekedy vyžaduje aj ústup z bezprostredných záujmov vládnucej triedy, vďaka čomu mocenská elita môže, ba priam musí stanovovať rozličné regulácie kapitálu, ako je napríklad minimálna mzda, a prepustiť časť moci aj otvorene protisystémovým silám.

Takýmito ústupkami mocenská elita zdanlivo obmedzuje triedne panstvo zamestnávateľov. V konečnom dôsledku ho však posilňuje tým, že ho pred pracujúcimi legitimizuje: hľa, kapitalizmus a liberálna demokracia vám umožňujú presadzovať tiež vlastné záujmy, a pokiaľ sa vám to nedarí, je to problém vašej neschopnosti – nie chyba systému. Obdobne v akejkoľvek inej oblasti: príslušná mocenská elita sa do obmedzenej, bezpečnej miery otvorí aj kontraelite, avšak len preto, aby ju pod zámienkou formálnej „rovnosti príležitostí“ (presadiť svoj záujem, presvedčiť elektorát či publikum atakďalej) mohla reálnymi mocenskými prostriedkami spacifikovať. Ide o všetky tie situácie, keď sa ojedinelý prípad vydáva za pravidlo: americký sen s mýtom from zero to hero, komentár odborára v záľahe pravicovej propagandy, jedna žena v inak čisto mužskom vedení organizácie. Namiesto sťažovania sa, že sa „to“ nedá, si z nich radšej vezmite príklad! Do prostredia mocenskej elity sa tak môžu — na rozdiel od vládnucej triedy — dostať aj „cudzorodé“ prvky, a dodávať tak celému triednemu panstvu zdanie demokracie. Ak by sa však mocenskej elite dianie vymklo spod kontroly a ohrozeným sa stalo samotné triedne panstvo — myšlienky nerastu by sa až príliš ujali, verejná mienka by sa obrátila voči izraelskej politike v Gaze natoľko, že by európskych politikov a političky skutočne donútila k ekonomickej blokáde Izraela, odborári by sa začali pod hrozbou veľkých štrajkov prakticky domáhať skracovania pracovného času —, zaraz by sme spoznali pravú tvár tejto „meritokracie“. A podmienečne akceptované kontraelity by boli razom vypoklonkované späť medzi dezolátov, ruských agentov, naivných, no o to nebezpečnejších idealistov a ostatný dav, ktorý musí elita dokonca i v plebejskom záujme viesť.

Hodnotový a terminologický význam elity musíme dôsledne rozlišovať: prvým vyjadrujeme istú preferenciu „najlepších ľudí“, druhým konštatujeme fakt ich moci. Za elitu môžu byť hodnotovo uznávaní aj tí a tie, ktorí a ktoré nie sú v mocenských funkciách (hoci istý vplyv im samosebou náleží). A naopak, držitelia a držiteľky pozícií praktickej moci nemusia požívať nijakú úctu, aká elite v hodnotovom význame vždy prislúcha. Ľavica by si termín „elita“ mala postrážiť, ale práve len ako termín. Užitočný nástroj pre pochopenie toho, ako zložito funguje moc v súčasnej spoločnosti.

Hodnotový význam elity je ľavici cudzí. Neznamená to, že by ľavica nemala osobnosti či organizácie, ktoré sú v popredí. Nie sú však nad ostatnými, nie sú nad zvyšnou spoločnosťou, ale sú skôr hrotom, ktorý razí cestu želanému vývoju. Kým pravica chápe spoločnosť ako trojuholník videný z boku, teda s jasnou zvislou hodnotovou mierkou, v rámci ktorého vrchol patrí elite a základňu tvorí dav, pre ľavicu je spoločnosť trojuholníkom (hviezdou, n-uholníkom) videným zhora — alebo zdola, ak chceme —, v ktorom čo cíp, to istá spoločenská skupina, hodnotová orientácia a záujem. A špičku nepredstavuje mocenská autorita, ale predvoj tých, ktorí majú odhodlanie a schopnosť presvedčiť ostatných (nie vymôcť si ich súhlas), že postupovať v smere dôstojného života pre všetkých je v najlepšom ľudskom záujme. Vertikály a horizontály tu nie sú štylistickými ornamentmi, ale vyjadrením dvoch bytostne odlišných chápaní toho, čo znamená vynikať: či byť na špici mocenskej hierarchie, alebo klinu vrazeného do súkolia mašinérie, ktorá melie človeka. Prvé je privilégium, ktoré požíva elita; druhé je služba, na ktorú sa podujala avantgarda. A práve v tom spočíva rozdiel medzi pravicou a ľavicou. Kým pravica si zo šťastia, z talentu či inej výnimočnosti vydobýja predovšetkým práva, ľavica z nich odvodzuje povinnosti. V spoločenskej praxi to spoznáme tak, že vedúci a vedúce stoja nad nami, ale vodiaci a vodiace kráčajú medzi nami.

Autor je doktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra